Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Lepšie poznať odpoveď, ako žiť s otázkou! - 2. kapitola

16.01.2011 (10:45) • Adus262 • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1950×

Druhá kapitola

Bella:

Jeho oči boli jasne zlaté. Pre upíra nezvyčajné. Jeho pohľad bol plný zvedavosti a hnevu. Nedokázala som si dať dohromady, čo som spravila, aby som si zaslúžila hnev toho najkrajšieho stvorenia aké som kedy videla.

No Angela mala pravdu, neustále na mňa zízal.

Otočila som sa naspäť k Angele a vypleštila som oči. Nesedeli sme samé. Za ten čas, čo som vnímala len jeho, sa k nám "pridal“ nejaký chlapec.

Keď som ho zbadala, vyceril zuby a poslal mi pusinku. To je ale pako.

„Čau, pusa.“ Myklo ma pri tom oslovení.

„Čau,“ povedala som.

„No, poviem to rovno. Mám o teba záujem, čo tak dnes niekam vypadnúť?“

Bol tak neskutočne sebaistý, že som ho musela poslať domov na prázdno.

„Nie, díky, už program mám!“

Nebolo vidieť, že by ho to ranilo, skôr bol sklamaný, že sa so mnou dnes nevyspí.

„Fajn, ak si to niekedy rozmyslíš, daj vedieť.“ A pošepkal mi do ucha číslo, akoby čakal, že sa zlomím, padnem na kolená a začnem ho prosiť.

Konečne zmizol.

„Kto to, do pekla, bol?“ opýtala som sa.

„Mike Newton, obranca, futbalová hviezda a všetko, na čo si len spomenieš. Predovšetkým neskutočný debil, ktorý si myslí, že môže mať každú, ktorú chce! Vlastne, doteraz mu to baby celkom žrali, až na teba,“ povedala a usmiala sa na mňa.

„Prosím, môžeme už ísť?“ Angela zamrkala a kývla na súhlas.

Zdvihli sme sa a pri odchode som stále cítila jeho oči na sebe. Trošku mi to lichotilo, no zároveň ma ten pohľad vyvádzal z miery. Po obede som mala ešte Biológiu.

S Angelou sme sa rozlúčili a ja som vošla do triedy. Pozdravila som profesora a on mi ukázal na jedinú voľnú lavicu v triede. Kým som sa usadila, zazvonilo. V tú sekundu sa prirútil Edward Cullen a bez toho, aby sa obzrel, zamieril ku mne. Pri lavici zdvihol zrak a švihol pohľadom na mňa. Z jeho tváre som usúdila, že tu zrejme sedával on, ale hlavne sám. Venoval mi nenávistný pohľad a znechutene si sadol vedľa mňa. Bola som naštvaná. Čo má za problém? Počas celej hodiny nepovedal ani slovo, len žmolil v rukách ceruzku a čakala som, že ju rozlomí. Sem-tam sa na mňa škaredo pozrel, no snažila som sa ho ignorovať.

Konečne zazvonilo. Bol prvý, čo odišiel. Pomaly som išla na parkovisko, kde som sa pozdravila s Angelou a neochotne odkývala Jessice. Nasadla som do môjho auta a naštartovala. Keď som vychádzala z parkoviska, pocítila som silnú ranu. Zalapala som po dychu a obzrela sa do zrkadla. Nejaké nablýskané, strieborné auto do mňa vrazilo.

„Idiot!“ zúrivo som skríkla.

No moja zúrivosť dosiahla vrchol v ten moment, keď z auta vystúpil Edward Cullen.

„Čo je moc, to je moc,“ šomrala som si popod nos a vystúpila tiež.

Nebudeš si so mnou robiť, čo sa ti zachce!

„Si snáď slepý?“ štekla som po ňom.

„Keby si sa s tou škatuľou nemotala, nič by sa nestalo. Je to tvoja vina!“ odfrkol mi.

Letmo som si obzrela auto, na to aký to bol náraz, tam bola len malá preliačina, ale to mu situáciu teda nezľahčí!

„Moja vina? Láskavo neurážaj moje auto a nesnaž sa zhodiť to na mňa! Kebyže vidíš aj niečo iné, než sám seba, tak by sme tu nemuseli byť!“

„Auto?! Toto je maximálne tak plechová žuvačka.“ Ironicky sa usmieval.

„No tak ma zabi, že nie som najbohatšie decko!“ vyletelo zo mňa.

„Nechci ma vyprovokovať, netušíš, čo riskuješ!“

Veľmi dobre som vedela, čo riskujem.

„Nemysli si, že keď si u...“ zasekla som sa. Zrejme by bolo lepšie, kebyže si myslí, že o ničom neviem.

Vypleštil oči a jeho hnev bol preč.

„Keď som čo?!“ povedal a pozrel na mňa.

Obzrela som sa okolo. Všetci na nás zazerali. Videla som Jessicu, ako sa škerí od ucha k uchu. Zrejme ju potešila naša hádka, ale čo ma zarazilo, bola jeho rodina, boli vystrašení, nehybní a upierali pohľad na mňa.

„Že keď si u... ustavične ku mne nepriateľský a odporný sa ťa zľaknem!“ Bolo to prvé, čo ma napadlo. Trochu to pomohlo. Konečne začal dýchať, no stále sa desil.

„Mala by si!“ vydýchol.

„Nezľaknem sa len tak hocijakého namysleného decka!“

Plánovala som mu všetko spočítať, všetky jeho škaredé pohľady, všetko zo mňa vyšlo von.

A potom prišla zmena, zmena jeho pohľadu ma zaklincovala.

Jeho pohľad bol pohľadom raneného zvieraťa.

Bez slova nasadol do auta a odišiel.

Edward:

Isabella Swanová, stále len Isabella Swanová! Neviete myslieť aj na niečo iné? Celý deň o nej počujem, všade kam sa len pohnem. Senzácia dňa. Akoby ma to trápilo...

Zašiel som s Volvom na parkovisko, vystúpil a čakal na ostatných.

Stál som chrbtom k budove a počul zvyčajné ohlasy mysle iných. Jessica sa vzrušene triasla a premeriavala si môj zadok, čomu som sa musel uchechtnúť. Bola taká naivná a hlúpo si nahovárala, že ju tajne “milujem“. Zrazu sa jej myšlienky zmenili, vlastne sa zmenili myšlienky všetkých. Smerovali k jednej osobe. Nedalo mi to, tak som sa otočil. Ešte nikto neprilákal takúto pozornosť. Obzrel som sa a zazrel som ju. Bola prekrásna, to som jej uznať musel, no nebola to jej krása, čo ma rozosmialo. Bola neskutočne vydesená. Tak veľmi som tužil byť v jej hlave, že som sa plne koncentroval len na ňu. Potom prišiel šok! Bolo tam úplné ticho, proste nič.

Nemohlo byť možné, že by na nič nemyslela.

Vtedy sa vo mne zrodil záujem. Musel som vedieť, čo sa deje. Nedokázal som ovládnuť svoju zvedavosť. Počas celého dňa som ju sledoval, pripadal som si ako vrah číhajúci na svoju obeť.

Snažil som sa jej preniknúť do hlavy, no stále nič. Bol som nahnevaný, zvedavý, nevedel som, čo môžem od nej čakať. Čím viac som si uvedomoval, že nemôžem nazrieť do jej mysle, tým viac som po tom túžil. Bola ako droga. Nechápal som svoje správanie, bol som vydesený sám zo seba, čo to, sakra, robím? Prečo mi na tom dievčati vôbec záleží? Povedal som si, že ju pustím z hlavy a snažil sa venovať škole, aby som na ňu zabudol.

Deň prebehol pomaly a nudne, vlastne ako vždy.

Stretol som sa so súrodencami a šli sme do jedálne.

Všetko bolo normálne, pokiaľ neprišla zase ona. Neustále ma nútila zaoberať sa ňou.

Bol som posadnutý. Nikto neodolal môjmu daru. Započúval som sa, ale znova nič.

Vošla do mňa zlosť, čo sa to deje?!

A potom prišiel ten pako Newton, neskutočne mi liezol na nervy.

Počúval som ich debatu.

„Poviem ti to rovno. Mám o teba záujem, čo tak si dnes večer vyraziť?“

Zavrčal som pomedzi zuby.

„Edward, upokoj sa!“ okríkla ma Alice, no ja som ju nedokázal vnímať.

„Nie, díky, už mám program.“ Pokoj sa rozľahol mojím telom. Nechcela ho. Vedel som, že Newton pretiahne všetko, čo dokáže hovoriť.

„Fajn, ak si to niekedy rozmyslíš, daj vedieť.“ Naklonil sa k nej a šepkal jej do ucha svoje telefónne číslo.

Zaťal som päste.

Čo to so mnou je? To dievča ma úplne opantalo.

Znovu som sa na ňu pozrel. Naše oči sa stretli. Nevydržala to a uhla pohľadom.

Hanbila sa.

Zoširoka som sa usmial.

Zdvihol som sa.

„Kam ideš?“ spýtala sa Rosalie.

„Mám Biológiu, nechcem meškať,“ odfrkol som a kráčal preč.

„Edward!“ ohlásil sa Emmett.

„Čo?“ Otočil som sa k nemu.

„Drž sa ďalej od toho človeka! Cítim, že budú len problémy.“

Všetci na mňa hľadeli.

Otočil som sa a odišiel z jedálne.

Na hodinu som prišiel spolu so zvonením a ako vždy som zamieril k lavici.

Obyčajne by som hneď pokračoval a sadol si, ale teraz ma zaujala nová vôňa. Nebola ničím výnimočná, ale nepatrila sem. Zdvihol som zrak a zbadal Bellu Swanovú.

Toho dievčaťa sa snáď nikdy nezbavím! Toľko som sa snažil zabudnúť na jej ticho, ale ono ma neustále vyhľadávalo.

Hodina plynula neskutočne pomaly. Myslel som, že zošaliem. Neznášal som pocit, že jej nedokážem vidieť do mysle.

Keď zazvonilo, snažil som sa odtiaľ dostať čo najrýchlejšie. Rýchlo som zamieril k autu, nasadol a snažil sa upokojiť.

Už i tak som bol rozčúlený, že si s ňou všade musím krížiť cestu.

Ako by to nebolo málo, parkovala hneď vedľa mňa!

Okamžite som naštartoval auto a šiel za ňou.

Nemal som tušenie, čo to robím, prečo to robím, ale šliapol som na plyn a nabúral do nej.

Možno to bolo dôsledkom toho, ako zúfalo som niekde v podvedomí túžil poznať ju.

Vystúpila z auta. Bola taká rozkošná, keď sa hnevala. Vtedy som si uvedomil, čo som spravil. Ohrozoval som nevinného človeka! Edward to nedopustíš, vzchop sa...

„Si snáď slepý?“ štekla po mne.

„Keby si sa s tou škatuľou nemotala, nič by sa nestalo. Je to tvoja vina!“ povedal som jej.

Dúfal som, že týmto hnusným postojom si ju udržím od seba. No záhada jej mysle ma k nej stále ťahala. Čo ja vlastne chcem?

„Moja vina? Láskavo neurážaj moje auto a nesnaž sa zhodiť to na mňa! Kebyže vidíš aj niečo iné, než sám seba, tak by sme tu nemuseli byť!“ Mal som chuť sa smiať. Nie, musím ju odohnať od svojej zvrátenej mysle.

„Auto?! Toto je maximálne tak plechová žuvačka.“

„No tak ma zabi, že nie som najbohatšie decko!“ kričala po mne a moja zlosť sa ku mne vrátila. Skutočne si myslela, že vďaka peniazom mám lepší život než ona? Ona nemá potuchy, čo ja mám za život! Život netvora!

„Nechci ma vyprovokovať, netušíš, čo riskuješ!“ zavrčal som.

„Nemysli si, že keď si u...“ zasekla sa a vo mne sa všetko rozbilo. Ona to vie! Nemysli si, že keď si upír? Len sťažka som vnímal myšlienky svojej rodiny. Boli rovnaké ako moje. Bol som vystrašený spolu s nimi. Ako na to prišla?

„Keď som čo?!“ ticho som pošepkal.

„Že keď si u... ustavične ku mne nepriateľský a odporný sa ťa zľaknem!“ Opäť som začal dýchať. Stále ma to však nepresvedčilo. Moju rodinu áno. Lenže oni nevideli tu uvedomelosť v jej očiach. To, čo mala v očiach, zanechalo vo mne pochybnosti.

„Mala by si!“ vydýchol som.

„Nezľaknem sa len tak hocijakého namysleného decka!“

A tu sa to zlomilo. Tak strašne som sa celý deň snažil dostať do jej hlavy, teraz som mohol skutočne počuť, čo si myslí. Bolo toto to, čo si o mne myslela?

Musel som odtiaľ vypadnúť. Sadol som do Volva a upaľoval domov.

Bola už skoro noc a ja som stále ležal na svojej posteli a premýšľal o dnešnej hádke.

Bolo mi to všetko ľúto, bol som strašný. Musím sa jej neskôr ospravedlniť a zaplatiť škodu.

„Ach, Edward, si ty ale blbec!“ ozvalo sa z dola a bolo mi jasné, že to bola Alice.

„Alice, sklapni!“ poslal som jej späť.

Vrátil som sa späť k mojim myšlienkám.

Ale, ako vedela kto sme? Vedela to vôbec? Rozhodne mi už nepripadala ako obyčajné dievča.

V tom sa mi v hlave zrodila strašná myšlienka.

„Musím zistiť, kto v skutočnosti je!“ šepol som sám sebe. Viac mi nebolo treba a už som bežal lesom priamo k domu policajného náčelníka.

Pred domom som sa zastavil.

Skutočne chcem sledovať možno nevinné dievča? Zhrozil som sa, keď som si uvedomil, čo robím. To dievča so mnou neskutočne máva. Ale zvedavosť bola silnejšia. Pozrel som hore do okna. Bolo zavreté. Potichu som sa vydriapal hore, bolo zamknuté, tak som zoskočil. Započúval som sa. V dome bilo len jedno srdce, takže bola sama. Aká ľahká obeť.

„Škoda, že som vegetarián,“ zasmial som sa.

Obišiel som celý dom a našiel otvorené okno, pomaly som vkĺzol, nechcel som, aby vedela, že som tu bol. Počul som sprchu a cítil vôňu jahôd a malín. Bola v kúpeľni. Prisahám, že kebyže sa môžem potiť, tak som celý mokrý. Napadli ma samé úchylné myšlienky. Aj keď moja hlava vravela nie, moje nohy ma niesli k dverám do kúpeľne, ktoré  boli otvorené a ja, nechápajúc sám seba, som vošiel. Naskytol sa mi ten najúžasnejší pohľad na svete. Bola ku mne otočená chrbtom a voda jej stekala po tele. Mala dokonalé telo a hriešny zadok. Zatriasol som hlavou v snahe vyhnať tie zvrátené myšlienky, čo ku mne prichádzali. Trochu to pomohlo, no moje vzrušenie sa nedalo prehliadnuť. Ona ma jednoducho dostala! Nebyť jej tajomnej mysle, tak si ju ani nevšimnem a prišiel by som o túto nádheru. Potom ma zarazil jeden pohľad na ňu. Akoby ste človeka obliali studenou vodou, upírom by to bolo jedno. Jej znamienko, pre človeka obyčajné pigmentové znamienko, no len moje ostré oči mohli vidieť, že to tak nie je. Neveril som svojim očiam, keď som zbadal, čo to je. Bol to znak, päťcípa hviezda v kruhu. Ako je to možné? Čo to má znamenať? Prečo má ten znak na chrbte? Vedela o ňom vôbec?

Vtedy voda utíchla a ja som už utekal lesom.

Bella Swanová bola záhadnejšia, než som si kedy myslel.

_________________________________________________________________

Pre lepšiu predstavivosť, takto vyzeralo Bellino znamienko. ;)

_________________________________________________________________

Rady by sme počuli váš názor, tak sa prosím, vyjadrite v komentároch. Ďakujeme za prečítanie. ;)

Autor: Adus262, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Lepšie poznať odpoveď, ako žiť s otázkou! - 2. kapitola: