Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Môj stratený macík, Emm - 9. kapitola

03.09.2010 (11:00) • LoveEmm • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1304×

„Chcem byť taká, ako ty,“ povedala som a pozrela sa na neho. Videla som, ako stuhol. Na tvári mal kamenný výraz a čiernymi očami sa na mňa pozeral. Pozrel sa na stenu a oblizol si pery. Nesúhlasne pokrútil hlavou a povedal:

„Toto odo mňa nežiadaj,“ povedal a pozrel sa na dvere. Stisla som pery, aby mi nevyhŕkli slzy z očí. Vedela som, že myslí na Rosalie.

„Tipujem, že je to kvôli Rosalie. Miluješ ju,“ povedala som sklamane a neudržala som svoje slzy. Predstava, že už nie som Emmettova, ma bolela. Emmett mi položil ruku na líce a so zaťatými zubami povedal:

„Dobre vieš, že to tak nie je.“

„Škoda, že ja to tak cítim. Keby ste sa videli, ste ako jeden. Chcem už ísť domov,“ povedala som a otočila od neho hlavu. Po líci mi stekali slzy. Nevydržala som to a pozrela sa na odchádzajúceho Emmetta. Ešte pred tým ako otvoril dvere, pozrel sa na mňa a smutne povedal.

„Lenže medzi ňou a tebou je rozdiel. A vieš aký? Že ona mi zachránila život a teba milujem.“ Otvoril dvere a zmizol. Až vtedy som si začala uvedomovať, čo som spravila. Pohádala som sa s ním. Pri myšlienke na to som chcela radšej umrieť.

Do izby vošiel Carlisle s úsmevom na perách. Otočila som sa na neho a smutne dodala:

„Nemusíte sa usmievať, náladu mi to nezlepší.“ Úsmev z jeho pier zmizol. Už bol iba normálny neočarujúci doktor. Teda, nie tak normálny.

„Bolí ťa niečo, môžem ti nejako pomôcť?“ spýtal sa ma a prezeral si moje zápästie. Dotkol sa mi ešte čerstvej rany a tak som stiahla ruku od bolesti. Pozrel sa na mňa a presunul sa k stoličke. Sadol si a čakal, že mu niečo poviem.

„Môžem už ísť domov?“ spýtala som sa a pozrela na neho.

„Ešte sa chcem s tebou porozprávať. Emmetta to bolí. Rosalie mu zachránila život. Keby tam vtedy nebola, už by dávno nežil. Po jeho premene však na teba zabudol. Niekedy sa to stáva. Nevedel si spomenúť a všetci sme videli, ako ho to ničí. Práve vtedy mu najviac pomohla Rosalie.

Už sa začal s tým vyrovnávať, keď si prišla do tohto mesta ty. Necháp to tak, že ti to mám za zlé. Ale vďaka Edwardovmu daru sme vedeli, že keď to Emmett zistí a rozhodne sa pre teba, stane sa niečo zlé. Rosalie by vedela zabiť. Dbali sme na tvoju ochranu a tak sme mu nič nepovedali, aj keď to bolo ťažké, lebo bol zase zdrvený. Edward mu vtedy niečo naznačil. Videl som, ako každý deň rozmýšľa a potom sa zase snaží prísť na iné myšlienky.

A jedného dňa, prišiel domov veľmi rozrušený. Všetci sme tušili niečo zlé a všetci sme sa trochu aj báli. Edward nám povedal, že ťa spoznal. Keď sa to dozvedela Rosalie, bola na moje prekvapenie pokojná, ale keď pochopila, že Emmett nad tebou rozmýšľa, rozzúrila sa.

Emmett vedel, že ty mu len tak neodpustíš a,“ Carlisle sa odmlčal a ja som so zatajeným dychom na neho pozrela. „Povedal, že keď nastane správna chvíľa, zoberú sa. A Rosalie mu uverila. Emmett to urobil iba preto, aby ju upokojil. Vieme, že ťa miluje, ale ešte ani on nevie, čo chce.

Jednu vec viem. Rosalie ho nemiluje, len chcela mať spoločníka, aby nebola sama. Emmett to raz pochopí,“ dopovedal a mierne sa usmial.

„Je mi ľúto, čo sa stalo,“ povedal.

„Vy musíte mať svoje deti veľmi rád.“ Pozrela som sa na zem, ale ešte pred tým som videla, ako sa usmial.

„Áno, to mám. Môžeš ísť domov.“ Pred od odchodom mi ešte okolo zápästia oviazal obväz. Postavila som sa na vlastné nohy a odišla spolu s ním. Vyšla som z domu a práve vtedy sa spustil obrovský dážď. Chvíľu som stála pred dverami a keď som už chcela vykročiť, za ruku ma chytil Emmett.

„Počkaj,“ povedal a ja som sa na neho otočila. „V garáži stojí tvoje auto.“ Usmial sa a zaviedol ma do garáže. Moje auto stálo úplne pri stene.

„Kedy,“ povedala som neveriacky, ukázala na moje auto a on sa usmial.

„Myslel som, že budeš chcieť odvoz,“ povedal a podišiel k dverám spolujazdca. Otvoril a ja som nastúpila. O chvíľu už sedel vedľa mňa a štartoval. Pozreli sme si do očí. Mali ich medovo hnedé. Rýchlo sa obzrel a vyšiel z domu.

Zaparkoval a spolu sme vystúpili. Kráčali sme k domu. Pred dverami som zastala a vystrčila pred neho ruku.

„Čo je?“ spýtal sa a ja som sa usmiala nad jeho nevedomosťou.

„Kľúče od auta,“ povedala som a on chápavo strčil ruku do vrecka. Vytiahol ich a položil ich do mojej ruky.

„Emmett, ďakujem za všetko,“ povedala som a on prikývol. Otvorila som dvere a Emmett ma chytil za ruku a pritiahol ma k sebe.

Autor: LoveEmm (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Môj stratený macík, Emm - 9. kapitola: