Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Milujem ta ale to uz nestaci-6. kapitola

11.06.2009 (20:10) • dida • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1284×

„Nebudeš mi tu robiť scény a hlavne nie pred Cullenovými. A ešte raz na mňa zvýšiš hlas neželaj si ma." Povedala som jej výhražne. Toto si ku mne nikto nebude dovoľovať. Ani Aro na mňa nikdy nekričal. A Jane je hodne pod ním.

Cesta domov prebehla v tichu. Nechcela som to vybavovať v aute.

Keď sme prišli domov hneď som Jane zatiahla do obývačky a povedala jej, že sa s ňou chcem porozprávať.

„Jane, môžeme sa porozprávať?" Spýtala som sa a ton môjho hlasu nepripúšťal žiadne námietky.

„Hej," povedala to strašne neochotne.

„Mne je jedno čo máš proti Cullenovcom, ale mňa do toho nebudeš zaťahovať. Rozumieš? Je mi jasné, že si dostala od Ara príkaz aby si ma ochraňovala, ale to je všetko. Ja sa môžem priateliť s kým budem chcieť. Aj s človekom." Povedala som jej a potom sa na ňu pozrela.

„Bella, ale...." Začala hovoriť ale ja som ju hneď prerušila.

„Žiadne ale nie je, budeš sa zaoberať len o moju bezpečnosť. Keď budem chcieť tak ti niečo poviem. Dobre?" Spýtala som sa aby som sa uistila či ma dobre pochopila.

Ona pokývala hlavou na súhlas a chcela odísť, ale ja som ju zadržala.

„Jane, počkaj!" Povedala som a chytila za lakeť.

„Ano?"

„Ja som ti len chcela povedať, že si stále moja kamáratka. A to tak zostane. Dobre?" Povedala som jej a objala ju.

„Dobre" zašepkala mi do vlasov a odtiahla sa. Ešte sa na mňa usmial a potom odišla.

Ja som si šla ľahnúť na moju posteľ a začala si čítať moju obľúbenú knihu. Búrlivé výšiny. Čítala som strašne pomaly aby som sa do tej 21 nenudila. Veľmi som sa tešila, že znova uvidím Edwarda.

Bola som taká zabraná do knihy, že som vôbec nevnímala čas. Myslela som, že prešli maximálne 2 hodiny. Ale keď som sa pozrela na hodiny, ktoré som mala zavesené vedľa obrovskej presklenej steny. Bolo za 5 minútž 9. A ja som nebola ešte ani prezlečená. Rýchlo som vbehla do môjho šatníka a schmatla som tmavé rifle, svetlo zelené tričko a farebnú mikinu. Ktorú som si nedávno kúpila na nákupoch s Alice. Potom som zamierila do kupelne a trochu sa upravila pred zrkadlom.

Vybehla som z domu a utekala na tú istú lúčku ako včera. Dobehla som tam a videla som ho ako sa opiera o strom vedľa neho. Ľudskou chôdzou som prešla k nemu a usmiala sa naňho.

„Ahoj." Povedala som. Chcela som to zaspievať. Bola som taká šťastná a to len kvôli tomu, že som s ním. Neviem čo sa to so mnou deje. Od vtedy čo ho poznám sa skoro vždy usmievam.

„Ahoj," oplatil mi úsmev. A opäť sa mi začal vpíjať do očí a asi s tým nehodlal ani skončiť. A ja som cítila ako sa mi pomaly hlava odľahčieva od všetkých myšlienok, ktoré ma ťažia. „Ako sa máš?" Vydýchol. Bol až nebezpečne blízko mojej tváre.

Chvíľu mi trvalo kým som si znovu usporiadala myšlienky v hlave."Dobre...Veľmi dobre" povedala som a usmiala sa naňho.

„To som rád..." Pomaly sa začal približovať a ja som len tak nehybne stála. Nebránila som sa, z časti som aj chcela aby ma pobozkal.

Keď sa naše pery spojili bolo to....neskutočné, krásne a ja ešte neviem čo. Proste dokonalé. V bruchu mi poletovali miliony maličkých motýlikov. Trochu som pootvorila ústa a jeho jazyk vbehol do mojich úst. Naše jazyky spolu tancovali. Obkreslil mi jazykom hornú peru a ešte raz sme sa pobozkali.

Na chvíľu sa odo mňa odtiahol a krásne sa na mňa usmial. Boli sme kamaráti, ale teraz neviem či to pôjde. Či to dokážem. Budem po ňom túžiť každú minútu dňa. A každou bunkou svojho mrtveho tela.

Znova sa mi hladovo prisal na pery. Ja som spravila to isté. Chcela som stále viac a viac. Toto som ešte nikdy nezažila. Znova sa odtiahol a usmial sa na mňa tým jeho krásnym pokriveným úsmevom.

„Wow....." Nič viac som zo seba nevedela dostať. Naozaj som nemala slov.

„Presne tak....bolo to......" Nechal vetu vyznieť do stratena.

„Krásne..." Dokončila som zaňho.

„Ano." Povedal.

„No a ešte som ti včera zabudol povedať." Zmenil tému.

„Ano?? A čo také?"

„No keď si sa pýtala na tie schopnosti....úplne som zabudol na Tanyu." Tomu som neverila, že zabudul. Ako môže upír zabudnúť. Nad tým som sa musela v duchu pousmiať.

„A akú ma Tanya schopnosť?" Spýtala som sa s neskrývanou zvedavosťou v hlase.

„No ona ma niečo také, že...." na chvíľu sa odmlčal a potom pokračoval. „Ona vie donútiť človeka alebo v našom prípade upíra spraviť všetko to čo chce." Dopovedal.

„Aha...zaujímavá schopnosť." Priznala som.

„To teda hej" zašepkala znova sa ku mne naklonil. Ja som sa nebránila a spravila to isté. Takto sme sa „rozprávali" celú noc až do svitania.

„Nemusíme im to ešte povedať?" Spýtala som a opatrne.

„Ak nechceš tak nie." Usmial sa na mňa.

„Zatiaľ nie. Ale Alice podľa mňa to už videla. Nie?" Spýtala som sa.

„Veď teba nie a keď som s tebou tak ani mňa nie. Veď si štít."

„Aha. Skoro som zabudla, že ma Alice nevidí." Povedala som a zaškerila sa naňho.

„Hej a to s a dá? Od kedy upír zabúda? No ale už by sme mali ísť. Za chvíľu začína škola." Povedal to smutne a ja som sa na tom musela zasmiať.

„To teda hej" úsmev som mu oplatila. Ešte som ho pobozkala na pery a chcela odbehnúť domov aby som sa prezliekla do školy. Ale niečo alebo skôr niekto ma zatiahol naspäť do svojej náruče.

„Edward, naozaj by sme už mali ísť. Budú nás hľadať." Povedala som ale sama som to nechcela prijať. Chcela som byť ešte s ním.

„Bella, ešte chvíľu. Prosím..." Zaprosíkal a spravil na mňa psie oči, ktorým sa proste nedá odolať.

„Už len naozaj na malilinkú chvíľočku." Povedala som a nechala sa stiahnuť naspäť do teplého Edwardovho náručia.

Dobehla som domou a rýchlo sa šla prezliecť a ešte zájsť do kupelky. Dala som si mascaru a slabý make-up. Nechcela som toho mať ne sebe veľa. Zbehla som dole a Jane som nikde nevidela.

„Jane, kde si?" Spýtala som sa. Vedela som, že ma bude počuť.

„Už idem." Jej hlas sa ozýval z poschodia. Zbehla dolu a cestou zobrala kľúčiky od môjho auta.

„Kde si bola?....Teda ak to smiem vedieť?" Spýtala sa ma, keď sme nasadali do auta. Vedela som ako sa musí premáhať aby udržala pokojný hlas. Neviem čo sa s nami stalo. Ja som ju brala ako sestru, ako najlepšiu kamarátku, ale teraz si tým nie som taká istá.

„Vonku." Povedala som .

„Aha." Asi pochopila, že zo mňa nič nedostane.

Do školy sme prišli medzi poslednými. Už na parkovisku boli aj Cullenovci a tie 3 sestry. Len som im zamávala na pozdrav. Oni mi odkývali a Edward sa na mňa anjelsky usmial. Zazvonilo a študenti, ktorý stáli ešte stále na parkovisku sa začali hrnúť do budov, kde mali prvú hodinu. Ja som mala trigonometriu s Emmettom. To zas bude. Vedela som, že Emmett je strašný vtipný a robí si srandu zo všetkých naokolo.

„Ahoj" pozdravila som ho keď som si šla sadnúť k nemu do lavice.

„Čaw. Ako sa máš?" Nemusel sa ani pýtať, pretože to vedel. Celý čas som sa na široko usmievala. Bodaj by nie.

„Výborne. A ty?"

„Skvelé." Odpovedal mi . Bože lepšiu debatu už ani nemôžme viesť. Musela som sa v duchu usmiať, pretože takto sa rozprávajú 5 ročné deti.

„Ruším vás slečna?" Spýtala sa ma ironicky profesor.

„Nie. Ospravedlňujem sa." Povedala som mu. Ano rušíte ma a strašne. Pomyslela som si v duchu.

Veď nudnejšia hodina ani neexistuje. Popozerala som sa po triede a zistila, že skoro všetci ignorujú výklad profesora. Baby vzadu sa maľovali a chalani sa hrali na mobiloch, a niekto to už ležal aj na lavici a spal. Veľmi záživná hodina. Keby som mohla chrápala by som tu na celú triedu. A to už je čo povedať, keď sa upírovi chce spať. V duchu som sa musela pousmiať. Keby ma počul Emmett tak by sa tu váľal na zemi od smiechu.

Do konca hodiny som sa s Emmettom už radšej nebavila. Až na konci hodiny si zo mňa začal uťahovať. Tak som radšej šla na ďalšiu hodinu. Cestou som stretla Alice a ona sa tak divne usmievala. Mala som pocit ako keby niečo vedela. Alebo skôr tušila, cez môj štít by sa nemala dostať.

V takomto duchu prešiel celý týždeň. Alice sa vždy usmiala, keď som ja alebo Edward prešiel okolo nej. Možno jej to Edward povedal...ale to by mi nespravil. Bože. Mohla som sa tak rýchlo zamilovať? Pri mne je možné všetko.

Autor: dida, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Milujem ta ale to uz nestaci-6. kapitola: