Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska Bohov trvá večne °° 15

02.11.2010 (11:30) • BlackStar • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1885×

15. kapitola

Od počiatku sme boli spojení. Želanie a túžba znova sa spojiť sa nazýva láska. (Platon)

„Vieš, Eliot, viem, že chceš, aby som išla, ale tiež dobre vieš, ako na tom som. Nie, že by si nebol pekný a milý, ale ja na to proste nie som. Vieš to veľmi dobre. A mimochodom, na mňa s ružami nechoď. Pre mňa tie tŕne, akoby na mňa chceli zaútočiť,“ zažartovala som, ale asi sa mi to nepodarilo.

„Neviem, či ma chápeš. Ale naozaj by si so mnou nevydržal. Som proste zložitá a prestalo by ťa to baviť. Skús niekoho iného, ak nevieš poradím,“ mlela som jedno cez druhé a nevedela, či by ma niekto vôbec pochopil. Potom som na neho spiklenecky mrkla. Pozeral na mňa s vyvalenými očami. Asi nerozumel, čo som mu tu teraz hovorila, tak sa to pokúsim napraviť.

„Eliot,“ skúsila som potichu. „Vieš čo, poď ďalej,“ vyzvala som ho a on potichučky a ešte dosť vyvalene išiel.

Keď som sa na neho pozerala, prišlo mi, že všetkých trápim. Všetkých odmietam, ale za to nemôžem... Alebo áno? Tak dobre, skúsime to zmeniť.

„Posaď sa.“ Ukázala som na sedačku a sama sa posadila naproti nemu.

Chvíľu sme tam len tak sedeli a každý z nás asi premýšľal o niečom inom. Nakoniec som sa rozhodla.

„Tak... beriem všetko späť. Rada pôjdem,“ vyhŕkla som z úsmevom.

„To naozaj? Bože, ja už som si myslel, že ma odmietneš! Veľmi ti ďakujem. Ešte sa dohodneme, fajn?“ spýtal sa ma zbrklo a sypal na mňa kopec informácii. Som rada, že som mu urobila takú radosť. Kebyže vidíte tú jeho tvár, keď som mu povedala, že pôjdem...

Bolo to neuveriteľné, ako jednému človeku urobíte radosť iba tým, že poviete áno.

Skákal okolo mňa hádam minútu, no potom sa ospravedlnil a odišiel. Ostala som doma sama a premýšľala, čo budem robiť. Nechcelo sa mi nič, tak som si išla ľahnúť a zobrala som si nejakú knihu...

Pomaly a veľmi jemne som otvárala oči. Akoby som nechcela vidieť, čo sa okolo mňa deje. Už keď som mala viečka pri sebe som vedela, že niečo je inak. Niečo sa stalo, ale nevedela som čo. Ostré svetlo sa mi zabodávalo do očí a ja som sa bála reality. Nakoniec som ich otvorila a zbadala som veľké francúzske okno, ktoré bolo otvorené dokorán. Cezeň vial teplý a vlhký vetrík. Bolo to príjemné, no to, čo bolo podo mnou ešte viac. Otočila som sa a vedľa seba som zbadala dokonalú bytosť, ktorá sa nedala s ničím porovnať. Jeho tvár žiarila ako tisíce perličiek. Jeho hruď som okupovala ja, ležala som na ňom a tým vytvárala tieň na jeho svalnatej hrudi. Zamrzelo ma to, a tak som sa odtiahla. Keď so spravila ten jednoduchý pohyb, jeho kútiky úst sa pozdvihli. Ja som však svoj zrak nasmerovala na tú dokonalosť pod sebou. Bola som dokonale šťastná a nedalo sa to porovnať s ničím, čo som doteraz zažila. Bolo to... ani neviem ako popísať viac, ako dokonalosť. Ide to vôbec, je niečo viac? Naozaj by som sa nad tým mala zamyslieť, no teraz to nešlo. Moju myseľ okupoval on. Jedine on, ten, ktorý vtrhol do môjho života a obrátil ho o tristošesťdesiat stupňov. Ale krásnych tristošesťdesiat stupňov, to nepopieram...

Zrazu sa mi začala točiť hlava. Bola som ako na kolotoči. Všetko sa začalo zafarbovať do biela a on mi začal miznúť. Strácala som všetko, po čom som túžila. On mi odchádzal...

Ocitla som sa na mieste, kde bolo všetko biele. Všetko sa zdalo byť rovnaké, beztvaré a fádne. Nemalo to svoje kúzlo, to, čo by som ako človek potrebovala. Farby, ktoré ma obklopovali každý deň teraz zmizli spolu s mojimi citmi.

„Uvidíš, všetko bude dobré...“ Slová sa strácali, pretože som ich nechcela počuť. Nič som nechcela... Nič už nemalo zmysel, ale toto musela byť moja voľba, takže to musím zvládnuť. Aká dlhá je večnosť? Dá sa zmerať? Ako dlho to takto bude?

Prepadla som všetkým svojim pocitom, ktoré sa vo mne nazhromaždili. Neverila som, že je také hrozné poddať sa citom, ktoré dusíte v sebe.

Zrazu som začala vnímať niečo iné... V kútiku mojej mysle sa ozývali hlasy. Stávali sa hlasnejšími a hlasnejšími. Netušila som, o čo sa jedná. Zrazu prerástli do takých rozmerov, že som myslela, že mi roztrhne hlavu. Každý niečo chcel a ja som mala potrebu dať im to. Splniť im priania... Proste ma išlo roztrhnúť...

„To bude dobré, dcérka...“

„Áááá!“ kričala som ako zmyslov zbavená. Bola som na smrť vydesená tým snom. Najskôr krásny, no potom sa to zmenilo na nočnú moru. Bolo to... neviem, čo sa dialo. Moja hlava išla puknúť a stále sa to stupňovalo...

Rýchlo som vstala a išla sa osprchovať. Snáď mi aspoň to pomôže...

„Bella, poď,  lebo to nestihneme,“ kričala na ma Alice. Ja som sa so spustenými ramenami došuchtala k nej. Dnes sa mi nič nechcelo. Myšlienkami som bola úplne mimo a ešte k tomu sme mali skúšku. Trocha som to pokašľala, ale to sa spraví...

Išlo to stále dokola. Rôzne sny, škola, skúšky, Alice – tým má na mysli jej nakupovacie mánie.

Raz sa to zmenilo a to bolo iba tým, že sme neskúšali, ale premeriavali sme si kostýmy, ktoré budeme mať. Moje šaty boli jednoducho dokonalé, aspoň malé povzbudenie. Alice mala stále šťastný výraz na tvári a trocha mi to pomáhalo.

Myslela som na neho každú chvíľu. Každý krát, keď sa otvorili dvere som ho v nich videla. Bola som zmetená a veľmi tomu nepridávali dni ubiehajúce ako raketa.

Blížilo sa to a ja som sa bála ako čert kríža. Nevedela som, či to zvládnem, alebo sa tam zrútim. Bolo pár dní pred premiérou a vlastne aj mojimi narodeninami. Tešila som sa, že budem znova o rok staršia, no na to predstavenie vôbec.

Zo všetkého som zrazu bola nervózna a moje city boli neovládateľné. Raz som sa smiala a zrazu sa mi chcelo plakať. Bola som divnejšia ako inokedy.

A potom prišiel ten deň D.

„Takže decká, dnes bežte domov a poriadne si oddýchnite a pre istotu sa naučte text,“ zažartovala profesorka. „Stretneme sa o pol štvrtej a preskúšame si rôzne scény. Potom sa už iba prezlečieme a o siedmej začíname. Takže, majte sa a odpočiňte si,“ rozpustila nás a my sme rýchlo vybehli zo sály. Alice ma za rukáv zatiahla k jej autu.

„Bella, za pol hodinu som u teba. Nič si nezabudni a protestovať nemá cenu!“ Usmiala sa na mňa a už štartovala.

Vybrala som sa domov a ako v mrákotách som si všetko zbalila a už aj Alice trúbila pred domov.

U Cullenov som strávila celé doobedie a Alice ešte stále nebola hotová. Esme so všetkých horlivo pomáhala a ja som sa na nich niekedy poriadne smiala. Zmena...

„Bella, pokoj, veď o nič nejde,“ zasmiala sa Alice trocha napätým hlasom. Pozrela som sa na ňu so zdvihnutým obočím. Čo zasa chystá?

„Takže, všetci na miesto, o chvíľu začíname. Začíname rozprávačom, jednanie prvé, výjav prvý a... A veď to všetko viete, takže ideme!“ Posledné slovo zakričala až mi skoro praskli bubienky. Počula som šum, ktorý sa rozliehal z obecenstva a netrpezlivých divákov, ktorý svoje nedočkanie dávali najavo. No možno to bolo iba tým, že chceli čo najskôr vypadnúť. Myslím, že ten druhý prípad je reálnejší...

Začula som potlesk a hra sa začala. Bola som stále nervózna, aj keď mám vystúpiť až po chvíli... Alice niekam odbehla a stále chodila tam a späť a niečo dohadovala s profesorkou, ktorá si tuším stále mlela svoje.

Tybalt... Montek... Benvolio... Za chvíľu sa na scéne má objaviť môj Rómeo. Ach, kiežby tu bol on a zahral môjho princa... Niekoho, pre koho by som sa bola obetovala...

„Aj, dobré ráno!“ Tak a teraz má prísť výstup Maxa. Snáď sa nič nestane...

„Čo je deň tak mladý?“ Č-Čože?! To je... Ten hlas...

***

Tak, a je to tu. Konečne sme sa dočkali, ale Bella bola celý čas taká... nijaká. Stále bola myšlienkami mimo nás a keď som niečo chcela, všetko mi odkývala, alebo ma úplne ignorovala. No tak to pekne ďakujem... Ale zasa nemám sa čomu diviť. Jazz mi potvrdil, že je strašne nešťastná a keď prichádzame do školy dokonca aj vystrašená. Niekedy naozaj vyzerala dosť strhane, že som sa bála, aby sa jej niečo nestalo.

Kde sa podelo to milé a usmievavé dievča, ktoré to bolo na začiatku? Jasné, odpoveď dobre poznám. Práve to dievča odpočíva niekde veľmi hlboko na ostrove Esme...

Vlastne už sa prebralo k životu a mieri si to naspäť sem do Forks. Znova to bude tá krásna tvár posiata úsmevom od ucha k uchu. A vlastne to budú dve tváre. Znova budeme všetci šťastní... Konečne to bude tak, ako má... Dúfam.

Ten magor chce nastúpiť do iného lietadla. Znova sa chcel ukázať v Denali. O päť minút si pôjde kúpiť letenku...

Ja ho asi zabijem a spálim na popol, a ten potom môžem dať Belle. Asi by spravila to isté ona mňa. No nič, aspoň mu môžem poriadne vynadať.

Na tretie zazvonenie to zdvihol.

„Čo je Alice?“ spýtal sa znudeným hlasom, no ja som vedela, že sa premáha, aby nekričal.

„Tak ty sa ešte pýtaš?“ to už som kričala ja. Sakra, musím to stlmiť, nech ma nepočuje Bella.

„Nasadni do toho lietadla a pekne si to naklusaj sem. Nepovedala som ti to snáď?“ Snažila som upokojiť, no priveľmi mi to nešlo.

„Alice,“ znel zúfalo. Ale to sa malo práve vyriešiť.

„Nekecaj a pekne príď. Uvidíš...“ A položila som mu to. Nech je trocha prekvapený.

„Alice?“ zavolala na mňa Esme. Nevedela si rady s Bellou. Stále sa vzpierala a niečo mumlala. Tak to trocha zarazíme, dnes bude počúvať mňa a potom si môže robiť, čo chce.

Kruci, už tu mal byť... Kvôli Belle nič nevidím, ale aspoň viem, že ma namierené sem. Aspoň to.

„Bella, upokoj sa, veď to nič nie je,“ hovorila som jej to snáď už stokrát a stále tu podupkáva nohou a celá sa chveje.

Nech už o začne... Ale stále nám ostávalo pár minút do začiatku.

Max sa nakláňa nad záchodovou misou a...

Dobre, fuj, to nemusím vidieť. Ale, čo teraz budeme robiť? Max má riadnu trému a nikto iný nevie celý text... Ibaže. Och, ja som taká geniálna! Chcem nejakú cenu za genialitu. To budem musieť povedať Edwardovi. Ten mi ju určite s radosťou prinesie, keď mu poviem svoj plán.

Rýchlo som prešla k profesorke.

„Pani profesorka, Max je na záchodoch a nie je mu dobre,“ vybalila som na ňu a ona ostala len nemo pozerať.

„Pani profesorka?“ Mávala som jej rukou pred tvárou, ale nereagovala.

„Bože... Alice, čo budeme robiť,“ hysterčila, no to ešte nevedela, že ja mám úplne geniálny nápad.

„Pani profesorka,“ naznačila som jej, že má ísť bližšie ku mne. Naklonila som sa k jej uchu a spustila: „To viete, napadlo ma, že...“

„Nie, Alice! Vôbec nevie, čo má robiť a ešte k tom tu nie je. Toto odo mňa nemôžeš chcieť! Veď by to všetko stroskotalo. To už by som teba tam poslala.“ Musím ju nejako presvedčiť.

Edward prišiel na parkovisko a chcel pokračovať domov...

„Hneď som späť.“ Rýchlo som vybehla pred školu a v myšlienkach na neho kričala, že ak to neotočí nájdem si ho a celú večnosť mi bude slúžiť, ako model. Vlastne som si premietala aj iné varianty, ktoré sa mu očividne nepáčili, pretože po pár sekundách bol naspäť.

„Vieš, aké otravné je mať ťa znova v hlave? Ale som rád,“ povedal a objal ma. Ja som ho tiež pevne objala, ale vzápätí som ho ťahala dnu.

„Alice, nie. Toto odo mňa nechci.“

„Veď je to jedna hra a neboj nič sa ti nestane,“ usmiala som sa na neho a v hlave si prehrávala, ako to všetko má byť.

„Alice, ale, čo Bella...“ Posledné slovo, alebo skôr meno, skoro nevyslovil. Ale vedela som na čo naráža. Iba som sa usmiala a už ma nebolo.

„Tak, všetko je zariadené a môže sa začať,“ povedala som profesorke a tá nemala možnosť protestovať.

„Dobre, všetko mu ukáž a nech sa poriadne snaží, inak sa postarám, aby prepadol.“ S povzdychom odišla a ja som ostala v nemom úžase. Toho by bola schopná? Aj keď, čomu sa čudujem, som rovnaká.

„Takže, prezleč sa a o chvíľu pôjdeš.“ Pripravila som mu veci a chcela vypadnúť.

„Alice, kto je Júlia?“ spýtal sa celkom vystrašený.

„Netuším...“ S úsmevom na perách som sa vytratila.

***

Som tu už skoro celý mesiac a stále som nedokázal prestať myslieť na tú dokonalú bytosť, ktorá sa práve teraz nachádza v mojom osudnom meste, Forks. Chcel by som tam prísť a zovrieť ju v náručí, ale nejde to. Všetko je to také zložité. Bol by som schopný ju aj uniesť, len aby bola so mnou. Ale ako to môžem urobiť, keď by som videl jej smutnú tvár? Vždy som na nej videl len ten neodolateľný úsmev a iba ten. Bol ako poklad. Vždy keď ho mala na tvári bol som víťazom. Vždy, keď mi ho venovala, roztápal som. Jedine ona dokázala znova prebudiť to, čo sa vo mne tak hlboko skrývalo. To ona je to jediné na čom mi naozaj záleží...

Zapadá slnko a ja by som sa mal vydať na cestu. Alice by ma asi spálila, ak by som neprišiel načas.

S ťažkým srdcom som opúšťal to miesto. Je to krása, keď sa nemusím pred nikým schovávať a môžem sa pohybovať tak, ako to uznám za vhodné. Určite by sa jej tu páčilo...

Dosť, prestaň sa už týrať. Celý čas si nerobil nič iné, ako to, že si na ňu myslel. Sústreď sa na iné veci. Konečne znova uvidíš Alice. Svoju malú sestričku a aj Emma. Určite sa bude chcieť o niečo vsadiť, tomu ver, prehováral som na seba ako najväčší magor pod slnkom, ktorým som aj bol.

Bol som v Newporte. Už viac krát som presadal a teraz som sa rozhodoval, či pôjdem do Forks, alebo znova do Denali. Nakoniec to za mňa vyriešila Alice.

Takže sa ide smer Forks. Ani nechcem vedieť, čo má pre mňa pripravené. Určite sa nevyhnem nákupom, alebo jej kázaniu. Teraz naozaj neviem, čo je horšie...

Tak a teraz to definitívne viem. Je to to najhoršie, čo sa mi mohlo stať. Alice ma navliekla do kostýmu Rómea a poslala ma hrať. Dobre, viem ho naspamäť, akoby aj nie, keď som ho čítal snáď tisíckrát a ešte k tomu mám upíriu pamäť, ale čo ma môže takto využívať a ešte k tomu ani neviem, kto je Júlia. Trocha sa tam strápniť, to bude ono.

Bež, ozvalo sa mi v hlave. Alice mi pomaly prehrávala scény, kto kde mal hrať, aké je postavenie hercov a kulís. Trocha som zaváhal, ale potom mi to všetko išlo ako po masle.

Snažil som sa počas predstavenia zistiť, kto je Júlia, ale vlastne som len dúfal, že je to Bella. Chcel som, aby on bola tou vyvolenou...

Blížila sa scéna, kde má prvýkrát vystúpiť Júlia a ja som išiel špehovať za oponu. Alice mi bola v pätách a neustále niečo hovorila. Určite ma chcela vyviesť z rovnováhy, ale to sa jej nepodarilo.

Veľmi dobre som nevidel, tak som sa napojil na myšlienky Carlisla. Bolo to, akoby som ja sám sedel v hľadisku. Mal úplne čistú myseľ a sústredil sa iba na hru.

Perfektné, povedal som si v duchu.

A zrazu sa to stalo...

„Kto volá?“

„Vaša matka.“

„Tu som...“ Ďalej som nepočúval. Skoro som sa zviezol na kolená. Takže takto...

Celý čas som iba čakal, kedy sa konečne na scénu dostaneme obaja... Bol som ako na ihlách. Tešil som sa ako malé dieťa. Keď nastal ten okamžik, skoro som prestal dýchať. Vyzerala božsky a ja som strácal slová. No na poslednú chvíľu som sa prebral.

Odovzdane som sa jej pozeral do očí a začal som:

„Moja ruka nehodná...

Takže, táto kapitola mi dala poriadne zabrať. Skoro som už ani nevedela ako písať. Trocha sa to bude zdať zmätené a ja to priznávam. Na túto kapitolu som sa tešila, ale zároveň som sa jej bála. Čo na ňu poviete? Ako sa vám bude páčiť? Nebude sa vám zdať príliš? Budete sklamaní? Tak tieto otázky som mala v hlave a nešlo ich vyhodiť. Snažila som sa ako len som vedela, ale výsledok už musíte posúdiť vy.

Chcela som poďakovať tapte a Domík, za to, že si na mňa spomenuli.

Taktiež aj všetkým ostatným.

A ešte na záver je tu na vás malá prosbička. Sú tu dve ankety, ktoré by som chcela, aby ste, ehm... vyplnili.

Je to o pokračovaní deja, tak sa na to nevykašlite.

Urobíte mi tým ohromnú radosť!

Anketa

Anketa

Veľmi vám ďakujem.

BlackStar

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska Bohov trvá večne °° 15: