Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Left outside, but not so alone 12. Alice teš sa!

30.11.2009 (18:00) • NikkiReed • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2085×

12. Alice teš sa!

Edward sa už pár minút nepohol. Bála som sa, či mu niečo nie je. Dokonca nedýchal - viem, že to nepotrebuje, ale aj tak. Je to neprirodzené...

„Edward?” mávala som mu rukami pred očami, ale on nič. Začínala som byť nervózna. Jasné, nemusela som sa prerieknuť, mohla som ho na to pripraviť. Ja naňho (samozrejme nechtiac) vybafnem, že mám syna. Asi nevie ani, že som rozvedená. Mali by sme sa asi porozprávať.

„Edward! Vnímaš ma? Halóoo...” stále bez odozvy. Čo keby odídem? Všimne si to?

Postavila som sa a on sa konečne spamätal.

„Kam ideš?” spýtal sa zmätene.

„Som hladná a ty na mňa nejako nereaguješ. Keď budeš schopný sa o tom porozprávať, príď za mnou do kuchyne.” otočila som sa a vydala sa smer kuchyňa. V žalúdku mi už škvŕkalo. Nechcelo sa mi nič vymýšľať, tak som si zaliala cereálie mliekom a pustila sa do toho.

Asi o päť minút prišiel Edward. Čakala som, či niečo povie. Nevravel nič, tak som začala ja.

„Počuj Edward, mrzí ma, že som ti o Chrisovi nič nepovedala, ale v podstate som nemala čas.” zdvihol ruku aby ma prerušil.

„Takže Chris... hmmm. To mi odľahlo. Rozprávala si o ňom totiž zo spania a ja som strašne žiarlil. Takže, povieš mi o ňom niečo? Chápem, že si na rozdiel odo mňa žila normálny život. Som rád. Kvôli tomu som ťa opustil. Aby si mohla mať to, čo ti ja dať nedokážem...”

„To nie je tak celkom pravda. Skutočne žiť som začala až po Chrisovom narodení, pretože on ma potreboval. Predtým som bola nanič. S Jakom som bola iba preto, lebo si zaslúžil byť šťastný. On ma dostal z najhoršieho po tvojom odchode. Nikdy som ho nemilovala ako teba a on to vedel. Jemu stačilo to málo, čo som mu mohla dať. Nikto okrem neho by nechcel poškodený tovar, ktorý už nebude správne fungovať. Nemala som to však robiť. Len som si spôsobila väčšiu bolesť...” zlomil sa mi hlas. Síce sme už s Jakom zadobre, stále to však bolí.

„Bella čo ti ten psisko urobil?” nahodil pohľad - počkaj, keď ťa chytím - to ma vystrašilo. Mohol by Jacobovi ublížiť. Alebo naopak.

„Edward on mi nič neurobil. Teraz ti to vysvetľujem, tak počúvaj a neprerušuj!” prikázala som mu a on si uvoľnene posadil na stoličku vedľa mňa. Mal na sebe iba džíny a to ma trochu rozptyľovalo.

Vysvetlila som mu ako to všetko vlastne bolo. Ako som si Jacoba vzala, ako sa pripútal k Sarah, ako sme sa rozviedli a prečo som vlastne skončila tu. On mal na tvári dokonale kamenný výraz a to ma vytáčalo.

„Tak?” spýtala som sa, keď už dosť dlho nič nehovoril.

„No... Musím povedať, že oproti tebe som fakt nič nerobil. Okrem toho, že som trápil svoju rodinu a utápal sa v žiali. Nebol som na nič. Kôpka nešťastia, ktorá na každého len vrčí. Preto som bol väčšinu času sám. Nechcel som, aby trpeli so mnou. To sa mi ale nepodarilo rovnako, ako môj zámer s tebou. Posledný päť rokov len vyrábam smútok a trápenie...”

„Oprava! Vyrábal si. Ja ti to viac nedovolím! Na rovnakú lož sa ma dvakrát nezbavíš a v tomto nie si veľmi kreatívny. Samozrejme, ak ti nevadí, že už nebudem sama. Pochopím, ak sa nebudeš chcieť starať o cudzie dieťa. Ja to prežijem - mám predsa Chrisa.”

„Bells, nebuď hlúpa. Je to predsa tvoj syn. Budem ho prinajmenšom rešpektovať, ale skôr si myslím - teda ak je po tebe - že ho budem mať rád. Nič ma už od teba nedostane. Nikdy... Za to, že máš syna by som sa mohol hnevať len sám na seba. Ale ja nemám dôvod hnevať sa - chcel som, aby si mala normálny život. A keďže nechceš, aby som odišiel, budem žiť s tým, čo ti z toho normálneho života zostalo.” toto som teda nečakala.

„Ďakujem.” pobozkala som ho a on ma len tak ľahko nepustil. Pritisol si ma bližšie a ja som mu vzdychla do úst. Jeho chladná koža ma pri každom dotyku rozpaľovala...

Zvonček pri dverách - vždy musí niekto rušiť.

S veľkým odporom som sa odtiahla od Edwarda a išla otvoriť. Mala som na sebe len dlhé tričko a keď som pohľadom zaletela k hodinám, došlo mi, že je to neadekvátne. Čo už, keď už stojím pri dverách. Otvorím dvere a tam hádajte kto? No jasné - Alice!

Najprv som si nevšimla, že neprišla sama. Za ňou sa však o chvíľu objavila Esme, Rosalie a asi štrnásťročné dievča. Zazerala som na ne s dosť nepríjemným pohľadom - o taký som sa aspoň pokúšala.

„Alice, ty vždy vieš, kedy máš prísť.” zavrčala som na ňu a ona sa zasmiala. Ako chceš, pomsta bude sladká. V prvom rade si ťa nebudem všímať... Hlavnú pomstu však ešte vymyslím!

„Ale no tak! Povedala si zajtra, čas si neupresnila. Volať som nechcela, ešte by som dopadla horšie ako včera!” odfrkla si a snažila sa cezo mňa jemne pretlačiť. Vedela som, že nemám  šancu, tak som ustúpila.

Vrútila sa dnu, ale Edward tu už zjavne nebol. Asi sa vytratil zadnými dverami. Alebo oknom - pri tejto predstave som sa musela zasmiať. Všetky sa na mňa pobavene otočili, ale nekomentovali. Zaviedla som ich do obývačky. Alice tu už bola ako doma.

„Tak kde máš malého?” spýtala sa ma Esme. Takže ich už Alice informovala. Jasné, keď to Edward už vie...

„Je s Jacobom - jeho otcom. Privezie mi ho asi až zajtra.” dúfam, že nebude robiť drahoty, keď som mu Chrisa nechala až do pondelka. Nesmiem ho pustiť dnu, inak bude vyvádzať. Musím vymyslieť, ako mu to čo najšetrnejšie vysvetliť.

„To je škoda, chcela som ho vidieť. Alice hovorila, že je rozkošný.” Esme bola sklamaná, ale mne stále vrtalo v hlave, kto je to dievča. Mala krásne dlhé havranie vlasy, hlboké modré oči a žiarivý úsmev. A pozerala sa na mňa, ako na nejakú filmovú hviezdu alebo čo...

„Prepáč, myslím, že sa ešte nepoznáme.” usmiala som sa na ňu a podávala jej ruku.

„Ja o tebe viem všetko.” povedala sebavedomo.

„Prepáč Bella,” ozvala sa Rosalie, „to je moja dcéra Deborah. Myslím, že Alice ti už o nej hovorila.” usmiala sa na mňa srdečne. Rosalie a srdečne v jednej vete? V tomto svete už nič nie je ako bolo...

Lepšie som sa na to dievča prizrela. Nehovorila Alice, že ju jej matka porodila pred štyrmi rokmi? To si robia srandu, nie?

„Ako rýchlo rastieš?” otázku som adresovala priamo Debbie. Aj keď sa mi zdalo, že je dosť ohromená na to, aby hovorila.

„Rýchlejšie, ako by som chcela a oveľa rýchlejšie ako obyčajné deti. Nemáme to presne vyrátané, ale v siedmych budem vyzerať asi v tvojom veku.” povedala a zamračila sa. Rosalie ju pohladila po vlasoch.

„Waw. Prepáč, ale ako to, že o mne vieš všetko?” nedalo mi neopýtať sa.

„Vždy som chcela vedieť, prečo strýko Edward nie je s nami a tak mi mama s Alice raz vyrozprávali váš príbeh. Postupne mi každý pridal niečo. Veľmi ma to zaujímalo, pretože je to úplne úžasné. Až na to, že odišiel... Bol by z toho kasový trhák.” musela som sa zasmiať na jej nadšenom pohľade a nebola som jediná.

„Ospravedlňte ma, mala by som sa ísť prezliecť. Producírujem sa tu v košeli...” Alice a Debbie sa zachechtali, ale nikto nič nekomentoval, tak som odišla. Ony sa rozprávali ďalej.

Keď som sa vrátila, zachytila som Alicin nahnevaný pohľad. Takže asi videla, že sa s ňou nerozprávam. Skvelé! Plán mi zatiaľ vychádza...

„Tak čo vlastne chcete podniknúť?” spýtala som sa a pozerala sa na každú okrem Alice. Tá sa tvárila, že jej je to vonkoncom jedno a to ma trochu naštvalo. Nenechám si ale skaziť moju škodoradostnú náladu.

Dnes mám chuť byť zlá a niekto na to doplatí!

Ďalšia kapitola: Pomsta je sladká...

Predchádzajúca kapitola: Budú následky?

Zhrnutie

Autor: NikkiReed (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Left outside, but not so alone 12. Alice teš sa!: