Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Mám umrieť, to nezmeníš - 6. kapitola

08.08.2010 (15:45) • rossieC • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 864×

„Eleri...“ zašepkalo dievča a žena vedľa nej sa usmiala. Ostala ešte chvíľu, kým sa do obloka opreli prvé slnečné lúče.

Ráno začalo ako každý iný deň. Ako som sa len mýlila. Všetko to začalo, keď som si všimla, že do izby dopadajú slnečné lúče.

***

Dnes nemusím ísť opäť do školy. A to je len druhý školský deň a hneď chýbam. Som zvedavá, čo si o tom budú myslieť učitelia a žiaci. Určite ma budú ohovárať.

Takže keď nejdem do školy, aspoň si to poriadne užijem. Ale čo pôjdem robiť? Hneď nato sa mi ozval mobil.

„Áno?“

„Ahoj. Tu Rosalie, nezašla by si niekam?“

„Odkiaľ máš moje číslo?“ Bola som vážne prekvapená.

„To nie je podstatné.“

„Ale vonku svieti slnko.“

„Ja viem, ale mimo mesta je pod mrakom.“

„Prečo nie, aspoň si nejako užijeme, keď nemusíme ísť do školy.“

„Ďakujem, Bella, už som si myslela, že tu budem trčať s podráždenou Alice. Vážne ďakujem, si moja záchrana.“

„Čo sa stalo?“

„To je nadlho, prídem po teba za 2 hodiny?“

„Platí.“

Potom sa ozvalo len pípanie. Mobil som hodila na posteľ a išla do kúpeľne. Umyla som sa, namaľovala, obliekla a potom som sa zišla dole najesť.

Všetko som to spravila a ešte mi ostávala polhodina času. Tak ma napadlo, že som si dlho nepozrela e-maily. Tak som vybehla do izby a zapla notebook. Otvorila som jeden náhodný. Samozrejme, bol od Ricka. Jeho obsah bol o ľútosti a sebaobviňovaní. Len som ho tak zbežne prebehla a zapamätala som si z toho len: „Je mi to ľúto, odpusť mi."

Úprimne povedané, bolo mi z neho zle. Notebook som rýchlo zatvorila a vyrútila sa pred dom. Slnko na chvíľu zašlo za mraky. Práve Rose zabrzdila pred domom a znova vykuklo. Otriasla som sa a rýchlo nasadla.

„Ahoj, tak kam ideme?“

„To je prekvapko.“

„Čo sa deje s Alice?“

„Ja neviem, od včera sa správa divne. Vieš, chlapci z teba boli celkom unesení a ona bola z toho dosť naštvaná, vlastne hlavne z Jaspera. Štvalo ju, že si ju nevšíma. Teraz chodí po dome a vyzerá ako boh pomsty. Dokonca sa tak aj správa, som rada, že som ju nestretla na chodbe.“

„To je mi ľúto.“

„Neobviňuj sa, určite jej preplo z tých vízií.“

Zamračene som pozrela na Rose. Určite to súvisí s tým, ako sa na ňu na tom parkovisku pozreli.

„Prepáč, asi to teraz nechápeš, ale mne sa to nechce rozoberať, poviem len toľko, že vidí budúcnosť pomocou rozhodnutí. Vlastne ani ja to poriadne nechápem.“

„Tak povieš mi vlastne kam ideme? Prosím.“

***

Skoro celý deň sme behali po rôznych obchodoch. Najviac ma však zaskočilo to, že Rose mi kúpila nádherné modré šaty. Vrch majú korzetový na jemných ramienkach. Sú tesne nad kolenami. Spodok bol ako sukňa naskladaný do viacerých vrstiev, samozrejme rozšírený. (Predstavte si šaty, aké má baletka, tieto mali však tú sukňu až po kolená). Najprv som ich nechcela prijať, no teraz som rada, že ich mám. Vyzerám v nich naozaj úžasne.

***

Domov sme prišli okolo piatej. Slnko bolo ešte vysoko nad horami. Rozlúčila som sa s Rose a vbehla do domu. Vzdychla som si. Na svete som celkom sama. Je to pravda. Za chvíľu umriem i ja. Aspoň tak to vidím.

Najedla som sa a vyšla von. Pôjdem sa prejsť do lesa. Na tvári sa mi vykúzlil úsmev. Zbožňujem prírodu. Cítim sa tam naozaj dobre.

Po dlhšej chôdzi som prišla na svoju lúčku. Ľahla som si do stredu a pozorovala obláčiky. Jemne sa kĺzali po nebesách a vytvárali rôzne obrazce. Ani som si neuvedomila, že ma niekto pozoruje. A takisto fakt, že som dlho na slnku. A to bola chyba.

„Ahoj.“

Povedal mi niekto od chrbta. Od ľaku som vyskočila a hneď potom som sa od slabosti zložila k zemi. To blbé slnko.

Samozrejme by som to nebola ja, keby som nestratila vedomie. Precitla som v nádhernej spálni. Tak toto určite nie je môj dom. Pretrela som si oči, aby som sa uistila, že nesnívam. Do miestnosti vošli dvaja upíri. Myslím, že ten jeden je Edward. Aspoň tak sa mi to snívalo.

„Ahoj, ja som Carlisle a toto je môj syn Edward. Našiel ťa na lúke v bezvedomí.“

„Fajn, teraz pôjdem domov.“

„Bude dobré, keď tu ešte ostaneš. Spravím potrebné vyšetrenie.“

„Ja nepotrebujem žiadne vyšetrenie, len chcem ísť domov.“

Počas môjho rozprávania som vstávala na nohy. To čo som nečakala bolo, že sa mi zakrútila hlava a opäť som letela k zemi. Zachytil ma Edward a vrátil ma do postele.

„Myslím, že by si sa ešte mohla vyspať.“

Tak dobre, ale keď sa zobudím ani nebudete vedieť, že som tu kedy bola. Ľahla som si do postele a zavrela oči. Toto bude dlhá noc.

Zobudila som sa na krik.

„Nechcem ju v našom dome, nech sa prace odtiaľ, odkiaľ prišla!“

„Alice, nie je to len tvoj dom!“

Pomaly som vstávala. Keď som si uvedomila jeden dôležitý fakt. Nebije mi srdce! Čo sa to so mnou deje.

„Počujete niečo?“

„Nie,“ povedali všetci zborovo.

„Veď práve, Bella,“ skríkla Rosalie.

Môjmu telu však došiel kyslík a ja som sa neudržala na nohách. Zrútila som sa k zemi a mám pocit, že som si rozbila hlavu, pekne, v dome plnom upírov.

„Jasper, nie.“

Keď na mňa chcel skočiť, narazil na neviditeľnú bublinu. Postavila som sa, ale ten pohľad bol zhrozujúci. Moje telo ležalo na zemi a ja som stála v ňom. Od strachu som sa začala klepať. Obzrela som sa a zbadala vír. Niečo ma k nemu tiahlo. Pomalým krokom, skôr vznášaním som sa k nemu vydala. Vtiahol ma dnu.

***

A teraz stojím tu. Pred zámkom porasteným ružami. Za chrbtom mi šumí more. Ešte nikdy som pri mori nebola. Musí byť nádherné. Započúvala som sa do vĺn, ktoré narážali o útesy. Predstavovala som si slnko zapadajúce za obzor. Jemný vánok, ktorí ma ovieva. Zatriasla som hlavou. To teraz nie je dôležité. Pozrela som sa späť na zámok, našla dvere. Zaprela sa do nich a silou, mocou ich otvorila. Do nosa mi udrela vôňa kvetov. Uškrnula som sa, keď som si to tu obzrela. Vyzerá to tu ako velikánska záhrada. Na druhej strane som zbadala ženu. Tú ženu z mojich snov. Tajomnú Eleri.

5.kapitola Ω 7. kapitola

Táto kapitola špeciálne pre ACullen.

Ďakujem, že si.

Autor: rossieC (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Mám umrieť, to nezmeníš - 6. kapitola: