Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Left outside, but not so alone 7. (Ne)milé prekvapenie

22.11.2009 (11:30) • NikkiReed • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2155×

(Ne)milé prekvapenie

Robertov výraz ma trápil ešte pár dní. Nie, že by som zmenila názor, ale nechcela som si to rozhádzať so šéfom. Jeho nenapadlo, že som jeho podriadená? Alebo ma chce kvôli tomu? Je to nejaký donchuan z reklamky? Nevedela som, čo si mám myslieť a už vôbec ako sa mám k nemu správať. Veď ja som ho zoznámila s rodičmi! Prišlo mi to v pohode, veď tam bolo veľa ľudí. Žeby to pochopil inak ako som zamýšľala? Toto ešte bude zaujímavé...

Bola nedeľa a ja som sa pripravovala na nadchádzajúci prvý deň v novej práci. Čo len spravím, keď stretnem Roba? Nemám tušenie... Zo zamyslenia ma vyrušil Chris, ktorý sa krikom dožadoval mojej pozornosti. Angela s Benom sa dlho nezdržali - ráno sme sa nestihli ani poriadne porozprávať. Chápala som ich, im tiež začne škola. Škola... Asi ešte horšie ako práca. Akoby som zrazu stratila guráž. Tak veľmi som to chcela a teraz budem utekať? Bella zober sa! Máš na to! Dokážeš to kvôli sebe a svojmu synovi.

Pohľadom som spočinula na Chrisovi. hral sa s autíčkami, ktoré dostal od Jaka. Pozrel sa na mňa a usmial sa jeho krásnym úsmevom. V poslednom čase som premýšľala nad jeho budúcnosťou. Jeho otec je vlkolak. Bude tým musieť prejsť aj on? Dúfala som, že keď nežijeme vo Forks a tu som ešte upíra nestretla, môj syn do tohto nebude zatiahnutý. Viem, aké to bolo pre Jaka ťažké. Nechcel aby sa k nim pridal Quil. Neželal by to ani nepriateľovi.

„Máámá.” Chris sa na mňa netrpezlivo pozeral. Čakal kým sa mu budem venovať.

„Prepáč miláčik, čo sa deje? Si hladný? Poď, niečo ukuchtíme.” vzala som ho na ruky a zamierila do kuchyne. Nechcelo sa mi variť, tak som vytiahla puding. Podala som ho Chrisovi sediacemu v stoličke. Rád sa najedol sám, ale bála som sa o zariadenie novej kuchyne. Ak ho nechám jesť samého budem umývať až do večera. Usmial sa na mňa a začal trieskať lyžicou  o stôl. Vzdala som to, otvorila puding a opäť mu ho podala.

Ako som predpokladala, zvyšok dňa som strávila umývaním stoličky, podlahy a stien kuchyne. Ešte, že sú steny okachličkované, inak by som musela vymaľovať. Už po stý raz som si prezerala inzeráty. Síce som si už opatrovateľku na zajtra našla, tá však nemá čas každý pracovný deň. Cez deň, keď budem v práci bude Chris v jasliach, ale večer je to problém. Samého ho nechať nemôžem a do školy ho so sebou ťahať tiež nebudem. Obvolala som pár ľudí a jedna žena mi prisľúbila utorky a štvrtky, s tými mala problém tá prvá. No tak bude mať Chris dve opatrovateľky. Viac urobiť nemôžem. S týmto vedomím som zamierila do spálne.

Zvonenie budíka? Zabudla som, aký je to otravný zvuk. Vždy som sa budila okolo deviatej a nikomu to nevadilo. Keď to vadilo Chrisovi, zobudil ma sám. Teraz ma budík vyrušil už o šiestej, dúfala som, že to bude stačiť. V práci mám byť o pol ôsmej, takže by som mala stíhať. Chris ešte spal, nechcela som ho budiť. Vliezla som do kúpeľne a pustila sprchu. Vychutnávala som si prúd teplej vody. Keď som skončila, skontrolovala som sa v zrkadle. Najprv som sa nalíčila, až potom vysušila vlasy. Vlasy som si upravila do hladkého uzla a obliekla si kvetinovú blúzku so zaväzovaním okolo krku a tmavé nohavice, ktoré som hneď vymenila za sukňu. Nie som na Floride, ale až tak zima tu nie je. Toto mi trvalo asi pol hodinu, bola som prekvapená svojím tempom.

Zapla som si stereo - darček od René a Phila, ktorý mi ešte pribalili permanentku na Philove zápasy a malý srdiečkový medailónik s fotkou Chrisa. Začala som si chystať raňajky a naliala som si kávu, ktorú mi práve pripravil ten diabolský stroj od Mika a Jess. Nakoniec som si ho nechala... Hrali moju obľúbenú pieseň, tak som pri pretáčaní vajíčok triasla zadkom. Veď ma nikto nevidí. Chrisovi som urobila krupicu a šla som preňho.

Bol už hore. Prebalila som ho a obliekla. Posadila som ho v kuchyni do stoličky a nakŕmila. Nechcela som riskovať opakovanie včerajšej scény z hororu. Potom som sa rýchlo najedla a riad dala do umývačky - kašlem na to, nemám čas. Vzala som Chrisa a kľúče od auta a hnala som sa do práce. Po ceste som Chrisa odviezla do jaslí, keď sa mu tam nebude páčiť, budem ho brávať do práce. Tých sedem hodín by to hádam vydržal.

Auto som odparkovala na moje parkovné miesto. Vošla som do budovy, pozdravila Pam - našu recepčnú a pobrala som sa do kancelárie. Na stole som mala darčekový kôš. Na kartičke stálo:

Vitaj u nás! Tešíme sa na spoluprácu s Tebou.

Tvoj tým

Takže to bolo od Mary, Samanthy a Paula. Týchto ľudí som mala "pod sebou". Mary a Samantha boli dvadsaťročné pekné a talentované baby a Paul bol milý a talentovaný osemnásťročný chalan. Boli veľmi milí, keď som sa s nimi prvý raz stretla.

Zrazu som si na stole všimla aj niečo iné. Bola na ňom krásna kytica. Na kartičke bolo:

Veľa šťastia a úspechov v novej práci.

Rob

No zbohom! Toto mi ešte chýbalo... Na stole tiež ležali nové zákazky, tak som sa do nich pustila. Reklama pre firmu, ktorá vyrába hygienické vreckovky... To bude zábava.

Asi o desiatej mi zvonil telefón. Moji ľudia pracovali na reklamách, ktoré som im zadala a ja som sa pokúšala tiež priložiť ruku k dielu.

„Swanová.”

„Ahoj Bella, Rob vás volá na nejaké zasadnutie.” bola to Regina - Robertova sekretárka.

„Iba mňa?” trochu sa ma zmocnil strach.

„Nie, zvolávam všetkých, čo majú pod sebou nejakých ľudí.” tie slová ma nesmierne upokojili.

„Ok. O chvíľu som v zasadačke.” položila som. Nemusela mi hovoriť, kam mám ísť, Rob mi to vysvetlil.

Vstúpila som do takmer plnej zasadačky. Všetky stoličky boli obsadené (všetkých desať), tak som zostala stáť pri dverách. Čo by od nás mohol chcieť? Dvere sa ešte párkrát otvorili a keď sa zdalo, že sme všetci, Robert zakašľal aby na seba upútal pozornosť. Všetci sa otočili jeho smerom a on nebol sám. Za ním stála malá žena, bola mi otočená chrbtom a rozprávala sa s riaditeľom firmy. Ten sa tu často neukazuje. Farba vlasov tej ženy mi niekoho pripomínala. Bella dávaj pozor! Toto je veľmi tenký ľad! Nespomínaj na nich! napomenula som sa v duchu.

Robert začal rozprávať, ale ja som ho nijak zvlášť nevnímala. Po prvé som s ním nechcela udržiavať očný kontakt a po druhé ma tá žena nejako hyponotizovala. Nemohla som od nej odtrhnúť oči. Z Robovej reči som zachytila len niečo o rekonštrukcii budovy, novej fasáde a renomovanej architektke. Keď som počula jej meno stuhla som. Esme Cullenová. Esme sa otočila a svojimi zlatými očami preletela po miestnosti. Pri mne sa na chvíľu zastavila, ale potom len zavrtela hlavou, akoby tomu nechcela uveriť. To mi vlialo nádej. Možno ma nespoznala. Keď som ju však uvidela, vrátili sa mi všetky potlačované spomienky. Tá bolesť ma teraz zasiahla naplno. Ani som si to neuvedomila a už som čumela do stropu. Zviezla som sa a všetci okolo mňa začali poskakovať.

„Zavolajte sanitku!” počula som niekoho kričať. Chcela som namietať, ale nemohla som otvoriť ústa. Skvelé Bella, ak ťa doteraz nespoznala, teraz si už je stopercentne istá. A okrem toho si sa strápnila hneď prvý deň v novej práci. Úžasné...

„Bella si v poriadku?” Rob mnou jemne zatriasol a ja som precitla. Okolo mňa bol utvorený kruh z mojich spolupracovníkov a ja som bola v Robovom náručí.

„Ja som v pohode, len som nič nejedla.” nič lepšie mi v tej chvíli nenapadlo. Videla som Esme ako stojí obďaleč s pohľadom plným bolesti. Vie, že som to ja. Ale prečo by to malo bolieť ju?

„Poď, posaď sa.” Rob mi ponúkol stoličku a vodu.

„Zavolali ti sanitku, o chvíľu tu bude.” Sanitku? V nemocnici bude určite Carlisle, tam ja nejdem!

„Nie ja som ok, fakt som len hladná”

„Nie, musí sa na teba pozrieť lekár. Nechceme ťa predsa stratiť po prvom dni.” usmial sa na mňa ale výraz mal neústupný. Pochopila som, že sa nevyvlečiem...

Ďalšia kapitola: Ešte vám nestačilo?

Predcházajúca kapitola: Sťahovanie

Zhrnutie

Autor: NikkiReed (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Left outside, but not so alone 7. (Ne)milé prekvapenie: