Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Lovran - 2. kapitola

oprah


Lovran - 2. kapitola„Nová?“ prehodila s úškrnom. „Som zvedavá, ako dlho ti vydrží táto, Felix.“
„Nebuď drzá, Vicky.“ Jeho náhly úsmev vo mne vyvolal nepríjemný pocit.
„Ja a drzá?“ zazubila sa ešte viac, ukázala aj časť rovného, bieleho radu zubov. „Nikdy.“

nj

 

(Jane)

Po prebudení som sa ocitla niekde inde. Okolie temnoty, ponurosti, bez náznaku sviežeho londýnskeho vzduchu. Moja termoregulácia bola pravdepodobne pozmenená ku mojej premene, cez to som cítila niekoľko stupňov dole.

Kmitla som pohľadom smerom dohora. Kamenné liatie len potvrdzovalo zmenu polohy.

„Vitaj späť medzi živými," odfrkol si vedľa mňa pohŕdavý, zhrubnutý hlas. Cuklo mnou.

Felix sedel popri mne, podoprený rukou, a pozorne sledoval moju tvár prižmúrenými očami.

Kmitla som pohľadom smerom k priestoru za jeho chrbtom. Dvere. Dvere! Možno by sa dalo... Možno by som vedela... „Nech ťa to ani nenapadne."

Nervózne som si uhryzla do pery a obzrela sa po miestnosti. Nič zaujímavé. Miestnosť podobná tým desivo vyzerajúcim miestam v podzemí, kde sa zo všetkého najviac túžite otočiť a ujsť preč. Tuším som nemala ďaleko od pravdy.

„Kde som?" vyhŕkla som na neho hystericky a sprudka sa posadila. Tá obrovská rýchlosť, ako aj pálenie v krku, to všetko ma ešte stále dorážalo.

„Pokoj, maličká," stíšil desivo hlas, „neboj sa," dodal mäkšie, „Demetri za tebou stopercentne znovu dolezie," dodal zľahka pobavene a uprel zrak do mojich vystrašených očí.

„Prečo to robíš?" šepla som rozochvene. „Čo som ti spravila?" Čakala som nejakú reakciu, možno hrozbu, možno čosi horšie. On však len meravo sedel a stále na mňa tak nepekne pozeral.

„Nič mi k tomu nepovieš?" dodala som po chvíli do meravého ticha. Usmial sa.

„Sprvu som skutočne nechápal, čo na tebe Demetri vidí... nič proti tebe... Ale bola si taká ustráchaná, drobná, podoba novorodenej bola zrejme iba v vzhľade a celkovo... si budila dojem človeka trpiaceho misantropiou, nie upírky. Keď sa nad tým však zamyslím..." Počas jeho monológu som sa snažila vystriehnuť chvíľu, kedy nebude dávať pozor a potom nepozorovane - alebo nechytene - uniknúť von.

Mám malú šancu.

Ak ma chytí, zrejme ma zabije. Ja sa ho bojím.

Demetri si po mňa príde a všetko bude zase dobré?

„Čo chceš robiť? Ak čakáš, že si tu začneme rozprávať historky z minulosti a budúcnosti a baviť sa nad touto úžasnou situáciou pri imaginárnom krbe s kakaom v ruke, si na omyle. Chcem ísť preč," precedila som so zaťatými zubami a zaťala ruky do pästí, keď po mne zavrčal.

Toto nebol tichúčky, hravý pocit, ale najdesivejší zvuk, aký som kedy počula. V hrudi sa mi rozliala vlna strachu a sama som sa prikrčila, akoby som mala schytať úder.

Pocítila som, ako ma odrazu zdrapil na ramená a sprudka tresol o stenu. Hlava mi bezmocne zahegala do strany a pridusene som zasýpala.

Priblížil sa až nebezpečne blízko ku mne a hrozivo sa na mňa usmial.

„Niečo si zapamätaj, princezná," takmer to neodznievalo, len pootváral pery, „hovoriť s ostatnými týmto tónom v príhodnej situácii sa nemusí vyplatiť. Upíri v mojej spoločnosti sa väčšinou zvyknú zraniť. Niekedy aj umrú," precedil to pomedzi pery celkom prirodzene, „dávaj si pozor na jazyk, ak nechceš dopadnúť podobne."

Ešte chvíľu potom, čo ma pustil, som sa bezmocne držala okolo hrudi a vystrašene sledovala jeho pokojnú tvár.

„Čo ti spravil Demetri?" pípla som potichu. „Prečo sa nenávidíte?" Keď som mu znovu pozrela do očí, tváril sa zľahka prekvapene. Pobavene.

A ticho.

„Fajn, nepovedz mi to. Zvykla som si, že ma vy dvaja niekedy odignorujete." Pár sekúnd vyzeral, akoby znovu chcel po mne skočiť. Nervózne som si hryzla do pery a pohľad sklopila k zemi.

Na chodbe sa ozvali kroky, keď do vnútra strčil hlavu ďalší bledý človek... Upír.

„Aro s ňou chce hovoriť," prehovoril príjemným, hlbokým hlasom a poslušne sklonil hlavu. Felix len kývol, keď kmitol očami smerom ku mne. Prívetivo sa ku mne usmial a podišiel do vnútra.

„My sa ešte nepoznáme," preniesol s úsmevom a natiahol ku mne ruku, „som Santiago." Opatrne som ku nemu natiahla dlaň na oplátku, keď ich prudkým úderom prerušil môj drahý spoločník.

„To nikoho nezaujíma," odsekol mu a postavil sa, „ideme za Arom, Jane. Chce s tebou hovoriť a my mu želanie vyplníme," oznámil mi chladne a vytiahol ma na nohy. Vytrhla som sa mu.

„Chodiť viem aj sama," šepla som potichu a vykročila ku dverám.

 

(Aro)

Tak zaujímavý dar a taká alternatíva, ktorá sa v nej skrýva. Bolo toho kopec, čo som potreboval vyriešiť. Felix a Afton sa vrátili z lovu talentov skoro s jedným upírom, Benjaminom, ktorý dokázal ovládať živelnú energiu. Vyprodukovať plamene vlastnými rukami, aký skvostný dar! Ako ďalšiu priviedli mladú Victoriu, ktorá sa po rokoch opäť stretla s jej priateľou, Heidi. Jej dar unikať a zahládzať stopy síce nebol ktovieakým prísluhom, ale odteraz aspoň pri vyhladení bez dôvodov budeme môcť odísť bez toho, aby bol náš čin známy všade naokolo.

„Aro, môžem sa spýtať, prečo si nás sem zavolal?“ ozval sa Caiov otrávený hlas zpoza mňa. Kývol som mu na znak toho, aby sa posadil.

„Brat môj, táto bude výnimočná. Jej dar sa ti bude nesmierne páčiť.“ Pohŕdavo si odfrkol a sprudka sa posadil, akoby ho ubíjal stratený čas.

A teraz Jane. Pravdepodobne najsľubnejšia zo všetkých. Spôsobiť bolesť jediným pohľadom. V garde by sa vynímala ako klenot. Celkom by tak dokázala nahradiť Mykaylu, ktorá umrela v boji s Rumunmi a jej darom bolo paralyzácia dotykom. Felixové myšlienky mi ale jasne poskytovali Janin názor k tomu, či chce niekam ísť. Ono, tiež mi chýba Demetri. Stopára ako jeho som ešte nikde nenašiel a on bol jeden z vernejších. Obaja by boli jední z cennejších. A možno by sa dalo ich tu pridržať vzájomným putom. Tým som si cez to nebol úplne istý.

Napäto som vyčkával v hlavnej sieni, nervózne pritom klopýtajúc prstami o drevenú operku. Som zvedavý na Demetriho vyvolenú. A ako sa zdalo, ani len Felixovi nebola celkom ukradnutá, hoci on sám si to neuvedomoval.

Keď sa dvere otvorili, myslel som, že nadšením poskočím. Ako prvý vošiel Santiago, za ktorým potichu kráčala malá osôbka z Felixových myšlienok. Menovaný ju nebadane držal za lakeť a viedol smerom ku mne. Ako sa ku mne približovali, dostala sa mi šanca obzrieť si jej tvár bližšie. Vyzerala celkovo vyplašene, placho sa snažila Felixovi zo zovretia vymaniť a hádzala pritom nervózne pohľady smerom ku mne. Nesnažil som sa potlačiť nadšený úsmev. Bola tak drobná a pôvabná.

„Poďte bližšie,“ kývol som na Felixa, keď ju popostrčil smerom predo mňa. Prestrašene sa zahýkla a cukla sebou späť.

„Je vydesená,“ skonštatoval som potichu, „čo si s ňou robil, Felix?“ Pohľad sklopila k zemi.

„Nič, pane,“ zamrmlal potichu a pousmial sa, akoby si spomenul na čosi veľmi dobré.

Postavil som sa, podišiel až ku nej a prezrel si jej smutnú tvár bližšie. Samozrejme. Svetlý karmín v jej očiach mi ukazoval, že upírkou nie je viac, než pár dní. Zbytočne. Ja už všetko viem.

„Podaj mi ruku, maličká,“ šepol som v očakávaní a natiahol k nej dlaň. Poslušne a rýchlo ju vložila do tej mojej. Privrel som oči a pokúsil sa ponoriť sa do jej spomienok.

Jej brat bol rovnaký, ako ona. Špeciálny. Už len v jeho pohyboch to bolo vidieť. Keď nič iné, snáď by to bol ďalší dôvod udržať ju tu.

A potom Demetri. Lov: štvanica, vraždenie nevinných králičkov a tak? A ona je aj vtipná.

A jej citové naviazanie bolo až neuveriteľné. A ten dar! Vidieť to z jej pohľadu pre mňa bolo ešte zaujímavejšie. Keby sa ho naučila využívať, snáď by ho vedela upriamiť na ďalšie osoby.

Poslednými momentmi som sa ponoril do jej rozhovoru s Felixom. Postupne mnou prechádzala jej hrôza, strach a zdesenie, keď jej vyhrážal. Smútok. Pustil som jej dlaň a obviňujúco pozrel smerom k osobe za jej chrbtom. „Bodaj by sa nebála, keď sa s ňou hraješ ako s myšou v klietke,“ poznamenal som kyslo.

Potichu smerom na mňa pozrela, vyzerala prekvapene. Však ona sa čoskoro všetko dozvie.

„Kto ste?“ pípla potichu a obozretne pozrela smerom ku všetkým v miestnosti. V tejto chvíli som to bol len ja, Caius, ktorý si ju obzeral, akoby nechápal, čo je zač, Marcus, ktorý sa nijak do komunikácie nezapájal, ja, Felix a Santiago.

Po chvíli som sa jej zahľadel do zmetených očí. S Felixom sa ju bojím nechať samú. Necítila sa v jeho prítomnosti dobre a ja som nechcel prilievať olej do ohňa.

„Santiago a Felix ti všetko vysvetlia, Janie,“ povedal som jej mäko a usmial sa, „Môžete ísť.“ Všetci traja na mňa prekvapene pozreli.

Ďalej som sa tým nesnažil zaoberať. Tie modré oči toho chlapca boli plné očakávania. Jej brat bol ďalším, ktorého by som rád uvítal v mojej garde. Dvojčatá, hoci dvojvaječné... Cez to tak podobní...

 

 

(Demetri)

Nie! Moja Janie nesmela zmiznúť! A nie a nie a nie!

Lomcovali mnou prudké poryvy paniky, hnevu, naštvanosti, zúrivosti a bláznovstva. Felix, ten hajzel ju určite uniesol! Nemôže mi brať Jane. Proste nie!

Naštvane som sa rozmáchol a udrel päsťou do dreveného zábradlia. Časť, kde som udrel, dunivo zapraskala a odlomila sa. Triesky dopadli na dopukané schody, ale tie neboli moja práca.

„Zabijem ťa, ty parchant!“ zvrieskol som snáď na celý les. Potom som vošiel do chaty a v sekunde sa snažil prezliecť. Neúspešne.

Po tretej roztrhanej košeli som znovu dunivo zvrieskol a schytala to ďalšia časť dreva. Jane je vo Volterre, Felix ju uniesol, blikalo mi v hlave ako výstražný nápis a ja som sa snažil zachovať chladnú hlavu. Opäť neúspešne. Ja ho zabijem, roztrhám na kusy, nahádžem ich do ohňa a polejem riedidlom. Zabijem ich!

O niekoľko minút pozdejšie som vychádzal z chaty a v ruke som žmolil kreditnú kartu. Smer jasný – letisko, Taliansko, Volterra.

Až v lietadle som si dokázal sformulovať myšlienky.

Prečo som to nechal zájsť tak ďaleko? Aro si ju bude chcieť nechať, Felix jej tam určite robí peklo zo života. Opäť mnou pri pomyslení toho mena zalomcoval hnev a mal som čo robiť, aby som nerozmlátil sedadlo lietadla. Janie... Spomienka na jej vôňu ma štípala v nose, chuť jej pier dráždila všetky chuťové bunky. Bola pre mňa ako zázrak. Malá nádherná Jane.

Nemal som ju nechať samú. Nemal som jej nedovolovať výjsť na slnko. Nemal som spraviť veľa vecí.

Akoby som netušil, že pri dvoch pachových stopách Felixa tu už bude nejaký problém. Došlo mi to až neskoro. Nech si do Volterry vezmú mňa, nech ma tam zavrú do konca života, ale ja prisahám, že ak Felixa stretnem, zmlátim ho tak, aby ho museli zbierať po kuskoch. Opäť som prehltol narastajúci hnev a vyzrel z okienka lietadla. Myseľ mi zaplavili spomienky na Jane. Tak krásna, pôvabná, drobná... Snáď jediná, na ktorej mi kedy skutočne záležalo. Ľudia umrú a zabudne sa na nich. Upíri nezabúdajú. Cez to je za celú moju existenciu jediná.

Zúfalo som si zašiel rukou do vlasov a pevne ju zovrel. Ramená sa mi chveli, túžili niečo rozmlátiť. Vzhľadom ku situácii to ale bolo nevhodné. Zúfalo som privrel oči a snažil sa opäť myslieť na niečo iné.

Ak Felix Jane ublížil, zhorí.

 

(Jane)

„Pusť ma,“ zanariekala som beznádejne, keď mi Felix zdrapil lakeť ešte silnejšie a vtiahol dnu do jedných z tej hromady dverí, čo tu boli. Santiago vkĺzol nehlučne za nami a zavrel dvere.

Miestnosť bola najpravdepodobnejšie knižnicou, či niečím podobným. Hromady a hromady kníh naukladaných v regáloch na sebe, uprostred toho všetkého jeden starý, veľkolepý stôl a hromady ťažkých, masívnych stoličiek okolo neho.

Felix ma natlačil do jednej z nich a a sám si sadol vedľa mňa, zatiaľ čo ten druhý prešiel na druhú stranu a sadol si oproti.

„Vie taliansky?“ spýtal sa Santiago pokojným mužským hlasom s nebadaným prízvukom spomínaného jazyka. Zmetene som pokrútila hlavou.

„Naučí sa,“ prehodil Felix nezaujato a oprel sa o stôl lakťami.

„Dobre teda,“ prehodil, „tak čo chceš vedieť, Jane?“ Prekvapilo ma, aký pokojný a príjemný je. Snáď prvý.

„Ja...“ šepla som zmetene, „asi... Ja... Kto ste?“ vyraptala som nervózne a obzrela sa po miestnosti.

„Volturiovci,“ prehovoril Santiago znovu, „Ja a Felix sme konkrétne v kráľovskej garde. Aro a jeho bratia sú čosi ako vládcovia upírieho sveta. Starajú sa o to, aby ostala naša existencia utajená pred smrteľníkmi a trestajú porušenie zákonov. Garda sa skladá zo štyroch jednotiek. Prvá je kráľovská garda, čo tvoria najlepší členovia Volturiovcov hneď po vládcoch. Druhá je útočná jednotka, čiže upíri, ktorí majú buď dary využiteľné v boji, alebo sú fyzicky zdatní. Tretia je tá, ktorá sa stará o chod Volterry, ktorá sa skladá z tých, ktorí vlastne držia všetko pokope. Napríklad Chelsea, ktorá má dar viazať vzťahy k sebe. Posledná je obranná, ktorá sa stará o to, aby ostal hrad neporušený pred útokmi nepriateľa.“

„Hrad,“ zopakovala som neveriacky a obzrela sa okolo na kamenné steny. Prikývol.

„A Demetri...“ Potrebovala som vedieť, prečo ich tak nenávidí.

„Demetri bol v kráľovskej garde. Jeho nadanie je stopovanie – dokáže nájsť hocikoho hocikde na svete, je jedno, či je to zviera, človek, upír alebo iná...“

„Prečo odišiel?“ prerušila som ho netrpezlivo.

„To nie je tak podstatné,“ zamrmlal Felix znovu a tým ukončil akúkoľvek šancu k tomu, aby so sa to teraz dozvedela.

„Aké dary máte potom vy dvaja?“

„Felix bol gladiátor.“ To sa na neho podobá, „Ja som bol stúpenec Hannibala v Púnskej vojne. Z ľudského života sme si doniesli neveriteľnú silu a schopnosť boja.“ Prekvapene som vydýchla. Gladiátorske zápasy? Púnske vojny? Koľko majú rokov?!

„A... Demetri?“ Felix sa uškrnul.

„Demetri je starší ako my traja dokopy. Narodil sa ešte v rokoch pred Kristom v Egypte.“ Pred očami sa mi roztancovali zvláštne svetielka. Pred naším letopočtom? Bože...

„Fajn, už si s otázkami skončíla?“ prehovoril po chvíli Felix značne otrávene.

„Čo teraz bude so mnou?“ Musela som sa to opýtať.

„Aro bol z teba nadšený. Pravdepodobne ťa bude chcieť k sebe do gardy. Nepochybujem, že by bol tebou priam nadšený a to, že je na teba Demetri naviazaný je tiež zvažujúca možnosť... A v spojení s tvojim darom...“

Santiago na mňa uprene pozeral červenými dúhovkami. Skvelé! Demetriho donútia ostať, lebo som tu ja, a mňa, lebo je tu on. Brilantné.

„Dobre,“ zamrmlal netrpezlivo Felix a postavil sa, „Jane, ideme,“ prikázal mi.

„Kde?“ Pretočil oči. „Do lunaparku.“ Fakt?

„Kam?“ spýtala som sa znovu bez zmeny výrazu v mojej tvári. Naštvane zavrčal a vytiahol ma nepríliš ohľaduplne za rameno do stoja. Sykla som bolesťou. Piblížil sa až celkom ku mne a popostrčil ma do chrbta, aby som sa pohla. Nervózne som klopýtala preč z miestnosti, nijak najavo nedala svoju bolesť v ľavom ramene, ktoré mi držal.

Z dverí sme zamierili smerom na druhú stranu, netušila som, kam.

Oproti nám približne po minúte prešla ďalšia... upírka.

Bola celkom vysoká – nie tak vysoká, ako trebárs Demetri, ale o dosť vyššia, ako ja -, bledá tvár ohnivočervené vlasy, karmínové dúhovky a krvavočervené pery tak vynikli ešte viac. Svoje dlhé, neposlušné lokne mala stiahnuté dozadu do copu a len dve pramienky teraz rámovali jej tvár. Oblečená bola do podobného plášťa, ako Felix, ale o niekoľko odtieňov čiernej svetlejším. Keď nás zbadala, uškrnula sa. 

„Nová?“ prehodila s úškrnom. „Som zvedavá, ako dlho ti vydrží táto, Felix.“

„Nebuď drzá, Vicky.“ Jeho náhly úsmev vo mne vyvolal nepríjemný pocit.

„Ja a drzá?“ zazubila sa ešte viac, ukázala aj časť rovného, bieleho radu zubov. „Nikdy.“

Zasmial sa.

 

„Uvidíme sa neskôr, ty malá drzaňa.“ Keď sme okolo nej prechádzali, sledoval ju o niečo dlhšie, než by bolo normálne. Hľadel na ňu, akoby okolo neho prešiel ktosi božský. Ten pohľad bol jasný. Veľmi pravdepodobne sa mu páčila.

Pousmiala som sa kútikom pier, keď na mňa temne zazrel.

„Čomu sa rehoceš?“ oboril sa po mne a zaťal mi prsty hlbšie do ramena. Môj výraz sa skrútil do bolestivej grimasy. Spokojne sa usmial a ďalej ma ťahal po chodbe. Zovretie nepoľavil.

„Teraz sa obriadiš, Jane,“ oznámil mi a znovu ma vtlačil do ďalšej izby. Dominantnou farbou bola – prekvapivo – čierna. Posteľ v strede bola rozhodujúcou časťou nábytku. Ďalej ebenový stôl s komodou v jednom rohu s veľkolepými dverami a balkónové na protistene. Za sklennou časťou dverí vládla noc. Ďalšie „prekvapivo“.

„Žiadna truhla?“ Pretočil oči. „Posteľ...“

„Na posteli sa dajú robiť aj iné veci, ako spanie,“ upozornil ma s úškrnom. Super. Robí, akoby som si toho nebola vedomá.

„Pôjdeš do tamtých dverí. Dúfam, že používať sprchu vieš. Pôjdem zohnať nejaké oblečenie od Heidi,“ oznámil mi. Áno, Heidi, to je tá, s ktorou sa každý deň stretávam pri šálke kávičky.

„Neviem, kto je Heidi,“ upozornila som ho, „prosím, nemusím čakať niečo na spôsob vlezenia do kúpeľne, že nie?“ zaúpela som potichu.

„Uvidíme,“ pousmial sa zlovestne a pustil ma.

Jedno klipnutie očami a bol preč.

Opatrne som doklopýtala do určenej miestnosti. Kúpeľna bola celkom príjemná, kupodivu. Záchod neprekvapivo chýval. Na kraji stála sprchová hadica, oddelená len ďalšou sklennou stenou. Popri nej už bolo len jedno vsadené umývadlo s poličkou na osobné veci a zrkadlo.

Pohľad do neho ma neuveriteľne prekvapil.

Prvých pár sekúnd som len nemo čumela na to dievča v ňom. Akoby som to ani nebola ja.

Moje vlasy po ramená sa predĺžili do polovice lopatiek a získali zdravý, medový odtieň. Moja pokožka sa zbavila akýchkolvek nečistôt a jazvičiek, ale to som si už všimla na rukách. Už tak bledá som teraz nabrala smrteľný odtieň, ktorý cez to vyzeral prirodzene. Ćrty tváre získali ostrejšie, súmernejšie a krajšie (omnoho krajšie) rysy, a moje predtým bezfarebné a decky plné pery teraz nabrali červenkastú, plnú farbu.

Oči boli naplnené karmínom, desaťkrát svetlejším a jasnejším odtieňom, než oči ktoréhokoľvek upíra, ktorého som stretla. Možno ich nebolo dvakrát veľa, ale stopercentne nikto z tých pár nemalo takú jasnú karmínovú farbu.

Proste dokonalosť a bezchybnosť upírov.

Odvrátila som od svojho odrazu tvár skôr, než by ma stihla zhypnotizovať a zamierila smerom k tomu „sprchovaciemu kútu“.

Rýchlo som zo seba strhala oblečenie, ktoré bolo poriadne špinavé a stihlo aj nasiaknúť moju ľudskú vôňu viac, ako by bolo potrebné. Snažila som sa ju nedýchať.

Potom som vošla do vnútra a bez problémov zapla vodu. Horúce kvapky na mojom tele konečne donútili moje podvedomie aspoň trochu sa upokojiť.

Prehrabla som si vlhké vlasy prstami a privrela oči. Pri nádychu ku mne prenikla Felixová vôňa, ktorá bola tu a všade po okolí tejto izby a miestnosťami spojenými s ňou. Snažila som sa to nevnímať a zadržala dych, ktorý som aj tak nepotrebovala. Potom som opäť privrela viečka k sebe a snažila si namyšľať, že som niekde inde, a, že sa ma upíri svet vlastne nikdy netýkal.

Ale chcela by som to? Chcela by som svoj obyčajný život bez Demetriho?

Ach, Demetri... Ani večnosť nie je schopná ma spojiť s niekým, na kom mi záleží. A čo viac, pravdepodobne už nikdy neuvidím Aleca. To ma dorážalo rovnako. Môj veľký braček... Oboch som ich milovala, a teraz, keď skutočne hrozilo, že minimálne s jedným sa už nikdy neuvidím, som si uvedomila, ako bez nich ťažko žijem. Ako mi hrudník zviera oceľová ruka, ktorá mi pomaly drví srdce na kúsky. Ako by som ich chcela mať zase pri sebe. Ľudí si vraj začneme vážiť až vtedy, keď ich stratíme. Hoci som si uvedomovala, že ich mám nevysvetliteľným spôsobom rada už pri nich, až teraz mi začalo dochádzať, ako veľmi ich milujem duševne.

Doslovne mi trhá srdce odlúčenie od nich.

„Priniesol som ti oblečenie,“ prehovoril za mnou Felix pokojným hlasom. Cez ohnutú ruku mal prehodených niekoľko kusov látky a v druhej čisto biely uterák.

Moja prvotná reakcia bola: Ako sa sem dostal? Ako to, že som ho nepočula? Potom som sa mu prekvapene pozrela do tváre a nervózne sa obzrela po nejakom predmete, ktorý by mi dokázal ukryť to, čo má byť.

„Ak vypneš vodu, možno by som ti vedel dať uterák,“ prehodil nezaujato. Opatrne som sa otočila chrbtom k nemu a vypla spínač. Keď sa prívod vody zastavil, znovu som sa k nemu nervózne otočila. Aj tak už všetko videl.

Sledoval ma, keď som si cez seba prevliekla uterák a zviazala ho pod pazuchami, potom, keď som si potichu snažila vyžmýkať si vodu z vlasov a tiež, keď som opatrne siahla po tej tmavej kope šatov. Jeho oči mlčky pozorovali moje pohyby, dokiaľ som sa k nemu neotočila.

„Odíď, prosím,“ šepla som potichu a v ruke nervózne žmolila hebkú látku.

„Toto sme už predsa riešili, Jane,“ prehovoril pokojne, neprestávajúc pritom hľadieť na moju tvár a podchvíľou aj na telo.

„Ak sa neprezlečieš, urobím to za teba.“ Chvíľu som na neho hľadela a zvažovala, či by to bol schopný spraviť. Nakoniec som sa však otočila chrbtom k nemu nervózne zovrela kraj trička medzi prsty. V sekunde som si ho prevliekla cez hlavu, stále na uterák. Potom zdrapila medzi prsty aj spodné prádlo a aj to si bleskovo navliekla. Nohavice boli najmenší problém. Až potom som si vyvliekla bielu, drsnú látku uteráka spopod tela a otočila sa smerom k Felixovi.

„Fajn,“ zamrlal a uterák mi vytrhol z ruky. Potom ma s povzdychom chytil za ruku a zamieril znovu von z kúpeľne.

„Niekto ťa chce vidieť,“ oznámil mi potichu.

Nechápala som.

Kto ďalší? Možno nejaký nad-pod-gardista, hocijaký funkcionár, niečo... Nemala som náladu.

„Pusti ju,“ prehovoril pokojný hlas od dverí.

Otočila som hlavu tým smerom.

Demetri...


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Lovran - 2. kapitola:

 1
1. BellaNess admin
25.05.2014 [20:56]

BellaNess Emoticon Myško to je skvělý Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon jdu na další :D Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!