Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Modelka - 20. kapitola

09.05.2013 (21:00) • Jessy • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 2934×

20. kapitola

• Edward •

Mojimi žilami sa nezastaviteľne rútil nekončiaci hnev a zlosť. Ľudská stránka môjho ja sa odsunula do úzadia a nadvládu nad telom prevzala tá druhá, na ktorú som v posledných týždňoch môjho takmer storočia dlhého života zabudol. Ale skutočne len takmer. To, kým sme, neovplyvníme a nech vydáme hocako veľkú silu, nedokážeme sa zmeniť, urobiť zo seba nového človeka, novú osobnosť. Gény sú dané. Démon vo mne sa však stiahol a ja som si na chvíľu pomyslel, že skrytý ostane už naveky. No stačilo tak málo, aby som sa presvedčil, aký som bol naivný, ak som si v niečo také dovolil vôbec dúfať. Netušil som však, že postačí impulz a aj to, čo by som pred tým nikdy neurobil a pripadalo by mi to ako najzvrátenejšia vec na svete, mi odrazu príde úplne normálne a prirodzené. Ako pre človeka dýchanie, prijímanie potravy či spánok. Ale popravde som svoje zlyhanie - alebo skôr prirodzené správanie? - mohol očakávať. Bol som ako časovaná bomba, ktorej výbuch nikto sekundu pred ním, ako to už býva vo všetkých akčných filmoch, nezastavil, a ona musela spôsobiť nejaké značné škody.

Hovorí sa, že keď sa upír zaľúbi, jeho láska je večná a nemenná. Jediné, čo sa zmení, je jeho správanie či pohľad na isté veci. Odrazu dostane život úplne iný rozmer. Konečne som sa aj ja dokázal presvedčiť o pravdivosti tohto tvrdenia. Ak chodíte po svete sto rokov, pričom postretávate tisícky ľudí s najrôznejšími charaktermi a medzi nimi sa nenájde ani jedna žena, ktorá by vás zaujala a vy ste si povedali, že s ňou chcete žiť po zvyšok svojej existencie, zvyknete si na samotu. Zmierite sa s realitou, v ktorej pre vás neexistuje druhá polovička, s ktorou by ste zdieľali všetky svoje zážitky či starosti.

Kým som bol mladý, nepokladal som to za tragédiu - poskytovali sa mi všelijaké možnosti, o ktorých sa obyčajným ľuďom ani nesnívalo a nemohli si ich dovoliť. Nie preto, že by nemali peniaze, ale preto, že to bolo nebezpečné kvôli ich zdraviu. Na svete jestvuje obrovské množstvo vecí, ktoré sa oplatí vidieť či dokonca zažiť. Kvôli tomu som bol rád za to, že som poloupír. Otec upír, matka obyčajná ľudská žena, ktorá obetovala svoj život za môj. Pôrod neprežila, nikdy mi preto nemohla povedať, či ma vôbec aspoň trošku ľúbila, ale ja som vedel, že áno, pretože ak by ku mne nechovala žiadne city, nezomrela by kvôli mne. Aspoň som sa o tom dlhý čas snažil sám seba presvedčiť.

Tu som sa v podstate prvýkrát za svoj život stretol s istou formou lásky. Druhýkrát to bolo v čase, keď som sa dostal ku Cullenovcom, ktorí sa ma ako jediní ujali a zahrnuli toľkou, tentokrát už skutočnou, takmer hmatateľnou láskou, ktorú si snáď taký ryšavý chlapec ako ja ani nezaslúžil. (Kým som nedosiahol vek šiestich rokov, žil som v domnení, že ma aj môj bio otec opustil kvôli tej otrasnej farbe vlasov. Kto už by chcel len, preboha, mať ryšavého syna?)

Potom mi však bolo povedané, že otec odo mňa odišiel preto, aby ma chránil pred zlými ujami, ktorí si na mňa brúsili svoje ostré špičáky, nevediac, že ja by som ich krvavé chúťky teda neukojil. (Trošku strašidelný príbeh pre deti predškolského veku, ale ja som o sebe vždy vedel, že som iný). Pravda o mojom otcovi sa však od rozprávky, ktorú si pre mňa Cullenovci vymysleli, aby mi neuštedrili takú silnú psychickú ranu, predsa len líšila. Otec ma vôbec neopustil preto, aby ma chránil. Dôvodom som bol ja. Nikdy ma nechcel a po tom, čo som nechcene spôsobil svojej mame, ma znenávidel.  Ale ja som predsa nemohol za to, že som sa narodil! Dlhé roky som mu jeho konanie vyčítal, pretože ako každý, aj ja som svojho otca potreboval. Mal som síce toľké šťastie, že som ako náhradu dostal Carlislea, ktorý bol možno dokonca lepším otcom ako môj vlastný, ale predsa...

Keď sa však nad otcovým konaním zamyslím dnes, keď som už skúsenejší, dokážem sa do jeho situácie vcítiť. Pomohla mi k tomu ona. Žena, pre ktorú by som spravil čokoľvek na svete. Žena, ktorá sa zo dňa na deň stala celým mojím svetom a bytím zároveň. Žena, ktorú som z celého svojho skazeného srdca miloval. Ona mi pomohla pochopiť, aká silná dokáže byť láska a čo je ochotný pre ňu človek či hocaká bytosť, ktorá ju raz pocíti, urobiť. Ak by sa Belle niečo stalo, neodpustil by som si. Nemohol by som bez nej žiť, pretože by som vedel, že je to márne. Celá moja existencia by vyšla nazmar, ak by som aspoň raz za deň nezahliadol jej úsmev, nepodržal ju vo svojom náručí, nepocítil jej horúce pery na svojich... Bez nej by som bol nikto. Ak aj môj otec cítil toľkú lásku k mojej matke, nemal som mu čo vyčítať, aj keď na jeho mieste by som sa zachoval úplne inak. Ale vlastne ktovie... Ja takú situáciu nikdy nezažijem, čiže môžem uvažovať čisto hypoteticky.

Práve láska k Belle ma dohnala k strate nervov. Pôvodne som nemal v pláne tomuto mužovi ublížiť, chcel som to s ním len diskrétne vydiskutovať a dohodnúť sa. Ale ak si na Bellu niekto dovolil povedať čo i len najmenšie krivé slovo, nedokázal som sa tváriť, že sa ma to netýka a nič sa nedeje. Pociťoval som potrebu chrániť, tak ako ju, aj jej česť, ktorú sa rozhodol tento chlap, ktorého som momentálne zvieral za lem bundy a snažil sa z neho nevymlátiť dušu, pošpiniť svojimi nehanebnými rečami. Netušil však, že sa zahrával s osudom. A to veľmi nebezpečne... Počul som, ako sa ten pán, ktorý si hovorí krycím menom novinár, pritom je akurát tak špina dnešnej spoločnosti, zhlboka nadýchol a následne zaškeril, čím teda ničomu nepomohol. Práve naopak. Teraz som bol predátor, ktorému sa jeho korisť vysmievala priamo do ksichtu.

„Žiadnymi prachmi ma nepodplatíte, ak vám ide o to. Tieto fotky," pokračoval a následne strelil pohľadom k fotoaparátu, ktorý stále zvieral v rukách, „sú čistý unikát a práve ja patrím k tým šťastlivcom, ktorým sa podarilo ich nafotiť. Ach, ony budú mojou spásou, už tak som to mal v práci na mále. To sa nepodarí len tak hocikomu, aby načapal Bellu Swanovú - najväčšiu kurvičku v L.A.- priamo v akcii." Na konci svojho monológu sa opäť nemiestne zarehotal, čím len dráždil netvora v mojom vnútri. Nie nadarmo sa hovorí, že dráždiť hada bosou nohou sa nevypláca. Ja mu dám, šťastlivcovi... Okolitý svet pre mňa prestával existovať a mal som pocit, že sa opäť vraciam do doby pred desiatkami rokov, keď som v podobnej temnej uličke - len za iných okolností, nie kvôli súkromiu mojej lásky - striehol na svoje obete. V dobe, keď som okúsil chuť ľudskej krvi a nebyť Carlislea a jeho aj mojej pevnej vôle, doteraz by som na nej žil. Vtedy som to však robil z trucu - bol som v puberte a hnevalo ma, že Carlisle brzdil môj apetít. Ako každý mladý chalan, aj ja som si chcel niečo dokázať.

Ako poloupír som sa musel živiť aj ľudským jedlom, no keď nado mnou zvíťazila upírska časť, chcel som si krv naplno vychutnať a zvieracia brečka mi veru nestačila. Našťastie, prešiel nejaký čas a „dostal som rozum". Mohol som byť vďačný za to, že mi moja adoptívna vegetariánska rodinka tak rýchlo dokázala odpustiť moje hrozné, detinské správanie. Teraz však bola situácia iná, pretože sa nejednalo o mňa. Ak by tento muž nadával na mňa, dokázal by som ho ignorovať. Pokiaľ sa to týkalo Belly, nebolo možné nad tým mávnuť rukou.

„Ako si dovoľuješ vypustiť zo svojej drzej papule niečo takéto?" precedil som pomedzi zuby, snažiac sa príliš nezvyšovať hlas, aj keď to bolo kurva ťažké, pretože by som ho bol najradšej odprevadil z tohto sveta. Svoje „upírske" správanie som za tie roky, čo chodím po svete, mohol považovať za vycibrené, ale ak mi niekto narúšal teritórium, nenechal som sa. Vracal som dvakrát taký úder, aký mi bol uštedrovaný.

„Je to len pravda," zachrčal, načo som ho sotil do tehlovej budovy predo mnou. Dych sa mi zrýchľoval, ruky som zatínal do pästí. Pozeral som mu priamo do sivých očí, v ktorých mal vpísaný výsmech. Nemal strach, čo som považoval za zvláštnosť, pretože obyčajne budíme u ľudí rešpekt. Myslel si, že prežije, vyjde bez ujmy na zdraví a okrem fotiek sa o mne v článku ešte aj zmieni. Prelietavá Swanová randí s psychopatom...

„Každý vie, s koľkými chlapmi niečo mala. Aj keď to nikto nepovie narovinu... Veď rozvrátila už desiatky manželstiev. Celé je to len verejné tajomstvo. Ty si tiež len jej hračka, ktorá ju po čase prestane baviť a ona ťa odkopne ako špinavú handru. Ktovie, či ťa aj teraz s niekým nepodjebáva. Kurvy sa nemenia," pokrčil ramenami. Jeho slová mi vírili v hlave dokola a neboli schopné zastaviť sa. Bella mala po celý čas pravdu - paparazzi sú hajzli. Melú si neustále to svoje, nehľadiac na city druhých, ktorých môžu ich reči psychicky raniť. Ale Bella nebola taká, akú predstavu mal o nej on. Nepoznal ju, nevedel, že za tvrdou maskou modelky sa skrýva krehké dievča, ktoré máva svoje chvíle, kedy potrebuje objatie, podporu alebo vypovedanie pekného slova. Nevedel, čím všetkým si prešla, čo jej ten kretén David spôsobil. Aj keď to Bella nikdy nepovedala,  vedel som, že občas trpí kvôli tomu, čím je a želala by si mať iný život. Ak by nebola modelka, žila by normálnym životom, aký vedie väčšina ľudí. Možno by nevlastnila taký honosný, obrovský dom, najdrahšie auto a milión päť šiat, no vo vnútri by to bola stále ona - taká, akú ju poznám ja.

Neudržal som sa a moja päsť sa stretla s jeho bradou a časťou pery, z ktorej sa okamžite začala valiť krv. Jej vôňa ma nedráždila, nesústredil som sa na ňu. Foťák sa mu vyšmykol z rúk a skončil na zemi.

„Takže ty si nedáš povedať, hej?!" zavrčal som naňho, viac som sa nesnažil predstierať ľudské chovanie. Niekto ako on si nezaslúži, aby sa s ním jednalo v rukavičkách.

„Aj tak pravda vyjde jedného dňa najavo a sám pochopíš, aká je to kurva... Ale aspoň mám za ňu kopec prachov," zachrčal a to bola posledná kvapka. Z hrude sa mi vydralo mohutné zavrčanie a úbohé zvyšky môjho zdravého rozumu sa odsunuli do úzadia. Vládu nad mojím telom prevzal inštinkt, ktorý kričal, aby som tohto novinára zabil, pretože niekto ako on si nezaslúži dýchať kyslík našej planéty. Poslúchol som ho. Ako v tranze som ho schytil za bundu pevnejšie až bol pritlačený na mojom tele, a vyzdvihol do výšky svojich očí. Netvora v mojom vnútri tešilo zdesenie, ktoré zračil v jeho tvári. Nemalo zmysel čakať, odďaľovať neodvrátiteľné. Najväčšou silou, akú som bol schopný vyprodukovať, som sa na päte stočil za seba, pričom som jeho telo odhodil niekam do diaľky. Podľa tupého nárazu, ktorý doznel k mojim ušiam o pár sekúnd neskôr, som vydedukoval, že skončil pritlačený na stene budovy, ktorej čiastočky omietky sa pod náporom jeho tela zosypali na betónový chodník.

Vrčanie som stále nedokázal utlmiť, hnev v mojom vnútri sa nevytratil. Dýchal som zrýchlene a mal pocit, akoby mi pred očami niekto zatiahol červenú clonu. Pozoroval som jeho bezvládne telo znechuteným pohľadom a nahnevane krútil hlavou, keď som začul bolestný ľudský vzlyk rinúci sa z neďaleka. Jeho hlas mi bol taký povedomý, taký ľúbezný... Na mieste som stuhol a cítil sa, akoby ma obliali ľadovou vodou, ktorá mi okamžite prečistila myseľ. Všetok hnev razom prešiel a v mozgu sa mi rozsvietila kontrolka, ktorá ma karhala za čin, ktorý som vykonal. Strelil som pohľadom smerom, odkiaľ vychádzali vzlyky a zrýchlený tlkot ľudského srdca a keď som zračil ženu, ktorá sa na mňa pozerala sčasti vystrašeným a sčasti smutným, no na druhej strane mne tak známym pohľadom, mal som dojem, že moje srdce vynechalo úder.

„Bella?!" dostal som zo seba zachrípnutým hlasom spôsobeným stiahnutým hrdlom. Ako som si ju, preboha, nemohol všimnúť? Nemohol som byť predsa až taký zaslepený! Uvedomenie toho, čoho som sa dopustil, spoločne s tým, že moja láska všetko videla, bolelo ako najsilnejší kopanec do brucha či oddeľovanie nechtov z prstov. Najhoršia z toho však bola jedna vec, ktorej som sa desil od momentu, keď som ju prvýkrát pobozkal - ako zareaguje, keď zistí, čo som. Mal som v pláne jej, samozrejme, všetko postupom času vysvetliť, chcel som, aby ma poznala takého, aký som, lenže... Už bolo neskoro. Musela si o mne urobiť mienku, aj keď nepravdivú, klamlivú, pretože ja predsa takýto skutočne nie som! Na reči však bolo v tejto chvíli viac než neskoro.

Chcel som sa za ňou rozbehnúť, no ona ma zastavila zakrúteným hlavy a následne sa sama rozbehla preč, pričom sa párkrát potkla a otočila, uisťujúc sa, že ju nenasledujem. Počul som, ako plakala, ako jej slzy kvapkajú na tričko. Ale veď takto som to nechcel! V duchu som ju prosil, aby sa vrátila, aby mi odpustila... Mohol som však od nej chcieť niečo takéto?

Padol som na kolená a ruky si vplietol do vlasov, silno ich ťahajúc. Hrýzol som si do pery, snažiac sa utlmiť vzlyk, ktorý sa mi dral z hrdla. Pocit viny v spoločnosti svedomia na seba nenechali dlho čakať. V rýchlosti som sa presunul k tomu úbohému mužovi. Tvár mal celú doráňanú, nos a peru rozbitú. Bol v bezvedomí.  Pretočil som ho na chrbát a pod dotykom cítil jeho zlomené rebrá. Nahmatal som mu srdce, ktoré odbíjalo posledné, slabučké údery až prestalo biť úplne. Spanikáril som, na čele mi vyskočili kvapôčky potu. Pokúsil som sa o resuscitáciu a v duchu si fackoval za to, čo som mu spôsobil. Kam sa vtedy stratilo moje pokojné ja, ktoré nedokázalo zabiť ani toho pavúka, ktorý obýval pravý roh v Bellinej kúpeľni?

„No tak, naskoč! Poďme! Čo si to za chlapa? To sa len tak vzdáš?" prihováral som sa mu, ale nič sa nezmenilo, žiadne zmena nenastala, jeho srdce sa viac nechytalo. Bol koniec... Privrel som viečka a zhlboka sa nadýchol.

„Mrzí ma to," šepol som a svoje mužské ego odsunul do úzadia, aby som dovolil osamotenej slze raziť si cestu po mojom líci. Netuším, koľko času ubehlo, kým som tam bez pohnutia kľačal, no usúdil som, že naveky ho tu oplakávať nemôžem. V mojom svete sa podobné veci dejú dennodenne a upíri im neprikladajú toľký význam ako ja a moja rodina. Aj tú som svojím konaním sklamal... Hanbil som sa ako pes.

Telo som tu však len tak pohodené nechať nemohol a zatiahnuť do toho políciu už vôbec nie. Preto som mal len jednu možnosť a tou bolo telo vlastnoručne niekam zahrabať či schovať. Ak by sme sa nachádzali vo Forks, problém by bol vyriešený, no v L.A. znamenalo niečo podobné ťažkosti. Nenachádzajú sa tu vhodné lesné oblasti, kde nechodí toľko ľudí. Naskytovala sa len posledná možnosť, ktorou bolo hodiť telo do oceána. Kruté, bol som si toho vedomý, no zúfalé situácie si vyžadujú zúfalé činy. Samozrejme, aj tam ho raz niekto nájde, no bude to trvať dlhšie, ako keby som ho bol „pochoval" niekam do smetného koša. Tento muž by si síce zaslúžil decentný pohreb ako každý iný, no bohužiaľ to nebolo možné. Zaujímala by sa oňho aj polícia a stopy by ich mohli časom doviesť až ku mne a upíriemu svetu, čo by nespôsobilo nič dobré.

***  

Nervózne som postával pred dverami jej domu, ktorý sa stal v posledných týždňoch mojím domovom, pričom som v rukách zvieral fotoaparát, kvôli ktorému som sa nachádzal v týchto sračkách.

Smutne som sa pousmial pri spomienke na to, koľko vecí sme tu už stihli spolu zažiť. Šantenie v bazéne či spúšťanie sa po zábradlí ako deti patrili len k ochutnávke. Bolo toho toľko a ja som mal strach, že tieto bezstarostné časy sú nadobro preč. Preglgol som a nesmelo zaklopal. Kde sa stratilo moje odhodlanie? Asi som ho po tom, čo som sa zbavil novinára, stratil na ceste k Bellinmu domu. Pôvodne som prísť ani nechcel, mal som v pláne nechať ju, nech sa aspoň trošku otrasie, ale uvedomil som si, že by to bola hlúposť. Musel som s ňou hovoriť a všetko jej vysvetliť. Ráno by bolo neskoro. Započúval som sa do zvukov v dome. Zneďaleka vychádzal zrýchlený tlkot srdca, ktorého jedinečný zvuk by som spoznal kedykoľvek a kdekoľvek. Stála za dverami.

„Bells, otvor mi, prosím. Porozprávame sa," spustil som naliehavo a rukami sa oprel o dvere. Jej srdce zrýchlilo ešte väčšmi a sťažka preglgla. Bála sa ma. Toto uvedomenie ma zvnútra zlomilo. Nikdy som nechcel, aby mala zo mňa Bella strach. Túžil som po opaku, po tom, aby sa so mnou cítila v bezpečí. Všetko som totálne pohnojil tým najkvalitnejším hnojom. Keby sa dal vrátiť čas, zmenil by som dnešný priebeh večera. Lenže spoľahlivý stroj času ešte nikto nevynašiel, a preto som túto zapeklitú situáciu musel riešiť iným spôsobom.

„Choď preč, Edward," šepla zlomene. Tak ticho, že smrteľník by ju nepočul. Pevne som stisol viečka. Bolelo ma, keď som ju takto počul. Jej bolesť sa rovná moja bolesť. 

„Láska, prosím," skúsil som to ešte raz, no okrem nešťastného vzlyku a krokov vzďaľujúcich sa od dverí, sa neozvalo nič iné. Nervózne som si rukami zašiel do vlasov. Nemôžem len tak odísť! Vysvetlenie som jej dlžil. V rýchlosti som sa poobzeral po okolí a započúval sa do okolitých zvukov. Každý herec v susedstve už prevažne spal alebo aspoň ležal v posteli, nakoľko bola neskorá noc. Nikto nesliedil pri okne a nepozoroval ma. Obehol som dom a vyskočil na balkón pred Bellinou spálňou. Pomaly som otvoril posuvné dvere a v duchu pokrútil hlavou nad jej zábudlivosťou. Minimálne dvestokrát som jej hovoril, aby tie dvere zamykala, pretože sa jej to jedného dňa môže vypomstiť. Aj keď mne sa teraz to, že boli otvorené, vcelku hodilo. Vošiel som do spálne a pohľad uprel na Bellinu a moju otvorenú skriňu. Moje veci v nej neboli. Šmaril som sa na zem, aby som videl pod posteľ, kde som mával schovaný kufor. Chýbal. Zhlboka som sa nadýchol a keby som stál, zapotácal by som sa.

Podobné scenáre som mohol očakávať, ale napriek tomu je iné niečo čakať a niečo skutočne dostať. Ako ovca na porážku som postupoval von z izby a potichu schádzal zo schodov. Bella sedela na gauči, pričom si kolená tisla k tvári, po ktorej jej tiekli slzy. Jeden z najhorších obrazov, aký som kedy videl. Najradšej by som ju bol pevne objal, pobozkal a nikdy nepustil, lenže to bola vec, ktorá pre mňa znamenala jediné - zákaz. Vedľa gauča bol postavený môj kufor, na ktorom už chýbala len ceduľka s mojím menom.

„Belli," zašepkal som zachrípnuto, nakoľko som mal hrdlo stiahnuté ako vo zveráku. Okamžite vystrelila zo sedačky, zdvihla ku mne svoj pohľad a tvár sa jej skrivila do ešte bolestnejšej masky.

„Čo tu robíš?" vypískla. „Povedala som ti, aby si odišiel!"

„Nemôžem odísť len tak, musíme sa porozprávať," namietal som a automaticky k nej načiahol ruku, ktorú doslova svojimi očami zhypnotizovala. Ihneď nato vystrela ruky v obrannom geste a pomaly sa posúvala dozadu. Povzdychol som si a načiahnutú ruku spustil pozdĺž svojho tela. Aby mala väčšiu istotu, že som jej rozhodne nechcel nijakým spôsobom ublížiť, ustúpil som tri kroky od nej, pričom som obozretne sledoval jej reakciu. S vystrašenými očami ma sledovala, takmer nedýchala.

„Ty sa chceš rozprávať? A o čom, prosím ťa?" rozhodila rukami a pokrútila hlavou. Než som stihol odpovedať, pokračovala: „O tom, že si bezcitný vrah?" Cítil som sa akoby mi do srdca zabodla stovky najostrejších nožov. Jej slová mali silu baranidla, ktorým ma udrela do brucha a vyrazila dych. Bezcitný vrah. To si o mne myslela. Pochopil som, že situácia medzi nami je ešte horšia než som sa pôvodne obával. Ale čomu som sa vlastne mohol čudovať, keď mala – z istého hľadiska - pravdu?! Najhoršie bolo, že som nedokázal ani odporovať, pretože by som šiel proti sebe. Zabil som ho, aj keď som nechcel, stalo sa, teraz je mŕtvy a už sa to nedá vrátiť späť. Nechal som sa vyprovokovať jeho jebnutými rečami, ktoré mal, pravdepodobne, v popise práce. Šlo mu o to, aby človeka dostal do vytrženia. Ak by tušil, že ja obyčajným človekom nie som, možno by sa zachoval inak a v tejto chvíli by spal vo svojej posteli, vo svojom byte. Možno bol v súkromí úplne iným človekom... Neexistovalo však nič, čo by dokázalo ospravedlniť moju chybu a ja som na jazyku temer cítil jej horkú pachuť.  Bol som si vedomý svojej chyby, ale Bellu som nedokázal opustiť, nechať ju ísť. Bol som sebec a zbabelec.

„Upokoj sa, vysvetlím to," snažil som sa zachrániť, tak ako situáciu, aj náš vzťah, napriek tomu, že som vedel, že je to len ako nezmyselná bitka s veternými mlynmi. Keby to bolo naopak, zachoval by som sa pravdepodobne ako Bella. Lenže ona nechápala, čo k nej cítim, koľko pre mňa znamená, čo by som pre ňu urobil... Že bez nej nechcem a nedokážem žiť. Ona nemusela tak dlho žiť bez lásky, bez pocitu, že jej niečo neuveriteľne chýba. Konečne som našiel to, čo som tak dlho hľadal. Ju. Nechcel som o ňu prísť. A už vôbec nie vlastnou vinou.

„Čo chceš vysvetľovať na vražde?" Slovo vražda zašepkala a z očí jej stiekli ďalšie slzy, ktoré sa ani len nesnažila zotrieť.

„Nie je to tak, ako si myslíš, ja... Bolo to nedorozumenie." Bella si hlasno odfrkla.

„Deň, kedy som ťa stretla, bol nedorozumením," prskla, no vzápätí pokračovala a jej hlas chytal podtón hystérie, „dokelu, Edward, ja som ti verila, vieš?! Myslela som, že si iný!" Jej slová boli zakaždým bolestivejšie a stálo ma obrovské úsilie nedať na sebe nič znať.

„Ale ja som iný! To sa ti tu snažím po celý ten čas, čo tu stojím, vysvetliť, ale ty ma vôbec nepočúvaš! Ja nie som vrah!" V miestnosti zavládlo hrobové ticho, ktoré narušoval tikot hodín a slabé zvuky elektrospotrebičov prichádzajúcich z kuchyne. Mal som chuť nafackovať si za svoje zvýšenie hlasu. Ona predsa za nič nemohla. No ja som bol s nervami úplne na dne.

„Ale nie si ani človek," prelomila ťaživé ticho Bella rozhodným hlasom. Zhlboka som sa nadýchol a vyrovnal sa. Oplatilo sa klamať a zavádzať ju? Ona to sčasti už aj tak vedela, a hlupaňu som z nej robiť nechcel. Iba by som ju tým poštval proti sebe ešte väčšmi.

„Máš pravdu, nie som," vydýchol som a psychicky sa pripravil na chvíľu, ktorá príde o malý moment, kedy jej o sebe bude musieť skutočne všetko prezradiť. Viac medzi nami nebudú žiadne klamstvá ani prekážky. Nemal som poňatia, ako na všetko zareaguje, ale ja som už nemal čo stratiť. Jediné, čo som vedel, bolo, že o ňu budem bojovať do posledného dychu.

 Kuriatka, viem, že to bude znieť absolútne otrepane, ale chcela by som sa opäť obrovitánsky ospravedlniť za také dlhé čakanie na kapitolu, ale čo sa týka tejto poviedky, dostala som úplný sek, z ktorého som sa nevedela pohnúť. Nebol ani čas, ani chuť... Ale múza sa vrátila a tým pádom je tu aj pokračovanie, ktoré bolo dnes špeciálne, pretože - ako ste si stihli všimnúť - bolo z Edovho pohľadu.

Dúfam, že sa mi aspoň trošku podarilo načrtnúť jeho pohľad na vec aj keď viem, že to nebolo bohviečo. Vždy budem tvrdiť, že Edove pohľady mi nejdú, on je pre mňa veľmi komplikovaná postava, ale chcela som mu venovať aspoň jednu kapitolku z poviedky. :) Nabudúce sa už však vraciame späť k Belle, ktorá pocíti, aké to je, keď sa s vami život prestane maznať. A to hneď z viacerých dôvodov. Poviedka bude mať teraz celkove oveľa rýchlejší spád - hej, konečne! :)

Autor: Jessy (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Modelka - 20. kapitola: