Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Last Cat - 6. kapitola

Last Cat - 6. kapitola A je tu šiesta kapitola. A o čom bude? Dozviete sa ako prebiehal zvšok dňa v škole. Neskôr sa v La Push niečo stane. Čo to bude? To sa dočítane v kapitole, ale môžem vám prezradiť, že je to dôležité pre neskoršie udalosti. Príjemné čítanie, nessienka :)

6. kapitola

 

Zrazu sa vedľa mňa ozvalo zalapanie po dychu...

 

ALICE:

Bol to Jared. Pozrela som na neho, no on len vystrašene hypnotizoval môj krk.

„Jared?“ spýtala som sa potichu a mierne s ním zatriasla. Jeho oči sa presunuli na mňa a vytreštili sa snáď ešte viac.

„Jared!“ opäť som povedala. Teraz som už zvyšovala hlas.

„Alice, vieš o tom, že ti to tvoje “tetovanie“ svieti?“ povedal tichým hlasom a ja som zalapala po dychu.

„Aká farba?“ opýtala som sa roztraseným hlasom. Túto časť si jedinú pamätám celú a chápem ju. V duchu som sa modlila, aby to nebola fialová.

„Fialová,“ povedal a so mnou sa zatočil svet. Musela som sa zachytiť stola. Toto je už vážne moc. Krútila som hlavou.

„To nie,“ stále mi znelo hlavou a ani som si neuvedomila, že to hovorím aj nahlas.

„Al?“ spýtala sa opatrne tá upírka, Bella. „Čo to znamená?“

„Nech už sa deje so mnou – s nami – čokoľvek, odteraz to už nebudeme môcť zmeniť. Proste je to nezvratné,“ zašepkala som a pozrela sa do tvárí ľudí, sediacich okolo. Jasper bol prekvapený a v jeho výraze bolo niečo, čo som nevedela identifikovať. Niečo ako obdiv, alebo očarenie. Ostatný mali nechápavý výraz a Jared bol zhrozený.

Na dlhú dobu zavládlo pri stole rozpačité ticho. Každý bol pohrúžený do svojich myšlienok, nech už boli o čomkoľvek. Ja sama som premýšľala o toľkých veciach. Popritom som po kúskoch jedla svoju pizzu. To sa ale nedalo povedať o Jaredovi, ktorý jedol, akoby to malo byť jeho posledné jedlo.

„Čo keby ste prišli dnes k nám?“ ponúkla z ničoho-nič Bella. Milo som sa na ňu usmiala. Vyzerala veľmi  milo. Bola by som nesmierne rada, keby sme sa stali priateľkami.

„Nemôžeme, máme hliadku,“ povedala som s ľútosťou v hlase.

„Hliadku?“ spýtal sa prekvapene Jasper a uprel na mňa svoje zlaté oči, hlboké ako studničky.

„No áno, hliadku. Pridali sme sa k strážcom v La Push,“ povedala som akoby nič. Jasper sa zatváril nechápavo. Akoby nemohol pochopiť, ako niekto taký ako ja môže hliadkovať na hraniciach.

„A to vás zobrali len tak?“ spýtal sa nechápavo. Takže tam je pes zakopaný! Nie je jediný, kto netuší ako prebieha prijímací ceremoniál. Pozrela som sa na Jareda. Len nemo prikývol a naďalej sa venoval svojmu obedu.

„Nezobrali nás len tak. Prebehol prijímací ceremoniál,“ povedala som tajomne. Je mi jasné, že im to ako odpoveď nebude stačiť, ale načo im vyklopiť všetko naraz?

„A v čom spočíva? Teda ak to nie je tajné.“

„Nie je to tajné. V podstate je to skúška formou boja. Vyberieš si meniča a bojuješ s ním. Ak vyhráš, si za vodou. Si vo svorke, ak prehráš môžeš ísť akurát tak domov,“ povedala som pobavene, keď som si spomenula na svoj boj.

Zrazu sa začal Emmett smiať. Nechápala som prečo. Edward nad ním len nechápavo krútil hlavou. Asi čítal jeho myšlienky. Jasper sa tiež tváril, akoby väčšiu blbosť nikdy v živote nepočul.

„Práve si predstavoval ako bojuješ. A musím povedať, že jeho predstavy neboli ani trochu lichotivé,“ povedal so smiechom Edward. Prižmúrila som oči a telo sa mi naplo v očakávaní. Na pleci mi pristála Jaredova veľká ruka. Snažila som sa presvedčiť samú seba, že prehodením jeho osoby cez okno by som naozaj okrem problémov nič nezískala.

„Al, upokoj sa. Nezabúdaj, kde si,“ povedal upokojujúcim hlasom Jared. Snažila som sa to predýchať, ale bola som zranená. A keď som akokoľvek oslabená, som ešte agresívnejšia než obyčajne.

„Hmpf,“ povzdychla som si zničene, keď som sa trochu uvoľnila. Ostatní sa len nemo prizerali našej konverzácii.

„Al?“ spýtala sa opatrne Bella. Opatrne som sa na ňu obrátila. V jej očiach som zbadala jasnú otázku. Rezignovane som si povzdychla. To bol signál pre Jareda, aby mohol dať ruku dolu.

„Mám tendenciu útočiť, keď sa cítim ohrozená, alebo urazená. Nemám rada, keď si niekto myslí, že vďaka mojej výške a môjmu vzrastu, som menej cenný súper,“ povedala som pokojným hlasom.

„Si dobrá?“ spýtal sa v očakávaní Emmett. Chcela som mu niečo odseknúť, ale predbehol ma Jared.

„Či je dobrá? Človeče, veď tá baba je najlepší bojovník na svete,“ povedal obdivným hlasom. Všetky pohľady sa obrátili na mňa.

„Nepreháňaj. Len preto, že si nikoho iného z môjho druhu nestretol, nemôžeš povedať, že som najlepší bojovník. V skutočnosti som bola najslabší bojovník z rodiny,“ zašomrala som a sklonila hlavu. Moja rodina. Už nikdy ich neuvidím, už nikdy ich neobjímem ani nenahnevám. Mama už na mňa nebude prskať, že som si neupratala izbu. Otec už so mnou nikdy nebude trénovať. Už nikdy sa nepohádam zo svojou malou sestričkou. Nebude si zo mňa uťahovať, že som nemotorná.

Premkol ma starý smútok. Pre toto som takmer nikdy nespomínala. Načo je to dobré? Spomienky len bolia.

„Alice? Asi v poriadku?“ spýtal sa opatrne Jasper, keď si všimol slzy, ktoré mi potichu stekali po lícach.

„Som,“ povedala som a zdvihla hlavu. Počula som prekvapené zalapanie po dychu. Utrela som si slzy. Boli fialové! To sa mi ešte nestalo, aby moje slzy boli fialové.

„Kde je tvoja rodina?“ spýtala sa po dlhšom tichu Bella.

„Moja rodina, aj všetci ostatní sú mŕtvi. Som posledná svojho druhu,“ povedala som. Pri stole sa opäť rozhostilo ticho, ale netrvalo dlho. Prerušil ho zvuk zvonca, oznamujúci koniec obeda a začiatok hodiny. Všetci sme rýchlo vstali a odniesli svoje podnosy. Teraz ma čakali ešte dve hodiny. Biológia a telocvik. Potichu som si povzdychla. Nie, žeby som tieto hodiny nemala rada, ale robiť to isté stále dookola niekoľko desiatok rokov? Ďakujem, ale svoj čas by som vedela využiť aj lepšie.

„Aké máte teraz hodiny?“ spýtal sa Jasper, keď sme vyšli z jedálne.

„Biológiu a telocvik,“ povedala som automaticky. Jared sa akurát pozeral do tých papierov, aby zistil, kde mám mať hodinu.

„Aj ja mám biológiu,“ povedala Bella a ukázala rukou, aby sme išli za ňou.

„Potom máte telocvik s Jasperom,“ povedala nadšene a milo sa usmiala. Dalo by sa povedať, že bola skoro vo vytržení.

Potom sme vošli do učebne. Nikto si nás tu veľmi nevšímal. Profesor už sedel na svojom mieste a niečo zapisoval. Rýchlo nám podpísal papiere a poslal nás sadnúť si do prázdnej lavice v rohu miestnosti. S Jaredom sme sa nadšene posadili. Jediná výhoda tejto hodiny bola, že sme mohli sedieť spolu. Ale nič iné. Táto hodina bola ešte nudnejšia ako tie predošlé. S Jaredom sme hrali piškôrky. Bella, sediaca za nami, sa nášmu počínaniu len ticho chichotala.

Zvonenie bolo doslova vyslobodením. S Jaredom sme sa vybrali k telocvični. Pristihla som sa, ako sa teším na túto hodinu. Bolo by pekne hlúpe namýšľať si, že sa teším len preto, že je to posledná hodina. Skôr som sa tešila, že budem s Jasperom, a to ma desilo.

Rýchlo sme sa prezliekli do vecí, ktoré nám dal tréner a zbehli dolu to telocvične. Dnes sme hrali volejbal. A čo by to bolo za šťastie, keby som nebola s Jasperom v jednom týme? Nie, že by mi to vadilo. Problém bol však v tom, že som sa v jeho prítomnosti akosi nemohla poriadne sústrediť. A o pár minút sa to ukázalo ako mínus. Veľké mínus.

Akurát som loptu – mierne – poslala na druhú stranu siete. Vycítila som na sebe Jasperov pohľad. Pozrela som tým smerom, ale prekvapila ma jeho blízkosť. Stále takmer vedľa mňa. A vtedy letela lopta. Trafila ma do hlavy a ja som sa zapotácala. Hrozilo, že spadnem na zem a tak som sa zachytila prvého, čo mi prišlo pod ruku. A to bol Jasper. Stiahla som ho zo sebou a obaja sme skončili na zemi. Samozrejme, ja som bola pod ním, jeho tvár pár centimetrov od mojej.

V tej chvíli mi bolo jedno, kde sa nachádzam. Bolo mi jedno, že Jared sa vedľa mňa natriasa od smiechu. Ignorovala som dokonca aj šum v telocvični a hlas trénera. Videla som len jeho. Jeho oči, pery. Naše tváre sa začali približovať. Celým svojím telom, každou bunkou, som to chcela. Ale nebolo nám to dopriate. Prebudilo ma až Jaredove pobavené odkašľanie. Okamžite som očervenela ako reďkvička a začala sa súkať spod neho. Nie, že by to bolo jednoduché, ale pomohol mi. V očiach mal presne to isté vzrušenie, aké som pociťovala ja.

„Si v poriadku?“ spýtal sa pokynul rukou k mojej hlave. Pokrútila som ňou na znak toho, že som v pohode. Až do konca hodiny som cítila v tele podivné mravenčenie a elektrické napätie, ktoré sa vznášalo okolo Jaspera.

Po zvonení som radšej rýchlo utiekla do šatne a potom k autu, kde som nedočkavo prešľapovala, až kým neprišiel Jared. Potom sme sa rýchlosťou svetla rútili po ceste do La Push. Vo vzduchu som cítila akési čudné chvenie, ktoré som cítila len pred bojom. Čo sa tu deje?

Najčudnejšie asi bolo, že na príjazdovej ceste nedočkavo prešľapoval Jake. Tak toto páchne problémami.

„Čo sa deje?“ spýtal sa Jared, len čo sme obaja vystúpili z auta.

„Ešte, že ste prišli. Máme pohotovosť. Dnes ráno zacítil Matt upírov. Boli traja, možno štyria. To presne nevieme. Radšej som vyhlásil pohotovosť. Potrebujeme všetky laby, ktoré máme k dispozícii. Ak by boli nejaké problémy dvakrát zavyte. Ale len dvakrát. Nie raz, nie trikrát. Dva,“ povedal rýchlo, až som mala problém rozumieť mu.

„Prečo dvakrát?“ spýtala som sa, keď som si vyzula lodičky a hodila ich na terasu, presne za dvere.

„Keby ste zavyli raz, znamenalo by to schôdzu. Takto ju zvolávame. A trikrát, to dávame signál Cullenovcom, že je nejaký problém a majú sa dostaviť. Teraz by som ich len nerád do niečoho ťahal,“ povedal a potom utiekol do lesa. Tam som len počula trhavý zvuk a potom len dupot obrovských láb.

„Ak chceš, choď sa ešte najesť, bude to dlhá noc,“ povedala som smerom k Jaredovi. Odmietavo pokrútil hlavou.

Premenili sme sa a utekali smerom k nášmu stanovisku. Konečne bude vzrúšo. Hovorila som si v duchu. A to som ani nevedela, akú veľkú mám pravdu.

 


Chcete aj pokračovanie?

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Last Cat - 6. kapitola :

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!