Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Lovec - 2. kapitola

19.06.2013 (20:00) • BellaDemetri • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 1007×

„Prepáč," ospravedlňoval sa mi už asi stý krát. Zastenala som a otočila sa k nemu.

„Som v garde. Nejakými blbými slovami to späť nevrátiš," zostra som naňho vykríkla, takže to počula asi polovica hradu. Ublížene na mňa pozrel. Odfrkla som si a znovu sa otočila. „Strať sa."

„Čože?"

Zložila som si hlavu do dlaní. „Strať sa. Proste vypadni."

„Čo?"

„Tak pozri," zavrčala som, bez toho, aby som sa na neho pozrela. „Predstav si, že žiješ v inej sfére ako ja, rozumel si? A choď už. Menšia rada do budúcnosti; nabudúce konám, potom sa pýtam." Zavrčala som, prišla k nemu, chytila ho za golier a ťahala ho ku dverám. Šokovane na mňa zazeral a ja som mu dvere naštvane zabuchla pred nosom.

***

Ehm... keď vezmeme do úvahy, že som pred pár minútami vyhodila z izby Aleca Volturiho, v budúcnosti to nedopadne dobre. Sedela som na roh postele a vrhala významné pohľady na okno. Zložila som si hlavu do dlaní, keď som počula, ako niekto otvoril dvere. Pozrela som tým smerom. Prešla som k oknu. Upierala som pohľad práve na jedNu rodinu stojacu pred hradom, ako sa zabávajú a ognorovala už trochu hlasnejšie klopanie na dvere. Neznáma osoba už pravdepodobne kašlala na slušnosť a otvorila dvere.

„Počula si to?"

„Áno."

„Typické."

„Pre koho?"

„Lovcov." Idiot.

„Ty hlavne sklapni," precedila som.

„Príliš si dovoluješ, vieš to?"

„Áno. To nie je dovoľovanie."

„Vždy si taká mrzutá?"

„To nie je mrzutosť. To je držanie odstupu. A medzi tým je rozdiel."

„Neodpovedala si na otázku."

„Ani nemusím."

Povzdychol si.

„Mohli sme ťa zabiť. Mala by si byť rada."

„Sú aj horšie veci ako smrť. Ale to vy, vážení Volturiovci nikdy nepochopíte."

Zaujímavé. Počas celého dialógu stojím ja pred oknom a pozerám na vzialenú fontánu, odkiaľ pred chvíľou odišla nejaká úžasná rodinka.

„A ty snáď áno?"

„Áno. Pochopím."

„Vypadni?"

„Ako prosím, zle som počul?"

„Nie, ty počuješ veľmi dobre. Máš vypadnúť. Dvere sú tamto."

Pohŕdavo si odfrkol a potom bolo počuť už iba zabuchnutie dverí.

Pár minút po jeho odchode sa dvere znovu otvorili a ja som pozrela na dievča stojace v nich. Bola drobnej postavy a vlasy mala havranovo čierne.

„Áno?" Prižmúrila som na ňu oči a ona sa otriasla. „Ja len, že Aro ťa čaká v hlavnej sále. Aj s hlavnou gardou."

A odišla. No už len toto mi chýbalo.

S veľkou nevôlou som sa otočila. Keď sa musí, tak sa musí. Rozkráčala som sa k dverám a s povzdychom ich otvorila.

Rozišla som sa po úzkej chodbe a nohy som mala ako z olova. Konečne som došla pri veľké drevené dvere a otvorila ich. Bolo tam asi... desať osôb?

***

Najviac rozumu z celého predstavovania mala asi Chelsea, Corin a Renata.

Asi päť z nich poslúchalo, ak Aro blabotal a ja som ho medzitým prepaľovala nevraživím pohľadom. Ďalších päť z nich živo diskutovala a Arov preslov úplne ignorovali. V jeho reči sa často vyskitli slová ako; "nadaná", " moji najdrahší" a podobne. Potom nás konečne pustil von a ja som išla na lov. Pôvodne som mala v pláne utiecť, ale dar pripútania a čítania myšlienok... Vražedná to kombinácia. Tak som išla len proste na lov v doprovode Demetriho, ktorý na mňa vrhal temné pohľady a Jane, ktorá si ma nevraživo merala a skúšala na mne svoj dar, čomu sa mi chcelo smiať. Chúďatko, zbytočne si míňa batérie... A tá veta mi nečakane vyšla z úst práve v momente, keď sa Jane zaplo vnímanie. Rozbehlo sa niečo medzi bitkou a premeriavaniu pohľadmi, pričom nás Dem mieril. Samozreje by ale pomohol Jane, keby nemusel plniť Arove príkazy. Keď sme sa šťastne vrátili do hrady, čakal tu na mňa Alec. Práve v tomto momente.

„Eh..." začal, keď som si ho zo zdvihnutím obočím začala premeriavať.

„Inteligentné slová," ocenila som starostlivo vybraním tónom hlasu. „Ešte niečo?"

„Ehm... Ja totiž..."

„Dneska som už mala pomery s tvojou milovanou sestrou. To by mi aj stačilo," zasyčala som a on sa na mňa prekvapene pozrel.

„S Jane?" spýtal sa prekvapene.

„Máš nejaké iné sestry?" neodpustila som si poznámku zo značnou dávkou irónie.

„Ty si už sa so svojím prístupom ku mne správaš už celkom ako ona!" obviňujúco skríkol a keď si uvedomil, čo práve vypustil z úst, stuhol.

To už som ale ja zo zavrčaním preletela miestnosť a s dunivím buchotom ho chytila pod krkom a prirazila k stene.

„Niečo si teraz dobre zapamätaj, mladý. Ja nikdy, nikdy," dala som dôraz na slovo, „nebudem ako tá sviňa. Rozumieme si?"

Pustila som ho a ona dopadol na podlahu. Potom bez jediného slova, či pohľadu odišiel z izby a zatvroil za sebou dvere. A ja som sledovala tú upíriu masku, čo tu celý čas musí nosiť. Tvár bez jednej štipky emócie. Bez výrazu.

O pár minút neskôr ku mne zase zavítala Renata zo slovami, že Aro si ma volá do hlavnej sály.

„Zas?!" zrúkla som na ňu, plne vedomá si toho, že ona za to nemôže.

V očiach sa jej zračilo prekvapenie a strach zároveň. Potom mykla plecami a odkráčala si to kto vie kam.

Namosúrene som vstala, došla k dverám, otvorila ich a vyšla na chodbu. Následne som s nimi silno treskla, až skoro vyleteli z pántov.

Po pár sekundách som sa ako veľká voda privalila do sály a nenávistne zazerala na Ara.

No áno, Chelsea ma pripútala, ale len spolovice. Nemôžem odísť. Nanešťastie a bohužiaľ, ale nadávať si tu na všetkých môžem, ako sa mi zachce.

„Á! Tak tu ťa máme!“ nadšene zatlieskal rukami, ignorujúc dunivé vrčanie, ktoré mi vychádzalo z hrude. Nenávistne som zasyčala.

„Áno?“ ľahostajne som zvolala smerom k nemu. Aspoň to som mala v pláne. Vôbec to neznelo ľahostajne.

„No... Si jediná lovkyňa v garde, tak mi napadlo...“

„Vyzerám snáď, ak nejaká hlúpy laboratórny potkan?“ zvolala som ironicky smerom k nemu. V mojom hlase znela zloba.

„Samozrejme, že nie!“ snažil sa to napraviť a nadšene sa usmieval. Smola. Čo si posral, to si posral.

„Len ak to, samozrejme, bude v tvojom záujme,“ nadšene a nádejne zvolal. Chá!

„No tak to v mojom záujme nie je, nebude a nikdy nebolo. Ďakujem!“ otočila som sa, ignorujúc ho a zatvorila za sebou dvere.

No už len toto mi tuto ku tomuto (ne)šťastiu tu chýbalo. Došla som do izby a sadla si na okraj postele.

James, James, James... Každý lovec pociťuje ku svojmu stvoriteľovi úctu. Každý. Dokonca aj ja. James ma nedobrovoľne stvoril, ale čo sa dá robiť, no nie?

Ešte chvíľu som tam takto sedela, kým ma zničoho nič prudko hodilo vzadu o stenu a ja som dopadla na zem. Poobzerala som sa, ale nikto tu nebol a ani byť nemohol. Čo, do riti to bolo? Takto sa to opakovalo ešte niekoľko krát, kým to úplne prestalo a nemohla som to zastaviť, tak či tak, ako veľmi som chcela. Do izby sa zrazu vrútil Alec, pozrel na mňa, ako sedím zamyslene na kraji postele a zatváril sa vystrašene.

„Čo sa deje?“ povedala som, ignorujúc udalosti, ktoré sa udiali predtým.

„Tvoje oči...“ šepol vystrašene a ja som v momente vyletela a pozrela sa do zrkadla v kúpeľni, keď som uvidela farbu mojich očí. Jasne zelená. Také som ich mala, keď som bola ešte človek. To nemôže byť...

„A kurva...“ zasyčala som zo slovami, že toto je môj koniec.

Autor: BellaDemetri (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Lovec - 2. kapitola: