Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska je láska - 5. kapitola

15.08.2012 (07:15) • Nika248 • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1036×

Pohľad Renesmee

Rýchlo som sa otočila a uvidela iba oči, ktoré na mňa upierali pohľad, z ktorého mi naskakovala husia koža. Nevedela som však s presnosťou povedať, či sú to ľudské oči.

„Je tam niekto?“ spýtala som sa so značným strachom. Zrazu sa oči začali vzďaľovať a nakoniec zmizli. Bežala som do domu a v tú chvíľu mi bolo jedno, či ma niekto zbadá. Chcela som byť čo najrýchlejšie v bezpečí domu.

Hneď, ako som vošla, zamkla som za sebou dvere aj okno, ktoré si ani nespomínam, že by som otvárala. Ešte som prezrela som, pozatvárala všetky okná, zamkla zadné dvere vedúce na malú terasu a ubezpečila sa, že sú poriadne zavreté aj dvere na balkón. Nechápala som to. Naši mi hovorili, že hoci som chápala, čo od nás Volturiovci chceli, keď prišli po mojom narodení, nebála som sa. A teraz zbadám iba oči v kríku a utekám do domu a všetko zatváram, akoby ma prenasledoval vrah.

Rýchlo som šla hore a ľahla si, dokonca som si nedala ani moju dlhú sprchu, ktorú si dávam vždy pred spaním. Očami som bola stále na sklenených balkónových dverách. Po chvíli som upadla do hlbokého spánku.

Keď som sa prebrala, mala som veľmi čudný pocit. Bola som veľmi unavená a stále sa mi v hlave prehrával sen.

Na balkóne sa zjavil ten muž z baru. Otvoril balkónové dvere a usmial sa na mňa. Ja som ničomu nerozumela. Cítila som strach, a preto som sa zababušila do deky. Zrazu mi pozrel do očí a povedal:

„Pozvi ma dnu!“ nechápala som to, no poslúchla som ho a pozvala ho dnu. On vošiel, sadol si na kraj postele a posledné, čo si pamätám, bolo, že mi povedal, aby som sa nebála.

Viac si z toho nepamätám, zrejme som sa potom prebrala, no aj keď to bol obyčajný sen, mala som zvláštny pocit. Z rozmýšľania ma vytrhol zvuk mobilu. Rýchlo som pozrela na display a zbadala sms od Alice.

Ak si nepohneš, zmeškáš školu a tvoj profesor ti dá trest týždeň po škole a Emmett sa nebude môcť prísť pozrieť na ten zápas, na ktorý chce ísť, aj keď som mu povedala, že mu poviem, ako skončí.

Ach, tá Alice, pomyslela som si, čo by som bez nej robila.

Rýchlo som šla do kúpeľne vykonať rannú hygienu. Obliekla som si modré džínsy, biele tričko a do ruky si vzala krátku modrú bundu. Vlasy som si vyčesala do vysoko usadeného vrkoča, slabo naniesla špirálu a vydala som sa dole. Tam som si dala všetky učebnice do tašky, prehodila som si ju cez plece a vyšla z domu. Na ceste do školy som napísala Alice sms, či chcú naozaj prísť, pretože na poslednom love som bola týždeň pre mojím odjazdom a vtedy som mala len malú srnku. Odpísala mi, že keď prídu, tak so mnou niekto pôjde. Potom som tie správy vymazala a zabočila smerom ku škole.

Hneď pri vchode bol hlúčik študentov, medzi ktorými som spoznala mojich priateľov. Spoločne sme sa odobrali do tried. Celý deň ubehol v pohode. Cez hodiny som buď počúvala výklad profesorov a aktívne sa zapájala, ako na dejepise, alebo som len pozerala z okna, ako na matematike. Cez prestávky som sa zdržiavala v prítomnosti mojich priateľov.

Po škole som sa vybrala domov. Mala som ešte pár hodín, kým budem musieť ísť do Grillu, tak som to využila tým, že som si spravila všetko potrebné do školy. Chvíľu pred šiestou som si pripravila všetky veci na zajtra a pomaly sa začala chystať. Chvíľu som stála pred preplnenou skriňou a premýšľala, čo si oblečiem. No potom som si uvedomila, že  to nie je žiadne rande, tak som si dala džínsy a tričko, v ktorých som bola aj v škole. Keď som bola oblečená, prebehla som leskom po perách a vzala si malú kabelku, do ktorej som hodila kľúče, peňaženku a mobil.

Pomalým krokom som sa blížila ku Grillu. Keď som vošla, Damona som nikde nevidela, no mal ešte dvadsať minút, tak som si sadla ku baru, za ktorým bol, ako vždy, Matt.

„Ahoj, Ness. Dáš si niečo?“ okamžite si ma všimol a venoval mi krásny úsmev.

„Ahoj. Nie, vďaka. Na niekoho čakám,“ oplatila som mu úsmev. Po chvíľke musel odbehnúť, pretože Grill bol dnes plný. Hoci tu okrem neho boli ďalší dvaja čašníci, bolo vidno, že nestíhajú. Pozrela som na hodiny a zistila, že mám ešte pätnásť minút, tak som sa rozhodla pomôcť mu.

„Pomôžem ti? Vidím, že nestíhate,“ spýtala som sa a čakala na odpoveď.

„Hej, to je pravda, no nehovorila si, že na niekoho čakáš?“ odpovedal mi otázkou.

„Hej, čakám, no mám ešte čas, tak som sa rozhodla, že ho využijem k dobru. Čo mám robiť?“

„Mohla by si ísť zistiť, čo si dá tá skupina vzadu. A Renesmee, ďakujem,“ dodal na záver a podal mi blok s perom, kam mám zapísať objednávku. Iba som ho s úsmevom prijala a vydala sa ku spomínanej skupine, ktorá sa skladala z hráčov futbalu. Ako som si mohla všimnúť, tu berú tento šport veľmi vážne. Hráči i roztlieskávačky chodili v uniformách niekedy aj mimo školy.

„Dobrý večer, čo si dáte?“ usmiala som sa na nich a čakala na ich odpoveď.

„Pivo pre všetkých. Dnes vás pozývam ja, chalani, aby sme oslávili môj návrat do mesta! A k tomu budeme mať aj krásnu obsluhu. Dnešný večer je čím ďalej, tým krajší. Ako sa voláš, kráska?“ povedal mi chalan uprostred. Mal nakrátko ostrihané vlasy a tmavé oči, ktorými sa na mňa pozeral a v školskej bunde mu bolo krásne vidieť trénované svaly.

„Renesmee, no ja vás nebudem obsluhovať, hoci ďakujem za kompliment. Len som sa prišla spýtať, čo si dáte. Idem to povedať k baru a oni vám to prinesú,“ usmiala som sa a otočila na odchod. Ešte som stihla počuť z úst toho športovca škoda. Sama pre seba som sa usmiala a vybrala sa k baru.

„Vraj si dajú šesť pív,“ povedala som a ešte raz ich pre istotu prepočítala. Znovu som sa posadila a sledovala Matta ako pripravuje pivá. Prvýkrát som si všimla aký je zlatý.

„A na koho to vlastne čakáš? Poznám ho?“ vytrhol ma z myslenia Matt.

„Vlastne, zrejme ho poznáš. Je to Stefanov starší brat. Damon,“ prezradila som mu a čakala na jeho reakciu, ktorá ma trošku prekvapila.

„Na Damona?! Nessie, s ním by si sa nemala stretávať. Nie je to vhodný spoločník. A už vôbec nie pre niekoho ako si ty,“ povedal a tým mi úplne vyrazil dych. Stefana má celkom rád, tak som si myslela, že aj jeho brata, no zrejme som sa splietla.

„Prečo to hovoríš? Mne sa zdal, náhodou, veľmi milý,“ povedala som mu a čakala na jeho odôvodnenie.

„Pretože on nie je ako si myslíš. On je proste...“ Chcel pokračovať, no zrazu sa jeho pohľad presunul zo mňa, za mňa. Otočila som sa tým smerom a zbadala krásne vyzerajúceho Damona. Lepšie som sa mu zahľadela do tváre a naozaj tam bolo niečo tajomné, no možno to ma na ňom práve zaujalo.

„Ahoj, Nessie, dúfam, že na mňa nečakáš veľmi dlho,“ povedal a pohľadom akoby upozornil Matta, aby bol ticho a ten so poslúchol.

„Ahoj, vôbec nie. Prišla som len pred chvíľou a zatiaľ som pomáhala Mattovi a bavila sa s ním,“ usmiala som sa. Neviem prečo, no vždy, keď sa na mňa pozrie, mám chuť sa usmievať.

Pohľad Damona 

Ako si len Matt dovolil hovoriť Nessie niečo o mne. Ak by sme tu boli sami, tak by som mu niečo spravil. V rohu som zbadal v skupine ľudí tvár toho hlupáka. Mohol som si myslieť, že sa do mesta vrátili spolu. Len som dúfal, že tento si Nessie nevšimol.

„Čo si dáš?“ opýtal som sa milým hlasom Nessie, keď sme si sadli k stolu.

„Len džús. Vďaka,“ usmiala sa na mňa. Bola taká zlatá.

„Hneď ti ho prinesiem,“ vstal som a vybral sa smerom k baru.

„Hej! Dvakrát džús,“ povedal som smerom k Mattovi.

„A aké?“ opýtal sa ma hlúpo.

„Skús ma prekvapiť.“ Ironicky som sa usmial a pokračoval: „Ozaj. Ešte raz budeš Renesmee, alebo komukoľvek, hovoriť niečo na štýl toho, čo si jej hovoril, tak by sa mohlo stať, že by sa tvoja tvár objavila na zozname nezvestných. Je ti to jasné?!“

„Úplne jasné,“ povedal tichým hlasom, podal mi džús a pripísal mi to na účet, ktorý budem musieť vyplatiť ešte tento týždeň.

„Tu to je,“ položil som jeden, podľa farby multivitamínový džús pred Renesmee a s druhým som sa posadil oproti nej.

„Ďakujem,“ usmiala sa a hneď si odpila. Bavilo sa mi s ňou perfektne a uvoľnene. Občas som si všimol pohľad Matta, no vždy som ho len odignoroval a ďalej sa venoval Nessie.

„Čo by si povedala na večeru v piatok u mňa. Uvarím ti niečo talianske a ak chceš, tak ti ukážem aj nejaké knihy o renesancii, ak ešte stále potrebuješ tú pomoc,“ povedal som a čakal, čo mi odpovie.

„Rada by som prišla, no nemôžem. Nie, žeby som nechcela, no nemôžem, príde moja rodina.“ Usmiala sa na mňa krásnym úsmevom.

„To je veľká škoda.“ Zatváril som sa veľmi smutne a vlastne som sa tak aj cítil. Bolo mi ľúto, že moje pozvanie neprijala, i keď som chápal jej dôvody. Bol som si istý, že so svojou rodinou má veľmi dobrý vzťah, čiže jej musia chýbať.

„Ale možno by som sa mohla na chvíľu vytratiť. Tu máš moje číslo, skús mi zavolať,“ povedala a na kúsok servítky napísala svoje číslo.

„Fajn, zavolám. A tu je zase moje číslo. Keď chceš, môžeš zavolať aj ty mne.“ A dal som jej svoje číslo. Ak by som nebol sedel, tak by sa mohlo stať, že by sa mi podlomili nohy z jej úsmevu, ktorým ma obdarovala každú chvíľu. Mám pocit, že toto dievča je pre mňa viac ako ktorákoľvek pred ňou.

Pohľad Renesmee

Nechápem to. Nikdy som žiadnemu chlapcovi nedala svoje číslo a teraz? Dám ho Damonovi. Cudziemu mužovi, ktorého vidím asi tretíkrát. A neviem sa vynadívať na jeho krásne oči, vypracované telo, ktoré vďaka obtiahnutému tričku pekne vidno. No hlavne na tie dokonalé pery, ktoré ma k sebe volajú.

Ach, pomyslela som si, asi som zamilovaná do Damona Salvatorea.

Autor: Nika248, v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska je láska - 5. kapitola: