Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska Bohov trvá večne °° 23

08.01.2011 (08:30) • BlackStar • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1932×

23. kapitola  

A sakra! Tak zrovna, keď sa snažím zakrádať preč, ma musí niekto nachytať.

Bol to Aro. Ale čo ten tu robí?

Otočila som sa na neho a mierne sa pousmiala. Bol to taký ten nevinný úsmev, ktorý hovorí, že som nič zlé nespravila.

„Izzie, chcel mi ťa iba oboznámiť s tým, že na ples by si si mala niekoho nájsť. Myslím partnera, ktorý ťa tam odprevadí.“ Bože, a kto to má ako byť?!

Uprel na mňa jeden významný pohľad – ktorý som netušila aký mal význam – a odišiel.

Dobre, premýšľaj. Cullenovci. Jasné, Edward... ale, je tu menší problém. Akosi spolu nekomunikujeme. Ale za pokus nič nedám. Aspoň nech ma tam odvedie, potom môže ísť vlastnou cestou a ja tou svojou.

Vybrala som teda k ich izbám. Bola som nervózna. Čo ak už niekoho požiadal? Ale čoby!

„Je v izbe,“ oznámila mi Alice, keď som prišla. Usmiala som sa na ňu, no bol to len taký náznak...

Zaklopala som, nechcela som mu tam priamo vtrhnúť...

„Ďalej,“ povedal polohlasno.     

Pomaličky som otvorila dvere a nakukla dnu. Bol tam, sedel na posteli a čítal. Neviem čo, ako náhle ma zbadal, odložil ju a bleskovo sa posadil. Čakal.

Ja som sa neisto prešmykla dnu a postávala som pri dverách...

Nevedela som, čo poveď. Ako sa ho spýtať...

„Vieš,“ začala som, „chcela som sa opýtať, či... či už máš niekoho na ten ples,“ opýtala som sa sekane. Išlo to zo mňa dosť ťažko. Nevedela som kam s očami a nieto ešte s rukami. Stále som si ich trela skrývala za chrbát...

„To sa pýtaš preto, lebo...?“ Nechal otázku doznieť v šume lístia za oblokom.

„No, vieš... Ehm,“ odkašľala som si – úplne zbytočne, „dozvedela som sa, že musím mať partnera. Aspoň na začiatok. Tak som sa prišla opýtať, či by si-“

„Nemôžem. Sľúbil som to Tanye,“ prerušil ma a mňa vtedy zasiahol blesk.

Znova som sa ponorila do toho bezodného mora. Mora pocitov, ktoré sa premiešavajú... Pôsobia na seba takou silou, že ich nezvládam. Znova som sa pustila. Znova to spôsobil on.

Nedá sa inak. Ponorenie ma nebude stáť život, ale vedomie...

***

„Ty si úplný blbec!“ vrieskala som sa ako zmyslov zbavená. Čo si to ten magor dovoľuje. Neviem nájsť slová na takú sprostosť. Celý čas sa tu trápi a teraz odmietne. Veď to je nenormálne, nelogické. Nedá sa to pochopiť. Vie, ako veľmi jej to ublížilo? Nie? No mal by. Veď on prežíval to isté...

„Však to nebola iba pomsta. To by bolo úbohé!“ krikla som naňho znova.

„Alice,“ zlomil sa mi hlas.

„Tak teraz si to pekne vy-. Veď vieš čo myslím.“ Odišla som taká nesvoja, že som zabudla, že Jazz stojí za dverami. Buchla som s nimi, a jemu pristáli na tvári.

„Prepáč, ja... Ide na lov,“ oznámila som hlasnejšie, nech to vedia všetci.

Rýchlo som vyšla z hradu, tak aby ma nikto nevidel. Snažila som na tom všetkom nájsť niečo pozitívne, niečo, od čoho by som sa mohla odraziť, ale nie a nie to nájsť. Stále mi na myseľ prichádzajú obrazy Belly stojacej po Arovom boku a pohľad upierajúci do neznáma. Otriasla som hlavou v snahe všetko to vyhnať z hlavy. Nepomáhalo to. Nič sa nedialo, iba som si tam spravila neporiadok. Všetky myšlienky sa stočili iba na jednu vec. Ples. Na tom plese sa rozhodne. To bude rozhodujúci súboj. Bella sa bude musieť rozhodnúť...

Po pár hodinách lovenia a prečistenia si hlavy som sa vydala naspäť. Vyhľadala som Rose a Bellu. Aspoň niečo si užijeme ako pred tým. Znova si zájdeme na nákupy a Bella bude protestovať. Tak sa teším...

„B- Ehm, Izzie!“ zakričala som, keď som sa dostala do jej izby. Nikto tu nebol. Bolo to zvláštne, pretože sa zdržiava iba tu, alebo... Jasné!

Po tom, čo jej ten chumaj spravil by som sa ani nečudovala. Žiadny pach, ale to je prirodzené, dokonca som si aj zvykla.

Prišla som do úplne inej krajiny. Všetko tu bolo ako zo starého filmu. Kvety kam sa len pozrieš a maličký altánok, ktorý stál uprostred. Vedľa neho sa kolísala malá hojdačka, na ktorej sedela Bella. Nohy mala pritiahnuté k telu a hlavu medzi kolenami. Vyzerala ako porcelánová bábika, ktorá sa má práve rozpadnúť...

„Izzie,“ oslovila som ju, aj keď sa mi to meno priečilo. Nemala som ho rada, ale ak by som ju oslovila inak, mohlo by to zle dopadnúť.

„Nie, nechcem nikoho vidieť. Alice nechaj ma!“ odstrčila ma rukou, ktorú vztiahla, aby som sa nepriblížila. Chápala som ju, ale musí sa pozbierať.

„Izzie.“ Tak ťažko sa mi vyslovovalo jej meno... „Poďme, ideme na nákupy a žiadne protesty.“ Bella sa mierne usmiala, videla som ako sa jej pokožka na tvári trocha napla.

„Nemôžem, Aro ma tu chce. Iba v hrade sa môžem pohybovať.“ Kruci!

„Tak pôjdeme za ním. To je jedno, len poď!“ Vytiahla som ju na nohy a objala okolo pásu.

Spolu sme sa tackali po chodbách. Ja som zamierila do Arovej pracovne. Chcela som ho nejako ukecať, aj keď viem, že to bude skoro nemožné. Pred dverami som sa zastavila a Bellu podopierala iba plecom. Zaklopala som a čakala. Dlho som nemusela, pretože hneď prišla odpoveď.

„Drahá Alice, čo by si rada?“ spýtal sa ma slizkým hlasom. Dobre vedel, že som neprišla odpovedať na jeho žiadosť.

„Chcela som Izzie zobrať niekam do mesta, na nákupy. Na ples toho moc nemá.“ Nadhodila som psie oči, aj keď viem, že Aro by psa najradšej zakusol, než by sa s ním pomaznal...

Čakala som a čakala. Jeho výrazy sa menili ako na bežiacom páse a ja som nestíhala sledovať, ktorý je ten správny...

„Dobre, môžete ísť. Ale dávaj na ňu pozor. Je to poklad,“ usmial sa úlisne a pokynul, že môžeme ísť. Vyletela som odtiaľ ako strela a Bellu som vláčila za sebou.

Rozrazila som dvere od našich izieb a Bellu posadila na gauč. Vtrhla som do izby Rose a Emma.

„Alice!“ zakričali na mňa zborovo obaja.

„Nerobte, akoby to bolo niečo, čo som ešte nevidela. Rose, ideme na nákupy. Na tamto,“ rozhodila som rukami, „bude ešte času dosť.“ Rýchlo som zatvorila dvere a vošla do našej izby. Začala som sa prehrabávať vo veciach, ale nič dobré na nákupy som nenašla. nakoniec som predsa len niečo našla a pozrela sa po niečom aj Belle. Tá stále iba sedela na sedačke a prihlúplo sa usmievala. Nechápem prečo, iba ak by jej preskočilo, čo sa stať naozaj nemôže...

„Bella, na poďme. Prečo sa tak usmievaš!“ kričala som na ňu celú cestu. Rose šoférovala a ja som vzadu spovedala Bellu.

„To ja,“ vydala zo seba.

„No ták, čo ty?“ Tlačila som na ňu ako to len išlo.

„Ovplyvnila som jeho rozhodnutie. Pustil ma, pretože som mu tú myšlienku podstrčila.“ No wow. Tak toto je vážne niečo.

„Pre Boha, koľko tých schopností ešte máš?!“ zhíkla som a potom sa rozosmiala. Obidve sa ku mne pridali. Tak toto je Bella, ktorú chcem a poznám a mám ju zo srdca rada...

***     

Toto som potrebovala. Odpoludnie s kamarátkami. Poriadne si vyčistiť hlavu a prestať myslieť na závažné veci. Prestala som sa trápiť a myslela na úplne banálne veci. Ako je to, aké šaty sa mi hodia. Bola to zábava a ja som neprotestovala ani na lodičky. Alice mala radosť a s Rose sme si poriadne pokecali.                      

Bola som rada, že ony ma berú a nemajú žiadne výčitky. Možno niekde vnútri seba, ale nedajú to poznať. Za to som im naozaj vďačná. A nielen za to...

Dokonca som prestala myslieť na tú hrôzu, čo som prežila v tých hrobkách. Keď už na to myslím, mala by som sa ho spýtať, musím to vedieť.

„Pane, prepáčte mi tú odvážnosť, ale raz som sa prechádzala po hrade a narazila som na...“ chvíľu som zaváhala. „Narazila som na hrobky,“ dopovedala som to a dosť sa mi uľavilo.

Bola som nervózna z toho, čo sa môže stať. Môže ma tam zavrieť k nim a ja nebudem mať šancu...

„Izzie, tých čo si videla... Sú to nomádi, ktorí sa nevedeli udržať na uzde. Boli príliš nápadní na to, aby mohli žiť pokojný život. Doviedli sme ich sem, pretože sme sa snažili s nimi vyjednávať, no nechceli o tom ani počuť. Majú zaujímavé dary, takže im dávame na výber. Buď sa pripoja k nám – tak ako ty – alebo budú zničení.“ Hovoril tak pokojným hlasom, že som skoro podľahla. Vedela som moc dobre, že on si ich chcel iba nechať. Majú príliš vzácne dary na to, aby ich iba tak odstránil.

„Vďaka. Potrebovala som vedieť odpoveď. Ešte raz Vám veľmi pekne ďakujem.“ Jemne som sa uklonila a rýchlo vybehla preč. Brr. Bolo to dosť divné...

„Izzie!“ kričala Alice spoza dverí. Nechcela som ju pustiť dnu, pretože by som to neprežila. Jej vpád by všetko zničil. Už som skoro hotová a ona nie a nie dať pokoj. Snáď sa by mala sama pripravovať, nie?

„Alice, nie. Bež sa pripraviť a Jazz ťa potom zamestná.“ Usmiala som sa.

„Nie, mám tu pre teba niečo.“ Stále nevedela pochopiť, že ju dnu nepustím.

„Bella,“ zašepkala, aby ju nik iný nemohol počuť. Nie!

Spustila som štít a ona mohla vojsť.

„Alice!“ skríkla som na ňu káravo. Vie, čo sa má a čo nie!

„Jedna drobnosť.“ Prišla ku mne a jemne mi do vlasov vtlačila kvet. Bol to kvet vyrobený zo striebra a na ňom boli drobné kamienky. Tie mali farbu ónyxu. Nezvyčajná čierna, ktorá sa pri každom pohybe menila. Šaty som mala tmavo zelené. Na niektorých miestach prechádzali do čiernej. Elegantné, no aj vyzývavé. Proste úžasné. Už zostával posledný kúsok skladačky. Škraboška. Rozprestierala sa mi po celej tvári, takže nikto neznámi ma nemohol spoznať. Možno jedine podľa mojej výšky, ale by bola tiež len náhoda...

„Dobre, môžeš ísť. Vlastne počkaj, veď príde Rory. Tak sa maj a na plese sa mi nevyhýbaj,“ upozornila ma so zdvihnutým prstom. Usmiala som sa a sadla si znova na stoličku. Po chvíľke sa ozvalo klopanie. Tiché a nesmelé. To bude on. Rory. Milý a tichý chlapec, ktorý môže mať okolo devätnásť rokov. O nič starší ako ja. Je vysoký a svalnatý, je upírom iba pár rokov, no má zvláštnu schopnosť. Dokáže premiestňovať veci, no musí to miesto – kam to chce poslať – dobre poznať a musí sa poriadne sústrediť. Dokonca to skúšal aj so sebou. Podarilo sa mu to, no potom nebol schopný dva dni nič spraviť oslabilo ho to. Ďalej to skúša iba s predmetmi a ide mu to vynikajúco.

„Ahoj,“ pozdravil nesmelo.

„Ahoj, môžeme?“ spýtala som sa, keď sa nemal k slovu.

„Eh, áno. Len... Vyzeráš očarujúco,“ sklonil mi poklonu a ja som nevedela kam s očami.

„Ďakujem.“               

Do sály sme vchádzali ako posledný. Aro, Caius a Marcus. Za nimi sme išli my, a dokonca sme išli pred Jane a Alecom. To ste mali vidieť, ako penila.

V sále sa rozhostilo ticho a všetci nemo prizerali ako vchádzame. Bola som nesvoja, no snažila som sa to zakryť. Potrebovala som sa čo najrýchlejšie zdekovať. Musela som to spraviť dnes, inak by všetko vyšlo navnivoč. Všetci by sa ešte dnes v noci, možno ráno rozpŕchli a bolo by to v...

Porozhliadla som sa po sále a zbadala ju. Dobre, má krvavo červené šaty, spolu s maskou.

Dobre a keď nastane čas, budem vedieť, čo mám robiť. Teda aspoň to tak hovorila. Dúfam, že to pôjde, inak ma klepne.

Keď sme mali za sebou celý ten ceremoniál a Arove slávnostné rečičky, vybrala som sa hľadať Dylan. Nemohla som ju nikde nájsť. Hľadala som po celej sále, ale nič. Zrazu mi niekto položil ruku na rameno. Skoro som vykríkla.

„Prepáč, nechcel som ťa vyľakať,“ ozval sa ten najkrajší hlas. Pomaly som sa otočila. Kamenná maska zdobila moju tvár, nechcela som mu ukázať, ako veľmi to bolí.

„Čo si chcel?“ Otázka, ktorá má pálila na jazyku.

„Ospravedlniť sa a vyzvať ťa k tancu,“ nahodil milý úsmev.

„Prepáč, ale nemá čas,“ odbila som ho. „Ale môžeš mi pomôcť.“ Priečilo sa mi to, ale čo už.

„Nájdeš Dylan? Vysoká, čiernovlasá, štíhla postava. Je tu s Maggie, Siobhan a Liamom. Potrebujem ju nájsť,“ vysvetlila som. Zrejme pochopil, a tak sa zadíval do prázdna.

„Je v záhrade.“ Nedokázal potlačiť úsmev... Opätovala som mu ho. Bolo to iné...

„Edward. Kde si?!“ kričal ten odporný hlas, ktorý ma ešte horšieho majiteľa. Zašepkala som tiché Ďakujem a išla svojou cestou.

Prepašovala som sa do záhrady a schovala som sa za kríky, ktoré mi poskytovali perfektné krytie.

Dobre, takže teraz čo? Mám niečo vyčarovať rukami? Dobre, možno blúznim, tie filmy mi nerobia dobre, ale tak, ako sa mám inak zachovať?!

Fúú, takže, zavri oči a sústreď sa...

Zrazu mi niekto položil ruku na rameno. Skoro som zošalela. Ešteže som si uvedomovala, že ma nemôže nikto zbadať. Otočila som sa a akoby som zbadala ducha vytreštila oči.

Bol to Edward, kto iný. Mala som chuť mu poriadne znadať, ale potom som si všimla, že Dylan tam ešte stále je a to ma vrátilo do reality. Odignorovala som ho a znova som zatvorila oči...

Moja myseľ sa vyčistila a pocítila som zvláštne chvenie. Od prekvapenia som otvorila oči. Nemohla som tomu uveriť... Bola som... Nedá sa to popísať. Akoby nekonečná miestnosť v ktorej sú milióny... stužiek? Áno, boli to stužky. Okolo seba som videla mnoho červených stužiek a ďalej odo mňa boli biele. Niektoré boli poprepletané do seba. Niektoré okolo mali akúsi bariéru... Zahľadela som sa na ne a potom to zbadala. Vypískla som a myslela, že zle vidím... Na nich boli napísané mená, ale... Boli to úplne presné mená. Stredné mená, ktoré možno ani nikto nepoznal. Prvý, ktorý som prečítala bol: Dylan Keri Emeron. Zvláštne meno, no prišlo mi aj pekné. Dokonale sa jej hodilo.

Dobre, premýšľaj, Bella.

Sú tu stuhy s rôznymi menami. Jedny sú biele potom červené... Áno, červené sú upírov a biele, asi ľudí. Ale prečo majú upíri- Aha. To má znamenať, že sú niečo ako poškvrnení? To je divné, ale zato logické...

Ok, takže sú to oni. Zbadala som stuhy tesne obtočené okolo seba. Prišla – teda skôr preletela -  som bližšie a zbadala, že je to Alice a Jazz.

Takže je rozhodnuté, dúfam, že viem, čo mám robiť...

Júú, čo si myslíte o tom jej "svete"? Trocha som sa zamyslela a nič originálnejšie ma nenapadlo. :D Takže, snáď ma nezabijete za to, ako sa bude snažiť dať ich dokopy.

BlackStar

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska Bohov trvá večne °° 23: