Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Love me death - 10. kapitola

27.11.2018 (12:00) • BellaDemetri • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1166×

„Ja nemôžem za to, že stále útočia. Mne s tým dajte pokoj!" oborila som sa na Demetriho.

„Je to tvoja povinnosť," zavrčal s dôrazom na každé slovo a zvyšoval hlas.

„Mňa to nezaujíma. Neviem ani, prečo tu som. A čo sa tvojich milovaných povinností týka, tak to..." začala som nervózne, ale prerušil ma. Opäť.

„Zatíchni už!" zavrčal na mňa nevrlo a asi na pokraji nervov. 

„Skôr ty!" Pekne sa nám to začína...

„Prosím?" zdvorilo si odkašlal. Jasne, on zle počuje. Pche.

„Ty si tu pekne bol a ja som žila ako nomád. Viem sa o seba postarať," bránila som sa.

„Vážne?"

„Áno. Bojovala som asi tak dlho, ako ty."

„Naozaj?" Oči mu stmavli a preletel miestnosť, pričom už bol u mňa. „Tak sa predveď."

Frustrovane som naňho zazrela a on ma chytil pod krk. A do riti! Silno mi stlačil hrdlo a ja som vydala nejaký zvuk a vydýchla posledné zvyšky vzduchu.

„No, bojuj!" Pobavene si ma premeriaval a nadvihol ma na špičky, takže som bola tak vysoko, ako on. „No, si taká odvážna teraz? Rob!" prikázal a už si ma meral naštvaným pohľadom, pričom so mnou mykal ako s handrovou bábikou. „No, bráň sa! Zachráň sa!" Celé telo sa mi triaslo a škrtil ma môj vlastný brat. Demetri. A do... „No, bojuj!" zvreskol na mňa a ja som naňho prekvapene a zároveň vystrašene hľadela. A on sa znovu pobavene usmieval a oči mal tmavé. Takéhoto ho nepoznám...

„Si normálny?" V nejakom zvuku som k nemu prehovorila a jemu prestali tmavnúť oči a popustil. Popustil, ale stále ma držal. 

Zrazu, ako keby dostal šok, uvoľnil zovretie a ja som sa zosypala na zem lapajúc po vzduchu a oprela sa o stenu. Zízala som boh vie kde pred seba a triasla sa. Chcela som k nemu vzhliadnuť, ale už tam nebol.

Čo sa práve stalo? 

Na to nikdy nezabudnem...

Tie chladné oči, ten chladný úsmev a mrazivý výraz, tón hlasu... Čo to sním je? Otriasla som sa.
Oprela som sa o stenu a proste len tak sedela. Možno minúty, možno hodiny, možno dni...

Keď som vstala, vyšla som na chodbu a zamieria k Aryi.

„Bella!" radostne sa usmiala, zaklapla knihu, čo mala na kolenách, položila ju na nočný stolík a išla ku mne.  „Hľadala som ťa. Ale napadlo ma, že chceš byť sama, tak som to nechala tak. No poď!" Jasne... Byť sama...

Chytila ma za lakeť, posadila ma na posteľ a sadla si oproti mne.

„No, čo sa stalo?"

„Práve ma skoro uškrtil vlastný brat...," zarazene som skonštatovala a ona stuhla a z tváre sa jej vytratil úsmev.
Nakoniec si, k môjmu prekvapeniu, povzdychla a frustrovane zasyčala.

„Raz to prísť muselo," povzdychla si.

Zrazu sa zasekla v pohybe a zízala do prázdna. A na oči ako keby jej niekto prilepil bielu pásku a potom postupne sčerneli... Nakoniec ale len tak z ničoho nič sa znovu zmenili na karmínovú farbu. Vystrašene som na ňu pozerala a ona sa zasmiala.

„Vízia, nič viac," pobavene sa usmiala. 

„Je to... divné."

„Veď to," povzdychla si. 

„Eh... Zajtra máte ísť na misiu. Idú aj Jane, Alec a Demetri." Santiago?

Usmiala sa naňho a kývla.

Keď znovu zabuchol dvere, otočila som sa na ňu s významným pohľadom. „Ehm."

„Čo?" 

Prižmúrila som na ňu oči.

„Ale no tak, je to Volturi," trvala na svojom.

„Zďaleka nie najhorší, nemyslíš? A ty si sem chcela ísť, ja som ťa nezvala."

„Nemala som inam ísť," nadula sa.

„Ale veď si hovorila, že-."

„Buď ticho, Bells," povzdychla si.

Urazene som si odfrkla. „Ide aj Demetri. Po tomto ho chcem vidieť."

„Myslíš, že ich porazíme?" zmenila tému.

„Rumunov?"

„Áno."

„To sa pýtam ja teba. Nevidela som ich armádu, ich dary, nebola som tam."

„Ja neviem. Dá sa to porovnať... Ale oni zvíťazia alebo umrú. Bella, oni, Vladimir a Stefan sa nikdy nepodvolia. Nikdy."

„Ani my."

„Veď práve. Buď zomrú oni alebo my."

„Už sa teším na zajtra," zafučala som zúfalo.

„To je to až také zlé?" skúsila. Kývla som hlavou.

„Ja ich tam nemôžem vystáť," zasyčala som.

„Dobre to dopadne."

„Ako Ara poznám, zajtra znamená, že máme ísť dnes a máme si pohnúť, takže poď."

„Že ste vôbec došli," zasyčal Demetri pri vchode preč z hradu a ja som ho prebodla pohľadom.

„Trochu sme sa zdržaly," šepla Arya zmierlivo, ale naňho to nepomohlo. Akurát sklapol. Hodila som po ňom významným pohľadom a uškrnula sa.

Rozbehli sme sa preč z Volterry. 

Len ako sme tam došli, sa na nás vrhli. Boj netrval dlho. Keď sme sa dali na odchod, Demetri k nám prišiel s nejakým vzpierajúcim sa novorodeným. Pozdvihla som obočie.

„Má dar," prevrátil oči.

„A?" skonštatovala som sucho, čím som si od neho vyslúžila nepekný pohľad. „Aro by od nás čakal, že ho privedieme do Volterry," odfrkla som si a Arya naňho zúžila oči.

„Dohliadneš naňho?" doplnil ešte a ja som zavrčala. 

„Že si robíš srandu?" vrčala som ďalej a Jane na mňa nepekne pozrela.

„Nie," odvetil posmešne/úprimne a postrčil ho ku mne. Vrhla som naňho zabijačský pohľad.  Podišla som dva kroky k nemu a merali sme sa ako najlepší nepriatelia. Jeden prebodával pohľadom toho druhého.

„Ja ho zoberiem," povzdychol si Alec, ktorý sa nám do toho primiešal. No... Ani jeden sa neprehovára ľahko...
Ešte raz som hodila vražedným pohľadom po mojom bývalom bratovi. Idiot.

„Kde je?" spýtala sa zrazu Arya a ja som pozrela ku Alecovi, ktorý tam zmätený stál. „Idem poňho a zabijem ho," narýchlo povedala Arya a zmizla. Ja s ňou. 

Bežala som za ňou a snažila sa niečo zachytiť. 

Keď ho konečne dostala, vrhol sa na ňu a prišpendlil ju k zemi. Odhodila ho, postavila sa a obrovskou rýchlosťou ho zrazila k zemi a on bol v šachu. Ale chytil jej zápästie a jedným pohybom ju hodil za seba. Rozhodla som sa nestáť tam len tak a rozbehla sa oproti nemu. Ale než som stačila žmurknúť, bol preč. Tí blbí novorodení! Nikdy sa neukľudnia.

„V poriadku?" skríkla som na Aryu, ktorá stála neďaleko a znova sa pustila za ním. On mieril na sever a asi pri jednu stanicu. Tam to poznám! 

Rozbehla som sa cez les iným smerom. Preskočila som vodopád a dopadla na zem. Otočila som hlavu doprava a videla, ako beží niekam a Arya za ním. Skočila som mu do cesty a schovala sa za najbližší strom. Je zmätený, nevie čo je a čo sa deje... Nevšimne si ma. Pery sa mi skrútili do krutého úsmevu. Už bol predo mnou, keď som ho chytila za golier a stiahla späť. „Kamže?"

„Skončíš v pekle!" prskal naokolo a ja som ho skopla k zemi.

„Arya?"

Ako na povel sa objavila predo mnou a v sekunde mu oddeľovala hlavu od tela. Rukou som jej naznačila, nech počká.

„Nejaké posledné slová?" kľakla som si k nemu a medovým hlasom sa mu prihovorila.

„Choď do pekiel," šepol nenávistne a už si to tam ládoval on.

„Ak ťa to nesklame, nepôjdem tam dnes."

„Dobre. Poďme domov."

Domov?

Autor: BellaDemetri (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Love me death - 10. kapitola: