Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska Bohov trvá večne °° 14

Láska Bohov trvá večne °° 14Tak po dlhej dobe je to ďalší dielik. Trocha sa pohneme dopredu, ale najskôr je tam návšteva... Čo sa stane? A koniec... No, ten je trocha nedokončený, pretože chcem vedieť, čo si o tom myslíte... Príjme ho? Som zvedavá na vaše pripomienky.
Vaša BlackStar

14. kapitola

A kruci. Chcú prísť Denalijskí. To bude asi trocha problém, keď je tu teraz Bella s nami, moc často vízie nemám, ale niekedy aj to stačí, ale teraz som mimo. Neviem, čo sa stane. Snažím sa, ale nič. Viem iba, kedy prídu.

Prídu ráno o pol ôsmej. Bude to celkom fajn znova vidieť Carmen, Eleazara, alebo Kate. O Inrine a Tanyi si nie som moc istá. Tanya je strašne upätá na Edwarda a Irina mi príde strašne povrchná. Ale aj tak sa teším, dúfam, že nebudú problémy medzi Tanyou a Bellou. No neviem, uvidíme, ako to dopadne.

Edwarda sa vybral na letisko a skúma, ktorý let by bol najvhodnejší...

Ihneď som vyskočila od Jazza a hľadala mobil, v mžiku som ho mala a písala. Nezabudla som ani, kedy sa má vrátiť, inak ho prizabijem.

„Miláčik, čo si videla?“ spýtal sa ma nežne Jazz a začal mi jazdiť jazykom po uchu.

„Ehm... Edwarda, chce ísť na ostrov E-Esme,“ zadrhávala som sa.

Ráno som skoro vyštartovala z postele, pretože som si chcela zájsť ešte na lov. Mohlo byť tak pol siedmej a všetci – myslím Bellu a jej rodičov - sa zobudia asi až o hodinu.

Sedíme vo sále a profesorka umenia stojí na pódiu a hovorí niečo o konkurze. Romeo a Júlia.

Tá profesorka tuším nikdy nespí. To je teda vážne niečo, ešte sa zaoberať nejakým školským predstaven-. A vlastne prečo nie. Je to dobrý nápad. Ha, Bella sa má na čo tešiť.

 

***

 

Dole sedelo akosi moc ľudí. Teda upírov, podľa farby ich očí. Rodičia s nimi divoko diskutovali a mňa si všimla Esme a potom Alice. Esme ma hneď odviedla do kuchyne a tam predo mňa postavila tanier s omeletou.

„Alice, kto je to?“ spýtala som sa počas prežúvania.

„To sú naši priatelia z Denali. Videla som ich v noci, ako k nám prídu. Chcela som, aby to bolo prekvapenie.“ Nevinne sa na mňa usmiala a ja som jej to oplatila. Bola som rada, že spoznám aj niekoho iného. A ešte k tomu, keď sú to upíry. Bolo ich päť a z toho iba jeden muž.

„Tak sa ideme zoznámiť, nie?“ spýtala som sa nadšene. Určite si budeme rozumieť.

Spolu s Alice sme prešli do obývačky, ktorá bola v tomto prípade preplnená. No, tiež som nevedela, kde budú bývať, pretože tento dom už je plný, teda ak Alice znova nevytiahne nejaký trik z rukávu. A tým myslím ďalšie poschodie v tomto už aj tak veľkom dome.

„Rodina,“ zahlásila Alice. „Toto je Bella. Bella, toto je Carmen a Eleazar,“ ukázala na milý pár, ktorý sedel pri mojich rodičoch, „ďalej Kate, Irina a nakoniec Tanya.“ Ukazovala na tri dievčatá, ktoré boli naozaj krásne, no Rose sa nemohli rovnať.

„Ahojte, rada vás spoznávam,“ prehovorila som do ticha. Prvý sa zdvihol pár, ktorý pred tým diskutoval s mojimi rodičmi.

„Rada ťa poznávam, Bella.“ Objala ma, myslím, Carmen.

„Aj mňa. Som rada, že ste prišli,“ odvetila som jej a milo sa usmiala.

„Eleazar, teší ma,“ znova sa mi predstavil muž v skoro rovnakom veku ako Carlisle, možno o niečo starší.

„Aj mňa.“ Potriasli sme si rukami a Eleazar ma odtiahol bokom.

„Bella, vieš, kto sme, ale hovorili ti o mojom dare?“ spýtal sa ma smrteľne vážne.

„Och... Viem kto ste, ale o vás som v živote nepočula vôbec nič,“ odpovedala som trocha zaskočene.

„Ja mám tiež dar. Viem rozpoznať talent. Chcem povedať, že ak má niekto potenciál, viem ho rozpoznať. Niekedy – už po premene – by som ti mohol presne povedať, kto má aký talent. Chcem ti týmto všetkým vysvetliť, že z teba cítim niečo veľmi silné. Neviem presne, čo to je, ale mohol by to byť štít alebo niečo podobné,“ dopovedal a ja som nemala slov. Vlastne mala.

„A prečo mi to všetko hovoríte?“ Nevedela som, prečo by to malo byť nejako dôležité.

„Chcem ťa na túto skutočnosť iba upozorniť. Si veľmi nadaná.“ Zatváril sa naozaj vážne a ja som na moment dostala strach. Kto by ma tak mohol chcieť?

Eleazar sa otočil a zamieril naspäť k rodine. Ja som tam ešte chvíľku stála a potom som sa rozišla ku klavíru. Teraz hrám akosi moc. No nevadí mi to. Som rada, že hrám a ešte k tomu keď také krásne piesne.

„Nebude Vám vadiť, ak budem hrať?“ spýtala som sa všetkých, ale bolo to smerované na našu návštevu.

„Och, nie. Len hraj,“ usmiala sa na mňa Carmen. Otočila som sa ku klavíru a začala hrať Edwardovu...

Keď som dohrala, Alice im vyklopila, pre koho som to skladala. Všetci boli unesení, ale jedna tvár bola úplne chladná. Chmúrila sa a ja som myslela, že ma chce zabiť pohľadom.

Bolo to akoby do mňa bodala tisíce ihličiek a pritom si to náramne užívala. Mala som z nej dosť divný pocit. Nedalo mi to a musela som sa spýtať.

„Ehm, Tanya, však?“ oslovila som ju. Ona na mňa uprela už prítomný pohľad a vlastne, všetci sa na mňa pozreli. Alice sa tvárila... nejako divne. Smutne, alebo veselo? Bolo to naozaj divné.

„Prečo sa tak tváriš? Spravila som ti snáď niečo? Ak hej, pokojne povedz,“ vysypala som zo seba a nevedela, čo sa bude diať ďalej.

„Takže slečna nevie?“ rozkričala sa. Ja som iba pokrčila ramenami, naozaj o ničom neviem.

„Ako si to dovoľuješ?! Ukradla si mi ho. Ty jedna potvora. Ani nechci vedieť, čo by som s tebou spravila. Zobrala si mi ho, ale ja sa len tak ľahko nevzdám,“ kričala ako bez zmyslov, no ja som nepochopila podstatu veci. Pozrela som sa na Alice, ale ona mykla plecami a usmiala sa.

„Tak po prvé, naozaj neviem o čom hovoríš! Po druhé, ja sa ťa nebojím a po tretie, mala by si sa upokojiť,“ uzemnila som ju, nech si už nevyskakuje, ale stále som nevedela, čo som spravila. Pozrela som sa na rodičov, ale tí boli zrejme tiež mimo.

„Tak dobre, pokoj. Tanya upokoj sa a bež sa prejsť.“ Jasné, Carlisle tým myslel lov, ale čo to povie pred našimi?

„A ostatní sa vrátime k normálnym činnostiam,“ zareagovala pohotovo Alice a už sa hnala ku mne.

„Poď. Pôjdeme hore a všetko ti vysvetlím.“ Ťahala ma hore schodmi, keď ocovi zazvonil telefón. Zastavila som sa, pretože to musí byť niečo vážne, nikdy mu nevolali len tak. Trocha som sa striasla pri predstave niečoho nebezpečného. Nechcela som, aby sa mu niečo stalo.

„Dobre, len nepanikár. Hneď som tam,“ dopovedal a zložil telefón. Prišla som na koniec schodiska a čakala, čo sa bude diať.

„Prepáčte mi to, ale budem musieť ísť. Na stanici majú nejakú pohotovosť. Neviem, čo sa tam stalo, takže budem musieť ísť.“ Ospravedlňujúco sa usmial. Videla som na ňom, ako ho to trápi.

„Pôjdem a ďakujeme vám za všetko.“ Otočil sa na Esme, ktorá sa presunula bližšie k nemu a objala ho. Popriala nech je všetko v poriadku a takto sa vystriedali všetci až na mňa a mamu.

„Idem s tebou,“ povedala rázne.

„Nie, ostaň tu a uži si nový rok. Nechcem, aby si tam bola so mnou, určite sa nič nestalo,“ presviedčal ju oco.

„Vieš, že pôjdem. Nevieš sa o seba sám postarať.“ Zatvárila sa nanajvýš múdro a on iba zvesil plecia.

„Dobre,“ zašepkal.

„Bell, pôjdeš s nami, alebo sa máme po teba zastaviť?“ spýtala sa ma mama, keď sa obliekala.

„René, ja ju potom odveziem domov,“ vyhŕkla Alice skôr, ako som stihla zareagovať.

„Dobre... a Bella,“ pozrela som na ňu, „poslúchaj,“ dodala a usmiala sa.

„Ahoj a večer prídem.“ Objala som ich oboch a už iba videla, ako odchádzajú z dverí.

„No poď.“ Znova ma Alice ťahala hore a ja som stále nevedela, čo sa to stalo.

„Myslím, že chceš vedieť, čo sa stalo dole, však?“ spýtala sa ma ako veľká voda a ja som ani nestihla odpovedať, už sedela vedľa mňa začala:

„Myslím, že ti nikto nehovoril o našich priateľoch.“ Záporne som pokrútila hlavou.

„Dobre, takže Tanya na teba vyletela, pretože je šialene zaľúbená do Edwarda. Spravila by pre neho všetko, aj keď by to malo stáť jej život a... A strašne žiarli. Edward jej hovoril, že medzi nimi nebude nič viac ako priateľstvo, no ona to nechce poslúchať. Nechce sa zmieriť s tým, že ju niekto odmietol a nechal tak. Nechytil sa jej a ju to štve a teraz, keď si tu ty... Proste strašne žiarli a nechce si priznať, že...“ zasekla sa.

„No, Alice?“ nabádal som ju, nech pokračuje.

„No, proste žiarli.“ Neverila som jej. Vlastne verila, ale iba tú časť s Tanyou, chcela niečo dodať, ale nepovedala to a ja chcem vedieť, čo to bolo.

„Alice?“ spýtala som sa podozrievavým hlasom a uprela na ňu pohľad plný otázok.

„Ehm, čo?“ Snažila sa robiť nechápavú. Tak toto jej len tak neprejde.

„Alice, vieš čo chcem počuť, tak sa tu nerob na neviniatko. Pekne to vyklop a ja ťa prepustím zo svojich služieb,“ povedala som s úplne vážnou tvárou. Ona sa začala šialene smiať – tiež mi trocha šklbalo kútikmi – no ja som sa na ňu urazila. Tak ona si zo mňa bude robiť srandu. Tcs!

„Ale Bella, to nebolo... ale keď ty,“ nevedela to zo seba dostať.

„Dobre, tak dosť. Nič dôležité to nebolo a ty sa s tým prestaň trápiť.“ Ťukla mi do čela a pohodlne si odtancovala z izby. Nechala ma tam sedieť neschopnú slova...

 

„Alice, to nemyslíš vážne, ja tam nejdem. Nechcem,“ zašepkala som a dúfala, že na to zabudla.

„Bella, no poď, bude to zábava a neboj sa zahráme to skvele. Júú, konečne je to tu!“ vrieskala ako hus pred porážkou. No nebolo to zdesením, ale nadšením.

„No dobre, už idem.“ Nechcelo sa mi. Ale ako vie, že sa tam dostane. No, dobre, ale to ešte nič neznamená.

Znova sme začali chodiť do školy a Edward sa stále nevrátil. Bola som smutná, že tu nie je. Chýbal mi, jeho oči, úsmev, prítomnosť. Proste on celý. Chcem ho viac, ako čokoľvek iné.

„Všetky dievčatá sa postavia do zástupu,“ zahlásila profesorka.

„Niečo mi zahráte zo scény na... ehm, na bále,“ zahlásila víťazoslávne. Síce tam nejako moc nie je, ale je to pekná scéna.

„Tak prvá,“ zavolala a pred ňu predstúpila Simon. „Dobre, zatiaľ budem hrať Romea ja a neskôr vyberieme z chlapcov, ktorý sa najviac hodí,“ zhodnotila to učiteľka a Simon sa dala do práce. Skoro ma porazilo, keď začala. Celý text čítala a ešte k tomu robila úplne detské chyby. A to si čo myslela, že s tou svojou krásnou tváričkou všetko zvládne?! Nechcem byť nejaká hrozná harpya, ale toto je moc.

„Ďakujem Simon,“ usmiala sa na ňu. „Ďalší!“

Simon si to so sklesnutou hlavou odpochodovala z javiska a jej krasotinky sa k nej hneď prihnali. Ako inak.

Počúvala som všetky vystúpenia, a že ich bolo. Z jednej strany som počúvala Alice, ako hodnotí každé dievča. Niekedy sa prišťastilo, že zhodnotila jej talent, ale väčšinou hovorila o ich hroznom vkuse.

„Ďalší,“ zahelekala profesorka, ktorá vyzerala byť úplne na dne. Pozrela som sa na rada, ktorá bola utvorená na začiatku javiska. Teda mala byť utvorená. Teraz tam nikoho nebolo a ja som zacítila, ako mnou niekto trasie. Pozrela som sa hore a videla usmiatu tvár Alice.

„Tak poď,“ popostrčila ma a ja som sa s nie moc veľkým nadšením vstala. Ale zasa, táto hra si zaslúži niečo viac. Je to krásne prevedenie lásky a rada by som v tomto hrala.

Vystúpila som na pódium a začala. Vžila som sa do toho nejako moc, pretože, keď som skončila, sálou sa rozoznel potlesk od tých niekoľko ľudí, čo tu boli. Bola som šťastná tak ako nikdy. Moc som sa snažila.

„Skvelé, beriem ťa. Aj tak tu nik iný nevie hrať,“ mumlala si popod nos. No, to ešte určite nevidela Alice. Tá je ešte lepšia.

Po chvíli som si uvedomila, čo sa stalo a ostala som stáť pod pódiom a nevedela, čo zo sebou. Bola som rada.

„Jupí. Sme skvelé,“ vrieskala mi do ucha Alice. Začala niečo hovoriť, no popravde som ju vôbec nevnímala. Myslím, že tiež dostala nejakú z veľmi dobrých rolí, ale vôbec som netušila akú. Možno moju matku, alebo Rosalinu? Naozaj netuším.

Celý deň som potom bola úplne mimo. Nevedela som sa nejako zorientovať a na hodinách som dávala pozor, iba ak sa otvorili dvere. Stále som čakala...

„Bella, prosím ťa, preber sa. Nie že sa mi zabiješ počas cesty domov. Ešte to tak. By ma zabil.“ Počula som dobre?

„Čože?“

„Tak teraz už vnímaš?!“ kričala na mňa, ale ja som ju aj tak nechápala. Najskôr mi nadáva a potom si melie niečo pre seba.

„Tak dobre, nezabudni na zajtra,“ pripomenula mi niečo, o čom som ani nevedela.

„A-“

„Zajtra je prvý deň skúšky. Scenáre...“ objasnila mi situáciu a už sa aj s úsmevom a s Jazzom ruku v ruke viedli do auta, kde už sedela Rose a Emm.

Ja som tiež nasadla do auta a snažila sa vnímať okolie ako to len šlo. Bolo to trocha náročné znova sa nevzniesť do toho stavu zabudnutia, ale dalo s to vydržať.

Rozhodla som sa, že si dám doma poriadnu kúpeľ. Uvoľním sa a aj tak nemám čo robiť. Iba by som sa zbytočne nudila a knihu môžem čítať aj vo vani...

 

Nakoniec som skončila vo vani s knihou v ruke. Mama ma musela odtiaľ hnať, inak by som tam strávila celý večer. Teraz som sa cítila odpočinutá a aj celkom dobre naladená. Tešila som sa do školy a aj na tú skúšku. Bola som rada, že ma vzali. Uvidíme, čo sa z toho vyklube. Alice mi ešte ráno volala, či som nezabudla. Hneď som ju utla inak by som ešte stále chodila s mobilom pri uchu. Mama sa mi smiala, aká som nadšená. Ona by nebola po...

Dosť, toto som si už vyriešila. On to proste tak necíti, čo s tým ja narobím. Aj keď...

Zrazu som počula zvonček, myslela som, že je to Alice, tak som s úsmevom na tri otvorila. Úsmev sa preniesol na ústa dokorán a ja som nechápala, čo sa deje.

„Áno?“ neisto som sa spýtala. Nemala som najmenšie tušenie, kto to je. Môj výhľad dosť kazili tie ruže. Nie že by sa mi nejako priečili, ale tak nemám ich moc v láske.

„Toto je pre teba.“ Položil mi do rúk hádam päťdesiat ruží. No, stále som nevedela kto to je. Keď som ich však dala na bok, zbadala som Eliota.

Och, nie! zaúpela som v duchu.

„Ahoj, ďakujem, za čo sú?“ spýtala som sa dosť vystrašene.

„Bella, chcel by som ťa pozvať na Valentínsky večierok.“ Nejako som nechápala. Kedy, kde, ako?!

„Bude sa konať po predstavení,“ napovedal mi, ale akosi som to stále nepoberala. „Organizuje ho škola a bude pre všetkých. Aj dospelých. Tak som sa chcel spýtať, či tam pôjdeš so mnou...“ Bola som zmätená... Alice mi o ničom nepovedala. Alice! Tá malá...

„Vieš Eliot...

 


 

Tak... čo mi na to poviete?

Túto kapitolu by som chcela venovať Domík, pretože ona jediná si na mňa spomenula... (Beriem to v komentoch.)

Ale aj všetkým vám, ktorí toto čítate. Ďakujem.

P.S. Pozerajte na moje zhrnutie... sú tam dôležité veci!

BlackStar



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Láska Bohov trvá večne °° 14:

 1
17.06.2011 [14:46]

MatikEsmeCullenNo ak to je krásne. Dúfam šedá t Ed objaví skoro. Ja to už nevydržím Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!