Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Luck future for Bree? - 11. kapitola

Luck future for Bree? - 11. kapitolaPo veľmi, veľmi, veľmi dlhej dobe sa vraciame s pokračovaním. Musím sa však priznať, že zdržanie bolo na mojej strane, lebo som sa akosi nevedela sústrediť na pokračovanie. Dúfam, že mi to raz odpustíte. A čo nás čaká v kapitole? Dozvieme sa, čo sa ďalej stalo s Bree a Leom. Príjemné čítanie prajú Noe a Ness. :)

11. kapitola

Potichu som sa kradla k mojej koristi. Schovávala som sa za kríkom a čakala. Jedným okom som sa na ňu pozrela. Zelené oči jej svietili a jemné odlesky z jej hnedej srsti ma takmer oslepovali. Svaly na nohách sa napli a boli pripravené odraziť sa od zeme, keď v tom okamihu puma zmizla, moja večera bola preč. Bola tam, a odrazu nie je. Mala som nutkanie pretrieť si oči.

„Ukradol som ti večeru? Ešte stále sa živíš zvieracou krvou? Hmm... myslel som, že prejdeš na ľudí,“ zašepkal mi do ucha Leo. Leo?! Rýchlo som ho dostala na zem a sadla si na neho.

„Ale, čo? Znova?“ smial sa mi. Chytila som ho pod krk.

„Čo tu robíš a ako to, že si sa objavil až teraz? Prečo si sa vlastne ukázal?“ vrčala som.

„Nemusíš byť taká nevrlá kvôli jednej pume.“ Hral urazeného. „Kde sa podela tá Bree, ktorá ma každý deň chodila hľadať, volala ma, vzlykala nad tým, že ma nemôže nájsť?“ pozdvihol jedno obočie. Chytila som ho za golier bundy a tresla o zem, až popraskala. Usmial sa. To mu príde vtipné? Príde mu vtipná moja bolesť? Môj pocit viny? Pustila som ho a odskočila od neho čo najďalej.

„Objavíš sa po tak dlhej dobe a povieš mi, že vždy, keď som bola zúfalá a hľadala ťa, tak si o tom vedel a teba to vôbec netrápi?!“

„Bree, prepáč, ale čo som mal robiť? Ukázať sa ti? A ďalej? Čo by sa dialo potom? Veď som len neznámy upír, za ktorým v jednom kuse lezieš, a keď sa ti ukážem, tak to sú len samé otázky typu kto si, prečo sa so mnou nerozprávaš, prečo sa mi neukážeš častejšie?“

„A ja som si myslela...“

„Čo si si myslela, Bree? Veď o mne nevieš vôbec nič.“

„Stačí mi to, čo viem teraz, viac mi netreba.“

„Počúvaj.“

V okamihu stál predo mnou a držal moju tvár vo svojich dlaniach. Ach, čo ten dotyk robil s mojím nehybným srdcom! Cítim k nemu niečo, no viac si priznať nechcem. Aspoň dovtedy, pokiaľ on nie. „Teraz ti poviem všetko, čo ti povedať môžem, dobre?“

„Myslíš, že mám záujem?“ vysmievala som sa mu do očí.

„Nerob zo seba hrdinku,“ povedal mi.

Skamenela som, prečo ma uráža? Chcela som otvoriť ústa a niečo povedať, ale mal pravdu. A navyše to bola asi jediná príležitosť dozvedieť sa viac. Musela som si to priznať, zaujímalo ma to. Sadol si a oprel sa o strom, a ja som sa usadila oproti nemu. Ruky si dal do pästí, nadýchol sa a začal:

 „Vždy som ťa videl, vždy som ťa kontroloval, dával na teba pozor. Aj vtedy, pred pár dňami, keď si... keď sa stalo to, čo sa stalo.“ Bola som nesmierne vďačná, že nepovedal, že som to dieťa zabila, aj keď to bola pravda a stále je. Pocit viny ma asi nikdy neopustí a takisto aj spomienky, ale možno raz si budem schopná odpustiť. Ale len možno.

„Moje meno už poznáš, teda z časti, volám sa Leonardo Bernadotte a pochádzam z Francúzka. Pochádzam z obyčajnej a priemernej rodiny. Nie je na mne nič obdivuhodné. S takým upírom by si niečo chcela mať?“ Prekvapil ma, čo som mu teraz mala povedať? Radšej som sklopila hlavu.

„Bree, ja nie som hlúpy a nevadí mi to, ale ja ti nemôžem dať to, čo odo mňa žiadaš, je mi to ľúto.“ Chytil ma za bradu a zodvihol moju hlavu.

„Nie, to nevadí,“ klamala som. Najradšej by som vzlykala celý deň. Myslela som si, že to už nemôže byť horšie, ale je... Týmito slovami zabil všetky moje nádeje. Keď som si myslela, že je to už najhoršie, stalo sa to, čo som chcela najmenej. Opäť sa mi v mysli rozblikali tie slová: klame, on klameNiečo ti nepovedal! Červené svetielko sa rozblikalo ešte zbesilejšie.  

„Ehm... nezabudol si na niečo?“ V čom mi klamal? Zožieral ma podivný zvieravý pocit.

„Možno.“ Tváril sa až príliš pokojne.

„A čo bude teraz?“ Opustí ma, znova? Zostane so mnou? Prečo vždy musím mať toľko otázok a nikto mi na ne nevie odpovedať? Prečo viem potom rozprávať, keď svoje otázky nemôžem a nemám komu položiť?

„Mám návrh, ale najprv mi odpovedz.“ Prikývla som.

„Chýba ti rodina?“

„Viac, ako si dokážeš predstaviť,“ povedala som pravdu. Každý deň som na nich myslela a posielala odkazy Alice. Vždy som jej povedala, nech ma nehľadajú, pretože si to neželám a čoskoro sa vrátim. Samozrejme, že som klamala, no inak by ma už dávno našli. Ako som im mala povedať, že sa už nikdy nevrátim, pretože nenájdem dosť sily, aby som sa im len pozrela do očí?

„To mi stačí,“ usmial sa, ale na čo to potreboval vedieť? „Takže, ti pomôžem.“

„S čím?“

„S tvojím ovládaním.“

Vypleštila som na neho oči, až som mala pocit, že ich budem naháňať po zemi. „Myslel si to vážne? Naozaj mi pomôžeš?"

„Áno."

„Ale ako to urobíš?"

Na chvíľu sa zamyslel. „Učila si sa plávať, keď si bola človek?"

„Áno, naučila som sa plávať, ale len tak, že ma hodili do vody so slovami: buď sa utopíš, alebo budeš plávať. Ale čo to ma s týmto spoločné?"

„Predstav si, že tá voda je zástup ľudí a prežiješ len tak, že sa ovládneš. Akoby si sa topila a tvoje ovládanie je ak to plávanie... Chápeš?"

Zamyslela som sa. „Chceš mi povedať, že ma budeš učiť ovládaniu tak, že ma pošleš k ľuďom?!"

Prikývol. „Najskôr len z diaľky a potom stále bližšie a bližšie. Na konci budeš schopná odolávať krvi až tak, že sa nebude hanbiť vrátiť k rodine," žmurkol na mňa, ale jeho hlas znel clivo.

„Dobre teda, skúsme to. Ale najskôr mi odpovedz: živíš sa ľudskou alebo zvieracou krvou?" Nevedela som to určiť, keďže mal takmer neustále čierne oči.

Pokojne sa usmial. „Ako sa mi to hodí. Niekedy sa živím ľudskou, niekedy zvieracou. Preto mám čierne oči, pravdepodobne. Aj keď sa pravidelne kŕmim, moje oči nedokážu získať inú farbu ako čiernu... Ale to je nepodstatné. Poď," vytiahol ma na nohy, „je čas hodiť ťa do vody."

 

Od Leovej ponuky prešlo už veľa času, ani neviem ako veľa. Za ten čas som si na jeho prítomnosť zvykla a užívala sa ju. Naučila som sa nepýtať a za to som dostávala jeho úsmevy a letmé dotyky. Stále som si hovorila, že v tom musí byť niečo viac, ale nepýtala som sa, nechávala som to tak. Hlavne, že som s ním mohla byť a pozerať sa na jeho dokonalosť. Pobláznil ma, a to poriadne.

Desila som sa však dňa, keď "skočím do vody" a "naučím sa plávať". V ten deň odíde. Nehovoril síce o tom, ale ja som to cítila vo svojom mŕtvom srdci. Potom to pre neho už bude pasé. Ja sa vrátim k rodine, od odíde, a ja zomriem od žiaľu a bolesti. Ale kým som bola s ním, bolo ťažké myslieť na to, čo bude alebo nebude. Užívala som si prítomnosť.

A dnes ten deň prišiel, deň, keď ma čaká posledná skúška "z plávania". Leo ma po celý čas učil, ako mám lepšie a lepšie odolávať krvi. Hovoril, aby som si našla niečo, na čo sa upnem, keď sa nebudem môcť ovládnuť. Ja som si zvolila jeho úsmev a ten mi pomáhal. Predstavila som si, že sa na mňa krásne usmieva a v očiam má lásku, ktorú k nemu cítim ja. Veľmi lákavá predstava.

Bok po boku sme sa vybrali do obrovského nákupného centra v meste. Ani neviem ako sa to mesto volalo a popravde, bolo mi to srdečne jedno. Leo ma držal za ruku, robieval to, keď som bola nervózna a potrebovala som upokojiť. Neviem ak ona to prišiel, ale pomáhala mi to. Veď už len jeho prítomnosť so mnou robila divy, čo potom jeho dotyk.

„Bree, ty to zvládneš."

„Nie som si tým taká istá. Bojím sa, že tú nemocnicu už nezvládnem."

Leo naplánoval na dnes polesné "hodenie do vody" - ideme do nákupného centra a ak sa ovládnem (čo je pravdepodobné), tak ma zoberie do neďalekej nemocnice a to ma vôbec, ale vôbec neteší. Veď aj upíri, ktorí majú za sebou niekoľko desiatok rokov odriekania s tým majú problém. Lenže Leo mi veril a ja nechcem jeho dôveru sklamať, aj keď to je najpravdepodobnejšie.

„Podľa mňa to zvládneš, máš dobré ovládanie na to, že si upír len tak krátko."

Vďačne som sa na neho usmiala. „Ďakujem."

No vtedy sme už vchádzali do centra cez presklené dvere. Uprostred chodby sme zastali a ja som sa zhlboka nadýchla. Hrdlo mi hneď zachvátili plamene, ale nemala som červeno pred očami ako kedysi. Cítila som krv, ale vedela som, že nie je určená mne a nikdy nebude. Mne je určená len krv zvierat. Toto ma Leo naučil. Bolo oveľa jednoduchšie odolávať krvi, hoci bola sladká a doslova na mňa volala. Krv kolujúca im v žilách na mňa nemala takmer žiadny účinok, ale keby tá krv už nebola v žilách... Preto tá druhá časť "skúšky". V nemocnici je tá krv len mimo žíl, nie v nich. 

„Bree?" 

„Toto je ľahké. Cítim pálenie, ale nemám chuť rozbehnúť sa za niekým a zabiť ho."  

„To je dobré. Tak poď, teraz ideme do tej nemocnice."

Potiahla som ho za ruku. „Nemohli by sme to nechať tak? Ja sa na to vážne necítim, Leo."

Pokrútil hlavou. „Len neutekaj, budem tam s tebou a zastavím ťa, ak bude treba."

 „Nezabúdaj na to, že som stále novorodená a tým pádom aj silnejšia ako ty."

„Ja si s tebou už poradím, Bree. Tak poď."

S rezignovaným povzdychom som sa vybrala za ním cez preľudnené nákupné centrum. Ani neviem ako, a odrazu sme stáli pred nemocnicou. Možno to tak rýchlo ubehlo aj preto, že toto je pomerne malé mesto a nákupné centrum je neďaleko nemocnice. Stáli sme pred ňou a ja som cítila výrazný pach krvi, ktorý poletoval všade okolo. Svaly sa mi napli očakávaním a v ústach som pocítila trpký jed.

„Nemôžem tam ísť, Leo, už teraz sa ledva ovládam."

Otočil si ma čelom k sebe a prinútil pozerať sa mu do očí. „Pôjdeme len na recepciu, dobre? Ty to zvládneš, a ja tam budem s tebou. Ak sa čokoľvek pokazí, odvediem ťa preč. Dobre?"

Keď som prikývla, vybral sa dovnútra nemocnice. Nedýchala som, bála som sa, že sa niečo pokazí a ja napadnem nejakých ľudí.

„No tak, Bree, som tu s tebou. Proste sa nadýchni, nie je to také zlé, naozaj.“

Pod jeho naliehavým pohľadom som sa podvolila a pomaly, cez zuby, sa nadýchla. Do nosa ma udrela horúčava krvi a jed sa mi nahromadil do úst, až som sa čudovala, ako je možné, že mi nesteká po brade. Hrdlo ma pálilo a jediné, čo som chcela, bolo ten požiar zahasiť. Svaly sa mi napli a môj maličký svet sa ešte zmenšil a sústredil na jediné: krv. Cítila som ju všade okolo seba, len nie v sebe. Nie v mojich ústach, tam nie.

„Bree,“ triasol so mnou niekto a ten niekto ma začal ťahať preč.

Nie, to je moja krv, moja večera! To nesmie! kričalo moje vnútro.

„Bree!“ Opäť ten hlas. Niečie ruky ma nútili pozrieť s inam a nie na dvere, kde bola vôňa najintenzívnejšia. Pozerala som do očí čiernych ako noc. Tie oči! To ony ma ťahali od tej krvi, lenže ja som tie oči... poznala. Videla som ich, stále som ich vídala, prenasledovali ma na každom kroku. Vždy keď som zavrela oči, pozerali sa na mňa práve takto. Leo!

Zaťala som zuby a sústredila sa na tie oči. Vmysli som si vyvolala spomienku na jeho hlas, jeho tvár a jeho úsmev patriaci len mne. A to mi stačilo. Bolo to ako tá pomyslená slamka, ktorej sa chytá topiaci. A ja som sa jej chytila... a slamka ma udržala nad vodou.

„Leo?“

„Si späť?“ uisťoval sa.

Prikývla som. Cítila som pálenie v krku, ale dalo sa to ignorovať. „Prepáč mi to predtým, takmer som sa neovládala. Keby nie ty, tak sa vrhnem na prvého človeka.“

Vyviedol ma von a zadíval sa mi do očí. „Nie, ja som ti iba pomohol ovládnuť sa, to hlavné si urobila ty. Tvoje ovládanie je omnoho lepšie, takmer dokonalé, keď so dokázala odolať aj tečúcej krvi. Teraz už sa môžeš vrátiť k rodine a pozrieť sa im do očí.“

Naprázdno som prehltla. Môžem sa vrátiť k rodine, ale za akú cenu? Za cenu, že ho stratím?

NoemiVolturiCullen

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Luck future for Bree? - 11. kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!