Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Minulosť si ťa nájde - 2. kapitola

05.02.2014 (09:45) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1657×

Minulosť:

Elizabeth ma pobozkala a svojimi perami prešla na môj krk. Zastonal som a pritiahol si ju ešte bližšie, chcem ju cítiť všade. Elizabeth sa zahryzla do môjho krku a ja som ju nechal. Bola to bolesť zmiešaná s extázou, keď som cítil jej zuby na mojom krku. Zmieril som sa s faktom, že je upír. Miloval som ju napriek všetkým zisteniam.

Nevadilo mi to, že sa Elizabeth na mne kŕmi, spôsobovalo mi to slasť. Slastne som vzdychal a stonal. Náhle sa odo mňa odtiahla a potôčik krvi jej stekal z kútika pier. Elizabeth bolestne skrivila tvár v neznesiteľnej bolesti. „Železník,“ zachrapčala skôr, ako stihlo jej telo spadnúť na zem. „Čo si mi to urobil. Prečo, Anthony?“ pýtala sa ma z posledných síl.

„Elizabeth!“ vykríkol som zúfalo a padol na kolená vedľa jej tela. Ruky som jej položil na hrudník, moje pery k jej ústam a zúfalo som tlačil na miesto, kde malo byť jej srdce. Po tvári mi stekali slzy, nerozumel som, ako sa mi mohol železník dostať do krvi.

„To nie! Otče, to ste neurobili,“ šepkal som dookola a spomínal na včerajší večer. Sedel som s otcom v jeho pracovni a on mi ponúkol brandy. Môj otec to vedel, vedel, že je Elizabeth upír. Využil ma.

„Anthony, odstúp od nej, je to upír. Vedel som to,“ kričal po mne otec, ktorý ani neviem kedy vošiel do mojej komnaty.

„Nie, otče, to nemôžete. Milujem ju,“ kričal som zúfalo a v náručí zvieral Elizabethine telo.

„To, čo ku nej cítiš nie je skutočné. Ovládla tvoju myseľ, Anthony, choď po šerifa a povedz mu, že sme chytili upíra.“ Nie, nikam nejdem. Nemôžem ju nechať v rukách môjho otca. „Anthony, si slaboch, vždy som to vedel a teraz choď!“ Otec ma doslovne vystrčil z dverí mojej izby. V mojej hlave to bušilo, moje myšlienky sa točili v zmätenosti. Miloval som Elizabeth. Miloval. Je to tak? Je možné, žeby ma ovládla? Nie, ona ma predsa milovala, nikdy by nezneužila moju lásku vo svoj prospech. Nemohol som dýchať, nemohol som myslieť, nemohol som nič robiť. Vybehol som z domu, schody som bral po dvoch- troch naraz. Hnal som sa preč.

Chcel som ju zachrániť a vedel som, že v tejto chvíli mi pomôže iba môj brat. Otočil som sa na päte a rozbehol som sa späť do domu. Musel som ho nájsť a dúfal som, že bude vo svojej izbe. Zabudol som na slušné chovanie a nezaklopal som, doslovne som vtrhol do jeho izby a hľadal ho. Ležal pokojne na svojej posteli, vyzeral, že spí. Ako môže spať, nevie, čo sa tu deje? Nepočuje ten šialený krik, ktorý sa nesie z vonku? Zatriasol som s ním a kričal na neho. „Emmett, vstávaj, Elizabeth je v nebezpečenstve.“ Prebral sa a ja som od neho odstúpil.

„Čo si to povedal? Čo sa jej stalo?“ vyzvedal, jeho hlas bol plný strachu. Miloval ju, možno rovnako ako ja a možno nie. Teraz mi to začalo dávať zmysel. Ona sa hrala s nami oboma. Možno mal otec pravdu, možno nás ovládla. Akoby to povedal otec, je démon, ktorý sa hrá s našim podvedomím. „Anthony, povedz mi, čo sa stalo Elizabeth,“ naliehal na mňa.

„Otec mi do pitia primiešal železník. Bol som s ňou, napila sa zo mňa a potom...“ Odmlčal som sa a sklonil hlavu.

„Anthony, ty si sa pomiatol. Ako si mohol veriť nášmu otcovi, zabije ju a my ju stratíme navždy. Kde ju vzal?“ zatriasol so mnou. „Tak, kde sú?“

„Neviem, možno ju niekam odviezol,“ povedal som po pravde. Naozaj som nevedel, kam by ju mohol vziať. Potom som sa zamyslel a spomenul som si na rozhovor, ktorý viedol so šerifom. Chceli pochytať všetkých upírov a zavrieť ich, podpáliť ich. Kostol.

„Kostol, Emmett, idú do kostola,“ vyhŕkol som a on sa rozbehol preč. Nečakal na mňa, bol nahnevaný a ja som sa mu nečudoval. Na nič som nečakal a bežal za ním. Vysadli sme na svoje kone a cválali ku kostolu. „Emmett, vidíš to?“ spýtal som sa a hlavou ukázal pred sebou. Videl som koč, ktorý mal vzadu mreže, určite tam niekoho prevážali. Nemali sme istotu, či je tam Elizabeth, ale museli sme to zistiť.

„Stojte,“ kričal Emmett na kočiša a ten svoju vyklonil, pozrel sa na nás a zastavil kone. Nevedel som, čo má v pláne, ale videl som, že keď zoskočil z koňa do rúk vzal obrovské poleno, ktoré ležalo pri nás. „Ďakujem, že ste zastali,“ poďakoval Emmett a pokračoval. „Som Emmett Masen, otec nás požiadal, aby sme vás doprevádzali, pre každý prípad. Chcel som, aby ste to vedeli,“ vysvetlil mu.

„To je od vášho cteného otca šľachetné. Nie je bezpečné teraz sa tu pohybovať. Nestrácajme čas,“ popohnal nás a otočil sa chrbtom k Emmettovi. Ten však na nič nečakal a celou silou ho ovalil po hlave. Zohol sa k nemu a z vrecka vytiahol zväzok kľúčov.

„Anthony, načo čakáš? Bež otvoriť dvere, či je tam,“ kričal po mne Emmett a ja som s roztrasenými rukami chytil kľúče, ktoré po mne hodil. Pribehol som ku koču a otvoril dvere, Elizabethine telo bezvládne ležalo. Vyzerala, akoby bolo mŕtva, chcel som ju dostať von, no keď som sa k nej načiahol počul som výstrel. Otočil som sa a môj brat Emmett ležal na zemi, potom ďalší výstrel a tma.

Prítomnosť

Od toho dňa sa všetko zmenilo. Moje telo, moje túžby, moja chuť a najmä... Moja duša.

Elizabeth bola mŕtva, za celé roky som ju nenašiel. S Emmettom sme sa rozhádali a od toho osudného večera sme sa nevideli. Začal som žiť na vlastnú päsť. Zmenil som sa. Nebol som tým sedemnásť ročným hlupáčikom, ktorý počúva na slovo. Ja som tu bol ten, ktorého museli počúvať. Pochopil som, akú mám moc. Svet neprestal existovať, otvorili sa mi nové možnosti.

Elizabeht mi o upírstve povedala všetko. Vedel som načo si mám dávať pozor a ako sa mám správať, aby som sa neodhalil. Zo začiatku som dodržoval všetko, čo mi hovorila z vlastných skúseností. No potom už nie. Stačilo pár mesiacov na ľudskej krvi a moja myseľ úplne potemnela. Krv bola pre mňa niečím, čo sa nedá opísať. Bola pre mňa tým, čím je melódia krotiteľa pre kobru.

Keď som prešiel okolo človeka, počul som rytmické údery jeho srdca. Cítil som tú lahodnú tekutinu, ktorá mu prúdila v žilách. Mal som silu, rýchlosť, stal som sa obávaným predátorom. Ľudské životy sa pre mňa stali bezvýznamné. Keď som na svojich perách pocítil kvapku krvi, cítil som sa živý. Nemal som strach z odhalenia. Bol som zahalený oparom krvilačnosti. Zabil som toľko ľudí, že už si ani nespomínam na ich tváre.

No na jednu obeť nezabudnem nikdy. Na Sarah, dievča, ktoré som zabil dnes v noci. Cítim sa hrozne, nikdy som necítil takúto vinu. Keď privriem oči stále vidím jej mladú, vystrašenú tvár. Nemohla mať viac ako šestnásť rokov. Stále v ušiach počujem jej prosby, krik a plač. Tlkot jej srdca, pot, ktorý jej strachom zmáčal čelo, keď som sa jej zahryzol do krku. Čo som mal robiť, keď ma to zviera pohltilo, keď som videl cestu von. Cestu z tohto prekliatia, alebo bol toto môj očistec? Kto vie.

Napriek tomuto všetkému sa chcem zmeniť. Nie preto, že som tu bol dlhé roky uväznený a ani neviem kým. Už nechcem byť monštrom, zabijakom. Mojim prekliatím je smäd, ale už žiadne krvi prelievanie nebude. Nedovolím, aby ma to monštrum opäť ovládlo. Po celý zvyšok svojej existencie ponesiem vinu za všetko, čo som napáchal.

Teraz sa musím pozbierať, chcem spoznať tú druhú dievčinu, ktorá bola s ňou. Víri mi v hlave mnoho otázok. Ako je možné, že vyzerá presne ako Elizabeth, nie je upír, vonia ako človek. Potrebujem ju vidieť, musím ju spoznať. Neviem, ako to mám urobiť, ale určite na niečo prídem. Chcem sa o nej dozvedieť viac, ale teraz potrebujem loviť.

Vzal som do rúk nebohé telo dievčaťa a niesol ju von. Jediné, čo pre ňu môžem urobiť je, že ju aspoň pochovám. Nemôžem ju nechať pohodenú ako kus handry. Je pravda, že som s týmto nemal posledné roky starosti, ale ona si to nezaslúžila. Svojim spôsobom mi zachránila život, vďaka nej som sa dostal na slobodu. A toto je druhá vec, ktorú musím zistiť. Ako som sa sem dostal, kto je za mojim uväznením a prečo. Dôvodov by sa stopercentne našlo viacej, ale netuším, kto za tým môže byť. Kto by si želal moju smrť? Počas mojej existencie som stretol veľa upírov, dobrých, ale i tých zlých. Ak by som si mal sadnúť a urobiť zoznam, ktorý by ma z nich mohol mať v žalúdku, som tu po zvyšok mojej existencie.

Vyšiel som s dievčaťom von a rozhliadol som sa okolo. Poznal som to tu, napriek tomu, že som bol v lese, vedel som, kde som. Bol som tu pred pár rokmi, ale prečo som vo Forks? Zatriasol som hlavou a pozrel na dievča v mojom náručí, jej pokoj je teraz prvoradý. Rozbehol som sa smerom k cintorínu, vedel som, kde má hrobár lopatu a rozhodol som sa ju pochovať tam. Nik nebude vedieť o koho ide, nik nenájde jej telo. Bežal som ako o život, cintorín bol iba pár minút od lesa. O tomto čase tam nikto nebýva a pre mňa to znamená ľahké zahladenie stôp.

V jednej ruke som držal dievča a v druhej niesol lopatu. Rozhodol som sa dievča pochovať až na samom konci cintorína, ktorý sa delil iba ostatným drôtom od lesa. Tu ju nikto nenájde, je to nerovná plocha, kde by už nemal byť žiaden hrob. Pozrel som sa na nebo a podľa mesiaca som vedel, že mi neostáva veľa času.

Keď som jej telo bezpečne ukryl pred svetom, uvažoval som čo ďalej. Teraz som naozaj potreboval ísť na lov a nájsť si vhodné oblečenie. Nemôžem sa prechádzať po meste v roztrhanej košeli a nohaviciach, ktoré sa už na nohavice nepodobajú. Vrátil som lopatu hrobárovi na miesto, odkiaľ som ju vzal a rýchlo som sa vydal smerom k lesu. Vo Forks je výhoda, že veľa domov susedí s lesom a ja môžem pokojne loviť. Popritom si obzriem, či niekde nenájdem nejaké oblečenie.

Dobehol som najprv do lesa, pretože som sa nechcel zašpiniť od krvi. Vyšiel som z cviku a po pravde ani netuším, ako uloviť zver. Viem, je to smiešne, ale keď sa zamyslí nad tým niekto, uzná, že mám pravdu. Človek pred vami neuteká, upír je pre človeka ako Boh. Sme krásni, príťažliví. Všetko ľudí na nás fascinuje. Zver? Tá sa nás bojí, stačí, ak nás zavetrí a už sa dá do úteku pred nami. Rád lovím svoju korisť, ak by som tvrdil niečo iné, klamal by som.

Pomedzi stromy som videl prvé lúče slnka, spev vtákov sa ozýval z vtáčích hniezd. Započúval som sa do hlasov prírody. Počul som, ako sa konáre kníšu na stromoch, ako lístie tíško šumí. Vedel som, že aj les cítil moju prítomnosť, cítil tu predátora. Zhlboka som sa nadýchol a v krku sa mi vznietili plamene, ktoré boli silnejšie ako človekom založený požiar. Z tisícov vôní ma dokázala teraz rozbesniť iba jedna. V ušiach som počul zbesilý tlkot srdca mojej obete. Aj ona vytušila, že ju čaká nemilý koniec. Srdce jej búchalo, cítil som jej horúcu krv, vôňu krásne mätúcu.

Otvoril som oči a uvidel siluetu, moje celé telo sa naplo. Cítil som moc, ktorá ma opíjala, je tak krásne byť krvilačnou beštiou. Vypol som mozog a rozbehol sa za svojou korisťou. Stačil iba jeden skok a šelma bola v mojich rukách bezbranná. Jej teplé krehké telo som zvieral v mojej náručí. Blížil som sa k jej krku pomaly, akoby som bol v nejakom spomalenom filme. Chcel som si túto chvíľu vychutnať, toto je cesta na nový začiatok. Moje ústa sa pomaly plnili jedom a ja som sa nechával unášať eufóriou. Oheň v mojom krku sa tíšil, smäd začínal byť preč. Telo pumy začalo chladnúť a moje ústa boli prázdne. Omámene som hľadel na mŕtvolu, na mŕtvu pumu s roztrhnutým hrdlom. 

Viem, že vás sklamalo, že sa Edwardova minulosť podobá na TVD alebo je dokonca rovnaká. Som si toho vedomá, ale verte, že všetko má svoj význam. Ako som už napísala v perexe, toto bola posledná spomienka na minulosť, ktorá je z TVD. Myslím to vážne. V budúcej kapitole sa pozrieme na Bellu, ktorá si prejde niečím veľmi zlým. Ktože nám ju zachráni? Ľahká otázka, ale bude aj odpoveď taká jednoduchá? :) 

Rada by som povedala, že nemám predstavu, aká bude dlhá táto poviedka. Vymyslela som si príbeh, v ktorom budem musieť toho veľmi veľa riešiť a nič nenechám nedoriešené. Z toho vyplýva, že otázky typu: Prečo bol Edward uväznený. Kto ho tam uväznil. Prečo ho uväznili. Prečo sa Bella podobá na Elizabeth. Všetko bude zodpovedané časom. 

Poviem vám jedno... Bella nie je dvojníčkou, takže spojitosť s TVD nehľadajte. :D Vymyslela som si niečo iné a Bella tu tiež nebude úplne obyčajná. Je človek, ale nie hociaký. Budem dúfať a v hĺbke duše veriť, že časom si poviedku obľúbite, i keď to teraz tak veľmi nevyzerá. 

Na poviedke pracujem len cez víkendy, keď mám voľno, pretože práca mi nedovoľuje tráviť viac času písaním. Snažím sa však a niečo mám predpripravené, aby ste dlho nečakali. 

Ďakujem aj za tých pár komentárov, ktoré ste mi zanechali. Som rada, že je tu stále niekto, kto má radosť z môjho písania. 

Vaša 9moncici9

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Minulosť si ťa nájde - 2. kapitola: