Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska Bohov trvá večne °° 21

Láska Bohov trvá večne °° 21Jásajte... ovácie prijímam úplne v poriadku. Viete aká to bola fuška? Dať to všetko dokopy, poriadne mi to dalo zabrať, ale dúfam, že nabudúce to bude rýchlejšie, aj keď. Mám veľa práca a sú sviatky, takže sa chodí na návštavy a návštevy chodia k nám...
No, nič. V kapitole Bells príde do Volterry a skoro ju tam niečo zabije. Kto, alebo čo to bude? A ako na to všetko reagoval Edward? Kto sa do príbehu zapletie?

21. kapitola

Zachytila som sa...

Aspoň toto sa mi podarilo. Prevzala som kontrolu nad svojou mysľou, no nie tak, ako by som si to predstavovala. Nešlo to celkom úplne, ale úspech to bol.

 

Naštartoval to vlastne Edward. Och, ako mi chýba...

Keď sme sa dostali do Volterry, dal mi bozk. Krátky, sladký a úplne úžasný bozk, ktorý ma prebudil. Vtedy som sa cítila ako Šípková Ruženka.

Trvalo to však príliš krátko na to, aby som si uvedomila celú skutočnosť.

 

Všetko mi dopodrobna popísali. Carlisle sa snažil, aby som všetko dobre poznala a nestratila sa na miesta, ktoré nie sú pre mňa. Vtedy som si myslela, že iba žartuje, veď čo také hrozné by tu mohli mať, no mýlila som sa. 

 

„Pane, máte naliehavú návštevu,“ uviedla ma recepčná, ktorá bola naisto ešte človek. Kto by si bol pomyslel, že tu niekoho takého môžu mať. No, ja rozhodne nie.

„Nehovoril som, že nikoho neprijímame?!“ zvýšil na ňu hlas upír, ktorý sedel na jednom z troch trónov a len tak si prezeral okolie.

Áno, majú toho na práci strašne veľa.

„Ale pane-“

„Dobre, čakáme, môžeš ísť!“  Bol to iba egoistický maniak. To jediné sa o ňom dalo povedať. Stála som skoro za ňou, takže som sa nečudovala, keď sa poplašene otočila a nabúrala do mňa.

Ukázala, že môžem a ja som bez štipky citu vstúpila. Predtým som však stihla spraviť jednu veľmi dôležitú vec. Svoje dary stále iba objavujem...

Do zorného poľa sa mi priplietli všakovaké ozdoby, ktoré boli povešané okolo veľkej kupoly a na stĺpoch, ktoré sa tiahli okolo celej miestnosti.

Ak by som tu nebola za takýchto okolností, bolo by to aj pekné...

Nevedela som, čo mám povedať. Hovorili mi, že mám byť slušná a odpovedať iba ak sa ma niečo spýtajú, takže som nemala potuchy či ch vôbec pozdraviť.

„Čo ťa sem privádza?“ Môj problém číslo jeden bol vyriešený.

 „Aro.“ Dúfam, že som trafila. „Chcela by som vstúpiť do gardy,“ povedala som bez okolkov.

Tváril sa hocako, no nečakala som, že sa na jeho tvári usadí slizký úsmev. Všetko len to nie. Zachovala som chladnú hlavu a pokračovala vo svojej hre.

„A môžeš mi povedať, čo máš za talent?“ Ako inak, jediné čo ho zaujíma sú talenty.

„Mohli by ste, prosím, prísť bližšie?“ spýtala som sa najsladšie, ako som dokázala. Zátvaril sa podozrievavo. Trocha som mu pomohla a už to išlo.

Sústrediť som sa potrebovala, aj keď nie až tak moc.

Začal ku mne pomaly a opatrne postupovať. Nechala som ho prísť tri metre predo mňa a potom sa zastavil. Tak na toto som prišla náhodou, raz na mňa skoro spadla skriňa.

 

Bolo to pár hodín po oznámení mi, že som Boh. Vtedy ma popadol obrovský amok a ja som nevnímala. Začala som si vybíjať zlosť na veciach a skoro na mňa spadla skriňa. Vtedy sa to stalo. Nikomu som to nepovedala. Tá ochrana je niečo ako zvukotesná bublina. Stačí sa trocha sústrediť a bolo to. Preto ma ani nikto nepočul. A ja som vedela, že s týmto tam prísť môžem...

 

„Ako?“ dokázal zo seba dostať otázku.

„Moja moc,“ odpovedala som prosto.

„Mohla by si?“ Ukázal okolo seba. Pochopila som a štít stiahla. Priblížil sa a chcel mi podať ruku. Veľmi dobre som vedela, čo má za schopnosť, no nevadilo mi to.

„Ja toto?“ pýtal sa celý prekvapený. Iba som mykla plecami.

„Bratia moji, máme tu veľký talent,“ oznámil im a s detským úsmevom sa na mňa otočil.

„Ako sa voláš?“

„Isabella.“ Pre nich budem vždy iba Isabella.

„Vítam ťa u nás, Isabella. Sme radi, že si sa takto rozhodla.“ Vážil každé svoje slovo, bolo na ňom vidieť, že snaží, aby spravil dojem.

„Jane,“ zvýšil hlas. A je to tu. Konečne príde to obávané dieťa. Bolo mi povedané, že to na mňa bude skúšať...

„Áno, pane?“ spýtala  sa sladkým hláskom.

„Drahá, ukáž Isabelle jej novú izbu. Za chvíľu ťa prídem oboznámiť s pravidlami...“

 

Som tu už pár dní, teda vlastne dva. Keď som prišla, nechali ma pár hodín v pokoji, no hneď potom som musela ísť trénovať. Dalo to prácu, keďže som ešte nič také neskúšala, ale bola to celkom zábava.

Raz som skoro rozbúrala steny v telocvični. Všetci hovorili, že je to normálne, ale mala som divný pocit. Nič také sa v mojom normálnom živote nedialo a teraz to mala byť samozrejmosť. Zvyknúť si na to nebolo ľahké...

 

Dnes som mala výnimočne voľno, pretože sa mali začať schádzať hostia... Počkať! Dnes majú vlastne prísť aj Cullenovci. Nechcela som ostávať v izbe, pretože by ma tu mohol hocikto nájsť. Vydala som sa preto do chodieb, ktoré mi nikto neukázal. Bola som zvedavá, čo také sa tu môže diať. Nakoniec tu možno stretnem niekoho zaujímavého. Neviem...

 

Prechádzala som asi najstaršou časťou hradu. Všetko to tu bolo zatuchnuté a divne to páchlo. Moje oči si zvykli pomerne rýchlo, a ja som sa mohla pohybovať úplne potichučky.

Po pár minútach som začala rozoznávať hlasy. Boli to náreky... ľudí...

Vystrašene som ostala stáť na mieste a ani sa nepohla. Boli stále hlasnejšie a zrozumiteľnejšie.

Snažila som sa to nevnímať a odísť, strašne veľmi som chcela, ale nedalo mi to. Vedela som, že ma čaká niečo hrozné, ale otvorila som tie dvere...

To, čo som zbadala mi vyrazilo dych z pľúc.

Úplne v rohu miestnosti, ktorá sa skôr podobala na hrôzostrašnú celu z nejakého hororu, sa krčili ľudia... Nie, to boli... upíri. Začali vrčať a pomaly sa približovať.

Nevedela som, čo robiť. Prudko som sa otočila, no na moje šťastie som zatvorila dvere. Buchli s takým zahučaním, až som myslela, že mi prasknú bubienky.

Trhnutím som sa otočila naspäť a zbadala, že sú skoro pri mne. Boli traja. Videla som na nich, že sú hladoví. Nepríčetní a zaujali bojové postoje.

Moja hlava nechcela nič z toho prijať.

Nie, toto musí byť iba zlý sen, nahovárala som si v mysli, no vedela som, že to nie je pravda.  

A bolo to tu. Vyštartovali po mne a ja som inštinktívne rozprestrela štít. Vydýchla som si, no potom to začalo odznova. Začali dorážať na štít. Všetku svoju energiu som vypustila doň, takže som zabudla na moju ďalšiu schopnosť. Na chvíľu sa zastavili. Začali čuchať všade naokolo.

Sakra, sakra, sakra, toto sa musí sať iba mne, nadávala som si. Môj ľudský, alebo skôr polobožský pach sa rozprestrel po celej miestnosti. Nadával som si, ako som mohla byť taká hlúpa...

„My ti neublížime,“ zapriadol chrapľavým hlasom jeden z nich. A vtedy som dostala ešte väčší strach. Snažila som sa zo všetkých síl udržať štít, takže som nedávala pozor, čo sa deje okolo.

Tí dvaja sa začali rozprávať. Počula som útržky, ale nevedela som si to dať dokopy. Bolo to niečo akoby sa dohadovali.

„Ako to, že to nejde?“ pýtal sa jeden, väčší a zdá sa aj statnejší.

„Snažím sa, ale som slabý,“ odpovedal druhý. Ten tretí sa iba nemo prizeral a oči upieral na mňa. Ako inak.

Začala som pociťovať tlak. Tlak na môj štít. Znova sa cezeň pokúšali dostať. Snažila som sa ako najlepšie som vedela. Dokonca som sa ich snažila nejako odhodiť. Viem, že sa mi to raz podarilo, tak prečo nie znova?

Sústreď sa, pôjde to! prikázala som sa.

Všetku svoju zostatú energiu som vložila do štítu. Raz, dva, tri...

„Prásk!“ Otvorila som oči a zbadala, že tí upíri ležia na zemi. Na nič som nečakala a vyskočila na nohy, trocha som sa zapotácala, ale nestrácala som duchaprítomnosť a otvorila dvere.

Za sebou som videla, že sa jeden stavia, tak som prekĺzla von a rýchlo zatvorila. Ozvala sa ďalšia rana a ja som iba cítila tlak na dverách.

Vydýchla som si... Som vonku a dokonca živá. Spadol mi obrovský kameň zo srdca a čudovala som sa, že som sa ešte nezložila. Bolo to hrozné.

Takýto zážitok by som si s radosťou vymazala z pamäti.

Striasla som sa a postupne sa zviezla po tých dverách.

Mohla som umrieť... Aké hrozné na to len pomyslieť. Stačilo tak málo.

„Isabella?!“ rozkrikoval sa niekto po chodbách.

Kruci!

Rýchlo, čo spraviť? Hlavné je znova nasadiť štít a premeniť sa.

 

Fúú, hotovo. Skoro som to nestihla. Jane prišla ako raketa a už ma hnala do sály.

„Isabella, prosím, predstavím ti jednu veľmi zvláštnu rodinu. Rodina Cullenových, vegetariáni rovnako ako ty,“ ukázal na siedmich členov rodiny, ktorá bola v podstate moja. Avšak iba v podstate. Všetko sa zmenilo a ja teraz neviem, ako sa k nim chovať. Hlavne k Edwardovi. Je to záhada, ale ja si nepamätám, kedy sme sa naposledy porozprávali... Ale normálne.

„Prosím, ukáž im to tu a potom s Edwardom a Alice prídite ku mne do pracovne.“ Ten jeho slizký a dobre nacvičený milý hlas som neznášala. Počuť ho každý deň pár storočí, zbláznila by som sa.

Bez slova som sa vydala preč zo sály. Počula som, že idú za mnou. Neobzerala som sa, načo, aj tak ma budú spovedať v izbe, tak prečo ešte vnímať tie ich pohľady. Hlavne jeden...

„Tak, tu to je. Štyri izby, každý máte svoju, ak niečo chcete, zavolajte Giannu, alebo mňa.“ Snažila som sa pôsobiť pokojne. Bez štipky citu, tak ako sa na volterského prisluhovača patrí. To som sa tu stihla naučiť. Žiadne city, inak ťa zničia.

Chcela som odísť, pokým sa budú vybaľovať.

„Bella?“ A sakra! Otočila som sa.

„Nemáme ísť s tebou?“ spýtal sa Edward, ktorý mi bez ostychu hľadel do očí.

Nepreniknuteľné maska. To bolo to, čo som videla na jeho tvári.

Polialo ma horko.

Nepríjemný pocit sa mi rozlial telom. Neidentifikovateľný zvrat, ktorý sa udial v mojom vnútri... Znova som pocítila to more. More pocitov a aj som sa ocitla v jeho strede.

 

***

Je tu. Je tu a je celá. Aspoň toto je upokojujúce, akoby som sa mal strachovať. Alice ma síce upokojuje, ale nie je to také, ako keď ju vidím takto. Živú a zdravú... 

No to, čo predviedla v izbe, to bolo niečo hrozné.

Vidieť ako sa z nej stala bábika na špagátiku. Neviem, čo sa v nej odohráva. Nemôžem povedať, že je to iba maska... Nemôžem nič...

Keď som sa jej spýtal, či nemáme ísť s ňou, ostala zarazene stáť.

„Bella?“ Môj ľadový tón zamrazil aj mňa. „Ideme?“

Nevykazovala žiadne známky, že by počúvala. Po chvíľke sa však prebrala.

„Eh, áno, poďte.“

Ako sa do hory volá, tak sa z hory ozýva, poslala mi Alice.

Zaksichtil som sa na ňu a pokračoval k dverám.

Išli sme s Bellou po chodbách a Alice si stále niečo pospevovala. Buď nechcela, aby som niečo videl, alebo má iba dobrú náladu. Som za to druhé!

„Počkaj a nebuď netrpezlivý,“ napomenula ma a išla ďalej.

 

„Vítam Vás, moji drahí,“ oslovil nás Aro, až ma striaslo. Videl som, že Bella sa s úklonom chcela odporúčať preč, to by však nemohol byť Aro.

„Isabella, počkaj, prosím.“ To jej tak hovoria stále? No, vlastne lepšie, ako by jej mali hovoriť Bella.

„Áno, pane?“ opýtala sa.

„Chcem, aby si tu bola. Tvoja schopnosť je veľmi užitočná, keď sú tu,“ poukázal na nás.

„Prosím, o názornú ukážku,“ povedal Aro a ja som nechápal. Nedal som však na sebe nič poznať, nechcel som, aby mal nad nami prevahu.

Začal som mu čítať myšlienky...

Myslel na to, aký ma v garde úžasný talent. Bellu, ktorá dokáže zázraky. Ubráni ho pred každým. Premýšľal nad tým, že ju vymenuje svojou následníčkou a... Koniec!

Spojenie prerušené! Blikal mi v hlave neónový nápis. Neubránil som sa vydesenému výraz, tak sa Aro zasmial.

„Ešte neviete o schopnosti Isabelly?“ Ten jeho úsmev! Vrr!

„Nie, ešte sme nemali tú možnosť.“ Kyslo som si v duchu pomyslel, že sme s ňou boli prikrátko. S tou novou Isabellou.

„Tu, Isabella, je štít. Ako psychický, tak aj fyzický. Trénujeme na jej zlepšení a ja som Vám chcel – so všetkou slušnosťou – ponúknuť tú možnosť, aby ste sa k nám pridali. Mali by ste výhody Kráľovskej rodiny. Postupne by ste sa dostali do rodiny.“ Chcel som niečo namietnuť.

„Nie, nechám vám tieto dni, čiže oslavu, na rozmyslenie. Zatiaľ vám dávam možnosť cvičiť tu s Izzie.“ A pozrel na Izzie. Aké zvláštne, že za pár minút si ju stihol privlastniť na toľko, že jej dáva prezývky. Bolo mi to krajne nepríjemné! Skoro som začal vrčať.

Pocítil som dotyk. Alice. Snaží sa ma upokojiť. Ešteže si Aro môže myslieť, že je to z jeho ponuky. Ak by sa dozvedel pravdu...

A ešte mi vŕta hlavou Bella. Mala karamelové oči a jej telo... bolo iné. Ako... upíra.

 

***

Takže sú tu. Videl som na ňom, že sa ich to chce znova spýtať. Vedel som, že je to predom prehraté. Edward mal ešte väčšie puto, ako predtým. Teraz si nie som istý, kam to smerovalo. Cítil som lásku, to určite, ale ku komu. Mohla to byť jedna jeho sestra, ale to by bol nezmysel. Potom mi padla do oka Bella, keď sa tu zjavila... No toto sú mi novinky. Ale veď sa pred pár chvíľami spoznali, akoby mohli...

Nie, to si iba moja stará myseľ vymýšľa, alebo nie? Predsa len mám cez pár storočí...

Rozhodne si to nechám pre seba. Aro by to zneužil a na oslavu sa to vôbec nehodí. Aspoň raz sa rozhodnem podľa seba. Nemusí to tu riadiť Aro...


Pomohlo mi niekoľko pesničiek, ktoré naozaj stoja za to...

(Three Days Grace       - I hate everything about yoo

 - Pain

              - Now or never)

Toto je pár pesničiek, ktoré ma dokázali dostať na nohy! :D

A ďakujem tiež všetkým, ktorí sa to ešte odvážia prečítať. Sta zlata! :* 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Láska Bohov trvá večne °° 21:

 1
18.06.2011 [8:50]

MatikEsmeCullenJe to krásne. Som napnutá ako struna, ako to bude pokračovať. Krásne.
S.U.P.E.R. Krásne. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!