Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Last Cat - 10. kapitola

11.05.2010 (09:00) • Nessienka • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1899×

10. kapitola

„Prečo sa pýtam? Alice! Vieš ty vôbec o tom, že tvoja mama bola vaša kráľovná? Vieš vôbec, že si teraz niečo ako korunná princezná?“

ALICE:  

Prekvapene som na neho pozerala a sánku som mala niekde pri kolenách. Si robí zo mňa dobrý deň? Prvý apríl už predsa bol!

„Čo si vysal nakazeného losa? Ja a princezná? To by som o tom musela niečo vedieť,“ povedala som, keď sa mi podarilo sánku vrátiť na jej pôvodné miesto.

„Koľko si mala rokov, keď ti zabili rodičov?“ spýtal sa Carlisle zvedavo. Kam tou otázkou mieri? Do hrobu? Neznášam, keď musím hovoriť o smrti mojej rodiny.

„Bola som ešte mláďa. Prečo sa ma na to pýtaš?“ spýtala som sa po dlhšom tichu.

„Preto si to nevedela. Oznámili by ti, kým si, až keby si dosiahla vek dospelosti. Bol to starý zvyk a všetky mačky ho dodržiavali,“ povedal a sadol si na stoličku oproti môjmu lehátku, či čo to bolo. Vyzerá to na dlhý rozhovor.

„Ale ak ja som princezná, tak bola aj moja sestra. A tá bola plnoletá, keď nám zabili rodičov a ona o tom nevedela, keby hej, tak by mi to povedala,“ povedala som rýchlo, aby som niečím argumentovala. Predstava mňa ako princeznej, bola úplne absurdná.

„Bola plnoletá a vedela to, ale mala zakázané povedať ti to,“ povedal a usmial sa na mňa. Ale bol to smutný úsmev.

„Čo všetko vlastne o mne vieš?“ spýtala som sa a posadila. Jasper mi ochotne pomohol. Vďačne som sa na neho usmiala a chytila ho za ruku. Potom som si s ním preplietla prsty, jeho prítomnosť ma posilňovala a upokojovala.

„Pamätám si časti o kráľovskej rodine, fascinovali ma,“ povedal a ja som si vydýchla. Konečne niekto, kto o mne vie viac ako ja sama, a pritom ani nie je jedným z nás.

„Vieš niečo aj o mojom znaku?“ spýtala som sa a ukázala na svoj krk. To by mi mohlo objasniť celú situáciu.

„Áno, viem. Tvoj znak znamená niečo úplne iné, ako pri ostatných. Pri ostatných je to len znak pripútania sa, pri tebe je to však aj znak toho, kto si a kým sa staneš,“ povedal pevným hlasom. Chvíľu mi trvalo, kým som to všetko strávila. Príliš veľa informácií naraz.

„Čo presne?“ spýtala som sa. Vyzeral, akoby sa nechystal pokračovať, lenže ja to potrebujem vedieť.

„Tvoj znak by sa dal rozdeliť na dve časti. Jedna časť sa týka pripútania sa. Máš tam prvé písmeno toho, ku komu si sa pripútala, v tomto prípade J. Druhá časť je trošku zložitejšia,“ povedal a na chvíľu sa odmlčal, akoby hľadal správne slová. Už-už som sa ho chcela opýtať, ako to myslel, keď sa rozhodol pokračovať ďalej: „Máš tam typický znak pre mačky: mačku, ktorá má niekoľko chvostov. Jeden chvost za každého, za koho by si dokázala obetovať svoj život. Jeden je za Jareda, za Jaspera a ešte jeden za rodinu. Máš tam ešte jeden, takže je niekto za koho budeš ochotná svoj život obetovať. Alebo to môže byť aj za viacero ľudí, to je rôzne. Tie dlane tam máš preto, lebo je to počet osudových dotykov. Tak trochu sa to týka aj pripútania sa. To predstavuje jeden osudový dotyk. A tie šípy znamenajú, že si urobila nejaké dôležité rozhodnutie. Vtedy sa zlomil. Keďže teraz tam máš ešte jeden nezlomený šíp, čaká ťa jedno veľmi dôležité rozhodnutie. No a kruh znamená tvoj nesmrteľný život, ale tiež, že sa kruh uzavrel. Si tam, kde máš byť a robíš to, čo máš robiť. Inými slovami, našla si svoj osud,“ povedal a v miestnosti zavládlo hrobové ticho. Možno by ste počuli aj trávu rásť.

Cítila som sa zmätená. Moje dohady vôbec, ale vôbec neboli správne. K realite sa takmer vôbec nepribližovali.

„Cítim z teba zmätok,“ povedal Jasper a silnejšie mi stlačil ruku.

„Tak ty si sa asi tiež cítil zmätený, keby si zistil, že o sebe nič nevieš!“ povedala som zostra. Nechcela som byť na neho zlá, v skutočnosti som ho túžila objať. Zahanbene som sklonila hlavu.

„Prepáč, ty za to nemôžeš,“ zašepkala som. Zdvihol mi bradu a zadíval sa mi do očí. Začula som, ako sa okolo rozvíril vzduch, keď ostatní odišli z miestnosti.

„Viem si predstaviť, že je to pre teba ťažké. To pripútanie a všetko,“ zašepkal a sadol si ku mne. Takmer sme sa dotýkali nosmi. Po prvýkrát sme sa ocitli takto blízko. Teda prvýkrát, čo som pri vedomí.

„To pripútanie... vieš, ja nechcem, aby si sa cítil nejako povinný ostať so mnou, alebo niečo podobné. Máš na výber,“ povedala som potichu a sklopila pohľad, aby nevidel slzy, čo sa mi drali do očí. Milujem ho, ale nechcem, aby so mnou zostávala len preto, že je to jeho povinnosť.

Opäť mi zodvihol bradu a zadíval sa mi do očí. Potom mi utrel slzu, ktorá mi ušla a usmial sa na mňa.

„Necítim sa povinný ostať s tebou. Ja chcem s tebou ostať, pretože ťa milujem,“ povedal dve najkrajšie slová na svete. Toľké veky som čakala na to, že mi to niekto povie a teraz to povedal ten najdokonalejší muž na svete.

„Si si istý, že to nie je len čaro pripútania sa?“ spýtala som sa opatrne. Chcela som zmazať aj posledné pochybnosti.  

„Som si tým istý. Milujem ťa viac ako svoj život. Uvedomil som si to vtedy, keď som ťa tu videl ležať polomŕtvu a preberal možnosť, že by si zomrela,“ povedal a pri poslednom slove sa zachvel. Ja som sa na neho šťastne usmiala a objala ho okolo krku.

„Aj ja ťa milujem, Jasper,“ zašepkala som mu do ucha a pobozkala ho naň. Bola som taká šťastná, že som mala pocit, že je zrazu všetko jasnejšie a veselšie.

Pomaly som odo mňa odtiahol a zadíval sa mi do očí. Potom hodil lačný pohľad na moje pery. Dával mi jasnú výzvu.

Bližšie som sa k nemu naklonila. Zobral to ako súhlas a prekonal vzdialenosť medzi nami. Keď som zacítila jeho pery na tých svojich, slastne som zapriadla – veď som mačka. Naše pery sa pohybovali v dokonalej symfónii, akoby boli stvorené len pre seba. V bruchu som pocítila ten toľko ospevovaný pocit lietajúcich motýlikov. Bola som šťastná a úplná. Jasper bol mojou druhou polovičkou a viac som k tomu nemala čo dodať.

Keď sme sa po pár minútach odtiahli, obaja sme lapali po dychu. Opreli sme si o seba čelá a pozerali sa jeden druhému do očí. Táto chvíľa bola dokonalá, ale asi až príliš. Zrazu sa totiž ozvala rana, ako keď niekto prudko rozrazí dvere a potom sa ozval naštvaný jakot: „Kto sem pustil toho psa?!“

Ajaj a je tu koniec sveta! Jared, utekaj!

Kapitola bola hlavne pre týchto ľudkov: Wolf1701, blotik, anissska, Carmen. Vďaka za podporu. Keďže je toto jubilejná okrúhla kapitolka, rada by som si niečo pekné zaželala. Rada by som vás poprosila aspoň o smajlíka, nech viem, že to čítate. Vopred vďaka :)

Autor: Nessienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Last Cat - 10. kapitola :