Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Mirror of the soul - 4. kapitola

18.01.2014 (15:15) • VampireAlice1235 • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 879×

Aro:

O pár minút mala Heidi priviesť večeru. Emma odmietla, no tešil som sa na Erinin spôsob lovu. Zasadol som na trón a o chvíľu sa začala sála napĺňať. Ako posledný prišiel Alec. Postavil sa vedľa Jane. Ostatní stáli po obvode sály. Bol som prekvapený, pretože Erin levitovala v svojej guli. Naživo bola grandióznejšia. Viac som si nevšímal, lebo vošla večera.

Vyhliadol som si najstatnejšieho muža. Takých tam veľa nebolo. Chcel som po ňom skočiť, no ostal som zarazene stáť, keď ten muž ako v mrákotách kráčal cez celú sálu k Erin. Pokúsil som sa skočiť po ňom, ale odhodilo ma neviditeľné pole okolo neho. Pozviechal som sa zo zeme a sledoval, čo bude nasledovať. Erin bez mihnutia oka sedela na zemi a sledovala svoju korisť.

Keď bol blízko, postavila sa a privolávala si ho ukazovákom a zmyselne si pri tom oblizovala pery. Niečo mu zašepkala do ucha a uhryzla ho do krku. Keď s ním skončila, elegantne ho od seba odkopla a usmiala sa na mňa. Keď podišla ku mne, zašepkal som jej hlbokým hlasom plným vášne:

„Konečne vyzeráš ako my.”

„Ako to myslíš?” Jej hlas dosahoval závratné výšky.

„Karmínová ti pristane.” Viac som nestihol, lebo vyletela zo sály. Chvíľu bolo ticho, ktoré prerušil Erinin výkrik:

„Kurva! Potrebujem nejakú odpornú zverinu.” Počul som, ako beží smerom k východu, a tak som za ňou poslal Demetriho a venoval sa večeri.

Erin:

Zabudla som, že som dlho nelovila zverinu, len ľudí. A to sa patrične odrazilo na mojich očiach. Nie, žeby som karmínovú nemala rada, ale nehodila sa k mojej pleti. A preto som to striedala, kvôli zlatým očiam. Ale zverinu som nenávidela. Vyletela som z hradu v závese s Demetrim. Zastala som uprostred lesa, ale všetka tá mizerná háveď bola v nedohľadne. Zúrivo som zarevala a zviezla sa na zem, kde som začala vzlykať.

„Erin, no tak. Veď sú to len oči. Pár zvierat a budeš ako predtým.”

„Nie, Demetri. Ty to nechápeš. Som monštrum. Som krvilačné monštrum. A nedokážem už so sebou ďalej žiť.”

„Ale prečo? Kde je tá silná, ničím nezlomná žena, plná sebavedomia?”

„Zomrela spolu so svojim druhom,” šepla som a nechala som tú vetu visieť vo vzduchu.

„On zomrel?” opýtal sa ma po chvíli opatrne.

„Nie,” odvetila som chladne. „Nezomrel. Zabila som ho.”

„Ale... Prečo by si to robila? Veď si ho milovala. Alebo sa mýlim?”

„Zabila som ho, lebo som ho milovala. Bol chorý a trápil sa, a tak som mu pomohla na druhý svet.”

„Ale prečo si ho nepremenila?”

„Lebo som to nezvládla? Nebola som dostatočne silná. A vieš, čo je najhoršie? Keď umieral, šepol mi poslednú vetu: ´Toto nie je koniec´. A umrel s úsmevom na perách. Chápeš to! On sa usmieval na krvilačnú beštiu, ktorá ho zabila!” vrieskala som hystericky načo ma Demetri vzal do náručia a upokojujúco ma hladil po chrbte.

„Prečo potom lovíš ľudí?” opýtal sa ma po chvíli opatrne.

„Ja... Ani neviem. Pár rokov som bola čierna vdova. A ostalo mi to. Svoje vraždy som si vždy dokázala ospravedlniť a všetky stopy som zahladila. Dokonca aj telesné. Raz, jeden jediný raz, som mala karmínové oči. Dnes je to po druhý raz a posledný,” prehlásila som rozhodne.

Emma:

Vyrazila som z pevnosti a Alec, samozrejme, vyrazil hneď za mnou a celú dobu mi bol v pätách. Bežali sme popri pevnosti. Vyhýbala som sa mestu. Nie, žeby som sa bála, žeby som zaútočila na nejakého človeka, ale začínala som byť poriadne smädná a nechcela som sa zdržovať.

Keď sme dorazili na okraj lesa, dala som prednosť inštinktom. Alec to, samozrejme, hneď spozoroval a preto sa držal obďaleč. Zacítila som vlčiu stopu, ktorá smeruje do Národného parku - Riserva Naturale Castelvecchio. Bežali sme len asi minútu, no z pôvodných trinástich kilometrov nám ostali už len dva. Vôňa bola už neznesiteľne intenzívna a začula som celú svorku. Boli západne odo mňa.

Vybrala som sa teda ich smerom. Bolo bezvetrie. Svorka mala asi dvadsať členov. Vyhliadla som si toho najväčšieho a skočila som po ňom. Odtrhla som mu časť kože na krku a začala som piť. Ostatní vlci sa, samozrejme, dali na útek. Ale bolo im to nanič, pretože som onedlho dopila a chcela som viac. Tak som sa im znova prizrela. Samozrejme, že mi do oka padol najväčší kus. Dokonca Alfa samec. Ten predtým nebol oproti nemu nič.

Skočila som po ňom, chcel sa brániť, ale bola som jednoducho silnejšia. Opäť som ho zbavila kože na krku a začala som piť. Trochu som si odpila a potom mi niečo napadlo. Pozrela som sa na Aleca, stál obďaleč opretý o kôru mohutného stromu a pozoroval ma. Usmiala som sa naňho a vyštartovala som po ňom s ústami plnými vlčej krvi. Bolo mi jasné, že inak by neochutnal. Nemala som ústa nafúknuté a tak, keď som sa mu prisala na pery a začala mu do úst nalievať krv. Ostal v jemnom šoku. Mal tam len trochu, ale odtiahla som sa.

„Čo povieš?” opýtala som sa nedočkavo.

„Chutí to zvláštne.”

„Ale je to dobré? Chutí ti to?”

„Nie je to ako ľudská krv, ale mohlo to byť aj horšie,” odpovedal s úsmevom.

„Vlčia krv a krv pumy sú najbližšie k chuti ľudskej krvi.”

„Hmm... Ukáž?” povedal zamyslene a načiahol sa za mnou. Ja som neprotestovala. Tak sme sa chvíľu bozkávali a celá krv skončila v jeho ústach.

„Máš pravdu, nie je to tak zlé. Len keby sa to dalo vždy piť týmto spôsobom,” povedal laškovne. Sadli sme si pod strom a ešte sme sa chvíľu rozprávali.

„Čo za zviera to mohlo urobiť?!” začula som pár metrov od nás rozhovor dvoch mužov, a tak som sa musela nedobrovoľne odtiahnuť od Aleca.

„Je čas vrátiť sa,” povedala som.

„Je ešte skoro,” prehovoril Alec zachrípnuto. A začal sa dožadovať ďalšej pozornosti.

„Alec, ak sa do pár sekúnd nevzdialime, mohlo by to mať zlé účinky na tých poľovníkov,” povedala som vážne. Potom som sa usmiala a začala som Aleca ťahať na nohy. „Ale ak chceš, môžeme pokračovať v pevnosti,” povedala som zvodne a nečakala na odpoveď, len som sa rozbehla smerom k pevnosti.

Autor: VampireAlice1235 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Mirror of the soul - 4. kapitola: