Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Lovran - 3. kapitola

10.12.2013 (10:00) • VictoriaJamesLaurent • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1430×

(Demetri)

„Je fajn ťa vidieť znovu vo Volterre,“ prehodil Felix spoza pleca a ďalej ma viedol tak známymi chodbami.

„Nezdržím sa nijak dlho,“ zdelil som mu úprimne nezaujato. Podmračene na mňa zazrel. „Jane je v poriadku?“ Musel som to vedieť. Hoci aj keď bude zatĺkať, ale...

„Nie je jej nič, ale sprchuje sa, tak za ňou hneď nevbehni.“ Akoby tá kopa oblečenia a uterák v jeho ruke neboli dostatočným znamením. Sklopil som zrak k zemi. Toľko som toho ešte potreboval vedieť. Ako sa má? Zabila ešte niekoho, kým sme spolu neboli? Cez to som si chcel počkať na to, kým tie otázky budem môcť položiť jej, nie Felixovi.

Pri Felixovej izbe moju myseľ rozdráždila tak známa sladká, jemná vôňa, ktorá mi úplne ochromila zmysly. Pri dverách na mňa Felix zazrel na znak toho, aby som ostal stáť, a vrazil neohlásene do kúpeľne. Potlačil som zavrčanie, ktoré sa mi aj tak začalo pomaly, ale iste drať z hrdla. Nie je to fér! Nemá nijaké právo na ňu pozerať!

„Priniesol som ti oblečenie,“ prehovoril pokojne. Zvuky obtierania upírej kože o seba utíchli. Janiná činnosť úplne prestala, iba voda kvapkala na kamenné dlaždice. Ozval sa hlboký nádych.

„Ak by si vypla vodu, možno by som ti vedel podať uterák.“ Vedel som, že s ňou jedná pokojne len kvôli tomu, pretože sa nachádzam len pár metrov od neho. Po zvuku vypnutia kohútika som si takmer pritlačil päsť k ústam, aby som nevrčal. Ovládaj sa, Demetri!

Sluchom som sa dovtípil, že sa zabalila do uteráka – pekne rýchlo. Každá jedna sekunda, kedy som jej bol takto blízko a nemohol som sa k nej ozvať, ma ubíjala. Nech už výjde, nech výjdu obaja! Niekoľko dlhých súzvukov vody padajúcej na zem. Vlasy?
Ďalší šuchot látky mi napovedal, že si od neho vzala veci a začala ich nervózne žmoliť v ruke.

„Odíď, prosím,“ prehovorila napokon smutným sopránkom. Pri zvuku jej hlasu sa mi skoro podlomili kolená. Len pár metrov odo mňa...

„Toto sme už riešili, Jane,“ úspešne sa vyhol akejkoľvek znevažujúcej poznámke, „ak sa neprezlečieš, urobím to za teba.“ Zalomcovala mnou prudká vlna nenávisti a zúrivosti. Na druhú stranu som mu bol v jednej časti vďačný. Felix ma aspoň priviedol na iné myšlienky. Ako si len dovoľuje naznačiť...!

Nervózne sa otočila o stoosemdesiattri stupňov a začala si klepajúcimi sa prstami prevliekať tričko cez hlavu.

Každá jedna sekunda nazvyš pre mňa bola utrpením.

„Fajn,“ prehodil napokon Felix po dlhých troch minútach a čosi jej vytrhol z ruky. Cukla sebou.

A konečne! Konečne, konečne, konečne!

Tri kroky smerom z miestnosti. Vo dverách sa objavil Felix, držiac pritom Janie pevne za pažu, aby sa mu nevedela vytrhnúť. Smutne upierala zrak k zemi a zúfalo mykala onou rukou v chabej snahe sa mu vytrhnúť. Prešla mnou vlna čistej nenávisti.

„Pusť ju,“ prehovoril som neuveriteľne pokojným tónom.

Jej karmínové oči kmitli ku mojej tvári a dlhých desať sekúnd sledovali moju tvár. Akoby nevedela, či tomu má veriť. Akoby si nebola istá.

„Demetri,“ vyhŕkla odrazu radostne a so snahou sa ku mne dostať sa ku mne rozbehla. Felix ju ale v sekunde zdrapil za druhé rameno a zabránil jej tak v akomkoľvek voľnom pohybe.

To snáď nemyslí vážne! Nemôže mi ju vziať! Nie!

V sekunde som vystrelil smerom k nim. Moja voľná ruka vyhľadala Felixovú tvár a narazila do nej takou silou, až som ho prišpendlil k zemi. Jane však pustil. To mi zatiaľ stačilo. S ním si to vybavím potom.

Dlho som sledoval jej neveriacky vypúlené oči.

„Janie,“ šepol som potichu a kľakol si k nej. Náraz od Felixa ju zrazil na zem, a tak na mňa teraz zhliadala z nej, opierajúc sa o ňu dlaňami. Priblížil som sa ešte o kúsoček a ruku natiahol k jej tvári. Akoby nemohla byť skutočná, akoby som sa bál, že ak sa jej dotknem, rozplynie sa v akomsi zvláštnom obláčiku a jej obraz mi zamáva na rozlúčku.

„Demetri,“ zopakovala opäť šťastne, moju dlaň uprostred pohybu pridržala svojou a oprela sa mi do ruky čelom.

Oči sa jej šťastne privreli, akoby dostala darček na narodeniny.

„Si tu,“ šepla neveriacky a ešte viac privrela oči.

„Áno,“ odvetil som jej upokojujúco. Potešene ku mne vzhliadla a podoprela sa viac, aby tak mohla byť bližšie pri mne.

Felix sa zozbieral zo zeme a zazrel ku mne pohľadom typu „s tebou si to vybavím“. Potom sa na nás opäť pozrel a povzdychol si. Vzápätí zmizol za dverami.

„Bože, tak si mi chýbala,“ šepol som a dlaň presunul z čela na jej líce. Má tak jemnú pokožku.

Potom som sa k nej sklonil, druhou rukou podložil jej bradu a mlčky priložil svoje pery k tým jej.

Jej ruka vystrelila k môjmu krku a obmotala okolo neho svoje prsty. Jemne som ju pritiahol za chrbát k sebe.

Tak veľmi mi chýbala.

Započul som, ako Felix opäť vošiel do miestnosti a odvrátil som sa od Jane, aby som mu mohol pozrieť do burgunských dúhoviek.

„Aro ťa čaká,“ oznámil mi chladne. Prikývol som a pomohol Jane vstať.

„Chce s tebou hovoriť v súkromí,“ doplnil a kmitol pohľadom smerom k nej.

„Má smolu,“ odvetil som mu pokojne a spolu s Jane vykročil ku dverám.

„Nemá.“ V sekunde ju popri nás zachytil za pažu a stiahol k sebe. Vystrašene ucukla a nechápavo na neho pozrela.

„Aký máš problém, Felix?“ zavrčal som na neho, keď Jane slabo vyjakla bolesťou - akokoľvek sa to snažila maskovať - a smutne mi pozrela do očí.

„Pusti ma, prosím,“ šepla tichúčko, sledujúc pritom Felixovú tvár.

„Áno. Pusť ju,“ doplnil som.

Namiesto toho však Felix vykročil zarovno so mnou, tiahnúc so sebou bezmocnú Jane za rameno. Zaručene chcel, aby som na neho zaútočil. Potom by som nemal nijakú zámienku a on by mohol hocičo spraviť buď jej, alebo mne.

Prehltol som narastajúcu zúrivosť a mlčky sa postavil k jej ľavému boku.

„Neboj, Janie,“ šepol som potichu, „nedovolím mu, aby ti niečo spravil.“ Zahľadela sa na mňa očami, v ktorých sa zrkadlili slzy. Tie však pustiť z očí ešte nijaký upír nedokázal.

Na širšej chodbe sa k nám ako na povel pripojil Santiago a jedna nová. Jej meno som nepoznal.

„Demetri,“ pozdravil ma Santiago a široko sa usmial, „asi by som nemal byť prekvapený, že ťa tu vidím.“ Trpko som mu úsmev oplatil.

„Santiago. Nie, zrejme by si nemal.“ Usmial sa ešte viac.

„Vidím, že si nelenil,“ dodal a kývol smerom k Jane. Zmučene na neho pozrela.

„Vy tiež nie.“ Mierne som sklonil hlavu a kmitol pohľadom smerom k červenovláske.

„Victoria,“ oznámila mi nezaujato, ako úplná samozrejmosť. Niekoho mi pripomínala, ako správaním a postojom, tak arómou.

Nebola to tá, ktorú sme pred tristo rokmi lovili? Viem, že okrem Heidi unikla ako jediná.

Pravdepodobne to má niečo dočinenia s jej darom. Korisť mi totiž nikdy ujsť nedokázala.

Hlavná sieň sa nezmenila. Aro sedel so svojimi bratmi stále rovnako. Caius sa pri pohľade na mňa škodoradostne usmial a zahľadel sa na Jane. Potom si sám pre seba pokrútil hlavou a ďalej sa nijak nevyjadril.

Aro mal zrejme potrebu zdieľať s ostatnými svoje názory oveľa väčšiu.

„Demetri!“ vyhŕkol, akoby dostal novú hračku. Akoby bol nesmierne prekvapený, že som sa tu objavil. Ako odrazu všetci vyslovujú moje meno...

„Aro.“ Už som nemal tú potrebu oslovovať ho „pane“.

Postavil sa a zamieril až ku nám. Potom ku mne v očakávaní natiahol ruku.

Bojovne som na neho vystrčil bradu a dlane zovrel do pästí. Nie som nútený plniť jeho rozkazy. Nebudem robiť niečo, čo nechcem.

„Podaj mi ruku, prosím,“ zašveholil po chvili melodicky.

Pokrútil som hlavou a pery zovrel pevne k sebe.

„Felix, ukáž mu, čo sa stane, ak nebude plniť naše rozkazy,“ zamrmlal s pohľadom upretým na Jane.

Sucho som prehltol a obzrel sa k nim. Ju nie!

Felix si pritiahol Jane ku sebe, až sebou mykla, a pomaly jej začal drviť ramená na prach. Tvár sa jej zvraštila bolesťou a začala sa v jeho zovretí mykať, aby ju pustil. Miestnosťou prešlo niekoľko praskavých zvukov. V mojich ušiach duneli stokráť viac. Nie!

Jane kvôli mne trpieť nebude!

„Daj jej pokoj, Felix! Dobre, fajn!“ zavrčal som a čakal, až ju pustí. Neznesiteľne sa zaškeril a popustil. Bolestivo smerom k nemu pozrela a cukla sebou, keď ju znovu pevne chytil za pažu. Pevne, ale našťastie pre neho nie bolestivo.

Pozrel som do Arových očí a natiahol ruku, akoby som mu preukazoval neskutočnú poctu.

Jediným dotykom získal všetko po odchode z Volterry do svojej mysli.

„Takže Jane,“ skonštatoval po chvíli zaujato a pustil mi dlaň.

„Áno. Ja ju milujem.“ Pohľad mi sčasti zmekol a ja som jej pozrel do tých nádherných, obrovských očí. Usmiala sa aj cez bolesť zo zrastajúcich ramien.

„Zaujímavé,“ prehodil, „Volterra by vaše služby ocenila. Predpokladám, že tu nie je veľa možností, ako vás udržať v garde?“ Nie, nie je.

Mlčal som.

„A to ani v tom prípade, že na ceste do Londýna je momentálne Afton s Chelsea, ktorí idú po jej brata?“

Jane šokovane vydýchla.

„Alec nie,“ šepla potichu a odmietavo zakrútila hlavou.

„Predpokladám, že ak tu bude jej brat, bude tu chcieť ostať aj ona. Zaujímalo ma teda, či by si kvôli nej ostal ty.“ Zmrd. Odporný zmrd.

„Len kvôli nej.“ Nečakane sa usmial.

„Alec tu nebude chcieť ostať,“ zamrmlala Jane a pozrela do Arových očí. Jeho pohľad sa nezmenil.

„Ver mi, že bude. Máme svoje zdroje.“ Prekliata Chelsea.

„Toto je tvoj bežný prístup. Pridaj sa, alebo zomri,“ neodpustil som si.

„Vážne, Demetri? Ako si sa potom dostal z hradu?“ Ušiel som, idiot.

„Dobre. Dám vám ešte čas na rozmyslenie, kým príde jej brat. Santiago, choď im prosím,ukázať ich izbu.“

„Áno, pane,“ šepol Santiago pokojne a kývol na nás, aby sme sa pohli. Felix váhavo pustil Jane, jeho pevné zovretie nahradila moja ruka.

„Za mnou.“ Obaja sme ho následovali.

„Prečo si vlastne odišiel, Demetri?“ spýtal sa ma San hneď, ako sme opustili miestnosť.

Santiago bol môj dlhoročný priateľ. Spolu s Felixom sme kedysi boli vynikajúca trojica.

To je však už dávno. Odvtedy sa toho veľa zmenilo.

„Potreboval som zmeniť prostredie,“ odvrkol som mu nezaujato.

„Ale to nehovoríš pravdu,“ upozornil ma, „keď si chcel odísť preto, bol by si to spravil už dávno,“ oznámil mi svoju teóriu a významne si pritom poklepal po spánku, „Felix zrejme dôvod vie. Nepovedal mi to. Preto sa pýtam teba...“

Samozrejme. Felix vie všetko.

„To je síce fajn, ale nedostačujúce. Nepoviem ti, prečo.“

Povzdychol si.

„Izbu máte tu,“ ukázal na dvere popri našom boku. Podozieravo som si tie dvere premeral.

„Nebývala tu Corin?“

„Corin už nie je.“ Škoda. Bola to celkom dobrá upírka. Cez to, v akej funkcii bola, na všetkých naokolo bola príjemná. To sa tak často nevidí.

„Idem povedať Arovi, že som vám dal túto izbu,“ zamrmlal po chvíli Santiago a v sekunde bol preč.

Pozrel som Jane do očí a otvoril dvere voľnou rukou. Ani sa na ňu nepozrela a ani nevyzerala byť šokovaná, keď sme vošli do dverí. Stále hľadela na mňa a na tvári vykúzlila nádherný úsmev.

„Bolia tie ramená?“ spýtal som sa jej s obavami a jemne sa dotkol oného miesta. Ani sebou necukla.

„Na tom nezáleží,“ šepla potichu a objala ma. V okolí sa už stihla rozšíriť jej vôňa. Znovu ma začala príjemne opantávať a dráždiť moje zmysly viac, než by bolo normálne. Nos som zaboril do jej vlasov a zhlboka sa nadýchol. Svoju tvár zavŕtala do mojej košele a taktiež sa nadýchla. Privinul som si ju k sebe a ona presunula ruky okolo môjho krku.

„Demetri,“ zamrmlala moje meno a objala ma ešte silnejšie. Hoci nám bolo určite pohodlne aj takto, jemne som jej podchytil nohy a vyhupol som ju do náruče. Potom som s ňou rýchlo prešiel ku posteli v rohu, sadol si na jej kraj a opatrne si ju posadil na kolená ako malé dieťa. Znovu si hlavu položila na moju hruď a privrela oči. Sledoval som ju a čakal na to, až tie nádherné viečka znovu otvorí a pozrie na mňa. Neurobila tak. Zamrzelo ma to.

„Milujem ťa,“ šepol som znovu. Na to ich už zareagovala. Uprene pozerala do mojich očí a zľahka sa usmievala červenými, plnými perami.

Sklonil som sa k nej a znovu ju jemne pobozkal. Okamžite mi to začala náruživo oplácať, akoby som jej dal čosi neukojiteľné.

Pokúsil som sa teda o niečo trúfalejšie. Opatrne som ju oblapil okolo pásu a jemne jej prešiel po odhalenej koži, ktorú mala pri vyhrnutom tričku.

Zachvela sa.

(Alec)

Týždeň a o Jane nie je ani stopy. Ako to je vôbec možné?

Keby aspoň mohli s istotou povedať, že je mŕtva. Nie.

Telo nenašli a stopárski psy taktiež sklamali na plnej čiare. Ona nie je mŕtva! Nemôže byť.

Zvykla zmiznúť na niekoľko dní z mesta. Nikdy to ale netrvalo viac ako štyri-päť dní.

A jej mobil našli v byte, ktorý patril mužovi, ktorý bol už desať rokov mŕtvy. Jednoducho sa vyparila.

Zúfalo som v ruke zovrel knihu, na ktorú som sa aj tak nesústredil a v tme na ňu nevidel a hodil ňou smerom do steny. Jej doska sa potrhala a z obalu vypadlo niekoľko strán, kým dopadla na zem. Nijako mi to ale nepohlo v tom, aby som sa aspoň trochu upokojil.

Neprišla žiadosť o výkupné, neprišla jej fotka z únosu, neprišlo nič!

Ako je možné, že ju nedokázali nájsť? Zúfalo som si zašiel rukou do vlasov a snažil sa upokojiť vlastné podvedomie.

Janie žije, musí...

Vyšetrovanie bolo v plnom prúde, policajti sa každú chvíľu objavili v mojom byte, aby mi podali nové informácie, a Janin byt sa stal nedostupný ešte aj pre mňa.

Niečo mi našepkávalo, že aj tak nič nenájdu. Oni nie. Neskôr to možno prisúdia nejakému mafiánskemu gangu, alebo alkoholu, alebo zvieratám, čomukoľvek, čo by vysvetlovalo nečakané zmiznutie.

Jane nie je mŕtva.

Poznáte tie chvíle, kedy vám niekdo pozerá na zátylok a vy to vycítite?

Toto bola jedna z nich.

Inštinktívne som sa otočil ku rohu tmavej obývačky. Nikto.

Už mi začína preskakovať. Skontroloval som vchodové dvere rýchlym pohľadom. Pevne zavreté.

Otázky typu: „Je tu niekto?“ mi prišli hlúpe.

Mrkol som späť pred seba.

Vzápätí som sebou cukol späť do kresla.

V tme predo mnou sa vynímali dve postavy. Mužská a ženská, to bolo od prvej chvíle jasné. V tme som videl len siluety.

Akoby som vycítil, že majú niečo spoločné s Janiným zmiznutím.

„Je roztomilý,“ ozval sa jemný, ženský hlas. Nechápavo som pohliadol smerom k siluete dámskeho tela.

„Kto ste?“ ozval som sa hlasným, zhrubnutým hlasom. Ozvalo sa dvojité uchechtnutie, jedno mužské, jedno ženské.

„Niekto, kto ti prišiel povedať, kde je tvoja sestra,“ ozvala sa opäť žena.

„Jane?!“ Postavy podišli o niekoľko krokov ku mne.

„Máš aj iné sestry?“ Tento hlas bol rovnako melodický, hoci o mnoho a mnoho oktáv nižší a mužskejší. Znel v ňom sarkazmus.

„Kto ste?“ zopakoval som svoju poznámku a natiahol sa ku lampe na stolíku vedľa a stisol vypínač. Potom som sa otočil späť.

Žena stála priamo predo mnou. Cuklo mnou smerom dozadu a zapotácal som sa smerom ku zemi. Kreslo sa podo mnou prepadlo a ja som sa zosypal chrbtom do skleneného stolíka.

Sklo za mnou sa roztrieštilo a do krku sa mi zabodlo niekoľko črepín. Slabý prúd bolesti prerušil ako jediný strach.

Neohrabane som sa zozbieral zo zbytkov črepín a bolestivo si prešiel po temene prstami. Končeky prstov som mal sfarbené na krvavo červeno.

Au!

Spredu sa ozvalo dunivé zavrčanie.

Na krk sa mi upierali ženiné čierne oči. Hľadela na mňa nepríčetným, zúrivým pohľadom a jej pery rozhodne neboli skrútené do úsmevu.

„Chelsea, nie!“ zavrčal od niekaľ mužský hlas, keď sa nadýchla.

Skôr, než sa však stihla po mne vrhnúť, ju o dosť vyšší chlap v sekunde zdrapil za ramená a ovinul okolo nej ruky ako zveráky.

Obaja boli neuveriteľne bledí a krásni. Ich čierne oči boli ako štyri diery, bez akéhokoľvek úniku som bol donútený čumieť do tých priepastí.

„Kroť sa!“ zvrieskol po nej. Zúfalo zvrieskla a začala sa v jeho zovretí točiť a krútiť ako had. Pohľad pritom upierala na moju tvár a tá jej – neuveriteľne nádherná a jemná – bola teraz zúrivo skrútená.

Boli hroziví a rozhodne mi nechceli nič dobré.

V rýchlosti som sa postavil zo zeme a rozbehol sa preč z bytu.

„Menom Volturiovcov stoj!“ Neviem, kto sú Volturiovci.

„Dobre... Ja... myslím, že som v poriadku, Tony,“ zamrmlala Chelsea.

Horúčkovito som nahmatal kľúč a v sekunde ním otočil doľava. Dvakrát.

Ktosi ma odrazu zdrapil ľadovými rukami za hrdlo. Skôr, než som stihol hocičo spraviť, mi do hrdla bodla tenká ihla. Zasypel som bolesťou.

Pred očami mi začali behať čierne škvrny. Okolitý svet sa začal rozmazávať, a ja som pomaličky upadal do bezvedomia.

Matne som si uvedomil, že ktosi si ma prehodil cez rameno a zamieril preč.

Potom ma pohltila temnota.

Hoci mi nedopína, ako je to možné, v tabuľke som a chcem za to tým, ktorí hlasovali, pekne poďakovať. Celkom ma rozosmutnilo, prečo nie je pri poviedke žiaden komentár, ale neriešila som to. Kým to bude aspoň jedna osoba čítať, vydávať to budem stále, pretože každý príbeh má ľudí, ktorí ho milujú i nenávidia.

Autor: VictoriaJamesLaurent (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Lovran - 3. kapitola: