Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Mám umrieť, to nezmeníš - 7. kapitola

22.08.2010 (10:15) • rossieC • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1202×

A teraz stojím tu. Pred zámkom porasteným ružami. Za chrbtom mi šumí more. Ešte nikdy som pri mori nebola. Musí byť nádherné. Započúvala som sa do vĺn, ktoré narážali o útesy. Predstavovala som si slnko zapadajúce za obzor. Jemný vánok, ktorý ma ovieva. Zatriasla som hlavou. To teraz nie je dôležité. Pozrela som sa späť na zámok, našla dvere. Zaprela sa do nich a silou mocou ich otvorila. Do nosa mi udrela vôňa kvetov. Uškrnula som sa, keď som si to tu obzrela. Vyzerá to tu ako velikánska záhrada. Na druhej strane som zbadala ženu. Tú ženu s mojich snov.

Pomalými, neistými krokmi som sa k nej vydala. Nespúšťala som z nej oči a ani ona zo mňa. Vzájomne sme sa pozorovali, ale ja som sa snažila nájsť jedinú chybičku. Avšak bez výsledne. Táto žena je dokonalá. Delilo ma od nej len pár krokov. Nervozitou sa mi začali klepať ruky. Zastala som pred ňou a obzrela sa späť. Neverila som vlastným očiam. Tá cesta bola dlhá najmenej kilometer. A ja som ju prešla len za pár minút. Pozrela som sa naspäť na Eleri. Chcela som jej niečo povedať, ale ona ma predbehla.

„Vitaj Bella.“ Hovorila takým kľudným hlasom, z ktorého mi naskočila husia koža. Mala som na jazyku len jednu otázku, ale ona ma nenechala prehovoriť.

„Kým sa začneš pýtať, dovoľ mi niečo povedať.“ Kývla som jej na súhlas a nastražila som uši.

„Asi už vieš, že nie som normálna. Máš pravdu ja som totiž duch. Možno sa ti to zdá divné, ale ešte nevieš aké tvory na zemi existujú. I keď som duch, ako vidíš, dokážem sa zhmotniť. A takisto k sebe dokážem privolať akúkoľvek dušu, na ktorú pomyslím. Teba som si zavolala preto, lebo už máš správny vek. Správny vek na to, aby si sa dozvedela kto vlastne si.

Teraz si na ostrove, kde žijú niektorí členovia našej sekty. Tým myslím všetkých poloupírov ktorí sa boja smrti. Osud každého z nás sa končí smrťou. Niektorí sa môžu vykúpiť, podarí sa to však len jednému z tisíca. Určite si si myslela, že si jediný poloupír na svete. Avšak opak je pravdou. Na tomto ostrove nás žijú státisíce. Niektorí však ostávajú vo svete. To sú tí odvážnejší.

Ak si kladieš otázku, čo ťa môžeš zničiť, je len jedna odpoveď. Nás, teda vás môže zničiť len láska. Nevyškieraj sa, je to pravda. Ak ti niekto zlomí srdce a ty už nebudeš mať nič, tým myslím aj zviera, kvôli čomu by si žila, rozplynieš sa. Ako ranná hmla, alebo tma na svitaní. Neostane po tebe ani len pamiatka. Preto väčšina poloupírov žije tu. Dúfajú, že ich láska nestretne. Avšak osudu sa nevyhneš.

Každý člen sekty si musí vybrať nové meno, prezývku, je jedno ako to nazveš, ale ostatní členovia ťa budú volať práve ním. Aj moje skutočné meno je iné. Volala som sa Elizabeth, môže ti prísť divné, že sa teraz volám Eleri, ale keď som umrela niečo ma stále držalo pri zemi. Nepustilo ma to preč. Po čase som našla tento ostrov a na ňom členov sekty, tak som sa pridala a vďaka mne majú jednoduchšie zasvecovanie nových členov. A vtedy som si vybrala toto meno.

Moja úloha týmto končí, príde k tebe moja dcérenka. Tiež sa volá Elizabeth, všetci ju však volajú Beth. Totiž postavila sa na hlavu a meno si nevybrala. Povedala, že nové meno by bolo ako piate koleso na voze. A keďže je tvrdohlavá, ani ju nikto neodhováral.“

„Vaša dcéra? To ako biologická? Ale veď ste duch.“

„Nie je moja biologická dcéra. Narodila sa jednej členke a ona sa jej vzdala, ja som sa jej ujala. Nehovorí mi inak ako mami. Vlastne som rada, že ju mám. Dávaj mi tam na ňu pozor. Ešte nikdy nebola preč z ostrova. Pamätaj, dávam ti do rúk jej život. Vráť sa späť kade si prišla, odtiaľ ťa prenesiem späť do tela. Beth k tebe príde hneď ako sa nadýchneš, tak sa nezľakni. Ona ti potom odpovie na všetky tvoje otázky. Ach, niekedy si pripadám ako uvádzačka.“

Potom mi venovala jeden široký úsmev a ukázala rukou na dvere. Celá tá dlhá cesta mi pripadala ako pármetrový chodník. Zopár krokov a som pri dverách. Usmiala som sa na Elizabeth, vlastne Eleri a sklonila sa k záhonu ruží. Odtrhla som si jeden nádherne rozvinutý kvet a ovoňala ho. Potom som si ho dala za ucho a prešla dverám. Tie sa za mnou zavreli, ja som však s trhnutím nadskočila. Usmiala som sa sama na sebe a odrazu uvidela len tmu.

Ani neviem ako som zavrela oči. Otvorila som ich a už som ležala na dlážke u Cullenovcov. Okolo mňa bola stále tá bublina alebo štít. Skôr štít, uvedomila som si, že sa mám nadýchnuť. Tak som aj urobila. Rozozvučalo sa mi srdce a presne v tom momente sa do izby nahrnuli všetci Cullenovci a za nimi sa objavilo dievča.

„Ty musíš byť Bella!“ skríkla a všetci sa na ňu obzreli. Určite je pre nich nezvyčajné, ak sa im v dome objaví dievča. Teraz si budú myslieť, že som vstala z mŕtvych. Smiešna predstava.

„Elizabeth?“ spýtala som sa a ona ma spražila pohľadom.

„Prepáč, pomýlila som sa.“

„Jasné, ja si zapamätám, že si Bella a ty mi nevieš povedať Beth? Kam som sa to dostala!?“ Potom pozrela na upíriu rodinku.

„Ahoj, nebudeme vás obťažovať a ideme.“ Chytila ma pod pazuchu a vydali sme sa k jej kufrom. Naozaj ma vydesila. Druhou rukou objala kufre. Puff a stáli sme v mojej obývačke.

„Mm, pekný domček a akú máme veľkú telku. Ale musíme kúpiť nový gauč, tento sa sem nehodí.“

Teraz sa skôr hodí výraz v našej obývačke. Beth mi trochu lezie ne nervy, ale cítim, že s nás bude nerozlučná dvojka.

„Ja sa najprv zabývam a potom sa pustím do vysvetľovania, ok? Neboj sa, pár minút ešte vydržíš.“ Žmurkla na mňa. Celkom fajn baba, ale tie jej oči ma desia. To všetci ich musia mať smaragdovo zelené? No, všetci, trocha preháňam. Ale už mi tá zelená lezie na nervy. Rukou som si prečesala vlasy. Prekvapilo ma to, že som za uchom mala stále tú ružu.

„Ááááááá!“ ozval sa z hora krik. Rýchlo som sa tam rozbehla a našla Beth pred mojou skriňou.

„Čo sa deje?“

„Čo sa deje, ako sa to môžeš spýtať? Oblečenie máš jedno horšie ako druhé! A ty sa pýtaš takú hlúpu otázku, budem ťa musieť zobrať na nákupy!“ Rozkrikovala sa popri tom ako mi vyhadzovala oblečenie zo skrine. Lietalo po celej izbe a ja som zachraňovala veci, ktoré sa mi páčia.

„Čo to robíš?“ spýtala sa a všetko mi vytrhla z rúk.

„Budeme musieť od základov zmeniť tvoj šatník, ak sa toto dá nazvať šatníkom. Pripadá mi to ako skriňa na topánky. Presne, hotový botník. Ako do toho môžeš ukladať oblečenie. To je akoby si ho mala v škatuliach. Žiadne vysvetľovanie sa nebude konať, najprv pôjdeme na nákupy! A poriadne. Budeme ti musieť kúpiť aj novú skriňu. Hm. Zišiel by sa ti aj nový šampón, orchidea. To je vôňa presne pre teba.

Ak sa ti zdá, že veľa kecám, tak ja vážne veľa kecám. Pomaly mi ani jazyk neustane. Zdá sa mi, že ty si tichá, takže ja narozprávam za nás dve. Ja vlastne stíham rozprávať aj za troch alebo rovno piatich. Som živelná pohroma, tak sa nesnaž dostať k reči. Ešte nikomu sa nepodarilo ma prerušiť...“

Už som ju ani nepočúvala, toto dievča toho vážne nakecá. Už viem prečo ju nechali si nechať to meno. Ju by určite nepresvedčili. Radšej jej treba všetko odsúhlasiť. Ešte by spustila ten svoj dlhý monológ. Už ma bolia uši, pomóc!

„...rozmýšľala som nad tým, že sa zapíšem do školy. Dobrý nápad nie? Aspoň tam budeš mať nejakú kamošku. A zobrala som si izbu tvojho otca, nevadí? Aj tak si ju prerobím. Zbožňujem oranžovú, tak si tak nafarbím steny. A kúpim si veľkú skriňu cez celú stenu a ten balkón to je tak trochu bonus. Milujem balkóny, len tak na nich sedieť a jesť krvavé stejky,“ keď to povedala oči sa jej rozšírili a oblizla si pery.

„Vieš, oni nám totiž zakazujú piť krv. Neviem síce čoho sa boja, ale ak aj ty ochutnáš krvavé stejky, už od nich neodídeš. Budeš chcieť jesť iba to. A teraz ma ospravedlň.“

Schytila tašky do ktorých nahádzala všetko moje staré oblečenie a ozvalo sa to staré puff a zmizla.

„Tááák, ide sa nakupovať!“ ozvalo sa mi od chrbta. V tom momente som mala pocit, že som dostala srdcový kolaps. Takto ma strašiť.

.

Autor: rossieC (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Mám umrieť, to nezmeníš - 7. kapitola: