Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Milujem obe svoje deti - 34. kapitola

04.11.2012 (13:15) • Ivka77 • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 1961×

Pohľad Anthony

Mlčal som celú cestu z Arovej pracovne. Jane sa ma párkrát snažila niečo spýtať, ale jej slová som nedokázal vnímať. Nešlo to. Moja myseľ sa podivne vypla. Záložný systém ešte nenabehol. Musel som vyzerať ako retardovaný. Pootvorené ústa a pohľad uprený pred seba. Asi som ani nežmurkal. Do mojej izby ma doslova dotiahla.

Zamilovanosť robí s ľuďmi zázraky. Celý svet sa zdá zrazu krajším a jednoduchším. Láska je obrovská čarodejka. Spraví zo slabocha siláka, z mudrca hlupáka, z chudáka boháča. Zmení vnímanie, zastrie zmysly. Každý človek túži zažiť ten neopakovateľný pocit, keď váš život zrazu ovláda niekto iný.

Pre upíra je tento pocit ešte tisíckrát silnejší. Zamiluje sa len raz a naveky. Obrovský kus zo svojho srdca venuje milovanej osobe. Nikdy viac nedokáže vziať späť. Navždy spojí svoj život s inou bytosťou. Nezvládne bez nej existovať.

Upír aj človek vnímajú lásku, túžia po nej, hoc sa pre ňu aj obetujú. Ale čo ja? Mne z tej lásky jednoducho úplne preskočilo. Kedykoľvek sa pri mne objaví Jane a ja vdýchnem jej vôňu, mozog sa niekam vytratí bez pozdravu či rozlúčky. Podobne tomu bolo aj dnes. Stačilo mať ju pri sebe a Arovi by som odkýval aj vraždu. Tú moju, samozrejme.

Možno to bolo aj niečím iným. Odkedy som sa dozvedel o jeho podmienkach, predstavoval som si ich trochu inak. Ako to presne vyjadriť – asi drsnejšie. Nečakal som niečo, čo dokážem splniť a hlavne takmer bez problému. Zaskočil ma, prekvapil, a to všetko viac než príjemne.

Vzdal sa mojej rodiny. Vymazal ich zo svojho plánu. Viac som si ani nemohol priať. Môžu žiť pokojný život. Nemusia sa už báť. Nechce ich do Volterry. Len tá predstava mi spôsobovala polohysterický úsmev na perách. Dosiahol som, čo som chcel. Nebolo to ani také ťažké. Alebo?

„Jane, nechá moju rodinu, ak tu ostanem?“ spýtal som sa. Pozrela na mňa s milým a chápavým úsmevom na perách. Presne tak sa pozerá učiteľka na dieťa, ktoré ani po dvoch hodinách vysvetľovania nechápe malú násobilku. Aspoň som to videl vo filme. Ja som malú násobilku ovládal za dve minúty.

„Iste,“ šepla a naklonila sa ku mne. „Poviem ti tajomstvo. Len počuje meno Cullen a je mu zle. Nevzal by ich do gardy, ani keby sa sami ponúkli.“ Zasmiala sa. Ak by ma to tak netešilo, možno sa aj urazím. Veď som tu nič zlé nespravil. Aspoň nie vedome. Môžem ja za to, že som sa spriatelil s Alecom a zamiloval do Jane?

Tak, ako som u Ara nedokázal poriadne vnímať, zrazu som vnímal až priveľmi. Môj mozog sa vrátil z dovolenky. Samozrejme, bez ospravedlnia či vysvetlenia. V mysli sa vynárali otázky, bolo ich snáď milión. Nevedel som, ktorou začať. Bolo také ťažké jednu vybrať. Nakoniec som začal tou najdôležitejšou. 

„Splním jeho podmienky a môžem si ťa nechať? Navždy?“ Radšej som prešiel k posteli a posadil sa. Ak by sa mi náhodou odpoveď nepáčila, aby ma kleplo do mäkkého.

„Zlatko, počúval si vôbec? Vezmeme sa, upíri sa nerozvádzajú. Budem len tvoja a ty len môj.“ Prešla ku mne, ale nesadla si. Pohladila ma po vlasoch.

„Môžem pozvať rodinu na svadbu?“ vypadlo zo mňa. Asi hlúpa otázka. Prečo by vôbec prišli. Veď sa vzdávam ich mena. Ostávam vo Volterre napriek tomu, že som mal inú možnosť. Toto mi nikdy nezabudnú.

„Ak sa ubytujú mimo hradu, určite môžeš,“ šepla. Počul som v jej tóne zvláštnu obavu. Zdvihol som k nej zrak. V očiach sa jej zrkadlil strach. Podobný tomu môjmu. Môže jej záležať na názore mojej rodiny? Ona snáď chce, aby ju prijali? Priveľa nevyslovených otázok a žiadne odpovede.

„Aha,“ povedal som nie práve inteligentne. Mozog sa síce vrátil, ale pravdepodobne nie kompletný. Vírilo sa mi v hlave priveľa myšlienok. Nedokázal som ich súvisle spracovať.

„Zavoláš im?“ spýtala sa, vytiahla z vrecka mobil a podala mi ho. Zadíval som sa na obrázok na displeji. Vyčaroval mi úsmev na tvári. Ona tam má moju fotku! Síce spím a slintám. Čože? Ja slintám? Nevadí, aj tak ma to podivne zahrialo pri srdci.

„Ja neviem,“ odpovedal som popravde. Potrebujem im toho toľko vysvetliť. Tak veľa nevedia. Vo všetkom som im klamal. Teraz mám na nich len tak vybafnúť pravdu? Alebo si ju radšej upraviť? Netuším, čo pre nich bude najlepšie.

„Donesiem ti niečo jesť,“ šepla a vytratila sa z mojej izby. Nedala mi ani čas na protesty. Chcela mi dopriať trochu samoty. Času na rozhodnutie. Milé od nej, ale ja som nechcel byť sám. Vlastné myšlienky ma zabíjali.

Chladný vietor prúdil cez otvorené okno a hral so závesmi podivnú hru. Tak, ako ju môj rozum hral s mojím srdcom. Nechceli sa zhodnúť.

Rozum ma posielal domov za rodinou. Veď by to bolo také jednoduché. Zbaliť si veci, nasadnúť na lietadlo a zaklopať na dverách nášho domu. Zatváriť sa kajúcne. Použiť pár slov na ospravedlnenie a všetko, čo sa stalo jednoducho zatajiť. Nechať ich v tom, že som sa niekde flákal a živil ľuďmi. Časom by mi snáď odpustili a život by sa vrátil do normálu. Až na jednu drobnosť. Moje srdce by umrelo žiaľom a ja by som ho nasledoval veľmi rýchlo. Bez nej nemôžem žiť. To radšej nebudem žiť vôbec.

Srdce tu chce ostať. Musí. Nemá inej voľby. Zradím rodinu pre lásku. Aké sebecké. Neviem, či ma dokážu pochopiť a hlavne mi odpustiť. Sám si to možno budem navždy vyčítať. Vyskočil som na nohy, prešiel k stolu a z najvrchnejšej zásuvky vytiahol pero a papier.

Presne to sa ku mne hodilo. Príliš zbabelý priznať sa rodine osobne či aspoň cez telefón. Sadol som si na stoličku. Tak veľa som im toho túžil napísať, ale stačilo priložiť pero k papieru a nezostalo nič. Vhodné slová sa niekam vytratili.

Drahý otec, najmilovanejšia mama,

budem sa ženiť. Neuveríte, koho si beriem.

Otriasol som sa, vzal papier a roztrhal ho na malé kúsky. To bol teda začiatok. Tomu naozaj neuveria. Tomu neviem, či smiem veriť ja sám. Ak by mi to niekto povedal pred pár mesiacmi, asi sa mu vysmejem do očí. Možno ho aj pošlem na odborné vyšetrenie. Vlastne ho tam radšej sám odveziem.

Milovaní rodičia,

pamätáte si na Jane Volturi?

Čim ďalej, tým lepšie. Pretočil som očami nad vlastnou hlúposťou. Iste, že si pamätajú. Mali párkrát tú česť. Na stretnutia s Jane sa nezabúda. Nikto u nás doma nevyslovil jej meno inak ako znechutene. Ako im mám vysvetliť, že taká nie je? Uveria, aká vie byť milá, láskavá, nežná? Pochybujem. Ak im toto poviem, Carlisle mi predpíše silné lieky a otec navlečie zvieraciu kazajku.

Mohol by som sa ich reakcii vôbec čudovať? Nemohol. Sám nechápem, ako sa to všetko mohlo stať. Dlhé roky bolo moje srdce plné lásky. Hlbokej a čistej. Lásky k rodine. Patrilo im celé, no potom prišla ona. Vplávala do môjho života ako nočná mora, ktorá sa pomaly zmenila len na nepríjemný sen. Ani som sa nenazdal a ten sen začínal byť stále príjemnejší. Nakoniec sa stal mojou drogou. Drogou, bez ktorej viac nedokážem existovať. 

Tretí pokus o zmysluplný list sa nekonal. Veľa samoty mi Jane nedopriala. Po desiatich minútach sa vrátila aj s táckou plnou jedla.

„Nechám ťa osamote alebo mám ostať?“ spýtala sa. Jedlo položila na stôl vedľa zvyškov z papiera. Chytila pár kúskov medzi prsty a pozrela na mňa s otázkou v očiach.

„Jane, nepozvem rodinu na svadbu,“ šepol som. To vniknutie sa dostavilo náhle. Postavím ich pred hotovú vec. Predstavím im Jane až ako moju manželku.

„Prečo? Hanbíš sa za mňa?“ Nezaskočila ma ani tak jej otázka, ako ten smutný tón, ktorý použila. Zabodával sa mi priamo do srdca. Nesúhlasne som pokrútil hlavou.

„Tak to nie je,“ odmlčal som sa. Ako jej to vysvetliť. Vlastné pocity som nechápal. „Len nechcem, aby nám svadbu niečo...“ nedokázal som to vysloviť. To slovo – pokazilo. Aké nechutné vôbec si niečo také o mojej rodine myslieť. Ale oni majú na rozhorčenie právo a neviem, či by ho dokázali skryť. 

„Pozri, ja to chápem. Pre tvoju rodinu nikdy nebudem dosť dobrá,“ pípla. Postavil som sa a pritiahol si ju do náruče.

„Zlatko, ty si pre nich dosť dobrá. To len ja nie som,“ povzdychol som si. Toľko som im toho navyvádzal. Možno ma už nenávidia. Aj to sa mohlo stať.

„Nechápem ťa.“ Zdvihla ku mne zrak a pousmiala sa. „Prišiel si kvôli nim do Volterry, mohol si tu zomrieť. Si pre nich viac než dosť dobrý. Nemôžeš sa celý život podceňovať.“

Zaskočila ma. Ja som to takto nevnímal. S mojím rozhodnutím by nikdy nesúhlasili. Nešiel som sem, aby som im niečo dokazoval. Potreboval som niečo dokázať skôr sám sebe. Len sa mi to trošku zvrtlo. Vtisol som Jane bozk do vlasov. Kým som stihol niečo povedať, pozrela k dverám. 

„Ide sem môj brat s frajerkou,“ povzdychla si. Posledné slovo takmer vypľula. Jessy jej stále veľmi nevonia. Len už jej nevadí ako človek. Prekvapivo ani nežiarli na nás dvoch. Teraz len nechápe, prečo Aleca nemiluje. Sme na tom vlastne podobne. Len ja ju neodcudzujem. Citom sa nedá rozkázať. To som už poznal aj ja sám. Kde sú tie časy, keď som si potajme plánoval s Jessy budúcnosť? Ona by sa mojej rodine určite páčila. Láska sa však nepýta na názor. Nečaká na povolenie. Postaví vás pred hotovú vec.

„Ďalej,“ zakričal som po tom, ako sa ozvalo klopanie na dvere. Alec otvoril dvere pred Jessy a nechal ju vojsť.

„Si snáď hluchý, že tak reveš?“ spýtal sa a pobavene usmial. Pretočil som očami. Nekričal som kvôli nemu, ale aby počula aj Jessy.

„Môjho brata si nevšímaj, po svadbe sa niekam odsťahujeme,“ zapriadla mi Jane tesne pri uchu. Tá predstava ma potešila. Ani som doteraz nezvažoval, kde vlastne budeme bývať. Či vôbec smieme odísť z hradu.

„Už aby to bolo, nech ťa má na krku tisíc rokov pre zmenu niekto iný,“ šepol Alec naoko urazene. Jessy sa zatiaľ nezmohla ani na slovo. Len mi kývla na pozdrav. Ani som sa jej nečudoval. Týchto dvoch sledovať bolo niekedy nad ľudské chápanie. Dokázali si dávať pekne do tela.

„Asi už viete, že sa ideme brať,“ snažil som sa prerušiť ich doťahovanie, kým naberie na obrátkach. Jessy vypískla a vrhla sa mi okolo krku.

„Gratulujem, to je skvelé,“ šepla. Jej prirodzené reakcie boli niekedy na zbláznenie. Po očku som sledoval Jane a Aleca. Napriek môjmu očakávaniu sa správali slušne. Teda ich výrazy neboli nadšené, ale aspoň nikto nevrčal, ani nič zo žiarlivosti nerozbíjal.

„Tiež gratulujem, ale ja som informovaný,“ šepol Alec a jemne zo mňa odtrhol svoju drahú polovičku. „Nesedel som v knižnici vedľa Arovej pracovne, aby som si čítal.“ Zasmial sa a nenápadne prilepil Jessy na svoju hruď. V podstate sa mu to vydarilo. Spokojne sa usmiala.

„Počúvať za dverami je naozaj dospelé,“ ohriakla ho Jane.

„Nebol som presne za dverami.“ Mykol ramenami. „Ale ak sa ti nepáči, nedostaneš svadobný dar.“ Uškrnul sa a podal mi hrubú obálku. Jane zažiarili očká. Ach, ženy a darčeky! Otvoril som obálku a pomaly vytiahol papiere. Neveriacky som pokrútil hlavou.

„Ty nám dávaš dom?“ spýtal som sa šokovane. V obálke bola kúpna zmluva na naše mená. Na moje a Jane. Po svadbe. V podstate bol dom na manželov Masenovcov. Ako to vedel? Som taký priehľadný? Poznal Arove podmienky dopredu, ale nemusel som predsa súhlasiť. Aj keď... Vlastne musel.

„Skôr len domček. Štyri izby, dve kúpeľne, veľká kuchyňa, ak ju ešte náhodou budeš potrebovať.“ Pousmial sa. Stačila pripomienka jedla a môj žalúdok sa ozval.

„Musíš sa najesť!“ prikázala Jane. Pozrel som na ňu s podvihnutým obočím. Ten tón sa mi nepáčil.

„Zlatko, nepočkáš s rozkazovaním, aspoň kým sa vezmeme?“ spýtal som sa. Nemusím byť pod papučou ešte pred svadbou.

„Miláčik, poď.“ Zasmial sa Alec. „Hrdličky sú nepoučiteľné a idú sa zase hádať.“ Vzal Jessy za ruku a ťahal ju k dverám.

„Nechoďte,“ požiadal som. Nestihol som mu predsa ani poďakovať. Alec zastavil a pozrel na mňa.

„Zajtra prídem, musíme ísť do mesta vybrať prstene. Teda ak...“ vetu nedokončil.

„Prstene pôjdem vybrať rád, ak mi budúca pani Masenová vráti peňaženku a hlavne ti neskutočne ďakujem za tvoj dar, je to príliš,“ šepol som. Dostať dom je naozaj trochu priveľa. Aj keď mi bolo jasné, že pre neho peniaze nie sú problém. Alec pretočil očami.

„Nemáš začo. Potrebujete súkromie. Máte to z neho len päť minút do centra a Jane päť minút do hradu. Ale iné som chcel. No tak, s kým sa chodí vyberať prstene?“ snažil sa mi napovedať. Ale čo? Musel som sa zatváriť dosť divne, pretože sa Jessy rozosmiala.

„Chce ti ísť za svedka,“ šepla cez smiech. Pozrel som na Jane. Čakal som, že ho požiada ona.

„Nie sme v Amerike. U nás býva svedkom žena žene a muž mužovi. Je to nepísaný zvyk,“ odpovedala mi na nevyslovenú otázku. Krásne, ako si rozumieme aj bez slov. Otočil som sa naspäť na Aleca. On si hryzie peru? On, čo neznáša ľudské gestá?

„Pôjdeš mi za svedka?“ spýtal som sa s nevinným úsmevom na perách.

„Neviem, či mám čas,“ uškrnul sa, „kedy to máte?“ Musel som sa zasmiať. Alec je perfektný - zábavný, milý a úprimný. Presne ako jeho sestra.

„Včera bolo neskoro,“ šepla Jane. Pritiahol som si ju za pás bližšie k sebe.

„V sobotu?“ navrhol som. Za tri dni to iste stihneme. Hlavne, ak svadbu nebude organizovať Alice. Pri spomienke na tetu ma zvláštne pichlo pri srdci. Budú mi na svadbe všetci hrozne chýbať.

„Sobota bude super,“ súhlasila Jane. Vtisol som jej bozk do vlasov. Zavrnela mi v náručí. Milujem ten zvuk. Vždy som chcel mačiatko.

„Asi poďme, kým sa tu to zvrhne.“ Zasmiala sa Jessy, vzala Aleca za ruku a odtiahla ho k dverám.

„Zajtra ráno som tu, musíme nákupy stihnúť doobeda. Poobede má byť slnečno,“ šepol Alec miesto rozlúčky.

Toto som nikdy úplne nepochopil. Prečo niekto, kto na slnku žiari ako svätojánska muška v tme, si postaví sídlo práve v Taliansku, kde je slnečno až zbytočne často.

„Jane, kto pôjde za svedka tebe?“ spýtal som sa, keď na chodbe utíchli hlasy. Vyrušil som ju z... Čo mi to vlastne robila na hrudi? Opierala si nos o moje tričko a zbytočne často sa nadychovala.

„Nie som si istá,“ šepla tajnostkársky. Zvláštne, nikdy sa nezmienila o nejakej kamarátke.

„Poznám ju?“ nedal som sa odbiť. Poznám všetky členky Volterrskej gardy. Aj keď takmer žiadnu osobne.

„Ešte neviem určite, daj mi čas,“ požiadala, prižmúrila oči a znovu sa zhlboka nadýchla s nosom prilepeným na mojej hrudi.

„Jane, čo robíš?“ spýtal som sa. Znelo to lepšie, ako sa spýtať, či si nemám dať sprchu. Odtiahla sa a previnilo na mňa pozrela.

„Milujem tvoju vôňu. Uvažujem, aká bude po premene,“ šepla a sklopila zrak. „Bojím sa toho,“ dodala. Pohltili ma obavy. Na toto som nepomyslel.

„Myslíš, že ma už nebudeš milovať, ak sa zmením?“ spýtal som sa. Pokrútila hlavou.

„Hlupáčik, ja ťa budem vždy milovať. Milujem to, čo je v tebe.“ Priložila mi ruku na srdce. „Tvoju povahu, čisté srdce, prirodzenosť. Bojím sa, že sa ti niečo stane.“

„To bude dobré,“ snažil som sa ju upokojiť, aj keď ani mne nebolo všetko jedno. Môže sa to ešte pekne pokaziť. Tri dni v bolestiach ma netrápili. Premena je síce nepríjemná, ale trocha utrpenia za večnosť s Jane stojí.

Viac som sa bál iných vecí. Je vôbec možné ma premeniť? Ako zareaguje moje telo na cudzí jed? Ale hlavne ma trápilo to podstatné. Aký budem? Zmením sa, či ostane moja povaha rovnaká? Dokážem ešte odolávať ľudskej krvi? Alebo zo mňa bude typický novorodený? Bez svedomia a súcitu. Ovládaný len pudmi a túžbou po krvi.

„Kedy to chceš?“ spýtala sa. Nikdy, šepkalo moje podvedomie.

„Asi hneď po svadbe,“ odpovedal som miesto toho. Zbytočné čakať. Osudu sa treba postaviť čelom. Nech si hlavu otrieskam hneď. Zneistela. Pohyby jej tela to jasne napovedali.

„Čo tak po svadobnej noci?“ zapriadla a natiahla sa po bozk. Čo tak si spraviť svadobnú noc hneď, prebehlo mi mysľou. Krásny nápad, len škoda, že sa mi na jazyk tlačili stále nové otázky.

„Svadobnú noc určite ešte takto,“ šepol som. Bohvie, ako to so mnou bude po premene. „Kto ma premení?“ chcel som vedieť. Predstava, že mi Aro hryzie do krku, sa mi veľmi nepáčila. V jeho prítomnosti mám zvláštny pocit. Nie práve príjemný. Niekedy sa mi zdá, akoby mu vo vrecku niečo zdochlo a teraz to tam hnije. Proste mi nevonia. Nechcem v sebe jeho jed.

„Koho by si chcel?“ Pozrela mi do očí. Uškrnul som sa.

„Ja neviem, či to dokážem,“ šepla vystrašene. Aká chápavá.

„Jane, máš svoj vek a skúsenosti.“ V mysli sa mi vybavila Esme, ktorá pri zmienke o jej veku nikdy nešetrila pohlavkom. „Určite to zvládneš, môže byť u teba napríklad Alec. Okrem toho moja krv nie je nič moc. Nebude ti extra chutiť,“ povzdychol som si. Divné. Prečo mi prekáža, že jej nebude chutiť? Mne z tej lásky vážne preskakuje.

Ďakujem veľmi pekne za komentáre k predchádzajúcej kapitole. Naozaj si to vážim.

NeliQ, lala19941, niekoho z Cullenovcov Vám sľubujem v ďalšej časti. Zatiaľ sa mi veľmi nehodili do príbehu.

LadySadness, Alice nič vidieť nemôže. Písala som v 9. kapitole o štíte vo Volterre, ktorý jej to nedovolí. Takže je slepá. Snáď Ťa poteší aspoň domček. Bol v pláne.

Počujete svadobné zvony? Ja už ich počujem.

Autor: Ivka77 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Milujem obe svoje deti - 34. kapitola: