Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska Bohov trvá večne °° 20

Láska Bohov trvá večne °° 20Som hrozná, viem, ale znova sa to vyvíja tak, ako som to vôbec neplánovala. Proste impulz a išlo to... ;) Dúfam, že sa nehneváte. Snažila som sa a v dnešnej kapitole sa dozvieme, ako sa mienia Cullenovci starať o Bellu... Ako sa to všetko vyvinie?
Som zvedavá, čo si o tom myslíte.
BlackStar

20. kapitola

A je to tu, odchádzame...

Na toto som sa tešila celý čas, čo som jej kúpila ten darček, ale nemyslela som si, že nakoniec pôjdeme za takýchto okolností. Myslela som, že to bude šťastný rodinný výlet, ale toto bolo niečo iné. Toto bol nečakaný škrt cez rozpočet. Vidieť som to nemohla, a tak to bolo ešte horšie. Dokonca sme sa preto s Edwardom pohádali. Bolo to pár hodín pred odjazdom.

 

„Alice, akože si to vôbec nevidela?“ kričal na mňa ako zmyslov zbavený.

Ostávala som s pokojnou mysľou. Prehrávala som si pár pesničiek, nechcem, aby vedel všetko, na čo pomyslím.

„Edward, upokoj sa. Vieš, že pri Belle nemám ani najmenšie tušenie, čo sa stane. A ešte keď prišla jej matka, tak to bolo horšie.“ Hovorila som na neho vyrovnaným hlasom.

Vedela som, že sa potrebuje vykričať a ja som na to tá pravá. Aká irónia, že?

Nie, ja ho dokážem pochopiť. Ak by takto vyštartovala na Rose alebo, nedajbože, na Esme, tak Rose by mu poriadnu flákla a Esme by sa zrútila. Tak to nie, radšej si to odskáčem ja. Ešteže tu nie je Jazz, ten by po ňom skočil.

„Alice, ja som pokojný. Len sa ťa pýtam, prečo?! Prečo si to nevidela. Všetko mohlo byť lepšie, nemuselo sa nič stať, hlavne nie toto.“ Ku koncu vety už skoro vzlykal.

A máme to za sebou. Tentoraz bol nejako moc rýchly.

Pozrel sa na mňa so zdvihnutým obočím.

No čo, nepozeraj tak na mňa. dobre vieš, že je to pravda.

Jeho letmý náznak úsmevu ma v tom aj usvedčil.

„Tak vidíš, poďme, nech nám Bella nezmizne sama,“ pošepkala som si potichu sama pre seba...

 

„Chralie, René, poďte, už budeme musieť ísť,“ zavolala som na nich, pretože všetci ostatí už boli skoro pri odletovej hale. Len oni dvaja si sadli na lavičky a potichu sa utešovali.

Chceli ísť s nami, ale mysleli si, že to bude ľahšie. Išla som s nimi a v lietadle som si sadla k Jasperovi. Schúlila som sa mu v náručí a snažila sa na niečo prísť. Nie a nie sa niečo dozvedieť. Buď to bola Bella, ale jej matka, ktorá sa mala v blízkej budúcnosti ukázať. Ani jedno sa mi nepáčilo, tak som sa snažila zahnať takéto myšlienky...

K tomuto účelu mi poslúžil Jasper.

„Alice,“ sykol na mňa Edward.

Och, dobre. Ale nič to nebude platné, dobre vieš, že-

 

Je podvečer, slnko už zapadlo a ja stojím s Jasperom pri odbavovacom pulte. Milá letuška sa na nás usmieva a my jej úsmev opätujeme. Sme šťastí... Otočím sa a zamávam rodine. Stoja tam všetci. Esme a Carlisle, Rose a Emm a nakoniec Edward a... Bella. Obidvaja sa usmievajú a navzájom si hladia do očí. Láska z nich úplne srší... Náhle sa však všetko rozmazáva a ja sa ocitám v tmavej miestnosti. Je to kamenná stavba. Zrazu vidím tri tróny. Viem, že je niečo zle, ale rozpoznať to nedokážem... Tri tróny sa náhle zaplnia, kto iný ako Volturiovci by tam boli. No jedna vec je iná. Vedľa trónov vidím Bellu, sklený pohľad, ktorý upiera neznámo kam. Porozhliadnem sa a vidím Esme, ktorá kľačí na kolenách a vzlyká...

 

Tu sa moja vízia skončila. Otriasla som sa odporom z tej druhej vízie a otočila som sa na Edwarda, ktorý sedel za mnou. Mal zmučený pohľad, a keď videl to isté na mojej tvári, prehĺbil sa ešte viac.

Videla som ako sa natiahol za Bellou a pritiahol si ju bližšie k sebe. Nijako neprotestovala, ale ani nevykázala známky radosti... Trhalo mi to srdce, keď som ich videla tak blízko, no zároveň tak strašne ďaleko...

 

***

 

Už letíme pár hodín a ja sa stále utápam v tom nekonečnom mori.

Za ten čas, čo letíme som si stihla uvedomiť, že je to vo mne. To more je vo mne a ja sa v ňom topím. Nedokážem to popísať inak. Cítim akoby som mala na hlave masku a cez tú sa nedostane nič, je to ako ochrana pred vlnou, vlnou emócii. Emócii, ktoré sa vo mne vzdúvajú a zalievajú ma. Necítim nič, no v kútiku duše viem, že je aj iná cesta. Je to vyslobodenie, ktoré potrebujem a pre všetkých by bolo prijateľné... no je ďaleko. Neskutočne ďaleko.

Je to ako záchranný ostrov, ktorý zbadáte v diali, keď sa vaša loď potopí.

Tento raz bola moja loď môj starý život, pri ktorom som pevne držala kormidlo, no po Vianociach sa začala potápať. Naberala novú a novú vodu až sa nakoniec potopila. Bol to hrozný pocit... Neviete si predstaviť ako som trpela. Všetci trpeli, no ja som nezmohla nič...

 

Tentokrát to však nie je iné. Nedokážem to, chcem, ale nejde to.

 

„Bells, prosím.“ Tichý šepot, ktorý sa mi vinie hlavou už veľmi dobre poznám. Je ako rajská hudba, ktorá ma sprevádza touto hrôzou.

Vnímam čas, vnímam všetkých okolo, ale nedokážem im prejaviť akýkoľvek cit, či nebodaj, aby som sa usmiala. Je to peklo, ktoré ma postihlo, no bude to ešte horšie.

 

„Prosím, pripútajte sa, pristávame,“ oznámil nám hlas pilota, ktorý sa ozýval z reproduktora nad našimi hlavami. Automaticky som sa pripútala. Cítila som, ako sa mi okolo pása obmotala studená ruka. Nedbala som na to, aj keď som veľmi chcela. Strašne moc.

 

Ideme, pomaly postupujeme chodbou, ktorá nás zavedie von, na letisko vo Florencii. Potom ďalšie hodiny sa trmácať do Volterry...

Volterra...

Moja zastávka, v ktorej sa rozhodnem o svojom živote...

 

Nie, nie, nie. Nechcem. Topím sa, toto už nevydržím.

Ostrov.

Konečne ho vidím, je mi na dosah. Len k nemu priplávať. Už je tak blízko... Áno, áno, už je... Niééé!

 

S výkrikom som sa posadila na... posteli? Zrazu som vnímala všetko. Všetko okolo seba, no začalo sa to všetko strácať v šedom opare.

„Nie, nie. Ja už nechcem!“ kričala som do neznáma.

„Bells, Bells, prosím. Si v bezpečí. Všetko bude v poriadku.“ Ten hlas... Tak rada by som mu verila, ale nejde to. Potrebujem niečo viac ako len slová... Chce to skutky a poriadne.

 

Po hodnej chvíli som zaspala bezsenným spánkom, ktorý bol úľavou na moju bojujúcu myseľ...

 

***

 

Myslel som, že mi pukne srdce. Keď som ju počul ako kričí, v sekunde som bol v jej izbe. Ubytovali sme sa pár kilometrov od Volterry, v jednom luxusnejšom hoteli. Bella po ceste zaspala a ja som ju položil v izbe, nech sa ešte prespí.

No, nemyslel som, že bude mať nejaké nočné mory. Chcel som, tak veľmi som chcel, aby sa mi znova vrátila tá usmievavá Bella. Moja Bella, ktorá má každý deň na tvári iný výraz, ale zakaždým je to šťastím.

Upokojoval som ju, no nechcel som ju nejako vystrašiť. Potichu som si k nej prisadol a po dvoch hodinách, ktoré som venoval pohmkávaniu jej piesne... Tak veľmi mi chýba...

 

Edward, zober sa predsa. Nenecháš sa vystresovať a zničiť niečím takým ako je to, že Bells bude pár dní preč. Keď príde, všetko si vynahradíte! Nabádal som sa v duchu.

Dúfam, že to bude naozaj také ľahké, ako sa zdá.

 

Edward! Zakričala na mňa Alice v myšlienkach. Zbystril som a hneď vedel o čo sa jedná.

 

Drahí priatelia,

je mi cťou Vás pozvať na tohtoročný ples, ktorý sa bude konať na počesť nášho cteného brata, Marcusa. Jeho meno je známe po celom upírskom svete už po dlhé roky a my mu pri tejto udalosti zaželáme ďalšie šťastné tisícročie.

Ples sa bude konať vo Volterrskom hrade, už nabudúci víkend.

Ak môžem dúfať, že prídete, budeme poctení Vašou prítomnosťou.

S pozdravom

Aro Volturi

 

Vystrelil som od Belly ako blesk a hnal sa za Alice.

„Čože?! To si robí srandu!“ kričal som, ale tak, aby ma počula iba moja rodina.

„Edward, upokoj sa. Čo sa deje, Alice?“ spýtal sa pokojným hlasom Carlisle. No, ak by vedel o čo sa jedná, nebol by taký pokojný.

„Sadnime si,“ prehovorila Alice tichým hlasom a snažila sa vidieť niečo ďalšie, čo by nám pomohlo. Bohužiaľ, nič.

„Pred malou chvíľou som dostala víziu, že nás Aro pozýva na výročný ples, na počesť Marcusa. Je to strašná náhoda, ale je to tak... Vlastne by to nemusel byť až taký strašný nápad...“ Alice premýšľala a jej myšlienky boli zmätené.

„Mám to!“ vykríkla. „Bude to perfektné. Veď tam môžeme byť s Bellou. Budeme na ňu môcť dávať pozor. A nič sa nestane, neboj sa Carlisle,“ doplnila, keď videla, že sa nadychuje na otázku.

Prečo ma to nenapadlo skôr? Jasné, že je to úžasné. Budem tam s ňou a nič sa jej nestane...

Ale ako sa tam ona vôbec dostane? Ako ich chce presvedčiť?

Na toto som vôbec nepomyslel. Za ten čas, čo sa rozhodla som na to vôbec nemyslel, ale je to celkom podstatná otázka...

„Neboj, ona sa vynájde,“ mrkla na mňa Alice a ja som ostal iba nemo pozerať.

Ona sa vynájde. Znelo mi to v ušiach, ako nejaká nadávka... Zrazu som pocítil, že Bella ma už nepotrebuje. Práve toto mi to pripomenulo. Stala sa z nej Bohyňa, ktorá už možno nikdy nebude patriť mne.

Vzbudilo to vo mne obrovskú apatiu. Ako v mrákotách som si sadol na sedačku a len tak pozeral von oknom.

Boli sme na najvyššom poschodí, a mali sme úžasný výhľad... No, radšej by som sa pozrel do tých krásnych tmavých očí, ktoré žiaria pri každom pohybe...

Edward, zober sa. Zájdi si na lov, len proste niečo rob... Prosil ma Jazz. Vyčítal som mu v hlave, že je to utrpenie, tak som sa zobral a s myšlienkami na môjho anjela som sa vybral von...

Nemusel som ísť ďaleko. Okolo bol rozľahlý les, kde sa nachádzali väčšinou srnky... Skončil som asi po pol hodine. Vedel som, že mám ešte dosť času. Nechcel som sa rýchlo vrátiť, vedel som, že Jazz by ma znova vyhodil. Nevyznal som sa vo svojich pocitoch. Raz som bol šťastný, že je Bella so mnou, a raz mi zasa prišlo strašne smutno. Chcel som jej byť ešte bližšie, ako som bol. Potreboval som ju. Potreboval som sa jej dotýkať, hladiť ju, bozkávať...

Blázniš?! Nerob nič, vypni aspoň na chvíľu... Vyskočil som na najbližší strom a tam si sadol. Ponoril som sa do zvukov prírody, ktoré sa mi zdali upokojujúce. Počul som ako vtáky skáču po popadanom lístí... Krásne upokojujúce zvuky...

 

Keď som sa vrátil, Carlisle držal v rukách list, ktorý sme mali dostať od Volturiovcov.

Alice nejakým zázračným spôsobom vybavila, aby sme ho dostali sem a nie do Forks. Neviem ako sa jej to podarilo, ale budiš. Musela prinajmenšom prepadnúť kuriéra, alebo v horšom prípade, upíra.

Bolo mi to však jedno, hlavne, že je to tu a my sa môžeme pokojne dostaviť do Volterry.

„Edward, budeme musieť ísť až po pár dňoch. Bella, chce ísť už dnes a my vyrazíme pozajtra.“ Zhrozil som sa. Ona tam pôjde sama?! Jasné, vie sa o seba postarať, ale je to predsa iba človek. Možno trochu odolnejší, ale aj tak...

„A Aro nemá v pláne prezerať si našu minulosť,“ upokojila moje ďalšie obavy Alice. Vedel som, že sa tomu možno nevyhneme, ale bola by tragédia, ak by prišli na René a Chralieho, alebo nebodaj na Bellu.

„A počkaj, Bella je hore?“ spýtal som sa s nadšením. Pokývala hlavou a naznačila mi, že môžem za ňou ísť. Vyštartoval som a a po sekunde som stál v izbe a prezeral si dokonalú bytosť ktorá sedela na posteli a rukami si obopínala nohy. Pohupovala sa do rytmu pesničky, ktorá hrala z laptopu na stole.

Zdala sa byť zahalená do svoji myšlienok, tak som si iba potichu prisadol na posteľ, tak aby som sa jej nedotýkal... Nechcel som ju nijako vystrašiť alebo odradiť. Netlačiť na ňu bude to najlepšie, čo pre ňu môžem spraviť...

 

***

 

Sú to roky a možno storočia... Nepočítam to. Bolo by to ešte väčšie utrpenie, keby som vedel, koľko rokov od vtedy uplynulo. Moja bolesť a hnev sa stratili vo vlnách apatie, ktoré sa dostavovali pravidelne. Nevnímal som nič nepodstatné a všetko okolo som ignoroval.

Avšak, nedalo sa prehliadnuť úplne všetko. To čo z ľudí, ale aj z upírov vyžarovalo bolo niečo iné... To som vnímal až moc dobre. Každý krát, keď sa niekto pristaví bližšie ako by mal, vycítim z neho akékoľvek emócie, ktoré prechováva. Je to ako droga. Aspoň z ich pocitov môžem byť niekedy šťastný. Aspoň oni mi dávajú nádej...

Nádej na nájdenie strateného.

Chcem žiť. Chcem znova vidieť úsmev na milovanej tvári. Znova pocítiť ten slastný pocit byť milovaný...

Je to utrpenie, keď viete, že už sa to nestane...

 

Už niekoľko týždňov tu všetci pobehujú a snažia sa vyhovieť nášmu bratovi. Nič sa mu nepáči a všetko je podľa neho „moc zastarané“. Keby len vedel. To on sa zasekol niekde v minulom tisícročí...

„Marcus, poď mi pomôcť...“ sťažuje sa Aro... S povzdychom som sa postavil z trónu a vyšiel som za ním... Takto je to každé storočie...

 


 

Dúfam, že už je to lepše.

Ďakujem Vám, že ste to so mnou vydržali a nezkolabovali.



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Láska Bohov trvá večne °° 20:

 1
18.06.2011 [8:22]

MatikEsmeCullenSúhlasím s Domik. Edwarda mi je ľúto. Ale čo sa stalo s Bellou ??? To má byť taká tam hore??? Úplne bez citu ??? Alebo sa len niečo pokazilo ??? Nerozumiem tu. Ale viem, že odpovede dostanem neskôr. Teda aspoň dúfam. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!