Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Left outside, but not so alone 26. Nespoliehaj sa na upíra...

30.12.2009 (18:15) • NikkiReed • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1777×

Nespoliehaj sa na upíra...

Dojedla som a on mi zobral tanier. Hodil ho do umývačky a sadol si späť.

„V poslednom čase ješ viac ako obvykle. Alebo mám zlú pamäť...” povedal skôr pre seba.

„To bude asi tým, že jem za dvoch.,” pokrčila som plecami a sledovala jeho meniaci sa výraz.

Tiež sprvu zamrzol.

Po pár minútach som došla k záveru, že mám teraz šancu bez prerušovania povedať čo chcem.

„Edward...” samozrejme bez odozvy. Ale toto potrebujem. Najprv mu poviem, čo chcem a on sa potom iste preberie.

„Edward viem, že máš o mňa strach, ale počúvaj. Ja si chcem to dieťatko nechať. Mal by si mi veriť, pretože ja viem, že ho dokážem donosiť. Som dosť silná.” zhrozene sa na mňa pozrel. Postavila som sa, pretože nezapol umývačku.

„Kam ideš?” spýtal sa vystrašene.

„Len zapnúť tú umývačku,” stiahol si ma do náruče a povzdychol. Pobozkal ma do vlasov. A ja som čakala. A čakala. A stále čakala. Strašne ma to vytáčalo, ale on akoby premýšľal, tak som ho nevyrušovala. Premýšľala som, ako rada by som teraz disponovala jeho darom. Chcela by som vedieť, aké myšlienky sa v ňom bijú a hlavne, aké ten boj vyhrávajú. Bola som z toho skľúčená, pretože nahodil ten nepreniknuteľný výraz a ja som si nemohla byť ničím istá. Tak ma to štvalo! A nevedela som si pomôcť ničím lepším ako plačom. Nemohla som to ovládnuť, skrátka sa mi pustili slzy a ja som už nemala silu ich zastaviť. Edward sa na mňa zhrozene pozrel, odtiahol ma a začal tie slzy zbesilo utierať. Lenže ja som nemohla prestať.

„Bella, čo je? Prečo plačeš? Urobil som niečo?” zmätene sa na mňa pozeral a ja som sa pokúšala zastaviť ten príval sĺz.

„To je to! Nič si nespravil a to ma vytáča. Čakala som krik alebo hnev alebo aspoň nejaký nesúhlas. Alebo inú emóciu. A ty tu len sedíš, ja neviem o čom premýšľaš a to ma neskutočne štve!”

„Aspoň teraz vieš, ako sa celý čas cítim,” usmial sa na mňa.

„Nikdy by som na teba nekričal a popravde si mi dala námet na zamyslenie, tak som zvažoval možnosti,” zase sa zahľadel do diaľky, tak som čakala, čo z neho vylezie... Lenže po pár minútach som to už nemohla vydržať.

„Edward ja čakám! A nemám večnosť, ako niekto! Okrem toho je Chris u vašich a ja ho tam nehodlám znovu nechať. Už aj tak som s ním málo,” zamračila som sa. S Chrisom v poslednom čase trávim pramálo času. Síce je fajn, že si zvykne aj na iných ľudí, ale chýba mi. Mám pocit, že ho zanedbávam. Napríklad Edward sa oňho teraz stará oveľa viac ako ja. Ja len spím, vraciam, jem a ... No, to je jedno. Mala by som sa mu skrátka venovať viac, pretože mi ho jedného krásneho dňa skutočne nevrátia. To by ma Jacob rozcupoval a zožral. A potom by sa vydal na lov upírov. Len si nie som istá, či by sa mu podarilo Chrisa vybojovať...

Z úvah ma vyrušili Edwardov povzdych.

„Tak už si na niečo konštruktívne prišiel? Ako som už povedala, ja nemám večnosť a ty na mňa nejako nereaguješ,” založila som si ruky na prsia a urazene naňho hľadela. On sa usmial a pobozkal ma do vlasov.

Vtedy mi došlo, že mi asi úplne preskočilo. Alebo jemu. Takúto reakciu som vážne nečakala a už som sa bála, že každú chvíľu vybuchne. Vyzeral, že zvažuje svoje možnosti, potom si opäť vzdychol a zhlboka sa nadýchol. Hmm... Takže z neho konečne niečo vypadne?

„Myslím, že k ničomu konštruktívnemu neprídem. Máme tu totiž dva odlišné pohľady na vec. A som si istý, že teba nepresvedčím, takže čo mi zostáva? Ak sa o niečo pokúsim, Rose mi určite odtrhne hlavu. Ak si si istá, že to dokážeš, myslím, že by som ti mal veriť. Poznám ťa síce až príliš dobre, ale keď sa spätne pozriem na roky nášho odlúčenia, tak si to zvládla s prehľadom lepšie ako ja. Mal by som konečne začať dôverovať tvojim schopnostiam. Ale to nič nemení na tom, že s tým nesúhlasím. Bella, chápeš čo sa ti môže stať? Ja ťa nechcem stratiť. Aký by to bol život? Musíš sa na vec pozrieť aj z môjho uhla pohľadu. Ako by ti asi bolo na mojom mieste? Posnažím sa, upraviť si svoj názor na tvoje schopnosti, ale ty prosím zváž svoje rozhodnutie. Pozri sa na to ako ja a potom si to porovnaj,” smutne sa na mňa pozrel a pobozkal ma do vlasov. Ja som sa nezmohla na slovo. Nečakala som, že to vezme takto. Síce ma to trochu potešilo, ale v hlave mi začala vŕtať tá predstava, že by robil niečo podobné on. Čo by som mu na to povedala? Pozerala by som sa na to, ako možno pácha samovraždu? Prečo na to myslím takto? Ja predsa nezomriem, takže on nemá dôvod báť sa. Ale môže mi po všetkých mojich maléroch ešte veriť? Začínala som ho chápať, ale nechápala som jeho pokojné správanie. Ja by som na jeho mieste kričala a zatínala päste a on? Nič...

Žeby to bolo tou Debbienou mocou? Dokázala by niečo takéto? Bola som bezradná. Sedela som mu na kolenách a premýšľala. Samozrejme som ani raz nepomyslela na možnosť vzdať sa môjho anjelika, ale snažila som sa pochopiť Edwardove pocity.

„Ale skús sa vžiť ty do mojej situácie,” začal sa smiať a ja som naňho nechápavo pozerala.

„Bella, myslíš si, že sa dokážem vžiť do teba? Si pre mňa en najzáhadnejší tvor na Zemi alebo možno v celom vesmíre... Skutočne si myslíš, že to dokážem? Nikdy som nepochopil väčšinu z tvojich reakcií, takže to pre mňa bude veľmi ťažké,” smutne sa usmial.

„No tak sme sa pobavili,” povedala som ironicky, „ale teraz vážne. Čo by si robil? Myslíš, že sa dá tak ľahko vzdať sa dieťaťa? A je to naše dieťa! Nepredstavovala som si ani v najdivokejších snoch, že by som s tebou mohla mať dieťatko, ale keď je to tu, tak predsa nezoberiem tomu nevinnému dieťatku život. Aj keby sa stalo čokoľvek, ono za to predsa nemôže. Je to moje rozhodnutie a ja si za ním budem stáť. Ak s tým máš problém, môžem odísť,” zadívala som sa na ruky a on mi zdvihol prstom hlavu.

„O čom to tu hovoríš?” spýtal sa nahnevane.

„Celý čas tu hovorím, že ťa nechcem stratiť a ty mi chceš utiecť? Tušil som, že ťa nepresvedčím, ale ty si ma zase prekvapila. Zaujímalo by ma, akým záhadným myšlienkovým pochodom si prišla k záveru, že by si mala odísť. Bella ja budem s tebou za každých okolností. Možno ešte nie sme manželia, ale ja to tak cítim...” usmial sa na mňa a oprel si čelo o moje. A vtom to prišlo. Teraz som si bola celkom istá, že sa ten drobec vo mne pohol. Odtiahla som sa od Edwarda a on sa na mňa zvedavo pozrel. Usmiala som sa a priložila si jeho ruku na bruško. Najprv stuhol, ale postupne sa mu po tvári rozlial úsmev.

Ďalšia kapitola: Čo bude so svadbou?

Predchádzajúca kapitola: Ako mu to poviem?

Zhrnutie

Autor: NikkiReed (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Left outside, but not so alone 26. Nespoliehaj sa na upíra...: