Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska Bohov trvá večne °° 22

31.12.2010 (12:45) • BlackStar • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1381×

22. kapitola

Že vraj Izzie, tak to si vyprosím. Povedala som Isabella, aj to je lepšie, ako nejaká Izzie. Cítim sa ako úplné iný človek... A vlastne by to bolo aj fajn. Odosobniť sa od všetkého, čo ostalo doma a vytvoriť iný svet. Inú osobu, ktorá bude patriť sem...

Som za!

„Izzie,“ odfkla si Jane. „Máš ísť na tréning. Mladý Cullen chce s tebou trénovať,“ prskala, až som myslela, že na mňa vypľuje jed. Mrcha jedna, keď už to tak musím povedať. Stále robí problémy kvôli môjmu postaveniu. Počula som ju, keď sa bavili. Som tu pár dní a už mám rovnaké postavenie ako ona, možno aj vyššie. Ale ja som o toto nestála, ale hodí sa to...

Ou, nie, že sa aj zo mňa stane taká mrcha. To by som asi neprežila.

„No, poď,“ štekla. Poslušne a bez protestov som sa dostavila do telocvične, kde už čakala celá Cullenovská rodina. Čo sa prišli pobaviť?

 Alice na mňa zamávala, no ignorovala som ju. Ten pohľad však nešlo. Nie!

„Tak, môžeme začať?“ Otočila som sa na Edwarda. A znova...

„Môžeme. Emmett, môj brat,“ zdôraznil to, „ chce byť rozhodca. A prosím, žiadny fyzický štít. Čistý boj. Si proti?“ Dával mi na výber... Nemám nič proti. Felix mi dával poriadne lekcie, takže podrazy by som mala vybrať.

„V poriadku.“ Prišla som k Emmettovi. „Izzie,“ predstavila som sa mu.

V ten moment mali všetci ústa až na podlahe, teda až na Edwarda. Buď to tak dobre hrá, alebo ho už naozaj nezaujímam. Uvidíme, snáď sa nič nestalo...

„Ech, dobre. Začíname,“ zakričal Emm.

Začali sme okolo seba krúžiť, ja pripravená kedykoľvek uskočiť, on sa sústreďoval na môj výraz. Neviem, či chce zistiť, či premýšľam nad útekom, ale nebolo mi to zrovna príjemné. Zrazu skočil. V ten okamžik som skočila aj ja. Uhla som sa mu a dopadla za neho. Išla som urobiť výpad nohou, no on bol rýchlejší, chytil mi ju a zakrútil. Dopadla som rukami na zem a premýšľala čo ďalej. Zrazu som dostala nápad.

On stále držiaci moju nohu, ja s rukami na zemi. Druhú, voľnú nohu som posunula trocha ďalej. Dala som do nej čo najviac sily a potom som vykopla.

Podarilo sa! Kopla som mu do hlavy, teda aspoň myslím a on pustil moju nohu. Rýchlo som sa postavila, no on už tiež stále naproti. Rozbehla som sa a tesne pred ním vyskočila. Spravila som salto a dopadla... Dopadla do jeho náruče. Kruci, ako sa to mohlo stať?!

„Končíme?“ spýtal sa ma a mal ma pevne zovretú. Nepohla som sa ani o milimeter. Tak to som teda dobre skončila. No, nemienila som sa vzdať, stále som so sebou hádzala a kopala nohami. Dokonca som použila aj štít, ale nič. Akoby sa proti mne všetci spikli. Namiesto, aby ho odhodil sa okolo neho tesne obtočil a nie a nie sa ho pustiť.

„Bravo,“ zakričal ten šmejd.

Začala som sa ešte viacej mrviť.

„Tak toto bola pekná ukážka. Edward, máš ešte väčší talent ako som si myslel. Perfektne by si sa hodil do gardy,“ nezabudol sa pripomenúť Aro.

Stále som bola v Edwardovom železnom „objatí“, takže som sa nemala ako dostať preč. Bolo to skoro až ponižujúce.

„Mohol by si ma, prosím, pustiť,“ sykla som na Edwarda. Bolo mi to nepríjemné a ešte k tomu, keď tu bol Aro a všetci ostatní. Možno sú na toto zvyknutí, no teraz je to iné...

Môj väzniteľ ma pustil a ja som sa so zdvihnutou hlavou odvrátila a hodila som pohľadom na Ara. Čo ešte chce?!

„Nie, vieš, že proti sebe bojovať nebudeme!“ zavrčal Edward.

„Mne to nevadí, aspoň sa zahráme,“ zasmiala sa Alice.

Pozerala som na nich ako vyoraná myš. Nevedela som si predstaviť, ako bojuje Alice a Edward. Každý s darom a ešte k tomu, keď predvídajú svoj pohyb.

„Alice,“ sykol Edward. Zrejme mu to bolo nepríjemné.

„Dobre, môžeme začať,“ vyhlásil Aro, nehľadiac na Edwarda. Bola som zaujatá tou výzvou. Ohromne ma to priťahovalo. Neviem prečo, ale chcela som vidieť Edwarda inak, ako z postoja útočníka. Niečo mi hovorilo, že to bude niečo úžasné.

A že aj bolo. Takýto zápas som v živote nevidela. V niektorých prípadoch mi unikol jeden výpad a hneď nasledoval ďalší, takže som sa musela pekelne sústrediť, aby som im všetko stíhala. Bolo to také krásne a zároveň hrozivé. Čo by sa asi stalo, ak by som nemala svoj štít? Mohla som skončiť ešte horšie, ale... on by mi nič nespravil, alebo áno?

Rýchlo som takéto myšlienky zahnala a nahradila ich krajšími...

On... vyzeral ako Boh. Akoby sme sa vymenili. Ja nejaký podradný upír a on Boh. Jeho by som s radosťou uctiev- Bože, čo to hovorím?! Zbláznila som sa? Odpoveď bola jasná! Áno, do neho...

Ale teraz to nejde. Neviem, ako sa zachová on, a ešte k tomu nemám jasno, kam sa vydám. Domov... Krásne slovo, ale kde ho nájsť? Každý hovorí, že tam kde je srdce, ale to mám rozlomené na milión kúskov. Nedokážem sa pozrieť všade, kam by som chcela.

„Izzie?“ oslovila ma Alice. Otočila som sa a videla, ako si ma všetci pozerajú.

„Chceli ste niečo, však?“ spýtala som sa ich narovinu. Nemá cenu to odďaľovať. Každý by bol iba nervóznejší a to tu nechceme.

„Mohla by si?“ spýtal sa tento krát Carlisle.

„Tak poďte. Pôjdeme niekam do lesa...“ Odviedla som ich hlavnou halou, nech nikto neprotestuje a rozbehla sa do lesa. Bol to oslobodzujúci pocit. Chodila som sem, keď som mala voľno. Takže v podstate som tu bola možno dvakrát. Zastavila som sa na malnkej lúčke, ktorá slúžila na zrazy stáda. Aspoň tak som si to myslela...

„Bella, chcel som sa ťa spýtať, prečo máš zlaté oči a pohybuješ sa ako upír?“ Pri poslednom slove mu hlas vyletel o oktávu vyššie. Iba som sa usmiala.

„To bude tým, že tak celkom upír som,“ oznámila som im a oni mali dnes už po niekoľký krát ústa spadnuté dole na zemi.

„Ale ako, veď si-“

„Ticho. Viem, jedna moja schopnosť. Keď odišla, pár som ich objavila a toto bola jedna z nich. Dokážem sa... dajme tomu prispôsobiť.“

„Takže, toto všetko,“ rozhodil rukami, „je iba tvoja schopnosť, správne?“ presvedčoval sa.

„Správne, ale asi by som vás mala dať pod štíť, ak sa vás Aro náhodou dotkne, bude prúser,“ oznámila som im a ihneď ich zabalila. Edwardovi som nechala priestor, nech môže čítať myšlienky všetkým okolo a Alice tiež. No ja som im stále ostala záhadou. A tak to má v posledných dňoch aj byť.

„Dobre, chceli ste ešte niečo, alebo môžem ísť?“ spýtala som sa a chystala sa vyraziť. Nikto nič nenamietal, tak som išla...

Do hradu som dorazila za pár minút a počula som, že je tam nejaký veľký hluk. Prišla som na recepciu, kde bola Gianna.

„Ahoj, čo sa deje?“ spýtala som sa zaujato.

„Prišli ďalší upíri, takže za chvíľu pôjdem, aj keď... No, nič. Mám ti povedať, že sa máš dostaviť za Arom. To vieš, bezpečnosť.“ Usmiala sa na mňa a začali si baliť veci. Hej, veď podaktorí by ju mohli zakusnúť, aj keď ona by proti tomu ani moc neprotestovala...  

Vydala som sa teda do sály, kde to šumelo najviac. Vošla som a uprelo sa na mňa veľmi veľa pohľadov. Trocha som sa ošila a išla k trónom. Postavila som sa medzi Ara a Marcusa. Potrebujem zistiť, čo s ním...

„Izzie, môžeš?“ spýtal sa ma Aro, a ja som okolo neho obmotala ako psychický tak fyzický štít. Potom som ho nevnímala. Zamerala som sa na Marcusa. Začala som pociťovať apatiu, beznádej a... nudu! No to je dosť.

Musím sa dozvedieť niečo o Dinyme. To je prvá zastávka k dokončeniu tejto trasy!

„Rád Vás vidím priatelia. Meggie, Liam, Siobhan a kto je váš nový člen?“ Tak toto ma zaujalo. Každého nového musím preskúmať.

„Toto je Dylan. Našli sme ju počas premeny v zapadlej časti Londýna,“ odpovedala pohotovo Maggie. Je to milé dievča.

Ale teraz späť k Dinyme. Od koho by som sa to tak mohla dozvedieť... áno, Carlisle. Ale pomôže mi vôbec? Možno by som mala ísť rovno... Nie, blbosť!

Čakala som... Myslela som si svoje, ale nahlas som to nepovedala. Boli ich toľko. Samí nomádi a ešte k tomu som si musela dať pozor, aby všetky moje schopnosti neprestali pôsobiť. Zmeniť sa tu znova na človeka by nebolo príjemné – pre nikoho. Z Ara by som urobila hlupáka a vôbec by som to nemusela prežiť...

Konečne!

„Izzie, môžeš ísť. Do oslavy nebudeš trénovať a zdržiavať sa niekde mimo hradu. A tvoj psychický štít drž okolo mňa, Marcusa a aj Caiusa. A nech si poruke,“ rozkázal a ja som myslela, že ma trafí. S vypätím síl som štít natiahla aj na ich dvoch a myslela, že praskne. Chvíľu som potrebovala, aby som sa s tým stihla stotožniť.

Prepustil ma a ja som sa rýchlo vybrala za Carlislom. Našla som ho ako sedí v kresle a číta knihu. Vedľa neho sedela Esme, ktorá niečo črtala na papier. Keď ma zaregistrovali, vzhliadli a usmiali sa.

„Carlisle, mohla by som ťa o niečo poprosiť?“ Iba prikývol.

„Chcela by som vedieť niečo o Dinyme. Hovoril si o všetkých, len ju si vynechal.“ Bolo dosť ťažké takto normálne s nimi hovoriť, keď viem, čo som im spravila.

„Bella, ja nie som ten správny, aby som ti o nej hovoril. Musela by si sa spýtať Ara, ale asi najlepšie Marcusa...“ No to si mi teda pomohol.

„Aha, no dobre,“ rezignovala som.

Odišla som do izby a tam som s dunením dopadla na posteľ. Bola som unavená, ale nie fyzicky.

Zrazu som počula klopanie, ale kto to môže byť? Dúfam, že nie Aro.

„Áno,“ zakričala som, aj keď som vôbec nemusela. Proste zvyk.

„Isabella,“ oslovila ma tá najmenej očakávaná osoba, ktorú by som čakala...

***

Takže schopnosť. Pocítil som silné bodnutie v hrudi. Moje srdce sa stále rozpadá a ja to neviem zastaviť. Nejde to, to by sa musel stať zázrak a všetko by sa muselo vrátiť do starých koľají. Ale nie, namiesto toho tu teraz stojíme a premýšľame aké má Bella ďalšie schopnosti, o ktorých nám ešte nestihla povedať. Ona si pokojne odíde, bez problémov sa pripojí k Arovi a ochraňuje ho.

Jedna časť Alicinej vízie sa potvrdila. Bella stojaca po Arovom boku a pohľad prázdny a sklený. Videl som to v myšlienkach Maggie. Až tak ďaleko sme neboli a oni majú nový prírastok. To bude Carlisla zaujímať...

„Carlisle, bežte do hradu. Už je tam Írsky klan. Ja pôjdem na lov. Sám,“ dodal som, keď som videl, že Emm sa chce pridať. Nechcel som počúvať jeho vtipy, alebo nebodaj jeho myšlienky... Nie, vďaka.

Po výdatnom love, pri ktorom som si aspoň trocha vyčistil myšlienky, som sa vrátil do hradu. Bolo okolo pol noci a myslel som, že všetci budú v izbách a praktikovať...

Mýlil som sa. V mojej izba na mňa čakala Tanya.

Sakra, tá kde sa tu zobrala?! Dúfam, že nikto z nich nevidel Bellu. To by nemuselo dopadnúť dobre.

„Ahoj, Edward,“ zapriadla a ja som myslel, že jej tu vrátim tú srnku, ktorú som mal naposledy.

„Tanya,“ odsekol som. Nechcel som byť hrubý, no inak to nešlo.

„Ale no tak, posaď sa ku mne,“ potľapkala na miesto vedľa seba. Pozrel som sa na ňu s opovrhujúcim pohľadom. Dobre vedela, že som s Bellou, teda aspoň som bol.

„Tanya, bež preč. Nechci, aby som ťa sám vyprevadil,“ vypravil som zo seba namáhavo. Nemal som vôbec náladu niečo takéto počúvať.

„Dobre, ale aspoň mi sľúb, že so mnou pôjdeš na ples. Nechcem tam vyzerať ako suchár... a tebe to tiež prospeje.“ Usmiala sa a odchádzala ako princezná.

Tá by sa tu perfektne hodila, pomyslel som si kyslo.  

Šľahol som sebou o posteľ a premýšľal nad nesmrteľnosťou chrobáka... Veď viete ako to myslím.

Bella, Izzie, Isabella. Kto je kto?

Kto je to stvorenie, ktoré dokázalo rozohriať moje srdce, ktoré dokázalo, že som sa znova cítil šťastný? Že som sa necítil sám, nemilovaný? Pocítil som, čo je to láska. Milovať a byť milovaný. To je to najkrajšie, čo sa vám môže stať.

A chcete vedieť, čo je najhoršie? Najhoršie je, keď vám vaša láska dá košom.

Veľmi jednoducho povedané, v mojom prípade...

„Edward!“ zakričala na mňa Alice.

Veď dobre, dobre. Žiadne takéto myšlienky. Budem dobrý...

***

„Ďakujem. Veľmi si to vážim. Som rada, že som sa to dozvedela z prvej ruky a tie som rada, že nič nepoviete. Určite čoskoro odídem, potom sa ešte porozprávame. A znova vám veľmi pekne ďakujem,“ ukončila som svoj monológ.

Marcus sa postavil a odchádzal. Ja som bola nesmierne rada, že mi povedla všetko a ja som mu mohla povedať pár vecí. Verím mu, a dúfam, že aj on verí mne. Nerada by som tu niekoho poštvala proti Cullenovcom. No, dozvedela som sa, že je tu aj rodina z Denali. Nepríjemné, ak ma zbadajú...

„A Isabella,“ otočil sa pri dverách. „Určite sa rozhodneš správne.“ Tak toto iba potvrdilo moju teóriu o tom, že je to naozaj dobrý upír. Tá krutosť, ktorá sa šíri, pochádza iba od Ara, čiastočne tiež od Caiusa, ale Marcus je naozaj fajn, keď už to tak poviem...

Dozvedela som sa, že Dinyme bola milá, láskavá už ako človek, a keď sa stala upírom, hladovala, aby nemusela zabíjať ľudí... No po jej smrti Marcus zanevrel na hocaký cit. Všetko ide mimo neho. Aj keď vlastne všetko cíti. Je to divné, no práve preto to bude ťažký oriešok...

Á, konečne ja tu deň oslavy. Tešila som sa naň, pretože na poslednú chvíľu dal Aro rozkaz, že sa bude konať ako maškarný ples. Vraj už dlho žiadny nebol. Bola som rada, pretože sa mi nechcelo stále utekať pred Denalijskymi, alebo aj pred Cullenovcami. Takto skryjem svoj pach a... adios.

Celý čas, čo som mala voľno som sa snažila zistiť, kto všetko tu je. No, najviac ma zaujal Írsky klan. Tá Dylan... Vyzerá zaujímavo.

Jej dar je, že dokáže každého prinútiť, aby hovoril pravdu. Niečo podobné ako Maggie. Tie sa našli. A ako to všetko viem? No, menšie špehovanie sa hodilo. A ešte k tomu, keď máte schopnosti ako ja. No tiež som si musela dávať pozor, nech ma niekto nezbadá. By bol problém.

„Izzie?“

Páčilo? Dúfam, že áno. Ďalšiu kapitolu pridám až na ďalší rok! :D

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska Bohov trvá večne °° 22: