Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska si vždy nájde tú správnu cestu - 34. kapitola + Epilóg

29.04.2012 (16:45) • lenuskaemm • FanFiction na pokračování • komentováno 11× • zobrazeno 2699×

Bella:

„Edward!“ skríkla som. Už to na mňa prišlo. Dieťa sa ozvalo. Chce von. Okamžite pribehol a poobzeral sa. Ležala som na zemi, okolo mňa bolo všetko mokré. Odtiekla mi plodová voda. Akurát sme boli na návšteve u Cullenovcov.

„Preboha.“ Okamžite pribehol ku mne a vzal ma na ruky.

„Carlisle, odchádzame. Bella ide rodiť,“ povedal. „Postarajte sa o Nessie,“ dodal.

Niesol ma na rukách ako bábu. Zo skrine vzal tašku, všetko som mala pobalené. Vedela som, že čoskoro to príde. Že čoskoro budeme štyria. V tom veľkom dome. Renesmee sa už na brata strašne teší. A ja taktiež.

Naložil ma do auta. A ako zmyslov zbavený naštartoval auto.

„Edward, veď porodím!“ skríkla som na neho. Pozrela som sa na tachometer a myslela som, že omdliem, dostanem infarkt alebo vážne porodím. Ručička na tachometri ukazovala stošesťdesiat. Bolo mi zle, strašne zle. Moje dieťa sa pýtalo von, bola som upotená a po chrbte mi prebiehal mráz. Po čele mi tiekol pot.

„Bella, buď, prosím, ticho. Chceš to dieťa, či nie?“ spýtal sa. Len som zarazene sedela. Ako keby nevedel, to dieťa milujem. Ešte sa ani nenarodilo, ale je moje. Nie, je naše.

Premýšľala som nad menami. Nevedela som sa rozhodnúť, ale už asi viem. Konečne sme boli pred nemocnicou. Edward drsno zaparkoval a vybehol z auta, pribehol k mojim dverám a otvoril ich. Schytil ma na ruky a začal utekať k nemocnici. Všetko sa mihalo okolo mňa, nevedela som, či mám kričať, plakať, smiať sa. Nevedela som, či lietam, či žijem. Proste nič. Bolo mi strašne zle. Moje dieťa sa tlačilo von, len som si pohladila brucho, dieťa koplo.

„Ona rodí,“ skríkol. „Robte niečo.“ Bol strašne vyplašený, bolo to na ňom vidno. Sám nevedel, čo mal robiť. Triasol sa ako osika, celý bol mokrý od potu. Položil ma na stoličku a rozbehol sa ako blázon. Začal klopať na všetky dvere.

„Čo horí?“ vybehol doktor.
„Rodí! Ona rodí!“ ukazoval na mňa.
„Prineste vozík!“ zakričal doktor na sestričku. „A odvezte ju na sálu,“ pokračoval.
Doktorka pribehla s vozíkom ako splašené kura, začali ma nakladať na vozík, ako keby som umierala alebo čo. Viem, moje bábätko chce von, ale takýto rozruch?

Doktorka ma niesla na sálu. Edward ma držal za ruku a rýchlo kráčal vedľa mňa.
„Sem nesmiete,“ povedala.
„Prosím! Musím tam byť!“

„Nie!“ Začala otvárať dvere.

„Buď po dobrom alebo po zlom!“ povedal a zaškeril sa na ňu.

„Tak dobre,“ povolila. Edward bude pri pôrode. Keď nebol pri pôrode Renesmee, nech si užije aspoň pôrod nášho syna. Nemôžem tomu uveriť, že na svet sa pýta už moje druhé dieťa. Moje. Nie... Naše. Keď som bola malá, predstavovala som si svoj život úplne inak. Myslela som si, budem mať deti a nič viac. Žiadneho chlapa.

Až kým... Až kým ma nepresvedčil Edward. Kým nevkročil do môjho života, keby je tam, kde bol. Tak. Tak by som nemala Renesmee a ešte moje druhé najkrajšie bábätko, ktoré sa práve pýta na svet.

„Budete robiť to, čo vám poviem. Dobre?“ usmial sa na mňa doktor. Položili ma na veľkú posteľ, Edward ma držal za ruku ako kliešť.

„Nádych, výdych,“ šepol doktor. Spravila som, čo odo mňa chcel. Zhlboka som sa nadýchla a potom vydýchla.

„A teraz tlačte! Silno.“ Zhlboka som sa nadýchla a zatlačila som ako sa mi len dalo. Chcela som čo najrýchlejšie vidieť moje bábätko, moje druhé krásne malinké bábätko.

„Už vidím hlavičku,“ ozval sa doktor po chvíli. Edward mi zatlačil ruku, sestrička mi utrela pot, ktorý mi tiekol po čele. Po chrbte mi prechádzal mráz. Studený, zostalo mi strašne zima, ale keď som zatlačila, bolo mi horúco. Strašne som sa bála, dúfam, že bude v poriadku a zdravé.

„Tlačte!“ Nadýchla som sa a vložila som do toho všetky sily. Poriadne som zatlačila. Vtom som počula plač, detský plač. Krásny detský plač.

„Ešte silno zatlačte a je vonku.“ Znovu som sa nadýchla a zatlačila, už som nevládala, sily mi nestačili na to, aby to bolo silno, ale snažila som sa. Vážne som sa snažila dať do toho všetko. Vtom som pocítila, že Edwardova ruka ma už nedrží. Pozrela som sa na jeho stranu. Ležal na zemi, odpadol. Zasmiala som sa, nevydržal to. Nemohol sa na to pozerať. Ách, tí muži.

Ten plač bol krásny, aspoň som vedela, že je v poriadku.

„Blahoželám! Máte krásneho syna,“ šepol doktor. Vtom sa mi srdce rozbúchalo. Sestrička preberala Edwarda.
„Ďakujem. Ďakujem vám.“ Len sa na mňa usmial.
„Ako sa bude volať?“
„Matthew,“ šepla som. Môj synček sa bude volať Matthew. Po jeho pradedovi. Sestrička mi ho vložila do náručia. Bol krásny, krásne hnedé okále, malilinké pršteky. Pobozkala som ho na čelo.
„Si krásny,“ povedala som.

***

„Edward? Pamätáš, ako som ti vyhodila tú kyticu z okna? Keď si za mnou prišiel pozrieť Renesmee?“
„Pamätám a už to nechcem zažiť.“ Nemohla som sa nesmiať, to s tou kyticou sa mi teraz dookola premietalo v hlave.

Otvorila som okno a vyhodila som ich von oknom.
„Tu som ti vyhodila kytičku,“ povedala som povýšenecky a usmiala som sa. Len tam tak stál a díval sa na mňa ako na idiota. Ale ten, kto tu bol idiot je on, nie ja!
„Čo vám šibe?“ ozvalo sa zdola. Pozrela som sa cez okno.
„Na mňa nekukajte! To tento tu, čo sa nechce ukázať!“ skríkla som a chytila som ho silno za rameno. Pritiahla som ho k oknu, aby ho ten ujko dolu videl.

„Prepáčte!“ ospravedlnil sa.

„Nabudúce si vyhadzuj kvetiny oknom tvojej matky, ty magor!“ zakričal na neho zdola. Pomsta je sladká, ako sa hovorí, tak mu treba. Zatvoril okno a tváril sa, že sa nič nestalo.

To bola sranda, nikdy som na to nezabudla. Vtedy som bola na neho tvrdá. Ale neupadlo mu z krásy! Tak mu treba!

Epilóg

Renesmee:

Sedela som s mojím strýkom v obývačke. Pozerali sme telku, pozerali sme síce jeho program, ale čo som mala robiť?

„Strýko Emmett? Kedy príde mamička a otecko?“ spýtala som sa. Pritisol sa bližšie ku mne a dal mi pusu na čelo.
„Neviem.“
„Ja sa nudím,“ povedala som a podoprela som si ruky pod bradu.

„S tým musíme niečo urobiť! Mám nápad,“ povedal. Nikto nebol doma, iba ja, strýko Jasper a ujo Emmett. Mali ma strážiť. U nás, v tom našom veľkom dome.

„Jasper,“ zakričal na neho. Ujo Jasper doletel.
„Áno, láska?“ zasmial sa a ja tiež. Sú ako malé deti. Správajú sa ako päťroční.
„Naša neterka sa nudí,“ povedal mu Emmett zamyslene. Vedela som, že už mu niečo chodí po rozume.

„Mám nápad,“ vykríkol.
„Aký?“ spýtala som sa.
„Spravíme mamičke a oteckovi prekvapenie. Dobre?“ Emmett ma vzal na ruky a vybehol som mnou hore do oteckovej a mamičkinej spálne.

„Toto si obleč,“ zajachtal. Jasper sa len zasmial. Budeme sa hrať! Konečne! Obliekla som si mamičkine šaty, boli mi dlhé, ale to nevadí. Obula som si jej svadobné črievičky.
„Aby si voňala,“ povedal a vystriekal na mňa celú ockovu voňavku.

„Tak a keď príde otecko a mamička, my zakričíme a ty zídeš dolu, platí?“ podal mi ruku.

„Platí,“ kývla som. Ešte mi učesal vlasy a obaja zišli so smiechom dolu.
Asi po piatich minútach sa ozval krik.
„Nessie, môžeš.“ Zdvihla som si spodok šiat a krok po kroku som kráčala po schodoch, topánky mi boli trošku veľké, ale to vôbec nevadí.

„Emmett! Jasper! Ja vás zabijem!“ kričala na nich mamička a začala ich naháňať po obývačke.

A žili sme spolu šťastne, až pokým... Až pokým nezasiahol strýko Emmett!

Ďakujem všetkým, ktorí túto poviedku čítali a hlavne ďakujem za krásne komentáre, ktoré ste mi zanechávali. :)

Autor: lenuskaemm (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska si vždy nájde tú správnu cestu - 34. kapitola + Epilóg: