Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Love me death - 1. kapitola

03.07.2013 (14:15) • BellaDemetri • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1400×

„Demetri!“ zavolala na mňa Jane. Otočil som sa. A zase...

„Ideš na lov?“ zahučala skoro na celú chodbu.

„Teraz nie,“ zamietol som. S tebou nie, pomyslel som si a uškrnul sa

Upírom som už okolo päťsto rokov. A na Ann nemôžem zabudnúť... Prežila to vôbec?

No... Aro ma tak-trochu-neznáša za to, že som ju nechal utiecť a potom by mali ďalší prírastok do gardy s vážne fascinujúcim darom. Pfm...

Za tie roky, čo som tu som na Ann nikdy nezabudol. A nič po nej neostalo. Vystopovať ju neviem. Má mentálny štít. Vôbec ma nemuseli premieňať. Chýba mi. Päťsto rokov sme sa nevideli. A čo je zo mňa teraz? A ak tu niekde je... Odídem z Volterry. Budem ju hľadať, dokým ju nenájdem. A kto vie, ako jej teraz je. A čo sa jej stalo po tom úteku? Pravda je, že nikto okrem Ara a mňa to nevie. Nechápu ma. Nevedia, že som mal rodinu, nie to ešte, že som mal sestru, ktorú som nadovšetko miloval a stále milujem. A viem, že je niekde tu. Aro, Volterra ani to, čo sa stalo vtedy nás nedokáže rozdeliť. Chcem byť s ňou, ale musela by ísť sem a stať sa členom gardy. A to je pre ňu nebezpečné. Je tak zraniteľná. Tá predstava, že by sa proti nej postavil Felix, Santiago alebo Afton... ma desí.

Lily (Anna):

Odkedy nás rozdelili, je mi celú večnosť nanič. Po úteku do... neviem kde, ma premenil nejaký upír, ale nie úplne... Jedu som v sebe mala málo a neviem ako - premenila som sa na poloupíra. Po asi dvesto rokoch som stretla Chrisa. Stretli sme sa na love. On je normálny upír. Bol ešte novorodený, ale naučila som ho ovládať sa, povedala som mu, čím je... A on mi za to doteraz pomáha sa s tým zmieriť. Niekedy je ale naštvaný, prečo naňho nemôžem zabudnúť, keď je „mŕtvy“.  A bolí to. A ešte viac to, že má pravdu. Ako on môže bojovať s niekým, kto je mŕtvy?

Chcela som od neho odísť, ale... mám z neho strach. Ja som len poloupírka a on? Silný, rýchly upír, ktorý ma môže len tak zabiť. A čo k tomu... aj po tých rokoch, ho mám rada. Nedokážem ho len tak odkopnúť, pretože ho stratím. Viem to veľmi dobre. Poznám ho. Ale jeho mám radšej. Ako mám vedieť či žije, keď Chris mi v tom bráni? A prakticky je silnejší, než ja, takže dúfam...

Ale zatiahol ma do tej veci s Davidom a Nickom. S toho sa len tak ľahko nevymotám.

Otočila som sa tvárou v tvár k zmienenej tmavovlasej osobe. 

„Chris," nadýchla som sa, ale k pokračovaniu som sa nemala. 

„Hm?" Z hlasu som spoznala, že bol nervózny. Je to tá pravá chvíľa?

„Vieš, že ťa mám rada, a sme spolu už skoro tristo rokov. Ale..." zasekol sa mi hlas v krku. Nedokážem to. Bolelo to.

„Ale?" pozdvihol obočie.

„On je môj brat. Mám ho rada. A ja chcem vedieť, či žije. Chcem byť s ním," vyjadrila som sa mu konečne. „A ty vieš, že nie je iná možnosť, než-"

„Nehovor," zarazil ma zdvihnutou rukou a zhlboka sa nadýchol. „Ja sa ťa snažím chrániť."

„Viem, ale-" Znovu ma hrubo prerušil.

„Nemôžeš ho zrazu ísť len tak hľadať! Vieš, aké je to nebezpečné? Ja sa ťa od neho snažím celú dobu držať a-"

„Ale je to môj brat!" zvrieskla som po ňom a hneď to aj oľutovala.

Chvíľu na mňa neprítomne a zároveň prekvapene hľadel.

„Dobre, ako chceš," zavrčal a zhnusene odo mňa otočil pohľad. Mykla som plecom.

„A mimochodom, máš byť u Davida presne za..." pozrel na hodinky, „päť minút."

„Nemohol si to povedať skôr?!" vyštekla som naňho a on prevrátil očami. Na hystériu ale nebol čas.

Rozbehla som sa plnou rýchlosťou cez les a zastavila som sa až pri úplne obyčajnom dome. Preliezla som bránu, nepočítajúc to, že som sa skoro napichla a došla ku dverám.

Zazvonila som a dvere sa trochu pootvorili.

„Lily?"

Kývla som na znamenie súhlasu.

Dvere sa otvorili už dokorán a v nich stál David a usmieval sa.

„No poď," povedal a ustúpil mi z cesty. Prekročila som prah a vošla do domu. 

Zavrel za sebou dvere a rozišiel sa do nejakej miestnosti. Nasledovala som ho. Došiel až do salónu a sadol si do kresla.

Dal mi znamenie, že sa mám posadiť a ja som poslúchla.

„Takže?"

„Vieš... Nick robí problémy."

Nadvihla som obočie. „Zase? Nebolo by lepšie sa ho proste zbaviť?"

„Práve preto, moja drahá Lily, si tu."

To myslí vážne?

„Chcete tým povedať, že..." začala som, ale prerušil ma jeho netrpezlivý hlas.

„Áno. A ostatným odkáž pozdravy."

„Dobre."

„Tak choď. Vieš, čo máš robiť."

„Samozrejme."

Zdvihla som sa a odišla. Aj keď bola noc, cez mesto som bežala ľudskou rýchlosťou. Aj keď sa ten beh podobal maratónu. Keď som skončila v prístave za mestom, skryla som za za nejakú chatrč, vytiahlo zbraň a obzrela sa. Nachvíľku. 

„Počul si to?"

„Nie," odsekol nejaký hlas.

Vyšla som z tieňa a pozrela na nich. Zopakovali moje gesto.

„Ahoj, slniečko, potrebuješ niečo?" usmial sa ten idiot a slizky si ma premriaval.

„Áno. Posielam pozdrav od Davida," sladko som sa usmiala a vystrelila. Ten druhý na mňa vystrašene zazeral.

„Kde je Nick?" ostro som sa ho spýtala.

„Ja nevie..."

„Dobre. Napočítam do troch a uvidíme, ako to  dopadne, dobre? Jeden..."

„Ale..."

„Dva..." zdvôraznila som.

„Je v tamtom dome!" zahnal sa rukou a ukazoval na nejakú budovu vpravo.

„Tri." 

Obzrela som sa tam.

Dom? To bola nejaká chatrč, čo sa rozpadne, keď do nej niekto fúkne.

Ale aj tak som ho zabila. Ešte by niekomu niečo vykecal, nie?

Rozbehla som sa smerom k domu a kopom vyrazila dvere.

***

Do riti, do riti, kurva... Ako som mala sakra vedieť, že ich tam bude asi dvadsať? Vymklo sa mi to spod kontroly a ja som v mojom skvelom "úkryte" volala Davidovi. Z ničoho ma nevinil, bol naštvaný na nich a poslal sem niekoho. A ešte jedna skvelá správa. Chris sa všetkých zbavil. Áno, ten Chris, ktorého som mala celý čas rada, ktorému som verila celých blbých dvesto rokov. Pane bože, za čo ma trestáš? Ja som práve bola v situácii, kedy ma mohli hocikedy zastreliť, čo sa im úspešne podarilo už raz a ja som mohla iba bojovať holými rukami. Áno, som poloupír, ale v tej chvíli by mi to bolo nanič s mojou výdržou. A ten oheň, čo som vedea ovládať, by mi na psychiku veľmi nepomohol.

Zbehla som po schodoch nejakého hotela alebo čo to bolo. Vďaka nahánačke sme sa dostali až do mesta. Schody som brala po dvoch a zároveň si držala bok, ktorý mi krvácal. Melem z posledného, ale toto svládnuť musím. Ozval sa výstrel a mňa akosi zabolela ruka. Ach, nie... Dopotácala som sa k oknu, neboli tu žiadne schody ani nič a ja som sa pozrela von. Tak ďaleko nedoskočím. Ešte sa zabijem! Ozval sa ďalší výstrel a podarilo sa im trafiť ma do nohy. Bolestivo som sa zosunula na zem a robili s ami čmuhy pred očama. Dobre... Teraz alebo nikdy. Z posledných síl, čo mi zostali, som sa zdvihla, aj keď mi kolená začali vypovedať službu. Na schodoch už bolo vidno tiene. Urobila som krok vopred acelou silou prerazila sklo a skočila. Potom som už iba cítila ako letím vzduchom, tvrdý náraz a doliehala ku mne temnota. Ešte som počula nejaké zvuky a výkriky, ktoré som už však veľmi nevnímala.

Demetri, ty si bol, si a vždy budeš môj jediný brat. Dá sa ti veriť. Urobila som hlúposť a asi by si mi to nikdy neodpustil. Raz budeme spolu. Musíme. Budem ťa milovať navždy. 

Bezpodmienečne. 

Autor: BellaDemetri (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Love me death - 1. kapitola: