Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Memento Mori - 26. diel

lol


Memento Mori - 26. dielNie všetko je tak, ako sa zdá byť. Druhý deň môže byť pre niekoho facka, pre niekoho ponaučenie a pre niekoho len jedna veľká hra.

Slnko sa mi predieralo cez viečka. Prevrátila som sa na brucho a udrela ruku do nejakého kameňa. Zmätene som otvorila oči a zaostrila. Predo mnou som videla len rozprestierajúci sa les. Prekvapene som si sadla a uvidela, že mám na sebe jeho sveter. Paul. Rýchlo som sa rozpamätala na celú noc. Spomienky ma zahriali až do končekov prstov. Bola som však oblečená. Poobzerala som sa okolo, no nikde ho nevidela. A necítila som ani jeho prítomnosť. Ostala som zmätená. Prečo odišiel?

„Ach, to tie nešťastné lásky,“ zaznel hlas a skoro som od ľaku vyskočila do vzduchu. Prudko som sa otočila. Na strome sedela Vicky a smutne sa na mňa usmievala.

„Vicky,“ ozvala som sa zaskočená. Kývla smerom k stromu. Pozrela som sa tam. Bol zrútený. Rozškriabané kmene stromov okolo mňa. Stuhla mi krv v žilách.

„Čo sa stalo?“ Vicky zoskočila na zem.

„Nemaj mi to za zlé. Našla som ťa konečne, keď som ucítila tvoju vôňu. Bože, bola som tak rada, že si živá. Chcel ťa tu nechať. Naštvala som sa,“ hovorila ľahostajne.

„Ublížila si mu?“ vybehla som na ňu prestrašene. Vzdychla si.

„Nie. Chcela som mu za to, že ublížil tebe. Spoznal ma, chcel ma zabiť. Keď som ho dokopala na zemi a povedala mu, že mu to v živote nezabudnem, že chce nechať moju sestru samu a takto jej ublížiť. Pochopil tú súvislosť a potom odišiel.“ Ostala som bez slova. Nevedela som, na čo sa mám pýtať skôr.

„Ako to myslíš? Prečo odišiel? A čím mi mal ublížiť?“ Vicky si otrávene vzdychla.

„Tebe to ešte nedošlo? Že on už svoje dievča má? Proste odišiel, aby sa ti nemusel pozerať do očí. Chudák.“ Stačilo to na to, aby sa so mnou zatriasla zem. Otlačil sa. Čakala som bolesť. Ale neprichádzala. Prekvapene som zalapala po dychu. Vedela som to. Cítila som to z neho už pri prvom stretnutí. Triasla som sa. Od zlosti. Vicky sa na mňa usmievala.

„Čo chceš robiť?“ spýtala sa ma bezstarostne.

„Navštíviť ho predsa,“ zaškrípala som zubami a rozbehla sa. Nepotrebovala som kompas, aby som sa vymotala z lesa. Hnev ma hnal len jedným smerom a ja som vedela, že je správny. Moje vnútro sa búrilo. Po tej noci. Odpusť. Áno, teraz som vedela dôvod toho slova. No nemala som v pláne mu to odpustiť. Nie po tom všetkom.

Bolelo ma celé telo. Od včerajšej noci aj od pravdy, ktorej som nechcela čeliť. Nenechám ju aby mi ho zobrala. Aj keď som si sama nadávala, že som to robila všetko naschvál. Podvedome som to celý ten čas vedela. Nechcela som si priznať porážku. Nohy ma samovoľne viedli k rezervácii.

O hodinu som prebehla cez bránu a prudko zabrzdila, keď sa okolo mňa niekto mihol. Zbadala som malé deti, ako na mňa zvedavo hľadia. Nenechala som sa s nimi rozptýliť a započúvala sa. Našla som Emily vo svojom dome, a tiež som započula dievčenský hlas, ktoré vyslovovala Paulovo meno. Robila si starosti o neho. To by si si mala strážiť hlavu. Vletela som do lesa, keď ma niekto odrazil a ja som pristála na štyroch. Predo mnou stál Sam a Jared.

„Choď domov, Sophie, netrýzni ho,“ povedal Sam smutne. Pokrútila som naštvane hlavou a postavila som sa.

„Sophie, vieme, čo sa stalo. Hneď ako odídu tí Volturiovci, zober svoju sestru a odíďte preč,“ dohováral mi Jared potichu. Zalapala som po dychu. Odkiaľ vedia o Vicky? Vtom som si spomenula ako sa medzi nimi šíria tieto informácie.

„Nebudeme ohrozovať tvoju sestru, ak nebude ohrozovať nás,“ povedal pevne Sam. Naštvane som niečo zamrmlala a hľadala cestu kade ich obehnem. Sam to tušil a postavil sa tak, aby som mala za chrbtom strom.

„Paul ťa stále miluje, Sophie. Nerob mu to ťažším. Pripútanie sa je u vlkov prirodzená vec. Už len to, že bojuje s láskou k tebe, je neprirodzené. Nechaj ho žiť.“ Odsotila som ho a vyskočila rovno na strom.

„A myslíš si, že ja ho snáď neľúbim?“ Jared sa poškrabal po hlave.

„Myslíš, že zaberie veta: Ak ho miluješ, nechaj ho ísť?“ Zasmiala som sa.

„Určite nie,“ zamrmlala som a rozhliadala sa po okolí. To však po mne Jared skočil a než som stihla niečo zaregistrovať, sedel nado mnou a držal mi obe ruky. Mala som ich brať vážne. Keby som tam mala viac energie.

„Pusti ma,“ zasyčala som naštvane a mykla so sebou. Začula som hlasy.

„Čo sa tu deje?“ ozvala sa Emily a zbadala ma.

„Pusť ju Jared, toto sa robí dáme?“ vyčítala mu naštvane a pomohla mi na nohy. Sam sa zatváril ustarostene.

„Emily, toto...“ Emily ho zlostne stopla rukou.

„Nie je to vo vašej kompetencii.“

„Čo nie je v Samovej kompetencii?“ ozval sa pobavene Paul a vyšiel spoza Sama aj s tým svojim dievčaťom. Zamrzol na mieste a zbledol. Dievča sa na mňa zvedavo pozrelo. Bez slova som ju zmeriavala.

Mohla som ju rozdrviť v priebehu sekundy. Bola pekná a jednoduchá. Mala tmavé rovné vlasy, tmavé očí a ešte aj pokožku mala tmavšiu. Indiánka. Tvár mala súmernú a siahala Paulovi ledva k brade. Hodia sa k sebe. Boli rovnakí. Paul na mňa pozeral, no ja som si ho nevšímala. To dievča ma ničilo. Bola pravým opakom mňa. Ja som ju ale vábila. Odtiahla sa k Paulovi a vydala sa ku mne. Vo mne sa napli všetky svaly.

„Rachel,“ vyhŕkol Sam varovne. Ignorovala ho a šla ku mne.

„Stoj,“ povedala som, keď bola dva kroky odo mňa. Všetci sa napli ako struny. Rachel ostala stáť.

„Rachel, choď s Emily. My sa musíme porozprávať,“ ozval sa po prvýkrát Paul. Áno, zmizni! Pokrútila hlavou.

„Ja som Rachel, Paulova priateľka,“ predstavila sa veselo a natiahla ku mne ruku. Zacítila som tú prekliatu vôňu vanilky. Napätie sa dalo krájať vo vzduchu. Pristúpila som k nej a prehliadla si ju. Držala pohľad statočne. Zacítila som, ako ma niekto objíma a Vicky sa za mnou zachichotala. Rachel na ňu prekvapene pozrela. Kroky som nepočula, no na poslednú chvíľu som zacítila jej vôňu.

„Čo teraz?“ spýtala sa sestra nedočkavo. Stále som pozerala na toho biedneho človeka predo mnou.

Kde sa v tebe berie toľká nadradenosť? Vicky ma objala silnejšie a utvrdila ma v mojom presvedčení. Sme iné. Vždy sme boli. Nepatrím sem. Posledný krát som pozrela na Paula. Chcela som mu vyblafnúť do tváre, čo mi spôsobil, ale jediné, na čo som narazila, bola jeho bolesť. Prekvapene som zaklipkala očami a pozrela na jeho dievča. Ja som to predsa vedela. Už od toho telefonátu. A aj tak som použila všetko na to, aby som ho zmanipulovala.

„Ak by si mu raz ublížila, ver mi, že ti to pekne zrátam,“ povedala som ľahostajne.

 „Neboj, ak by si sa toho nedožila, ja sa o to postarám,“ povedala veselo Vicky a potiahla ma od nich preč.

„Nebudem o nič kratšie na svete ako ty,“ odbila som ju a Vicky na mňa pozrela krvavými očami.

„Sophie,“ hlesol Paul a pristúpil k Rachel.

„Sveter spálim, ak ti to nebude vadiť,“ prehodila som cez plece a s Vicky sme sa rozbehli preč. Začula som ho, ako sa ho Rachel pýta, či to nie je jeho sveter. Vnútro ma stále bolelo, no napriek tomu sa mi čiastočne uľavilo. Cítila som aj znechutenie nad sebou samou.

„Prečo si ju nezabila?“ spýtala sa ma zvedavo.

„Myslím, že potom by ma nenávidel.“

„A nebolo by to lepšie?“ Zastala som a pozrela sa do zeme.

„Ja som chcela, aby ma miloval,“ zamrmlala som naštvane a odkopla kameň. Vicky sa na mňa vyškierala.

„To mi pripomína tvoju detskú lásku k Demetrimu “ prehodila akoby nič. Zdalo sa mi, že pri jeho mene do mňa pustili minimálne tisíc voltov. Odvrátila som sa od nej a pozerala sa na slnko.

„To myslíš vážne? Ty sa naťahuješ s obidvoma?“ Začala sa smiať. Nevšímala som si ju. Ona žila úplne iným spôsobom ako ja. Ľudský spôsob žitia jej nič nehovorí.

„To mám kvôli tomu, že som poznala ľudí,“ zavrčala som naštvane. Vicky prišla ku mne a objala ma.

„Nezúfaj, v sebe máš ešte stále ten kus ľadu od upíra.“ Silno som ju objala.

„Snáď teraz už nebudeš utekať.“ Vicky sa zasmiala.

„Stále len strážim svoju malú sestričku. Viem, že prichádzajú Volturiovci, tak ťa tu nemôžem nechať samú.“

„Vicky, odíď. Demetri ťa môže veľmi ľahko nájsť,“ povedala som vystrašene, keď som si to uvedomila. Potriasla hlavou.

„Nemaj strach, viem sa o seba postarať. Aj tak chcem vidieť, ako dopadne Isabella,“ povedala znechutene a pustila ma.

„Inak, Vicky, dúfam, že už nemáš v pláne ublížiť jej. Je to naša rodina,“ nadhodila som opatrne.

„Pre mňa nie,“ zrušila ma pohŕdavo. Bezmocne som si vzdychla. Tvrdohlavosť máme rovnakú.

„Pre mňa však je,“ trvala som na svojom. Pokrčila plecami a obzerala sa. Zavetrila a zdalo sa, že sa zježila.

„Návšteva došla,“ zavrčala nepriateľsky. Vo mne stuhla všetka krv.

„Uteč preč,“ zamrmlala som a chytila som Vicky za ruku. Potriasla hlavou.

„Je to aj moja pomsta,“ zavrčala a rozbehla sa. Bežala som za ňou. Nestíhala som jej. Volala som jej meno a po chvíľu som zakopla o koreň stromu. Padla som na zem a lapala po dychu. Jej krok y sa vzďaľovali. Umrie tam. Nesmie sa tam dostať. Ledva som sa vyšplhala na nohy. Po pár sekundách som začula kroky. Boli ťažšie ako sestrine. Zbadala som Vicky ako čosi vlečie. Nie čosi, ale niekoho. Zdal sa byť na pokraji smrti. Z hrdla mu kvapkala krv. Hodila mi ho k nohám.

„Pi!“ prikázala mi tvrdo a jej oči horeli. Preľaknuto som sa pozerala na toho človeka. Kde ho preboha splašila? Pokrútila som hlavou.

„Nepijem z ľudí,“ odsekla som naštvane. Vicky si ku mne sadla so smrteľne chladnou tvárou.

„Nie si človek, tak sa spamätaj. Ak sa mieniš správať ako oni, nebudem na teba míňať svoj drahocenný čas a zabijem ťa.“ Zbledla som. Čo jej preskočilo? Posadila som sa. Uvedomila som si, že my dve sme žili v úplne rozdielnych svetoch.

„Nie si človek, nemáš právo na to, aby si vyznávala ich hodnoty a názory. My sme viac, na to nezabúdaj.“ Pozerala som na človeka a srdce mi splašene tĺklo. Ja nie som človek. Bez slova som sa naklonila ku krku človeka. Predsa len pred chvíľou som pohŕdala Rachel. Cítila som, ako si moje telo žiada svoju silu späť.

Zahryzla som sa mu do krku a sala. Bolo to po prvýkrát, čo som pila krv priamo z človeka. Bola som rada, že tam už mal ranu. My sme nemali zuby prispôsobené na hryzenie. Pila som tak dlho až som mala pocit, že sa do mňa už ani viac nezmestí. Cítila som ako ma zapĺňa nová energia. Slabosť úplne ustúpila a môj zrak sa ešte viac vyostril. Vedela som, že mi oči zmenili farbu. Teraz sme už boli jedna a tá istá.

„Tak sa vidíme na bojisku,“ zašepkala Vicky, utrela si ústa od krvi a rozbehla sa preč. V sekunde som bola na nohách a utekala za ňou. Volala som za ňou, nech zastane. Nepočúvala ma. Blízko som začula vytie vlkov.

Vicky mi zrazu zmizla pred očami a ja som začula oveľa viac hlasov. Cestu mi zatarasil jeden z vlkov. Preskočila som ho a vybehla na čistinu. Prudko zastala a uvidela celú volturiovskú armádu z jednej strany a Cullenovcov a pár ich priateľov na druhej. Vicky stála v strede a škerila sa na Ara. Stála som medzi kríkmi a telom mi otriasal strach. Strach je ľudský cit. Vykrikovala na Jane narážky a tá vyzerala, že jej každú chvíľu pripraví bolestnú kúru. Nemohla som si nevšimnúť ako sa niektorí členovia gardy napriahli k útoku. Koledovala si útok.

Rozbehla som sa v tom momente, ako dvaja vyskočili smerom k Vicky. Pred Vicky sa zjavil ohnivý štít a nehybný vzduch preťali výkriky. Behom som chytila Vicky a odtiahla ju na kraj. Obe skupiny boli k sebe dosť blízko a preto som si ich všetkých obzrela. Vydýchla som si od úľavy, keď som uvidela mamu. A všetci zbadali nás. 


Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Memento Mori - 26. diel:

 1
4. Izxa
01.11.2013 [13:56]

Rychlo pokracovanie prosim, skvela poviedka :3* citam ju celu dva dni a som z nej coraz viac a viac nadsena ^^ ta Sophie, xaujimalo by ma z akej casti je upir a z akej clovek :3 krasa skratka <3 *_* milujem tuto povoedku :33 :)* <3 ^^

3. Kristýna
10.09.2013 [22:18]

Emoticon dobrá práce. sice sem pořád doufala v Paula Emoticon ale vyřešila si to tak že mi to ani nějak nepokazí spánek Emoticon děkuju že pro nás píšeš Emoticon

2. kika
10.09.2013 [20:16]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. Jana
10.09.2013 [20:11]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!