Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska Bohov trvá večne °° 24

30.01.2011 (09:30) • BlackStar • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1635×

24. kapitola

„Kruci, čo to k sebe nepôjde?!“ kričala som ako zmyslov zbavená. Ťahala som tú stuhu akoby mi išlo o život, čo v podstate aj celkom išlo.

„Poď, poď, poď,“ nabádala som ju mysľou. Tá jeho bola tvrdohlavá ako somár. Nepohla sa ani o milimeter. Dokonca mala okolo seba aj nejaký divný opar. Nechala som jeho stuhu tak a prešla k Dylan. Tá išla o niečo lepšie, až na to, že pri každom pokuse som strácala príliš energie. Cítila som ako mechom porazená...

Sadla som si do tureckého sedu a premýšľala. Rojili sa mi rôzne nápady, ako by k sebe mohli ísť, ale ani jeden by som tu nemohla uskutočniť. Rôzne atentáty, až cez žeriav – to by mohli ísť.

Hystericky som sa zasmiala.

„Začínam šalieť,“ povedala som si.

„Dobre, hovorím si sama pre seba, to už je na nejaké to vyšetrenie,“ hovorila som a hovorila. Namiesto toho, aby som sa snažila vyriešiť tú záhadu, trepala som si o svojom vnútornom stave.

„Dobre, pokoj. Všetko sa spraví,“ upokojovala som sa. Začala som sa len tak nemo pozorať na tie dve rovnaké – no zároveň také odlišné – stuhy. Začala som ich tlačiť iba silou mysle – čo bola pre mňa blbosť, keď som nikdy na nič také neverila. A vlastne som to iba tak skúšala. Veď keď už som tu, tak prečo nie...

Na moje prekvapenie sa začali pohybovať. Síce skoro nepostrehnuteľne, ale začali.

Zvýskla som a vyskočila na nohy. Bola som nesmierne rada, pretože som začínala strácať nádej.

Znova som si sadla do tureckého sedu a začala sa sústreďovať. Čím viac energie som sú sústredila na ich pohyb, tým viac ma to vysiľovalo. 

Po pár pokusoch, kedy sa stuhy priblížili tak blízko, ako sa len – z môjho pohľadu – dalo, padla som vysilené na zem. Sťažka som oddychovala a usilovala sa nabrať čo najviac energie.

Pozrela som na ne a videla, ako sa ten divný opar, ktorý vládol okolo Marcusa snaží odtlačiť Dylaninu stuhu. Dostala som záchvat. Tak po mojom úsilí, nie je ten blb schopný vďačnosti.

Aj keď som vedela, že je to zbytočné, silou som sa zaprela do jeho stuhy a tlačila. Oprela som sa chrbtom, tlačila som nohami, rukami, dokonca aj hlavou, no s ňou to nepohlo ani o chlp.

Vzdala som to, nemo význam už nič podnikať, pokiaľ to oni sami nebudú chcieť...

Zatvorila som oči a poddala sa tomu príjemnému pocitu...

Zrazu som ležala vo svojej izbe. Nado mnou sa skláňal Edward a hneď za ním celá jeho rodina. Všetci mali na sebe ešte oblečenie z plesu, ale veď muselo ubehnúť hádam dvadsaťštyri hodín. Nebolo to len tak. Určite som tam strávila toľko času, pretože som myslím aj zaspala.

Na moju obranu, nechcela som, ale keď som sa toľko snažila... Trocha oddychu nikdy neuškodí.

„Koľko som bola... ehm, mimo?“ spýtala som sa s obavami. Vôbec som nevedela, čo čakávať.

„Pár minút, možno štvrť hodiny,“ odpovedal pohotovo Edward. Hodila som na neho mierny úsmev a už sa stavala. Chcela som... Vlastne ani neviem, čo som chcela spraviť. Neviem, čo mám robiť. Prísť za nimi a spýtať sa ich, či sa necítia zamilovaní? No to určite.

Dobre, jediná možnosť je, aby som ich odtiaľto dostala a znova sa ponorila do svojho sveta.

„Mohli by ste odísť? Potrebovala som si pospať. Všetci,“ dodala som, keď som videla jeho pohľad. Smutne som sa usmiala a už som radšej nič nevnímala. Počula som ako sa zaklapli dvere a už som iba cítila, že sa znova vznášam.

Ok, som tu, ale čo ďalej? Už som spravila snáď všetko...

„Predtým ti to išlo, keď si sa sústredila iba tak, z miesta.“ Znova sa rozprávam sama so sebou, hrôza to so mnou.

Spravila som, čo som považovala za správne. Boli blízko... Zamerala som sa na Marcusovu stuhu a čakala. Zatvorila som oči...

Bolesť. Preukrutná bolesť prestupovala mojou mysľou. Videla som hmlistý opar, ktorý sa zakráda ako zlodej. Kradne mi zdravý rozum. Prestávala som myslieť reálne. Prestávala som myslieť. Nedokázala som sa sústrediť...

Bolesť.

Smútok.

Zmätok.

Kričala som. Kričala som z plných pľúc. Nedalo sa inak, chcela som, aby to bolo preč a už nech sa to nevráti. Chcela som vidieť jeho tvár ako sa usmieva. Chcela som sa dotknúť jeto tvrdej pokožky, ktorá je taká mäkká. Chcela som jeho...

Bolesť prešla. Akoby sa ani nebola dostavila. Z ničoho nič. Keď som myslela na neho, všetko akoby stratilo význam... On je to, čo potrebujem a bez čoho nedokážem žiť. To náhla uvedomenie si všetkého čo som mu spôsobila, mi vohnalo slzy do očí.

Nie, musím to dokončiť. Aspoň pre ňu, pre moju matku. Dokážem, že som ich hodná. Dokážem, že nie som žiadne podradné stvorenie, ako si mnohí myslia. Dokážem to.

S novo nabitým elánom a so slzami v očiach som sa poobzerala. Videla som ich. Boli od seba vzdialené na centimetre. Stačil by malý vánok...

A vtedy mi to došlo. Konečne sa to skončilo. Tá bolesť bola jeho. Ten opar bol... Muselo to byť hrozné... 

Už bude všetko v poriadku.

Zrazu som začala strácať niť myšlienok. Znova som sa ponárala do tmy. Nie, ja som ešte nechcela. Snažila som sa udržať hore, no pomaly sa ma to zmocňovalo.

 Edward Anthony Masen Cullen, bolo posledné čo som videla...

„Nié!“ kričala som. Nie, toto nebola pravda. To čo som videla sa nemohlo práve diať. Nie, nie a nie. Ale teraz musím spraviť niečo iné. Potom tu budem iba pre neho...

***

Padlo rozhodnutie.

„Už nič nespravím,“ vzlykla mladá Bohyňa nad osudom svojej dcéry. Prišla na to a práve v tej chvíli jej tiež vyplávali na povrch jej city. Vlastne mohla byť rada, jedine tie ju zachránili. Cit tak silný, že ju zachránil. Spravila, čo bolo v jej silách, no tomu sa vzdorovať nedá. Dúfala, že sa rozhodne inak. Dúfala, ale márne...

Každý deň, ktorý strávila pri pozorovaní toho malého uzlíčka lásky, bola presvedčená, že sa k nej raz pripojí. Že budú spolu vykonávať svoj údel... To čo sa zdalo ako skorá budúcnosť, odplávalo v nenávratno.

Mala to vedieť. Mala vedieť, že tak či onak, by niekedy nastala situácia, ktorá by všetko zničila. Vedela, že raz by to nastalo. Každý má svoje túžby a skryté želania. Neudržala by ju tu. Na to bola Isabella príliš silná. Plná jej moc ju skoro pohltila, tak by mohla – pri správnom používaní – zničiť kohokoľvek, aj keď sa to nezdá...

„Milujem ťa, zlatko...“ Tichý vzlyk vypustený do tmy...

***

„Dúfam, že ma chápeš. Povedala som ti všetko a snáď si ma pochopil. Ak budeš chcieť, vymažem ti túto časť spomienok.“ Nemo na mňa pozeral a ja som sa bála, že zavolá gardu alebo dokonca Ara. Nebola som si istá. Dopovedala som mu úplne všetko.

„Tak čo?“ pýtala som sa nesmelo...

„Och, prepáč. Ja... je toho priveľa, nie som si ničím istý, no myslím, že by to mala byť pravda. Niečo sa zmenilo aj a si nie som istý čo. No, nemienim nič z tohto prezradiť. Môžeš mi kus pamäte vymazať, no nie všetko... Budem rád, ak si na teba spomenie.“ Usmial sa... A je to. Som rada, že to zobral tak dobre. Nie som si istá, čo by som robila, ak by sa to obrátilo proti mne. Sama by som síce vyviaznuť mohla, no iste by sa dozvedeli o Cullenovcoch, takže by som ich tu samotných nechať nemohla.

„Som rada. Máš pár dní, pokým všetci odídu a tiež aj ona.“ Mrkla som na neho. „Zajtra by som chcela odísť, takže hneď ráno, prosím, príď. Zmažem tento rozhovor a ostatné ti nechám.“ Miernym úsmevom som ukončila celú túto záležitosť. Dúfam, že to bude všetko v poriadku a nik sa o tomto nedozvie...

***

Je to neuveriteľné. Ako môže niekto taký byť Bohom. Stále tomu nemôžem uveriť, aj keď viem, že je to pravda. Niečo v omne sa zlomilo a ja to nedokážem ignorovať. Všetky spomienky, city akoby nabrali inú váhu. Akoby sa odo mňa odrezali a zostali príjemnou melódiou v mojom srdci. Len to najlepšie, čo sme zažili si uchovám v srdci, teraz je čas, aby som znova žil... Dúfam, že aj ty si tam šťastná, Didyme.

Obrátil som tvár k oblohe. Potreboval som na vzduch, tak som zašiel do záhrad. Je to tu prekrásne, keď viete, kam máte ísť. Sadol som si na lavičku, ktorá bola obrastená hustým kríkom...

„Môžem si prisadnúť?“ Hlas, ktorý znel ako tisíc perličiek štrngajúcich o seba sa mi ozval za chrbtom. Pomaly som sa otočil a dúfal...

„Samozrejme,“ povedal som a postavil som sa. Tak ako za starých čias. Posadila sa, uhladila si šaty – nebolo zrovna najteplejšie – a pozrela sa mi do očí. Tie jej svietili karamelovou farbou a videl som v nich lietať iskričky. Bola krásna a neodolateľná...

„Ako ste to tu našli?“ spamätal som sa.

„Po plese som sa bola prejsť a náhodou som na toto miesto natrafila. Potom ma však vyrušil nejaký hluk, tak som radšej odišla,“ povedala s úsmevom. Bola milá, krehká, taká nesmelá...

„Smiem vedieť vaše meno?“ Slušnosť káže spýtať sa.

„Dylan, pane,“ povedala pokorne. Nie, nechcem, aby sa ku mne správala ako k vládcovi, dnes som len Marcus...

„Marcus,“ predstavil som sa neformálne a nadvihol jej ruku v náznaku pobozkania jej ruky.

Zasmiala sa a ja som nadvihol zrak. Mala na tvári pobavený výraz, no nebolo to pohŕdavé, skôr hravé, detské.

Sám som sa oprel naspäť o lavičku a pozoroval, ako sa jej pery pohybujú. Bola výrečná a veľmi vynaliezavá. Dokázala si poradiť v každej situácii, aj keď bola akokoľvek zamotaná. Rozprávala ako sa stala upírkou, ako prišla ku klanu a ako dlho sa snažila ovládnuť. Vravela, že nebolo jednoduché prísť sem, keď museli ísť lietadlom.

Bola fascinujúce ju pozorovať. Pri každej spomienke sa zasnila a bolo vidno, že si svoju existenciu užíva. Bola ako anjel zoslaný priamo z nebies...

***   

Fúú. Padla som do poštárov a hneď som zaspala...

Sedela som na sedačke, ruku som mala položenú v nejakej chladne, príjemnej... Čakala som. Na niečo som čakala. Bolo to dôležité, veľmi dôležité a ja som vedela, že to čo spravím bude správne. Len tá jedna vec by ma mohla urobiť šťastnou. Len jedno by som spravila a mohlo by sa to zvrtnúť v nešťastie, ktoré by som sama neprežila. Spravila by som hlúposť a bol by koniec. Definitívny...

Vedela som, čo nadíde, no nebola som si istá, či to všetci schválili. Vôbec sme o tom nehovorili, no on ma uisťoval, že je všetko v poriadku. Verila som mu. Verila som mu ako nikomu inému. Bol mojím všetko a nikdy by som nedokázala spraviť tak hroznú vec... Otočila som sa na stranu a zbadala výjav ako zo sna. Nie ja som Boh, to on je Bohom, mojím...

Zažmúrila som do nového dňa... Na moje prekvapenie bola nádherne. Slnko svietilo a osvetľovalo všetky kúty izby. Bolo to kúzelné a ešte viac, keď som vedela, že v takýto krásne deň pôjdem domov. Áno, konečne sa vrátim domov, k mojej rodine, k mojim rodičom...

Stále boli, sú a budú mojimi rodičmi. Nevadí mi mať ich viac, len ma to v ten moment sklamalo. Ale dosť takýchto spomienok. Dnešok je veľký deň...

„Môžem?“ ozval sa nesmelý hlas spoza dverí.

„Samozrejme. Poď. Už je na čase.“ Usmiala som sa na neho, keď vstupoval do dverí.

Pretiahla som cez seba župan ešte skôr ako ma mohol zbadať v košieľke od Alice.

Sadol si na posteľ a ja hneď vedľa neho. Vôbec som netušila, čo robiť, ale to som jemu povedať nemohla. Trocha som sa začervenala.

„Dobre, takže iba tú časť, kedy som ti to povedala. Niečo ti nechám, aby si po mne hneď nevyletel.“ Môj hlas naberal podtón humoru, aj keď som vedela, že ak by som mu toho moc vymazala, bolo by zle. A to dosť.

„Som rád, že si mi všetko povedala.“ Usmiala som sa.

Tak, ide sa na to!

Sústreď sa a mysli iba na neho. Všetko ostatné nemôže existovať, nie teraz...

Zrazu som zacítila jemnú blanu ako sa obťahuje okolo mňa, potom na mňa dopadli všetky jeho spomienky. Sťažka som vydýchla. Pocítila som studený dotyk na ruke. Upokojil ma tak ako nikdy. Bolo to divné, že zrovna dotyk od Marcusa bude príjemný...

Začali šedivieť... Nie, sústrediť!

Dobre, znova sú pri mne. Začala som si robiť poriadok. Všetko nepotrebne som akoby obchádzala a sústredila sa len a len na tie z predošlých dní. Začala som ich odoberať a zrazu som si všimla jednej spomienky, ktorá bola z minulej noci.

Krása. Taká nádhera, pod mesiacom, hviezdami. Spoznali tak ako som si to predstavovala. Jednoducho dokonalosť...

Všetko, čo som myslela, že nebude potrebovať som proste odobrala a iné som nechala. Niečo upravila, čo nie je pekné, ale pre môj a ich normálny odchod nevyhnutné...

Zrazu som znova pocítila svoje spomienky, svoju myseľ. Cítila som, že ma niekto drží. Chcela som povedať, že je to v poriadku, tak som otvorila oči a hľadala Marcusa. Ten sedel na posteli predo mnou a trocha si pretieral tvár. Ok, nič hrozné sa nestalo. Vydýchla som.

Ale počkať, kto ma drží? Žeby to nakoniec povedal?! Spanikárila som a hneď odhodila dotyčného, ktorý ma držal.

Ozvala sa hrozná rana a ja som počula ako sa sype omietka. Zbadala som prekvapený, no zároveň smutný pohľad Marcusa. Čo sa to deje?

Poobzerala som sa okolo seba a zbadala tú spúšť čo som narobila. Bola to hrôza a to ja ešte slabé slovo. V stene bola obrovská diera, ktorá tam ostala po tom útočníkovi... Kto to vlastne bol. Pozrela som sa na Marcusa a videla som, ako sa na niekoho pozerá. Tiež som sa otočila tým smerom a videla chrbát. Tak strašne známy... Nie, čo som to spravila?! Zosunula som sa na posteli naspäť a nedokázala zo seba vydať ani hlásku.     

Prepáčte! Strašne ma to mrzí. Ale tak, snáď sa páčilo a ja som si tú poslednú časť nemohla nechať ujsť. Konečne sú si kvit. Raz jeden, raz druhý. Som hrozná, ale tak...

Black

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska Bohov trvá večne °° 24: