Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Mea culpa 1. kapitola

27.02.2011 (18:15) • PinkVolturi • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1934×

1. kapitola

Prechádzala som sa po pláži a nemohla tomu uveriť. Zabila som ho. Zabila som človeka, ktorého som milovala a pre ktorého som aj žila! Bol jedinou osobou, ktorá ma vedela rozosmiať, no nevedela ma rozplakať. Pomáhal mi, staral sa o mňa... Nikdy ma nenechal samotnú. Vďaka nemu moje mŕtve srdce opäť ožilo a ja som mala pocit, že svet je krásny.

A zničila som to. Zničila som dôvod svojej existencie. Nechápem, čo sa to so mnou vtedy stalo. Prečo som mu ublížila?! Dosť! Už sa konečne prestaň ľutovať! Zabila si ho a bodka. Vtedy si to tak chcela a teraz to už nezmeníš. Vravelo mi moje ja. Ale ja som ho nechcela počúvať. Ja... Ja musím trpieť! Nemôžem to len tak hodiť za hlavu. Odteraz to už niesom ja. Ta stará, zábavná a zamilovaná Tanya. Nie, už nikdy viac...

Mesiac bol presne v strede oblohy a jeho lúče sa odrážali od rozvlnenej  hladiny mora. Tú slanú morskú vodu som cítila všade. Obklopovala ma zo všetkých strán a jemne hladkala moju pokožku. Bola mojím jediným zdrojom upokojenia a vyrovnanosti za posledných pár mesiacov.

„Tanya,“ ozvala sa moja sestra. Otočila som sa za jej hlasom. Stála pri našom dome. Na sebe mala oblečené dlhé voľné šaty, ktoré boli fialovej farby. Na nohách mala zase sandáliky podobnej farby. „Prosím ťa, mohla by si na chvíľu?“ spýtala sa. Na tvári sa jej objavil náznak úsmevu. Naozaj sa usmievala! Bolo to po prvýkrát, odkedy zabili Laurenta.

„Irina, čo sa deje?“ spýtala som sa vykročila k nej. Ona ani len netuší, čo sa stalo. Že práve prežívam niečo podobné ako ona pred niekoľkými dňami. Priznávam, nebolo to príjemné, keď sme sa dozvedeli tú správu, Laurenta som mala naozaj rada. Ale môjho Alexandra mi to aj tak nevráti, nech by som za ním smútila aj niekoľko mesiacov.

„Chcela som ťa vidieť. Už dlhšiu dobu som bola zatvorená v izbe,“ povedala a pri tom mykla plecom. „Už mi je lepšie,“ usmiala sa.

„To je dobré.“ Podišla som k nej a objala ju.

„To sú Cullenovci,“ ozval sa Eleazar, keď zazvonil telefón. „Carlisle,“ dodal. Zdvihol telefón, no pred tým sa mi pozrel do tváre nielen mne, ale aj Irine. Čo by od nás chceli Cullenovci? Ešte nikdy nám len tak nevolali, muselo sa niečo stať.

„Ne-“ Eleazar chcel niečo povedať, no hlas z druhej strany sa ešte nezastavil. „Neviem, možno by bol dobrý nápad, keby sme to prebrali medzi sebou. Ale nedávam tomu veľkú šancu, hlavne nie po...“ Zrazu zmĺkol a pozorne počúval každé slovo. „O malú chvíľu vám zavolám.“

„Čo chceli? Nerozumela som mu,“ spýtala som sa.

„Vraj na nich o pár dní zaútočí armáda novorodených upírov, ktorých má na svedomí Victoria, družka Jamesa a Laurenta.“ Pri jeho mene sa Irina strhla, v očiach mala strach a bolesť. Priznám sa, že ja som pociťovala niečo ako stratu. Laurent bol predsa skvelá osoba, s ktorou sa dalo skvele porozprávať. Bol milý.

„Pôjdeme im pomôcť?“ potichu som sa spýtala Eleazara. Aj on sa pozrel na Irinu.

„Rád by som, ale boli to ich... možno priatelia, kto zabil Laurenta. Neviem, či by to bolo voči Irine spravodlivé, Tanya. A tiež si ešte všetci pamätáme na Edwarda.“ Sklonila som hlavu. Dovtedy som sa snažila zakryť fakt, že mi na ňom ešte stále záleží... ale už len ako na kamarátovi. To, čo som k nemu cítila, dávno pominulo. Jeho meno mi už nespôsobilo muky ako kedysi.

„Rada by som tam šla a pomohla im. Irina?“

„Mne to je jedno. Ak treba...“ vydýchla a pritiahla si kolená k brade. Objala si nohy a zapozerala sa do zeme. „Ak im pomôžeme, tak mi to je naozaj jedno, Eleazar. Nebola to ich vina. To tí... vlci. Nechcem na nich zvaľovať všetku vinu.“

„Ak budete súhlasiť vy, ostatní pôjdu tiež. Aspoň v to dúfam,“ povedal. S Irinou sme sa na seba znovu pozreli. Sestra prikývla.

„Pôjdeme a pomôžeme.“ Kate a Carmen súhlasil, takže Eleazar znovu zavolal Cullenovcom.

„Povedali, aby sme k ním prišli do konca týždňa. Chcú s nami postupne prebrať všetky triky pri boji.“

„A kedy plánujeme vyraziť, drahý?“ opýtala sa Carmen. Podišla k Eleazarovi a dala mu letmý bozk na líce. Objal ju okolo pásu a pritiahol si ju k sebe bližšie.

„Zajtra,“ odvetil.

„Tak dobre, idem si už zbaliť nejaké veci a skočím na lov. Pôjde niekto so mnou?“ Nikto sa neozýval, každý mal zrazu plno roboty. Eleazar s Carmen sa nenápadne vyparili, Irina si zapla televízor a tvárila sa, že ju zaujímajú Televízne noviny. Kate sa proste vyparila. Povzdychla som si a pobrala sa do svojej izby.

Vyšla som na druhé poschodie nášho domu. Na tomto poschodí sme mali s Irinou jediné izby. Z tej mojej bol pekný výhľad na les, ktorý bol veľkú časť v roku zasnežený. Pohľad naň doslova vyrážal dych. No teraz bol koniec jari, celá krajina sa začala prebúdzať k životu. Prešla som od presklenej steny v chodbičke do svojej izby. Otvorila som skriňu, v ktorej som prednedávnom robila poriadky a triedila veci. Spod postele som vytiahla menší kufor. Doňho si chcem zbaliť nejaké veci, ktoré by som mohla potrebovať. Začala som prezerať tričká naukladané v skrini. Do očí mi padli práve tri: bledomodré s krátkym rukávom, voľné červené a čierne, ktoré nebolo ničím výnimočné. Pribalila som si ešte nejaké nohavice a džínsy, zelené šaty i topánky, ktoré k tomu všetkému ladili. Kufor som postavila do kúta izby a pridala k tomu ešte jednu kozmetickú taštičku.

Prezliekla som sa zo šiat do džínsov a bieleho trička, obula si tenisky. Takto oblečená som otvorila veľké okno, stúpila si na parapetnú dosku a zhlboka sa nadýchla. Odrazila som sa a vyskočila von. Milujem vietor vo vlasoch! Jeho zvuk, keď letím dolu na zem. Dopadla som a narovnala si vlasy, ktoré sa mi skokom rozstrapatili.

Rozbehla som sa a nechala sa viesť svojimi zmyslami.

So skicárom v ruke a uhlíkom som vyšla na terasu, na ktorú sa dalo dostať cez prvé poschodie. Posadila som sa a zapozerala sa na krajinu okolo seba. Nevedela som, ktorú časť nakresliť.

Skaly pri vode mi veľmi pripomínali spomienky z tohto týždňa. Kúpanie vo vode, bláznenie v mori, pláž... bolo toho veľmi veľa, no každá spomienka naňho bolela. Nedokázala by som to prežiť znovu! Aj keď len vo svojich myšlienkach. Otočila som si kreslo a zbadala lúku. Pred očami som znovu mala tú scénu s piknikom. Ležali sme vedľa seba a vychutnávali si našu prítomnosť.

Rozmyslela som si, že nakoniec nebudem kresliť žiadnu krajinku, ale vymyslený pohľad na more s ostrovom. Na ostrove bude sedieť dievča, ktoré sa pre niečo bude veľmi trápiť a bude si kresliť do piesku. Mohlo by mi to vyjsť. Takto, dúfam, zabudnem na to, čo sa stalo.

Prečo som to vlastne urobila? Veď som ho mala rada! Jeho prenádherné oči, ktoré sa na mňa dokázali dlho pozerať. Jeho úsmev, ktorý mi hneď vedel zdvihnúť náladu. Bozky, ktoré mi zo všetkého chýbali asi najviac. Jeho objatia, krásne slová...

Dosť, Tanya! – okríkla som sa v mysli a potriasla hlavou, nech z nej vyženiem tie prekliate myšlienky. Už bolo dosť spomínania, musím sa pohnúť vpred a zabudnúť na to všetko. Veď toto som už prežila toľkokrát. Toľkokrát som stratila svoju lásku a pri tom si myslela, že je ten pravý a konečne ho premením. No nikdy som sa neodvážila niekoho premeniť. Bála som sa, že by som sa pri tom neovládla. Ako sa to stalo aj tentoraz...

Prečo som pred tým, ako som k nemu prišla, nešla na lov? Ako som na to len mohla zabudnúť?

Páčilo sa? :)

Pokračovať?

Autor: PinkVolturi (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Mea culpa 1. kapitola :