Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Minulosť si ťa nájde - 4. kapitola


Minulosť si ťa nájde - 4. kapitolaEdward nám prinesie Bellu domov. Čo na to povie Charlie? Ako sa zachová? Ďalšie ráno Bella nájde v kuchyni zlodeja. Alebo nie? Príjemné čítanie. :)


Edward:


Bežal som najrýchlejšie, ako som vedel. Ľudské oko nemohlo postrehnúť, že som okolo neho prebehol, ale i tak som sa snažil bežať po lese. Keď som sa blížil do Forks, presunul som sa viac k domom, aby som videl na čísla domov. Vedel som, že číslo 775 bude určite niekde pri konci.

Bella sa pomrvila v mojom náručí a ja som sa modlil, aby sa nezobudila. Bál som sa jej reakcie, ak by zistila, že je v náručí cudzieho muža. Vedel som veľmi dobre, že by sa vystrašila a to som nechcel. Stačil jej ten nepríjemný zážitok, ktorým si musela prejsť. Čo by som dal zato, keby som toho chlapa mohol zabiť vlastnými rukami. Ako si mohol dovoliť siahnuť na tak čisté stvorenie, ktorým ona je.

Zodvihol som konečne zrak od Belly a na pravo od seba som na bielej schránke uvidel číslo 775. Bol som tu, stačilo už iba pár krokov k domu a bude v bezpečí. Spomalil som a teraz už ľudskou chôdzou som sa pobral k dverám jej domu. Na ceste pred domom stále policajné auto, napadlo ma, že jej rodičia zavolali policajtov, aby po nej vyhlásili pátranie. Chcel som sa vyhnúť otázkam, preto som sa rozhodol, že zazvoním a jej telo položím pred dvere.

Skôr, ako som stihol svoj ukazovák oprieť do zvončeka sa rozleteli dvere a v nich stál hnedovlasý muž, ktorý mohol mať niečo okolo štyridsiatky. Kmital očami zo mňa na Bellu, videl som, že má v tvári vpísané otázky a bez toho, aby stihol položiť prvú, som prehovoril. „Našiel som ju...“  Vetu som nestihol dokončiť, pretože si ju vzal do svojej náruče a mne pokynul hlavou, aby som šiel dnu. Urobil pár krokov a potom prehovoril.

„Nech ťa ani nenapadne odísť.“ Nebola to prosba v jeho hlase, ale rozkaz. Nasucho som prehltol a zatvoril dvere za sebou. Stál som v malej predsieni, ruky som mal za chrbtom. Na pravej strane bol vešiak z čerešňového dreva a na ľavej bol nízky stolík, na ktorom bola zbraň a policajný odznak. Nebola tu polícia, on bol policajt. Ak by to bolo možné, moje nohy by sa teraz roztriasli strachom z toho, čo príde.  Uvidel som muža, kráčal dole schodmi a s vážnou tvárou na mňa pozeral. Postavil sa predo mňa a potom ma objal. „Ďakujem, chlapče, slovami neviem vyjadriť svoju vďačnosť,“ šepol s neskrývanou radosťou v hlase. Vydýchol som si, možno to predsa len nedopadne zle. „Čo sa vlastne stalo? Kde si ju našiel. Preboha, som ja nevychovaný. Volám sa Charlie a to dievča, ktoré si práve zachránil je moja milovaná dcéra,“ vysvetlil a načiahol ku mne ruku.

„Dobrý večer, pane, volám sa Edward Anthony Masen. Je mi ľúto, že sa spoznávame za týchto okolností, ale veľmi ma teší,“ povedal som a jeho ruku som prijal. Potriasli sme si a ja som dúfal, že ma teraz pustí preč. Zmýlil som sa.

„Mal by som zavolať lekára, aby sa na ňu prišiel pozrieť,“ povedal zamyslene.

„Nechajte ju, by sa z toho vyspala. Potrebuje teraz pokoj, ráno ju pošlete k lekárovi. Ak by ste ju zobudili, bola by v šoku a nedostala by zo seba nič. Verte mi, pane.“ Snažil som sa ho presvedčiť. Vedel som, že by potrebovala lekársku starostlivosť, ale ako by sa lekárom vysvetlilo, že sa jej rany zahojili tak skoro. Bolo vidieť rany od noža, ale už neboli hlboké, moja krv ich liečila. Bellin otec sa na mňa pozeral nie práve spokojne. Vedel som si predstaviť, čo sa mu asi teraz hodní hlavou. Aj ja som chcel, aby ju prezrel lekár, ale vedel som, že po fyzickej stránke bude do rána v poriadku. Pár modrín jej síce ostane, ale aspoň sa nikto nebude pýtať na rany noža a prečo jej miznú pred očami. „Pane, videl som policajné auto pred vašim domom, preto si dovolím tvrdiť, že ste policajt. Sám najlepšie viete, že ak príde žena, ktorá si prešla tým, čím si bohužiaľ musela prejsť aj vaša milovaná dcéra... Viete, že je ťažké o tom hovoriť. Najdôležitejšie je, aby sa vyspala z toho najhoršieho. Doprajte jej čas. Veď pozrite, je skoro polnoc, ráno vstane, naje sa a sám ju môžete odprevadiť k lekárovi. Obaja vieme, že tam musí ísť, ale doprajte jej trochu oddychu. Najlepšie pre ňu bude ak si odpočinie a naberie trochu síl. Všetky otázky, ktoré sa jej budú pokladať, budú pre ňu veľmi nepríjemné. Nepoznám vašu dcéru, ale verte mi, chcem pre ňu len to najlepšie.“ Opäť si ma premeriaval vážnym zrakom, ale napokon porazene vydýchol a prikývol.

„Čo chceš za záchranu môjho dievčatka?“ spýtal sa a ja som na neho nechápavo vyvalil oči. Čo by som mal chcieť, nič.

„Pane...“

„Pre teba som Charlie, synak,“ opravil ma a poklepal ma po ramene.

„Charlie, ak to môžem tak povedať, bolo mi cťou zachrániť vašu dcéru. Chcem iba jediné, aby bola v poriadku.“ Svoje slová som myslel úprimne. Žiadne peniaze ani nič podobné mi nemohlo stačiť, ak by sa jej niečo stalo.

„Budem ti hovoriť, Tony. Ak nechceš peniaze, pozývam ťa aspoň na pohárik. Pre moje malé dievčatko by som urobil všetko. Trvám na tom, aby si si so mnou pripil na jej záchranu.“ Niečo mi hovorilo, aby som odtiaľto utekal, ale nejaký druhý hlások chcel, aby som tu ostal. 

„Som tu autom,“ vyhŕkol som prvé, čo ma napadlo a chcel si v momente nafackovať.

„Nevadí, prespíš u nás. Nepustil by som ťa do tohto nečasu, pozri, leje ako z krhle. Ešte by sa ti niečo stalo.“ No skvelé, budem tu, v jednom dome s ňou. To nie je najlepší nápad. Ale prečo mám potom pocit, že moje mŕtve srdce skáče radosťou.

„Charlie, nechcem uraziť ani vás, ani vašu pohostinnosť, ale nemôžem vás obťažovať.“ Neprestal som to skúšať a dúfal som, že to pochopí.

„Nezmysel, dosť rečí, poď za mnou,“ vyzval ma a ja som ako poslušný psík na vodítku kráčal za ním. Z predsiene sme prešli do malej obývačky. Bola tu malá dvojsedačka, pred ktorou bol nízky konferenčný stolík. Na odľahlej strane bola komoda, na nej boli vystavené jeho a Belline fotografie. Celá miestnosť bola zariadená dosť skromne, žiaden prepych, na ktorý som bol niekedy zvyknutý, ale neprekážalo mi to. Páčila sa mi tá jednoduchosť.

„Tak, synak, kde si našiel moju Bells?“ spýtal sa ma, keď nalieval brandy do pohára. Určite to bola jeho najdrahšia fľaška, pretože, keď ju otvoril si smutne povzdychol.

„V Port Angeles,“ šepol som.

„Čože? Kde presne? A čo si tam robil?“ Jeho otázky ma neprekvapovali, čakal som iba na to, kedy mi malou lampičkou zasvieti do tváre.

„Bol som sa prejsť, chcel som spoznať to mesto. Vašu dcéru, Bellu, som našiel nie v práve príjemnej situácii,“ povedal som a nechcel pokračovať. Toto je vec, ktorú by mala otcovi povedať sama, ak bude na to pripravená. Nie som ten, ktorý by mal hovoriť o jej zneužití a aj tak mi tie slová išli ťažko na jazyk.

„Bola sama?“ spýtal sa prekvapene a ja som prikývol. „Ja toho Matta zabijem, mal byť dneska s ňou,“ hundral si popod nos. Nevedel som, o kom hovorí a ani som sa na to nepýtal. „Kde vlastne bývaš? V Port Angeles?“

„Nie, tu vo Forks, ale rodičia prídu neskôr. Zatiaľ bývam v hoteli, v Port Angeles a nastupujem tu na Forskú strednú,“ vysvetlil som mu a jemu v očiach zablislo.

„Budeš bývať u nás,“ vyhŕkol a mne zabehlo brandy. Začal som kašľať a on ma so smiechom pobúchal po chrbte. „Je to silné, však? Dostal som tú fľašu od známeho, nechcel som ju otvoriť, ale táto situácia si to žiadala.“

„Ehm.. to nie je tým brandy. Charlie, nemôžem tu bývať.“

„Prečo? Zachránil si moju dcéru, nenechám predsa jej záchrancu v hotely.“

„Nepoznáte ma,“ bránil som sa a on pokrútil hlavou.

„Som policajt, mám nos na darebákov a ty ním nie si. Ak by si nebol dobrý človek, nezachránil by si ju. Nechal by si ju niekde v tmavej uličke. K tomu nie si dospelý, nemôžeš byť sám. Preberám za teba všetku zodpovednosť, kým tvoja rodina nepríde.“ Chcel som niečo povedať, ale zodvihol ruku pred moju tvár. „Ja nediskutujem, to je rozkaz!“

 

Bella:

 

Som v pekle? Alebo v nebi?

Ak by som bola v pekle, vysvetľovalo by to, prečo cítim strašnú horúčavu. Akoby som bola chorá a mala teplotu. No musia to byť spomienky, spomienky na to, keď som ešte žila. Ale ak som zomrela, ak už nie som medzi živými, prečo ma všetko bolí. Možno je to ešte daň za to, čo sa mi stalo. Ale ak by som bola mŕtva, prečo potom cítim bolesť, prečo mi je strašná zima.

Chcela som si upraviť vlasy, ktoré mi padli do tváre a pošteklili ma na nose, no ruka mi spadla skôr, ako sa dotkla tváre. Počkať, ruka mi padla do niečoho hebkého a mäkkého. Kde to vlastne som? Čo sa stalo včera večer?

Spomínam si... Nechcem, ale spomínam...

„Nieee,“ vykríkla som zúfalo a začala sa otáčať, aby som zistila, kde som. Bola som doma, v mojej izbe, ale ako som sa sem dostala. Pozrela som sa na seba a mala som oblečené čierne tričko, v ktorom zvyčajne spávam. Čo sa to tu vlastne deje.

„Bells, zlatíčko, si v poriadku?“ strachoval sa otec, keď vbehol do mojej izby. Môj otec, naozaj som doma, nie je to iba sen. Otec sa posadil na moju posteľ a chcel ma objať, nedovolila som mu to. Bola to automatická reakcia na blízkosť muža. Vysunula som sa až k stene a nohy pritiahla k telu. „Prepáč,“ šepol sklamane a mne vyhŕkli slzy. Nechcela som ho raniť, nechcela som mu ublížiť svojim odmietnutím, ale nezniesla by som dotyk. Nie len jeho, žiaden dotyk mi teraz nerobil dobre. „Neplač, zlatko, všetko bude dobré. Spolu to prekonáme,“ upokojoval ma, ale bolo to k ničomu.

„Nič už nebude dobré, nič nebude ako predtým,“ vykríkla som. „Nechaj ma samú, prosím, odíď,“ žiadala som ho, i keď to nevyzeralo ako prosba. Skôr to znelo, ako rozkaz. Bez slova sa postavil a odišiel. Začala som plakať ešte viac, uvedomovala som si, čo sa včera stalo. Pošpinil ma, ten sviniar ma pripravil o to najvzácnejšie, čo som mala. Ako sa teraz pozriem Mattovi do očí, čo mu poviem? Ak sa to dozvie, určite ma opustí. Kto by už len stál o niekoho, koho zneužili. Vzala som do rúk mobil a vytočila číslo mojej najlepšej priateľky.

„Haló, Alice?“ spýtala som sa do mobilu, keď som počula, že konečne niekto zodvihol.

„Bella? Si v poriadku? Plačeš?“ chrlila jednu otázku za druhou a ja som mlčala. Nechcela som jej povedať, čo sa mi stalo. Vedela som, že na to príde, ale teraz som to nechcela rozoberať. To nebol dôvod, prečo som jej volala.

„Alice, je doma Carlisle?“ spýtala som sa a dúfala, že povie áno.

„Je, dnes má službu až poobede, stalo sa ti niečo? Bella, nestraš ma,“ naliehala na mňa a mne opäť vyhŕkli slzy. S Alice sme si hovorili všetko, nepoznali sme sa veľmi dlho, ale dôverovala som jej. Toto som jej však nedokázala povedať. Nie je to téma, ktorá sa preberá v telefóne.

„Zavolaj mi Carlislea, prosím,“ žiadala som zúfalo a ona ma konečne počúvla.

„Bella, stalo sa niečo? Ako ti môžem pomôcť,“ ozval sa po malej chvíli Carlisle.

„Carlisle, prepáč, že otravujem, ale iba ty mi môžeš pomôcť. Prosím ťa, kedy budeš dnes v práci? Musím za tebou prísť a nechcem, aby o tom niekto vedel. Urobíš to pre mňa?“ opýtala som sa s nádejou v hlase.

„O tretej som v práci, pokojne za mnou príď, budem ťa čakať. Bells, dúfam, že si v poriadku.“

„To dúfam aj ja,“ šepla som do mobilu a rozlúčila som sa s ním. Počula som ešte, že ma Alice chcela k telefónu, ale ja som zložila. Potrebovala som si dať sprchu, zmyť zo seba tú špinu, až potom som mohla ísť do nemocnice. Opatrne som sa postavila na nohy, hlava sa mi zamotala, ale nedovolila som si sadnúť. Potrebovala som sprchu a to súrne. Pomalým krokom som šla ku kúpeľni, pripadala som si ako batoľa, ktoré sa učí chodiť. Moje kroky boli opatrné, každý krok znamenal, že sa ozvala strašná bolesť.

Prešla som cez dvere a miesto vane som prešla ku sprche, teraz nebola vhodná doba na pokojný kúpeľ. Vzala som do rúk kefu, ktorou som sa bežne nekúpala. Mala som rada jemné hubky, ktoré doslovne hladili moje telo. Teraz som však zvala kefu, ktorou som si hodlala zodrať kožu z tela. Vzala som si všetky možné prípravky na kúpanie, cez mydlá, sprchovacie gély. Dokonca som chcela siahnuť aj na dezinfekčné prostriedky, ktoré máme na domácnosť, ale našla som spitaderm. Nikdy by ma nenapadlo, že moja nemotornosť raz bude k úžitku.

Všetko som si položila k sprchovaciemu kútu a vliezla dnu. Na celé nohy  a ruky som si naliala spitaderm a začala sa drhnúť. Podľa návodu, ktorý som vedela naspamäť sa mal nechať iba zaschnúť, ale ja som zo seba potrebovala všetko zmyť. Drhla som sa kefou a každým pohybom tej drsnej kefy som sa cítila lepšie, i keď som plakala. Neboli to slzy od bolesti, ktoré mi spôsobovala drsná kefa, boli to slzy psychickej bolesti. Bolesti, ktorá nikdy nezmizne.

Hadicu som zavesila na stojanček na stene a posadila som. Nohy pritiahnuté k telu som pevne držala a hýbala som sa spredu dozadu. Nevedela som sa utíšiť, ale nechcela som, aby môj nárek počul otec. Nevedela som, čo mu mám povedať. Ako mu mám povedať, že jeho malé dievčatko už nie je také malé. Ako som mu mala povedať, že jeho malú Bellu včera večer zneužil nejaký nechutný chlap? Otec sa to nemôže dozvedieť, nikdy mu nepoviem, čo sa naozaj stalo. Ostane to iba medzi mnou, Bohom a Carlisleom. Preboha, ja mám ísť za Carlisleom. Dosť skoro mi to napadlo.

Vypla som vodu a vyšla zo sprchovacieho kúta. Okolo seba som obmotala osušku a šla do svojej izby. Pohľad mi okamžite padol na moju posteľ, ktorá bola upravená a na nej ležal lístoček. Ako dlho som bola v tej sprche? Vzala som do rúk lístok a prečítala si ho.

 

Šiel som do obchodu, došli nám rožky. Otec

 

Prečo nevybral rožky z mrazničky, dobre vie, že keď chodím na nákup, stále ich kúpim viac a dám zamraziť. Je to vždy lepšie, ako stále behať do obchodu a kupovať po tri kusy. Pokrútila som hlavou a prešla ku skrini. Nevedela som, čo si mám obliecť. Každý deň, keď sa zobudím, prvé moje kroky vedú k oknu, aby som zistila, aké je počasie. Dnes som to neurobila, takže si oblečiem prvé, čo mi padne do ruky.

Bum... Prásk... „Krucinál.“

Toto určite nebol môj otec. Niekto je v našom dome, čo mám robiť? Začala som sa besne otáčať okolo svojej osi a v duchu som nadávala, že toto je naozaj hrozný týždeň. Z nedele si nepamätám vôbec nič, včera sa mi stala tá nepríjemnosť a dnes máme doma zlodeja. Môže to byť ešte horšie? Bolo mi jedno, že mám na sebe iba osušku, vybehla som z izby a opatrne som našľapovala dole schodmi. Zvuky išli z kuchyne, a tak som si to tam namierila. Popri ceste som vzala otcovu basebollovú  pálku a po špičkách som sa plížila do kuchyne.

Zastala som tesne pred prahom kuchyne a obzrela situáciu. Hlavu som opatrne strčila dnu a toho zlodeja som videla stáť chrbtom ku šporáku. Potom mi napadlo, že ak ho ovalím baseballovou pálkou, môžem ho zabiť a ešte by ma zavreli za vraždu. Potrebovala som niečo, čím ho iba omráčim. Dlho som nepremýšľala, pretože na stole ležala panvica. Na nič som nečakala, času bolo málo, hoc kedy sa mohol otočiť a uvidieť. Schmatla som panvicu a celou silou som ho udrela po hlave, keď som k nemu dobehla.

Spadol na zem, nehýbal sa, čo teraz? Rýchlo som otvorila skrinku, ktorá bola pod drezom a vybrala špagát, ktorý tam otec nechal. Odmotala som veľký kus a tomu chlapovi priviazala ruky o rúčku na šporáku. Na mňa si prikrátky, chlapče. Potom som vyskočila na nohy a bežala po mobil, aby som zavolala otcovi. Kým som vytáčala jeho číslo, bežala som dole schodmi a on otváral dvere.

„Oci, máme tu zlodeja. Ovalila som ho panvicou,“ kričala som a dúfala, že mi rozumie, pretože som to na neho vybafla s takou rýchlosťou, že to možno ani nepostrehol.

„Zlatko, upokoj sa, nadýchni a teraz mi povedz, že o akom zlodejovi to hovoríš.“ Ako môže byť taký pokojný. On sa asi zbláznil. Čo mu budem vysvetľovať. Schmatla som ho za ruku a doslovne vliekla do kuchyne.

„O tomto hovorím. Bol tu stál pri šporáku a v tvojich teplákoch a tričku, je to zlodej,“ chrlila som na neho všetky informácie a on sa chytil za hlavu. Začal toho zlodeja odväzovať.

„Čo robíš?“ skríkla som.

„Bella, ty netušíš, čo si urobila? Zhrň si to ešte raz. Chlapec v mojom oblečení stojí a varí, myslíš, že ti chcel ublížiť?“ A čo ja viem, čo ak sú to jeho praktiky. Priviaže ma, bude nútiť jesť jeho blafy a potom ma zabije. Mykla som ramenami a on ho začal opatrne preberať. „Bells, tento mladík ťa včera priniesol domov, zachránil ťa. Už tomu chápeš?“ pokrútila som hlavou sprava doľava. Nerozumela som ničomu, čo môj otec práve povedal. Tento chlapec ma zachránil? Ako vedel, kde bývam, a prečo je u nás v kuchyni. Bola som naozaj zmätená, ale ak ma zachránil, čo si o mne pomyslí, keď som skoro prizabila. A čo všetko povedal môjmu otcovi! 



Túto kapitolku by som rada venovala mojej najzlatšej čitateľke kiki. Ty si proste anjel, ktorý mi dodáva chuť vydávať túto poviedku. Ani si nedokážeš predstaviť, ako ma tvoje komentáre dokážu potešiť a dodať chuť do ďalšieho písania. Veľmi pekne ďakujem za podporu a milé slová, ktorými mi dokážeš obdarovať. 

S radosťou oznamujem, že som už na 8. kapitole a poctivo sa venujem písaniu vo svojom voľnom čase. Tejto poviedke venujem asi najviac času, čo sa týka dĺžky kapitol. Veľa z nich bude mať cez 3 000 až 4 000 slov. V deji sa nikam nemienim ponáhľať, chcem, aby všetko malo svoj čas. 

Verím, že s touto poviedkou strávite pekné, ale aj napínavé chvíle.:)

Ďakujem za každý komentár a tiež za otvorenie článku. 

9moncici9 :)


« Předchozí díl


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Minulosť si ťa nájde - 4. kapitola:

 1
5.
Smazat | Upravit | 14.03.2014 [7:14]

Vari, ovalia ho. Zachrani ju, ubytuju ho u seba v dome. Policajtovi chyba lampicka na vypocuvanie, no dobreeee

05.03.2014 [19:30]

kiki11V prvý řadě ti moc děkuju za krásné věnování, opravdu mě potěšilo! Emoticon Emoticon A co se týče délky kapitol, čím delší, tím lepší. Jen hezky piš, ať mám co číst. Emoticon
Celkem mě překvapilo, že Charlie u sebe Edwarda nechal bydlet. Viděl ho poprvý v životě a v podstatě cizímu člověku/upírovi nabídne azyl. Emoticon Ale to je dobře, aspoň bude Bells nablízku. Emoticon Emoticon
Když si Bella myslela, že je v kuchyni zloděj, praštila ho pánví po hlavě a ještě k tomu ho přivázala ke sporáku, měla jsem co dělat, abych se smíchy neválela pod stolem. Emoticon Emoticon Emoticon To by musel být pohled. Emoticon
Perfektní kapitolka, ať je tu další co nejdřív! Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. Seb
05.03.2014 [17:13]

Nějak mi unikla minulá kapitola, ale už jsem to dohnala, moc se mi povídka líbí a budu vyhlížet pokračování. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

2. cechovicovam
05.03.2014 [12:07]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. BabčaS
05.03.2014 [11:33]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!