Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Malý chlapček - 14. kapitola

06.08.2011 (15:00) • Forevergirl • FanFiction na pokračování • komentováno 32× • zobrazeno 4210×

14. kapitola

Bella:

„Alice, tieto nie, sú príliš krátke?“ sťažovala som sa svojej sestričke, ktorá ma navliekla do kratučkých čiernych šatičiek s mašľou pod prsiami.

„Bella!“ zapíšťala panovačne. „Zoberieš si ich a hotovo. Vyzeráš prekrásne a chceš sa mu predsa páčiť.“

„Ale aj tak sú príliš nevhodné, chce ma zobrať k vodopádom a do prírody si určite nebudem brať minišaty,“ poznamenala som sarkasticky. Alice si povzdychla, otvorila znova moju skriňu a chvíľu sa tam prehrabovala. Nakoniec po mne hodila úzke čierne rifle, bielu košeľu a tenký čierny opasok, ktorý ide očividne na tú košeľu. Bože, na čo mi sú také doplnky?

„No na čo čakáš? Obliekaj sa!“ zapišťala na mňa zrazu, až som sa zľakla.

„Veď jasné,“ odvrkla som, ale vtedy som si všimla, že Steven tu už bude za pár minút. Alice ma ešte prinútila sadnúť si do jej kúpeľne, kde sa venovala mojej tvári. Našťastie to neprehnala.

„Tak, teraz si krásna, Steven bude z teba úplne vedľa,“ povedala spokojná zo svojou prácou.

„Teraz som krásna? A inokedy vyzerám ako ježibaba?“ spýtala som sa jej uštipačne.

Prevrátila očami. „Vieš, ako som to myslela, tak tu nevtipkuj. O chvíľu zazvoní Steven a ty tu budeš stresovať a triasť sa od strachu.“ Odfrkla som si, ale mala pravdu. Síce sme sa dnes v škole správali k sebe, ako keby sme spolu chodili, ale nebolo to ešte oficiálne. A byť sama s tým bohom na jednom mieste, bude pre mňa asi dosť náročné, ale na druhej strane úžasné. Mať ho len pre seba a nevidieť okolo seba tie zaľúbené pohľady dievčat.

A vtom sa ozval zvonček. Poskočilo mi srdce a rozbehlo sa šialenou rýchlosťou. V tej chvíli som nevedela, ani kde mi stojí hlava.

„Ja otvorím,“ ozval sa zdola Jasper, bola som mu za to vďačná. Vybehla som z izby, ale nepozerala som pred seba a vrazila som do Edwarda. Rukami ma chytil za pás, čím ma chytil, aby som sa naňho nezvalila.

„Vďaka,“ šepla som so smiechom, ale stále ma držal. Premeral si ma pohľadom a zrazu si akoby uvedomil, že ma stále drží. Rýchlo ma pustil, rozpačito sa pousmial a zbehol dolu schodmi. Vidím, že je stále v tej svojej zvláštnej nálade.

Pomaly som kráčala dole po schodoch, jeho vôňu som zacítila okamžite, zachvela som sa a pridala na kroku. Ale na poslednom schode sa mi zamotali nohy a letela som tvárou dole. Chcela som sa okamžite vymrštiť do vzduchu, aby som nespadla na nos, ale už ma chytili svalnaté ruky, ktoré ostali na mojom tele dlhšie. Zahanbene som sa usmiala a pozrela som sa mu do očí.

„Mala by si si dávať väčší pozor,“ upozornil ma nežne.

Ešte viac som sa začervenala. „Som taká už odjakživa, škoda, že som len poloupírka,“ povzdychla som si. Zachichotal sa.

„Môžeme ísť?“ spýtal sa a stále ma držal okolo pásu.

„Áno,“ odvetila som mu veselo. Otvoril mi dvere ako pravý gentleman a chytil ma jemne okolo pásu.

„Bella, hlavne poslúchaj,“ ozval sa Emmett so smiechom. Prudko som zabuchla dvere a zavrčala si sama pre seba. Až po chvíli som si všimla, ako na mňa Steven pozerá. Červeň v tvári som mala okamžite. Rýchlo som odvrátila pohľad a obzrela som sa, či neuvidím auto.

„Budeme utekať?“ spýtala som sa ho trochu natešene.

„Ak chceš, môžem ťa niesť, aby si sa neunavila.“ Laškovne na mňa mrkol a podišiel ku mne. Ani som sa nestihla spamätať a už ma držal v náručí. Hanblivo som sa mu pozrela do očí.

„Ani sa neskúšaj vykrútiť, ponesiem ťa s neskutočnou radosťou,“ priznal s chlapčenským úsmevom. Pritisla som sa k nemu ešte bližšie a nechala som sa niesť. S týmto chlapcom, no skôr mužom si toho určite ešte veľa užijem, je plný prekvapení a ja som doňho zaľúbená ešte viac.

Edward:

Bella bola nádherná, vletela mi do náručia a ja som ju v tej chvíli nedokázal pustiť. Držal som ju za štíhly pás a predstavoval si toľko vecí naraz. Túžil som po tom, aby som ju tak mohol držať každý deň vo svojom náručí, bozkávať ju... Ach, znova som do toho spadol. No hneď, ako bežala po schodoch, spadla jemu do náručia. Vtedy som videl, že jej to nevadí, vôbec sa tomu nebránila, prišlo jej to určite viac než len príjemné.

„Edward, prestaň s tým už,“ zavrčal na mňa Jasper. Ospravedlňujúco som sa naňho pozrel a mykol bez slova plecami.

„Ide sa!“ zvískla Alice. Emmett s Jasperom si povzdychli, ale ich manželky ich ihneď zasypali bozkami a boli obaja spokojní. Tak strašne som im závidel. Tiež som niečo také potreboval, mať pri sebe osobu, ktorá ma uteší, pobozká, privinie ma k sebe ako malého chlapčeka a bude mi šepkať slová lásky. Jedinú osobu, ktorú som si predstavoval, bola Bella, nikoho som tak nechcel. Ale načo by jej bol šesťnásťročný chalan? Som jej brat, toto som si musel pripomínať stále.

Jasper sa na mňa otočil so zmučeným výrazom, sklopil som pohľad a snažil sa myslieť na niečo iné. Ale ako?

Nasadol som k Alice a Jasperovi do auta. Prečo som vôbec súhlasil s nakupovaním? Radšej by som teraz sedel vo svojej izby, zízal na Bellinu fotku a predstavoval si nemožné.

„Alice, povedz mu už niečo,“ šepol Jasper Alice zničene.

„Edward, dnes si urobíme pekné poobedie, tak už na to nemysli. Nechaj Bellu Bellou, naša sestrička je bezhlavo zaľúbená do Stevena, nemôžeš sa stále trápiť a okrem toho ťa dnes čaká menšie prekvapenie.“ Alice sa žiarivo usmiala do spätného zrkadla.

„Aké prekvapenie?“ opýtal som sa zmätene.

„To uvidíš, braček.“ Mrkla na mňa a ďalej sa venovala Jasperovi, aj keď mala riadiť. Zamračene som sa oprel a privrel viečka.

„Už sme tu, spachtoš,“ ozval sa veselý hlas toho škriatka. Vystúpil som z auta a pomaly sa ťahal do obchodného domu. Všetci ma dobehli a Alice ma už ťahala do pánskeho obchodu s totálne drahými vecami. Znechutene som sa posadil do jednej z kabínok a poslušne si skúšal všetko, čo mi Alice priniesla. Jasper s Emmettom boli vedľa, ale tí sa aspoň zabávali. Alebo skôr by som povedal, že s Emmettom bola v kabínke aj Rose.

Konečne, keď som si vyskúšal tak tisíce vecí, ma Alice prepustila.

„Idem sa pozrieť na nejaké knihy,“ oznámil som im. Len prikývli a vyberali ďalšie veci. Vyšiel som na druhé poschodie, kde bolo moje obľúbené kníhkupectvo. Keď som prechádzal okolo skupiniek tak desiatich dievčať, ozval sa smiech a poznámky typu, že by ma najradšej niekam pozvali a prinajlepšom uväznili na dámskych záchodoch. Asi im nevadilo, že som to počul. Len som si znechutene odfrkol a so sklonenou hlavou šiel ďalej, až som zrazu vrazil do krehkého tela. Prudko som zdvíhol hlavu a chytil ju za ramená, aby nespadla.

„Prepáč, nedával som...“ Uprela na mňa žiarivý pohľad. „Nicole?“

„Ehm... ahoj,“ šepla a bledé líca jej rázom očerveneli. Rukou si prehrabla svetlé vlasy a nervózne sa pousmiala.

„Ahoj, rád ťa vidím,“ povedal som úprimne. Bol zázrak, že mi toto dievča dokázalo okamžite vykúzliť úsmev na tvári.

„Aj ja teba,“ povedala tichým hláskom.

„Nechceš ísť do kaviarne?“ spýtal som sa jej rýchlo, než by mi povedala, že musí už ísť. Ale rozžiarila sa.

„Rada.“ Posadili sme sa do najbližšej kaviarne a obaja sme si objednali džús a zákusok. Nicole vyzerala nervózne, ale strašne roztomilo. Ale môj problém bol v jednom, stále som si ju v duchu prirovnával k Belle. Nemala také krásne zlaté oči a mahagónové, vlnité vlasy. Mala modré oči a vyžehlené blond vlasy. Naozaj nebola môj typ... Blbosť, nie je ako Bella, v tom bol problém a pekne blbý problém. Nemal som ju tak prirovnávať, ale...

„Si tu sama?“ spýtal som sa jej rýchlo, keď začínalo byť medzi nami trápne ticho.

„Nie, som tu s rodičmi, ale tí sa niekde túlajú. Nečakala som, že ťa ešte dnes stretnem, ale som rada,“ priznala a nežne sa usmiala.

„Ja tiež, vyzeráš nádherne,“ povedal som jej tichým hlasom.

„Ďakujem, si tu tiež s rodinou?“ spýtala sa ma.

„Áno, tiež sú niekde rozlietaní.“

Zachichotala sa, zdalo sa mi to trochu hrané, ale možno nebolo. Nebol to ako ten krásny Bellin smiech, ktorý ma vždy dostáva do kolien.

„Vieš, je to trochu trápne, ale chcela som sa len spýtať, že ty chodíš s tou Bellou?“ spýtala sa zahanbene. Bože, ako rád by som jej povedal, že áno. Mal by niekto prefackať za tieto myšlienky.

„Nie, nechodím s nikým,“ odvetil som jej pravdivo. V tej chvíli jej akoby zableslo v očiach, očividne ju to potešilo.

„Vieš... no, ja...“ Skočil som jej do reči.

„Nešla by si so mnou niekedy von?“ spýtal som sa jej rýchlo. Rozžiarila sa ešte viac.

„Myslíš ako rande?“

Teatrálne som sa zamyslel. „Áno, rande. Čo takto zajtra?“

„Super, už sa teším,“ odvetila úprimne.

„Nicole!“ zakričal na ňu zrazu niekto. Obaja sme sa pozreli tým smerom, bola to asi jej rodina.

„Prepáč, už musím ísť. Tu máš moje číslo, tak mi potom zavolaj.“ Rýchlo na papierik napísala svoje číslo a rozbehla sa za svojou rodinou.

Tak, a ako mám teraz zistiť, či k nej niečo cítim? Je pekná, páči sa mi, ale stačí to? Zabudnem tak na Bellu? Odpoveď som, bohužiaľ, veľmi dobre poznal.

13. kapitola - 15. kapitola

Autor: Forevergirl (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Malý chlapček - 14. kapitola: