Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Luck future for Bree? - 7. kapitola

12.10.2010 (22:00) • Nessienka, NoemiVolturiCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1422×

7. kapitola

Niekto zaklopal na dvere. Cítila som rôzne, ale neznáme pachy. Tri upírky a jeden upír. Carlisle otvoril prudko dvere od svojej pracovne a zbehol schody. Viac som nevidela, pretože som bola na poschodí a akurát vychádzala zo svojej pripravovanej izby. Esme a Alice sa činili. Boli na nezastavenie. Esme všetko navrhla a Alice kupovala doplnky. Pracujú na nej už takmer celý deň, ale ešte vždy nie sú spokojné. Jeden by si mohol myslieť, že tam snáď stavajú nejaký palác.

„Eleazar, vítam ťa,“ začula som ako Carlisle niekoho víta. Posadila som sa na najvrchnejší schod a započúvala som sa do diania na prízemí.

„Ďakujeme za pozvanie,“ ďakoval mu nejaký mužský hlas. Toto bude asi niečo ako hlava rodiny, rovnako ako je Carlisle v tejto rodine.

„Kedykoľvek, veď vieš, že sme radi, keď prídete.“ Hmm... tak veľké priateľstvo medzi dvoma klanmi? Znova niečo nové. Síce všetci hovorili o tom, že je to ich najbližšia ’rodina‘, ale takto som si to až nepredstavovala.

„Carmen, Kate, Tanya, vyzeráte stále nádherne,“ zavtipkoval Carlisle. Počula som smiech všetkých v dome. Odrazu vedľa mňa preletela Alice, Esme a Rose s Emmettom.

Začula som, ako sa nadšene vítajú. Pri mojom kamennom srdci ma bodol osteň žiarlivosti.

„Tak, kde ju máme?“ pýtal sa ten muž, tuším Eleazar.

„Bree, poď k nám,“ zavolala na mňa Alice.

Zhlboka som sa nadýchla – aj keď som to vôbec nepotrebovala – a postavila sa. Pomaly som zišla schody. Stále vo mne bola malá neistota. No dobre, veľká neistota. Zišla som dolu a poobzerala sa po nových upíroch. Každý z nich vyzeral milo a priateľsky. Odrazu som cítila vlnu pokoja. Pozrela som sa na Jaspera a prižmúrila oči. Chcem sa s tým vysporiadať sama, nech mi nepomáha.

„Jasper,“ oslovil ho Edward a pokrútil hlavou. Okamžite som cítila naspäť svoje pocity.

„Carmen,“ podala mi ruku, žena, podobná Esme. Láskavý úsmev a dobrota jej vyžarovala z očí. „Rada ťa poznávam, Bree.“ Jej úsmev bol rovnako srdečný ako ten Esmin. Nervózne som sa na ňu usmiala a stisla jej ruku.

„Ja som Kate, ahoj!“ Kate odstrčila Carmen a objala ma. Prekvapilo ma to, ale objatie som jej nakoniec opätovala. Prišla mi podobná Alice, aj keď vyzerala úplne inak.

„Tanya.“ Vyšlo z úst blondíne. Mala prívetivý hlas a vcelku aj milý, ale stále jej oči ubiehali smerom k Edwardovi. Nechápala som to.

„Eleazar.“ Vytrhol ma z myšlienok mužský hlas. Stál rovno predo mnou a sledoval ma prižmúrenými očami.
Zdalo sa mi, akoby to bola celá večnosť, čo ma uprene pozoroval, ale odrazu ticho preťal niečí prekvapený hlas:

„Myslíš to vážne?“ odrazu sa opýtal Edward.

„Je to pravdepodobné,“ odpovedal zamyslene Eleazar. „Bree?“ otočil sa s otázkou na mňa. „Dokážeš určiť, kto klame, však?“ Nechápavo som prikývla.

„Dokážeš vycítiť aj to, v čom klame,“ konštatoval, ale ja tak som mu prikývla. „Podľa mňa to nie je všetko.“ Pokrútil hlavou.
„Čože?“ prekvapene som vydýchla.

„Možno budeš schopná vedieť aj to, prečo niekto klame.“ Neveriaco som hľadela na všetkých v miestnosti.

„Vysvetlím ti to.“ Zadíval sa mi do očí a jeho pohľad bol naliehavý. „Predstav si, niekto ti povie, že ide domov, ale ty už vieš, že domov nepôjde. Taktiež vieš, že pôjde nakupovať. Ale čo ešte nevieš, ale budeš vedieť, aj to, prečo klame. Ten človek pôjde nakupovať preto, lebo má niekto narodeniny a chce mu kúpiť darček.“

„Budem môcť vedieť aj to, či sa naučím ovládať?“

Eleazar pokrútil hlavou. „Takto to nefunguje. Funguje to len na iné osoby, ako si ty a musí to byť jasná veta so zámerom. Naučíš sa to, sama na to prídeš.“

„Dúfam,“ povzdychla som si. Posadila som sa na pohovku a zamyslela sa nad tým všetkým. Tak to vyzerá, že môj dar bude ešte veľmi zaujímavý.

„Tak hor sa na lov!“ vážnu chvíľu narušil Emmett, ako inak.

„Edward, pôjdeme spolu?“ usmievala sa na neho tá ryšavá upírka, Tanya. Edward si len povzdychol a vychádzal z dverí domu. Tanya, samozrejme, za ním.

„Ideme všetci, nie?“ zašvitorila Alice.

Všetci prikývli a ja som sa vydala na svoj prvý lov zvery. Utekali sme lesom, všímala som si všetko, ale vedela som, že sme sa širokým oblúkom vyhli bojovej lúke. Bežala som ako posledná, ďalší dôkaz toho, že som najslabší článok tejto rodiny. Nie! Nemysli na to! Všetci sa mi začali vzďaľovať a po chvíľke som pochopila, že ma nechali na chvíľu osamote, aby si mohli zaloviť sami. Som si však istá, že sú stále niekde nablízku. Najbližšie som cítila Emmetta, bol sotva dvesto metrov odo mňa a podľa zvukov by som povedala, že si práve dáva svoju večeru.

Bola som zmätená, mali ma predsa naučiť loviť, alebo sa spoliehali na to, že som zvyknutá z lovu ľudí? Tak to sa mýlia. Loviť som bola sama len párkrát, Riley nás strážil ako oko v hlave, nedovolil nám ísť samým ďaleko. Pravdepodobne sa bál, že by sme mu mohli utiecť a niečo pokaziť. Vedela som len, že keď chcem loviť, musím sa nechať ovládať inštinktmi lovca, ale akosi sa mi nechcelo, nebola som smädná, ale ostatní mali pravdu. Predsa som nechcela nikoho napadnúť.

Sústredila som sa a asi pol kilometra na sever som započula mľaskavý zvuk sŕdc. Tipovala by som to na srnky. Nadýchla som sa a keď ma ich vôňa udrela do nosu, môj prvý reflex bol zvraštiť nos, vôbec totiž nevoňali dobre. Ale ovládla som sa a nechala lovca, aby prebral nado mnou kontrolu. Za pár sekúnd som už stála za stromom a dívala sa na stádo siedmich srniek a jedného jeleňa. Ani som si neuvedomila, čo robím a odrazu som mala zuby pritisnuté na krčnej tepne zvieraťa a hltavo som pila červenú tekutinu. Až príliš skoro som všetko vypila, ale stále som sa cítila smädná. Podobne skončili ešte dve srnky. Zo Seattlu som bola zvyknutá zbavovať sa tiel, tak som aj tieto dala na kopu a starostlivo ich pozakrývala, aby ich nikto nevidel.

Pozrela som sa na svoje oblečenie a zhrozila som sa, vyzerala som akoby som sa práve s niekým pobila. A to som vypila len tie tri stvorenia, čo keby som chytala nejakého medveďa, alebo inú šelmu? Pokrútila som hlavou a zhodnotila škody. Tričko môžem rovno vyhodiť, keďže je celé pofŕkané krvou a už nie je modré, ale sýto červené. Rifle sú na tom podobne a vo vlasoch by som si možno tiež našla nejakú tú krv.

Odrazu som mala pocit, že ma niekto sleduje. Poobzerala som sa okolo seba, ale nikoho som nevidela. Keď som sa obzerala druhýkrát, zazrela som pod jedným stromom nejaký tieň. Podvedome som vedela, že je to ten istý upír ako ten z tej lúky. Prinútila som sa ostať pokojná a dívala som sa smerom, kde som vedela, že stojí. Videla som jeho obrysy, ale stál tak skrytý, že som videla len ten obrys. Mohla som len s určitosťou povedať, že mal svetlohnedé dlhšie vlasy, tie ktoré som zazrela aj predtým. Telo sa mi naplo očakávaním.

„Chceš ma zabiť?“ spýtala som sa na rovinu, keď tam len tak stál a pozoroval ma. Nevedela som určiť, ako sa tvári, ale mala som nejasný pocit, že sa usmieva, aj keď vôbec neviem prečo.

Čakala som na jeho odpoveď, ale namiesto nej sa mi v hlave ozval hlboký mužský šepot: „Nie.“ Potom sa šepot opäť vytratil. Prekvapene som sa pozerala na miesto, kde bol predtým, ale stále tam stál.

„To si bol ty?“ spýtala som sa mierne roztraseným hlasom. Lúkou sa ozval jeho hlboký smiech.

„Áno.“ Mysľou mi zarezonovalo jeho zašepkanie.

„Čo chceš od Cullenovcov?“ spýtala som sa po chvíľke ticha. Opäť sa zasmial. Jeho smiech vo mne vyvolal mierne chvenie.

„Od Cullenovcov? Nie, od nich nechcem nič.“ Šepot sa chvíľku ozýval, ale potom ho nahradila ozvena jeho smiechu. Kým som stihla čo i len žmurknúť, bol preč. A opäť po ňom neostalo vôbec nič, ani len zvírený prach.

NoemiVolturiCullen

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), NoemiVolturiCullen, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Luck future for Bree? - 7. kapitola: