Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Left outside, but not so alone 25. Ako mu to poviem?

27.12.2009 (08:15) • NikkiReed • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1849×

Ako mu to poviem?

„Tu asi nepôjde o svadbu, však?”

„Nie. Ja... Myslíme si, že som tehotná...” Rosalie stuhla...

Tu už sa nedá veriť ani upírom? Reagujú úplne inak, ako by som predpokladala. Keď takto reagujú Rose a Alice, ako asi bude reagovať Edward? Bola som z toho na dne. Vôbec mi to neuľahčujú.

„To je predsa skvelé!” ozvala sa ako prvá Debbie. Potom sa však zarazila a asi jej došlo, že to bude podobné ako s ňou. Úsmev jej z tváre razom zmizol. Sledovala ma s rozporuplným výrazom. Vyzerala byť rozpoltená. Rosalie stále sedela bez pohnutia a ja som o ňu začala mať strach. Toto  sa mi zdalo divné aj na upíra...

Zrazu sa silene usmiala a objala ma.

„Je to skvelé,” potvrdila Debbiene slová, ale nevyzerala veľmi presvedčivo. Potom mierne zatriasla hlavou a akoby sama seba o niečo presvedčila.

„Však mi pomôžete? Ja si to malé nechám, ale bojím sa, čo mi povie Edward. Bojím sa mu to povedať...” pozrela som sa na Rosalie. Pozerala sa na mňa chápavo a súcitne.

„Jasné, že ti pomôžeme. Neboj sa, tebe ani drobcovi sa nič nestane. My sa o to postaráme. Aj keby sme ťa mali chrániť pred Edwardom. Sľubujem, že sa vám nič nestane,” srdečne sa usmiala a ja som videla, že to myslí vážne.

„Ďakujem. Myslím, že potrebujem nejakú stratégiu, neviem totiž ako mu to mám povedať,” zúfalo som sa nich pozrela.

„Myslím, že by si mu to mala povedať narovinu. Nepomôžu ti žiadne zbytočné vytáčky. Nechaj si to ešte prejsť hlavou. Posaďte sa a narovinu sa porozprávajte. Hlavne mu povedz, čo chceš ty, neboj sa ho. Keď chceš, budeme s tebou, ale nemyslím, že by to niečomu pomohlo,” dávala mi Rose rady a ja som len prikyvovala.

„Rose ako jej môžeš toto povedať? Vieš predsa čo sa stalo Anne. Videla si to na vlastné oči, tak ako aj ja. Nemôžeme dovoliť, aby sa to stalo aj Belle. Tu nejde o neznámu Rose!” vyskočila na ňu Alice a mne sa do očí nahrnuli slzy. A nielen mne. Hovorili o Debbienom narodení akoby tu nebola.

„Debbie, zlatko nejdeš sa prejsť?” obrátila sa Rosalie na Debbie, ale tá len nesúhlasne zakrútila hlavou.

„Mami toto sa týka aj mňa. Ja viem, že moja biologická matka nechcela prežiť. Nechcela byť upír. Vy ste za to nemohli, bola to moja vina.,” schovala si tvár do dlaní.

„Toto nikdy nehovor! Nebola to tvoja vina. Nemohli sme ju nútiť, aby bola niečím čo nechcela. Okrem toho, čo by som robila, keby ťa nemám? Ty a tvoj otec ste to najlepšie, čo ma v živote stretlo,” utešovala ju Rosalie a snažila sa pritom zabiť Alice pohľadom. Bolo mi jasné, že si Alice neuvedomovala, čo svojim výbuchom spôsobí. Viem, že ma má rada, ale Rose mi teraz asi pomôže viac.

„Debbie my ťa z ničoho neobviňujeme, nie je to tvoja chyba,” snažila sa Alice zachrániť situáciu, ale Rose na ňu iba zasyčala.

„Alice, ty si myslíš, že by som Bellu nechala zomrieť? Čo by ma k tomu asi tak viedlo? Keď prišla Anna, nemali sme predstavu, že niečo ako poloupír môže existovať. Asi aj keby sme vedeli, že chce zachrániť by sa nám to nepodarilo, ale to len preto, že sme vôbec netušili čo máme čakať. Teraz budeme pripravení. Vieme, čo máme čakať. Nenecháme to zájsť až tak ďaleko. Vieme tiež, čo bude Bella potrebovať,” obzrela sa na mňa a povzbudivo sa usmiala. Verila som jej. Musím jej veriť, ak chcem veriť, že prežijem. A ja prežijem!

„Predpokladám, že chceš, aby sme ťa premenili...” spýtala sa Rose.

„Ak to inak nepôjde. Nechcem riskovať, takže radšej áno. Myslíš, že by Debbieno nadanie mohlo zmierniť Edwardovu reakciu?”

„Mohla by som to skúsiť. Na čo sa mám zamerať?” ochotne sa ponúkla Debbie. Zdalo sa, že ju Rosine vysvetlenie upokojilo.

„Čo keby si mu skúsila podstrčiť, že sa v podstate nemá čoho báť a to dieťatko chce?” nesmelo som sa spýtala. Trhalo mi srdce pri pomyslení, že by naše dieťatko odmietol. Jeho prvého a najskôr aj jediného potomka. Bolelo ma pomyslenie, že by mi vzal môjho anjelika so zelenými očkami a bronzovými vláskami. Jeden z dôvodov môjho žitia. Osôbku, ku ktorej som teraz pripútaná viac ako ku komukoľvek inému. Človiečika, ktorý vo mne rastie - je mojou súčasťou...

„Bella nemyslím si, že by Ed to dieťa nechcel. On sa len o teba bojí. Nechce ťa stratiť. Kvôli tebe by obetoval všetko,” zachmúrila sa Rose, ale ja som jej slovami presvedčená nebola...

Mala by som mu viac veriť! napomenula som sa v duchu. Miluje teba, tak prečo by nemiloval aj to malé? Veď zbožňuje aj Chrisa a to ani nie je jeho.

„Debbie, skús prinútiť Edwarda, aby mu Belline rozhodnutie až tak nevadilo. To by mohlo zabrať,” Debbie sa samoľúbo usmiala a zatvorila oči. Nachvíľu stisla viečka. Otvorila oči a prikývla. Takže takto to funguje? Zaujímavé...

***

Dievčatá mi popriali veľa šťastia a ja som sa s Rose vybrala domov. Bez nej som ísť nemohla, nenašla by som cestu k nášmu rozprávkovému domčeku. Vedela som iba, že sme išli po neupravenej ceste asi desať minút. Lenže to šoféroval Edward, takže mne by to samej trvalo najmenej trikrát toľko. Ani teraz som nešoférovala ja, bola som príliš nervózna. Chrisa som nechala s Debbie a Alice, ale začínala som to ľutovať. Nechcem mu to ešte povedať...

Zastavili sme pred domom a Rose sa na mňa povzbudivo pozrela. Vo dverách stál zmätený Edward. Vystúpila som z auta a za mnou aj Rose. Hodila mi kľúče, kývla Edwardovi na pozdrav a zmizla v lese. Pomaly som sa tackala k Edwardovi, ignorujúc jeho skúmavý pohľad.

„Povieš mi, prečo Rosalie v mysli odriekavala Rómea a Júliu odzadu?”

„Ako to mám vedieť? Asi ju nič lepšie nenapadlo,” pokrčila som plecami a prestrčila sa popri ňom dverami.

„Takže čo sa stalo? A nezabudla si náhodou na niečo?” pozeral sa na mňa skľúčene, ale snažil sa o vyrovnaný tón.

„Zabudla?”

„Kde máš nášho syna?” spýtal sa nevinne. To je prvýkrát, čo povedal nášho. Aj keď Chris nie je jeho, vedela som, že celá rodina ho berie za svojho. A predsa to z jeho úst znelo tak krásne.

„Chris je u vašich. Debbie ho nechcela pustiť a okrem toho sa musíme porozprávať...”

„O čom?” bolo na ňom trochu badať strach.

„Môžem sa najprv najesť? S prázdnym žalúdkom sa mi dobre nemyslí...”

„Večeru máš na stole. Bella popravde ma trochu desíš. Stalo sa niečo?”

„Nič, čo by nepočkalo kým sa najem,” zamračila som sa naňho a pustila sa do špagiet. Vyzerali úžasne a chutili ešte lepšie. Sadol si oproti mne a prevrtával ma pohľadom. Poviem mu o maličkom, ale až keď ho poriadne nakŕmim.

Dojedla som a on mi zobral tanier. Hodil ho do umývačky a sadol si späť.

„V poslednom čase ješ viac ako obvykle. Alebo mám zlú pamäť...” povedal skôr pre seba.

„To bude asi tým, že jem za dvoch.,” pokrčila som plecami a sledovala jeho meniaci sa výraz...

Ďalšia kapitola: Nespoliehaj sa na upíra

Predchádzajúca kapitola: Zase sťahovanie...

Zhrnutie

Dúfam, že sa na mňa veľmi nehneváte za ten koniec... Chcela som vám to sem dať a viac som nemala, tak dúfam, že aj tento kúsok vás potešil. Mám pre vás opäť malú anketku, od ktorej bude závisieť koniec poviedky.

Myslím, že to bude asi do tridsiatky...

Takže otázka : Chcete aby mali Bella s Edom chlapčeka alebo dievčatko?

Teším sa na vaše komentáre a ešte raz želám krásne Vianoce =*

Vaša NikkiReed

Autor: NikkiReed (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Left outside, but not so alone 25. Ako mu to poviem?: