Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska Bohov trvá večne °° 17

14.11.2010 (17:45) • BlackStar • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1833×

17. kapitola

„Je to už toľko rokov,“ bedákala krásna žena, ktorá lomila ruky nad svojím osudom. Osudom, ktorý postihol ju a jej dieťa. Bola ponížená, pretože jej dieťa neuznali. Bolo opovrhované a nenávidené. Tak sa potom aj ona správala k nim a to všetko iba kvôli tomu, že niektorí nedokážu prijať rôzne existencie také, aké sú.

Ich predsudky sa menia na činy a dopadne to na nevinných...

„Vydrž, Arthemis, ešte pár dní a budeš s ňou. Bude sa môcť rozhodnúť a všetko bude tak ako má,“ upokojoval ju iba obyčajnými slovami urastený muž, Boh. Je to otec dieťaťa, on tiež dovolil, aby im ho vzali. Arthemis k nemu však necítila nenávisť, iba bezmedznú lásku. Ona opovrhovala inými, omnoho horšími zvermi.

„Ale pozri sa, čo sa stalo?!“ vykríkla. „Toto nijako neodčiním, ona tam ostane a nebude cesty späť. Už sa k nám nevráti, všetko je stratené...“

Nariekať... To je to jediné, na čo sa zmohla. Je to utrpenie, ak vás oddelia od milovanej osoby. Od vášho dieťaťa, ktoré je z vašej krvi... no vo vašom srdci, mysli a duši ostane naveky...

***

Je to úžasný pocit, keď vás má tá najmilovanejšia osoba pod slnkom v náručí. Je to jeden neopísateľný zážitok, keď vám vyzná lásku a vy im ju môžete opätovať.

Všetko má však svoj koniec a ja som sa bála toho môjho.

Nikdy nič nedopadne tak, ako si človek predstavuje. Nikdy to nemôže skončiť „šťastne až na veky vekov“, ale za pokus nikdy nič nedám. Ak už, tak potom iba zlomené srdce...

„Bell,“ ozvalo sa mi pri uchu a ja som sa zavrtela pod návalom elektrického napätia, ktoré som pociťovala.

Občasné nočné návštevy, o ktorých nikto – okrem nás dvoch a Alice – nič nevie. Už vlastne ani neviem zaspäť bez Edwarda. A potom, keď odíde, ešte viac sa zavŕtam do perín a je to tam krásne cítiť po ňom. Tá sladká vôňa, ktorá nevyprchá len tak ľahko. A že prečo mám také nevhodné myšlienky...

Pod ich návalom som sa začervenala a sklopila pohľad, aby ma nevidel.

A čo myslíte, že sa stalo? Jasné, že ma zbadal.

Prstom mi nadvihol tvár a zapozeral sa mi do očí. Ja som sa v tých jeho začala topiť a na všetko som zabudla. Aj na nevhodné zblúdilé myšlienky.

„Mala by si vstávať, lebo za chvíľu sa prirúti Alice a bude ťa ťahať na nákupy,“ vysvetlil mi situáciu a ja som nespokojne zamručala. Dobre, priznávam bez mučenia, že to vyznelo ako mučanie stáda kráv než ako nespokojné zavzdychanie. Ale čo už, po ránu je človek vždy nejaký divný.

Usmiala som sa a chystala sa natiahnuť k nemu. Predbehol ma a už som aj na perách cítila tie jeho krásne studené, ktoré ma poriadne prebrali.

„Budem musieť ísť, tvoja mama ťa chce ísť zobudiť,“ zašepkal mi priamo pred tvárou a ja som myslela, že už nič nemôže byť krajšie ako toto.

„Za hodinu ťa mám znova iba pre seba.“ Mrkol na mňa a zmizol cez otvorené okno.

Ostala som zo všetkého taká omráčená, že som ani nespozorovala, keď do izby vtrhla mama.

„Bell, čo ti je? Je ti dobre? Áno? Tak sa ponáhľaj, volala Alice, že za pol hodiny tu je a pôjdete si niečo kúpiť.“ Mama to povedala tak pekne, no kebyže pozná Alice, nikdy by ma s ňou nepustila.

„Idem, a nevieš, kedy asi volala?“ Tak toto som sa musela opýtať, lebo mama mi vždy všetko povie trocha neskôr, ako by mala.

Pozrela sa na hodinky a s pokojným výrazom sa na mňa pozrela.

„Pred takými pätnástimi minútami. Možno ešte skôr.“ Pokojná, akoby sa jednalo o raňajky.

Vyletela som z postele, pretože keď Alice zavelí, že o pol hodiny sa ide, tak sa ide. Neberie ohľady na to, že som ešte iba v podprsenke. Raz ma tak vytiahla na ulicu. Skoro som ju zastrelila. Ešteže tam bol Jazz, aspoň ten si uvedomil, ako mi je a čo všetko sa mohlo stať. Počas celej cesty som sa bála pozrieť čo i len kútikom oka na Jazza, lebo som sa strašne hanbila. Červená som bola celú cestu, ale to zahanbenie. Vrr, celú cestu som tiež premýšľala, čo spravím Alice! Pár “nehôd“ s jej šatníkom, dajme tomu. Iba sa s ním trocha pohráme. To som si potom vypočula toľko nadáviek, koľko som ešte nepočula. To nahrabala kde? čudovala som sa.

„Bella, prestaň myslieť na blbosti,“ to zvýraznila, „a konečne už vystúp, sme tu,“ podotkla a už ma ťahala z auta. Nechcelo sa mi, ale tak čo už. Edward už tu mal byť, povedal, že za hodinu sa uvidíme a ja ho tu nikde nevidím.

Z mojich pochmúrnych myšlienok ma vytrhla Alice, ktorá ma zaťahala do obchodu so šatami. Neviem, načo sme tu, ale Alice si chce asi niečo kúpiť. Predsa len jej šatník nemal zmenu už od... myslím minulého týždňa a to je čo povedať.

„Bella, toto,“ strčila mi do rúk kus niečoho, „a toto.“ Znova na mne pristála kopa hodvábneho materiálu, ktorý príjemne chladil. Nemienila som sa pohnúť, no keď do mňa niekto strčil, neustála som to a skoro spadla, nebyť Jazza.

„Ďakujem.“ S úsmevom som zapadla do kabínky.

Počkať, veď jediný, kto mi mohol niečo také spraviť, by bola Alice, ale tá bola niekde v nenávratne, takže to bol Jazz. Podpantoflák jeden!

Dúfam, že dobre vytušil moju náladu, pretože sa z vonku ozvalo tiché „prepáč“ a už nikoho nebolo.

Musela som sa postupne naskladať do tej hrôzy, čomu Alice hovorí šaty. Boli úzke, krátke a všetko som mala odhalené, cítila som sa ako nahá.

„No poď von,“ povzbudila ma Alice, ale ja som nechcela.

„E-emm,“ zamumlala som v domnienke, že to bude stačiť. Prdlajs, ona ma surovo vystrčila von a úplne normálne si ma tam premeriavala! Niekoľko mužov, ktorí stáli neďaleko, sa na mňa pozreli a skoro im vypadli oči. Začala som sa celá červenať a už ma nebolo.

„Ďalej,“ zavelila a ja som s povzdychom pokračovala.

Po asi piatom modeli som mala dosť a chcela pekne odkráčať, no vtom ma zastavil nejaký mladý chalan.

„Ehm, ahoj, tak som si hovoril, či by si niekam nezašla?“ spýtal sa potichu a pozeral mi uprene do očí. Ja som skoro zinfarktovala a mala som čo robiť, aby som sa udržala na nohách.

Šok vystriedalo zdesenie, čo mu na to povedať. Pravda by bola fajn, ale čo ak nedá pokoj a bude si myslieť, že mu iba klamem? Bože, čo mám robiť?

„No,“ poškriabala som sa na hlave, „vieš, ja už priateľa mám,“ vysúkala som zo seba, aj keď to vôbec nešlo. Tie slová ako priateľ a mám, vyzneli strašne divne. Trocha sa mi skoro aj priečili, ale keď som si spomenula na môjho Boha, hneď ma všetko prešlo. Kača sprostá, čo ti napadá, že to bol zlý nápad? Veď ho miluješ!

„No, tak dobre,“ odpovedal rozpačito a už ho nebolo. Bol ako neriadená strela, ktorá sa pohybuje závratnou rýchlosťou, skoro by som ho mohla zrovnať s Alice, aj keď pochybujem, že je taký zručný.

Chvíľu po tom, čo odišiel jeden, prišiel druhý, to som však skoro nezvládla a vyletela na neho, či si nemôže hľadieť svojho. Brrr! Bola som ešte horšie naladená ako pred pár hodinami.

„Alice, poďme už,“ tlačila som na Alice, ako som len vedela, ale nedokázala som ju presvedčiť, aby sme už konečne išli. Dobre, sme tu možno hodinu, ale ja už vážne nemôžem. Edward, kde si?!

„Zmeškal som niečo?“ ozval sa mi za hlavou ten najkrajší hlas. S nadšením som sa otočila a rovno pristála Edwardovi v náručí. Ihneď ma pobozkal a potom strnul.

„Deje sa niečo?“ spýtala som sa so strachom. Nikdy nevieš, čo sa môže stať. Je toho toľko...

„Ehm, nič,“ odpovedal s hraným úsmevom. Videla som, ako niekoho prepaľuje očami. Pozrela som sa tým smerom a zbadala toho frajera, ktorý ma tu pred pár minútami balil.

Ehm, ale čo s tým má spoločné? Čo sa stalo?

Áá, on žiarli?! To je také krásne, ale snáď to nejako nepreženie.

Čakala som, či sa konečne upokojí a my by sme mohli ísť, no on tam stále stál. Mala som pocit, že sa odtiaľto nepohneme, pokým nebude ten chalan prinajmenšom mŕtvy, alebo pokým ho nebudú odnášať na nosidlách.

„Edward,“ zašepkala som mu do ucha, „poďme. Nechaj ho tak.“ Usmiala som sa nad jeho výrazom. Zrazu na mňa pozrel a zatváril sa nechápavo.

„Čo je?“ Bola som rada, že sa o mňa stará, ale mohol by si to priznať, nemám rada, ak predo mnou niečo tají a ešte niečo takéto.

„Žiarliš,“ obvinila som ho stále ešte s úsmevom, no ten mi postupne opadával. Trocha som sa na neho nahnevala, pretože sa stále hral na blbého.

„Tak poďte,“ vytrhla ma zo zamýšľania Alice. Mal šťastie, začala by som byť zlá.

Po ďalšej neúnosnej hodine som myslela, že jej tam umriem. V hrdle som mala ako na Sahare a bála som sa, že si začnem kopať svoj vlastný hrob. To dievča nemá nikdy dosť!

„Edward, skoč Belle po niečo na pitie,“ zakričala na neho. „A pohni,“ dodala, keď vtrhla do mojej kabínky.

„Alice, už nie,“ zaprosila som, no nemalo to žiaden úspech.   

„Nie, nie. Musíme toho ešte toľko nakúpiť. Lodičky, sandáliky, baleríny. Potom nejaké sukne,“ obrátila sa na mňa. „Nutne ich potrebuješ. Ďalej to budú tričká. Ó, tam bolo jedno nádherné! Úplne ti sadne a Edward sa z teba picne,“ rozplývala sa nad rôznymi maličkosťami a mňa z nej začínala bolieť hlava. Išla som sa teda pozrieť, kde ten Edward toľko je.

To, čo som zbadala, ma úplne vyviedlo z rovnováhy...

***

Ja tú Alice zastrelím! Esme povedala, že ju máme zobrať von, a nech ju trocha unavíme, ale nie, že z nej má Alice vymlátiť dušu. Môj poklad teraz viazne niekde s tou malou čarodejnicou a úplne sama.

Snažil som sa ju kontrolovať, ale Alice pobehovala sem a tam, a nedalo sa to poriadne.

A ešte, keď som pred tým videl, ako ju tí blbci balia. Mal som chuť im odtrhnúť krky.

A keď ma Bella obvinila, že žiarlim... No tak to nie. Ja a žiarliť? No, vlastne prečo nie, ale pred ňou to nepriznám. Ani neviem, čo ma k tomu vedie. Bolo by to ďalšie vyznanie toho, ako veľmi ju milujem, ale z nejakých divných dôvodov som jej to povedať nechcel.

Tak a teraz tu stojím pri pokladni oblapený asi piatimi dievčatami, ktoré sa ma snažia zviesť. Príde mi to dosť nechutné, ako sa tu naparujú a skoro až vyzliekajú. Nič pre mňa, radšej by som bol niekde pekne preč s mojou láskou, ale miesto toho tu trčím a čakám, kým mi Alice prepustí moju princeznú.

„Mohli by sme si niekam zájsť,“ zapriadla mi do ucha jedna blondína a v mysli ma pozývala na záchody. Brr! Asi im tu nechám tú včerajšiu pumu. Naozaj som k tomu nemal ďaleko.

Nakoniec ma vyslobodila Bella, ale takým spôsobom, že by som to skoro nerozdýchal.

Predrala sa pomedzi tie fifleny a pritiahla si ma k sebe, a vtisla mi taký bozk, že som sa z neho skoro zložil. Keď som sa horko-ťažko odtiahol, dýchal som plytko a oči som musel mať poriadne čierne.

„Pôjdeme?“ spýtala sa ma a chytila ma za ruku. Omráčený som sa vydal za ňou, no zrazu ma niekto chytil za druhú ruku, v ktorej som držal pitie.

„Tak prepáč, ale ja sa tu s ním bavím,“ začala tá slečinka. Úplne som vyvaľoval oči, čo si to dovoľuje.

„Áno, tak prečo ti neodpovedá a radšej pôjde so mnou, ako s tebou niekde na záchody?“ Wow, tak toto by som do Belly určite nepovedal.

Bože, ona je taká krásna... No musím zakročiť, nie že sa tu tá... to dievča vrhne. To by som neprežil.

„Láska, poď, nestojí ti to za to,“ upokojil som ju a na dôkaz toho, že to myslím vážne, som ju pobozkal a konečne sme sa vydali preč.

„Žiarlila si,“ prehodil som iba tak, aby reč nestála, no jej reakcia ma zaskočila. Myslel som, že to bude popierať, ale ona skôr naopak. Och, ja ju tak milujem!

„A prečo by som aj nemala. Veď ťa tam normálne zvádzala. A to som mala nechať len tak?! Tak to teda nie, ja ťa milujem a nechcem, aby ťa...“ nedokončila to, ale vedel som, čo mala na mysli.

„Neboj sa, som len tvoj,“ usmial som sa a dal jej pusu na čelo.

„Ale nerob sa neviniatkom, aj ty si poriadne žiarlil.“ Znova na mňa vytiahla toto.

Povzdychol som si.

„Dobre, priznávam. Mal som chuť mu poriadne zakrútiť krkom,“ priznal som sa.

Spokojne sa usmiala a už ma ťahala na nejakú lavičku. Pohodlne sme si sadli a začali sa rozprávať. Popritom Bella vypila tú pollitrovú kofolu, čo som kúpil.

Sedeli sme tam asi ešte päť minút, keď sa mi ospravedlnila s tým, že musí ísť na záchod. Počkal som, sediac na lavičke, keď sa ku mne prihnala Alice. Och, nie, už zase!

***

Ja toho malého škriatka uškrtím, ani chvíľu si nemôžem užiť s Edwardom. Iba som odišla na záchod, už nás mala. Je to jedna potvorka, ale mám ju rada. Rozumie mi a vždy dobre poradí, aj keď ohľadom môjho šatníka je nekompromisná.

Keď sme skončili, mohlo byť akurát sedem hodín večer. Chápete to? Sedem. Boli sme tu dosť dlho na to, aby som sa v najbližšej dobe neukazovala pred Alice v nejakých teplákoch, alebo nebodaj starom svetri. To by som hneď letela prvou triedou s Alice do Milána a tam by ma neprepustila, dokým by som nemala hádam desať kufrov oblečenia.

Nasadla som do auta s Edwardom, pretože Alicino auto bolo preplnené a vlastne toto k tomu nemalo málo.

Ako sme vyšli z garáží, Edward pustil jemné klavírne skladby, v ktorých som spoznala moje a jeho piesne, no viac som zistiť nedokázala. Upadla som do toho krásneho a bezsenného spánku.

„Bella, vstávaj. Máš narodeniny!“ Bože, kto to je? Ten otravný zvuk, to môže byť jedine Emm.

„Nechaj ju, ty pako,“ zakričal odo mňa jeden krásny hlas, ktorý by som spoznala kdekoľvek a za akýchkoľvek okolností.

Pretočila som sa na Edwarda a Emma úplne ignorovala. Pobozkala som ho a chcela pokračovať, no to by nemohli byť Cullenovci.

„Edward, Bella, nechajte sa a ty, Bella, poď so mnou!“ Ako to dopovedala, už ma ťahala z postele. Ani neviem, ako som sa tam dostala, ale asi ma museli preniesť. Ale počkať, čo tu robím? Nemala by som byť doma? Aha, jasné, Alice! Mohlo ma to napadnúť skôr, ako ma posadila do kresla a začala okolo mňa pobehovať.

„Rose, poď prosím sem,“ zavolala na Rose, ktorá okamžite pribehla. Akoby to čakala. A možnože Alice poverila úlohami celú rodinu, len nech majú čo robiť. Na narodeniny som sa aj celkom tešila, no teraz ma aj trocha prešla chuť.

„Dobre, tak teraz už iba šaty.“ Ako to dopovedala, zhrozila som sa.

„Bella, snáď si nemyslíš, že sme včera na tých nákupoch boli iba tak,“ osvetlila mi situáciu, no ja som stále bola v pomykove. Takže to sa zabijem na podpätkoch. No fajn, dúfam, že Edward bude stále so mnou a nedopustí, aby sa mi niečo stalo. Alebo, v lepšom prípade, povie Alice, nech tie podpätky strčí tam, odkiaľ ich vyhrabala.

„No poď, môžeme ísť.“ Alice ma vytiahla na nohy a po schodoch mi pomáhala.

Ja som sa dívala pod seba, aby som sa niekde nevykotila. Keď som si oddýchla, že som pekne na pevnej zemi bez schodov, skoro som sa prehodila dozadu.

„Všetko najlepšie, Bella!“ skríkli všetci naraz a ja som ostala len tupo pozerať pred seba.

Veľmi sa ospravedlňujem, že to tak trvalo a že je to taká blbosť, ale nemala som inšpiráciu. Snáď ma pochopíte a nebudete sa hnevať.

Sľubujem, že v ďalšej kapitole sa pohneme a bude tam vidieť aj výsledok mojej ankety. :D Aj kebyže to má byť na šesť stránok. Takže, prosím, nezúfajte a tešte sa na ďalšiu kapitolu.

Budem rada za akýkoľvek komentík.

Ďakujem.

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska Bohov trvá večne °° 17: