Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska Bohov trvá večne °° 10

19.09.2010 (11:45) • BlackStar • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2052×

10. kapitola

Bola som vystrašená nasmrť. Nevedela som, čo robiť. Akoby sa na mňa valili zo všetkých strán.

„No tak, dievčatko, zahráme sa.“ Nechutný chlap sa ma začal dotýkať a ja som myslela, že sa povraciam.

„Poď sem, ja ti neublížim,“ rozplýval sa nechutne ďalší. Mala som chuť umrieť a už nikdy ich pohľad neuvidieť. Chcela som plakať, ale moja hrdosť mi to nedovolila. Snažila som sa zachovať si vážnu tvár. Nechcela som ukázať, ako veľmi sa bojím a ešte vôbec nie pred nimi.

„No poď k nám.“ Pritiahol si ma jeden k telu, no potom akoby zmizol. Spadla som na zem. Dopad dosť bolel, ale nezaoberala som sa svojím pozadím, ale tým, čo sa práve dialo okolo mňa. Videla som jednu šmuhu, ktorá brala porade tie hnusné svine. A vrčala... Zrazu sa tá šmuha zastavila a ja som v nej spoznala... Edwarda?! Nie, nie, nie. Čo sa to tu deje? Čo je zač? Viem, že nie je až taký normálny, ale toto?

Stihla som sa postaviť a nahodiť pokojnú masku, ale vo mne to vrelo. Svoj strach som zatlačila, ale cítila som ho ako nikdy predtým.

„Chcem vedieť pravdu,“ vyhŕkli sme obaja. Ja som sa nemienila vzdať a on zrejme tiež nie. Dala som si ruky vbok a čakala. Mala som strach z neho, z nich a ešte aj zo všetkého, čo asi zistím. Príjemné to rozhodne nebolo.

„Bella-“ začal, ale ja som chcela vedieť pravdu a nie nejaké výhovorky.

„Počúvaj, chcem vedieť, čo si... zač,“ vysvetľovala a pritom máchala rukami hore dolu.

„Dobre, a ja chcem vedieť, čo to, preboha, robíš,“ začal zasa on a mne sklaplo. Ale nemienila som sa vzdať, ešte nie.

„Tak poď.“ Chcel ma chytiť, ale ja som ustúpila. Nie preto, že by mi to bolo nepríjemné, ale bol to reflex a nemienila som to nijako vysvetľovať.

Zatváril sa ublížene a potom išiel napred. Pokračovala som za ním a všímala si každého jeho pohybu. Prišli sme za Alice, ktorá netrpezlivo podupkávala tou jej malou nôžkou a vyzerala pritom strašne smiešne.

„Ty blbec, si úplne tupý, ešte som na teba kričala, čo sa stane. To si ju nemohol postrážiť?“ vrieskala Alice a v tej hudbe sa to strácalo.

„Pokoj, Alice, ale pôjdeme. Volala si?“ spýtal sa na úplne inú otázku a ja som nerozumela.

„Áno, dovolia jej to.“

„Počkať, tu sa bavíte o mne?“ spýtala som sa vydesene.

„Áno, teda nie... No, to je jedno. Nájdeme Pailin a dáš jej kľúče. Potom pôjdeš s nami. Ok?“ rozhodla Alice a ja som len ostala pozerať, čo sa to deje. Chcela som vedieť všetko, ale bála som sa. Ani neviem, či ich, alebo toho zistenia. Rozhodla som sa, že budem v pohode a pôjdem s nimi.

„Pailin, pôjdeš mojím autom, ja idem ku Cullenom. A nieže s ním niekde nabúraš. A prosím, nedávaj ho do rúk Danovi, inak sa domov nedostanete ani za týždeň,“ rozdávala som inštrukcie a ona len kývala hlavou. Snažila som sa jej veriť, ale keď ide o môjho miláčika, tak neverím nikomu.

„Tak vystupujeme,“ zvýskla Alice a hnala sa ku dverám. Neviem, čo jej na tom prišlo také úžasné. Išla som s Alice a Rose, lebo im som nedôverovala. Keď ešte Emm nahodil ten jeho šialený úsmev... Brr.

„Carlisle, Esme,“ zakričala do domu a menovaní prišli okamžite. Posadali sme sa na pohovky a ja som si sadla na kreslo, ktoré bolo najďalej, no videla som na všetkých. Čakali, asi na mňa.

„Takže, chcem vedieť, čo ste zač. Po tom, čo som videla, určite nebudete ľudia,“ vysvetlila som a pozrela sa na Edwarda ako dôkaz svojich slov. Všetci sa na neho pozreli tiež a nasadili neutrálne masky. Slova sa ujal Carlisle.

„Ako už vieš, Bella, nie sme ľudia. Sme silní, krásni, rýchli...“

Takže takto to je. Oni všetci sú upíri, ale to nedáva zmysel. Ako je to možné? Je to blbosť. Najskôr som im nechcela veriť, ale všetko tomu nasvedčovalo. Všetko! Tá ich bledosť, krása, oči... Začala som sa usmievať takým kŕčovitým úsmevom. Neviem, či to je iba zlozvyk, alebo moja neoddeliteľná súčasť. Vždy, keď som nervózna, tak sa smejem. Viem, som divná, ale mne sa tak potom všetko lepšie zvláda.

„Ok.“ Bolo to to jediné, na čo som sa zmohla.

„OK?! My ti tu povieme, že sme mýtické bytosti a ty na to povieš “OK“? Mala by si teraz utekať a nie sa na nás usmievať,“ rozčuľoval sa Edward, aj keď ten nemá čo hovoriť. On to predsa všetko zavinil...

***

Takže ona povie Ok.

Edward, pokoj. Ona sa už aj tak dosť bojí. Pozri sa na ňu, vyzerá, akoby sa práve mala zrútiť a tie jej emócie. Nepochopiteľné, že sa ešte usmieva, ale to je jedno...

Jazz. Ja viem, som blbec, ale je to nepochopiteľné. Neudržal som sa, ale počkaj... Ona sa bojí? Nie, to sa nemalo stať. Alebo malo? Čo vlastne chcem?

Si magor, Edward! Stihla mi poslať myšlienku Alice. Samozrejme, čo som od nej mohol čakať.

Teraz ju ľutuj, mal si sa správať normálne. Bola úplne vyplašená, ale nechcela to dať na sebe znať. Je rovnako pyšná ako ty! Postaral sa o ďalší zvrat Jazz. Ešte nech sa do mňa pustí Emm a bude to.

„Takže, Bella, ako sa rozhodneš? Len nech povieš čokoľvek, musíš nám prisahať, že to nikomu nepovieš,“ hovoril Carlisle. Bolo to pre našu existenciu nevyhnutné. Nemal sa to nikto dozvedieť a už vôbec nie, že nás uvidí pri čine. Nemyslím lovenie, ale rôzne iné veci.

„Dobre, prisahám, ale nechcem vás stratiť. Mám vás rada,“ povedala Bella a objala Alice, ktorá všetko už videla. Tak fajn, ostáva, ale ja chcem vedieť ešte jednu vec.

„Bella, mohla by si?“ spýtal som sa už normálnym hlasom a snažil sa na tvári vytvoriť aspoň náznak úsmevu. Pozrela sa na Alice, ktorá jemne kývla a ona sa postavila. Takže mi neverí. Fajn, to je ešte lepšie. Viedol som ju do mojej izby, aj keď nás budú všetci počuť. Je to jedno, ale je to vec zvyku. Zastavil som sa v izbe a otočil sa na ňu. Práve zatvárala dvere a potom sa nevinne na mňa pozrela. Ja som sa zakliesnil do tých jej úžasných očí... Hnedé, hlboké, okúzľujúce... A dosť! Spamätaj sa, Edward! Kričal som na seba, inak by som tam stál ako blbec.

„Prečo to robíš?“ spýtal som sa jej na rovinu.

„Čo?“ Zahrala anjelika a nahodila kukuč, ktorému by som neodolal, kebyže ide o najkú maličkosť. Toto chcem vedieť.

„Prečo sa mi snažíš niekoho dohodiť? Nedošlo ti, že som aj tak šťastný? A čo ty? Stále nikoho nemáš, tak sa nesnaž niekomu inému donútiť niekoho,“ rozohnil som sa, ale akosi som to nedomyslel.

„Takže mi chceš povedať, že si mám nájsť niekoho sama? To je blbosť, ale robím to preto, lebo vyzeráš, že potrebuješ pomoc. Si nafúkaný a nikto ti nie je dosť dobrý.“ Je krásna, keď sa hnevá.

„Takže sa zhodneme na tom, že nikto nikoho nechce. Tak to nechaj tak, jasné?“ zvýšil som hlas, aby bolo poznať, že o tom nemienim ďalej diskutovať. Nechcel som ju ešte viac poštvať proti mne. No, na moje prekvapenie sa otočila a odchádzala...

***

Tcs! On si čo myslí, že ja sa len tak vzdávam, tak to nie. Je na veľkom omyle. Isabella Swan sa nikdy nevzdáva.

Medzi jeho dverami som ešte zašepkala: „Ja sa nevzdávam.“

„Vieš o tom, že som to počul?“ povedal trocha posmešným hlasom.

„Je mi to jasné!“ zakričala som naspäť. Keď som bola na prvom poschodí, Alice ma zaťahala do jej izby.

„Bella, dnes spíš u nás. U vašich som to vybavila, takže si môžeme spraviť dámsku jazdu. Síce to bude iba skrátené, ale aj tak. Oh, a zajtra pôjdeme na nákupy, pretože chcem kúpiť vianočné darčeky, takže môžeme zájsť aj do kina,“ vysvetľovala mi situáciu a ja som nemala nič proti, ale znova budem taká uťahaná, že nič iné nestihnem. Rodičov už ani poriadne nevídam, ale im to zrejme takto vyhovuje, majú čas pre seba a ja im to prajem.

„Jupí!“ zvýskla a už sa hnala – aj so mnou – dole schodmi.

„Áno, Alice, pôjdem,“ odpovedala nezaujato Rose, ktorá sa skláňala nad nejakým časopisom.

Dnes toho na mňa bolo až priveľa, a tak, po Alicinej mini oslave, som sa konečne odobrala spať. Inak, ešte som zistila, že Emm vôbec nemal narodeniny, len využil situáciu. Mohla som si to myslieť...

Sedela som s Alice na pohovke a o niečom sme sa dohadovali. Ona mi niečo priam nútila, ale ja som odmietala čo i len malý kúsok z toho jej arzenálu „zbraní“. Odmietala som všetky kúsky, až nakoniec rezignovala a nechala ma tam samú. Ja som si prezerala katalógy a prišla Rose. Začali sme sa rozprávať. Nevedela som, o čom, ale začali mi tiecť slzy. Nechala som ich tak a počúvala ďalej. Nevedela som, čo sa stalo, ale mala som zvláštny pocit. Neviem ho popísať, ale bol tam. Nakoniec som odišla ja a zatvorila sa v Edwardovej izbe. Tam som sa stúlila do klbka a počúvala svoje srdce biť. Neviem, čo ma to popadlo. Ležala som tam a ani netuším ako dlho, pokým sa za mnou nezhupla posteľ a okolo pása sa mi neobmotali niečie ruky. Boli studené a ja som sa otočila a...

„Bella!“ kričal na mňa niekto. Otvorila som oči a videla Alice, ktorá mala rozžiarené oči a sledovala ma s neskrývaným záujmom.

„No poď, lebo to nestihneme.“ Ťahala ma z postele a ja som sa jej musela podriadiť. Už som aj zabudla na to, že sa tu teraz bavím s upírom.

Začala som myslieť na ten sen. Bolo zvláštne, že sa nikdy nedozviem, kto za mnou stále chodí. Mohla som si myslieť, že to bol Edward. No, radšej nie... Nedopadlo by to najlepšie.

Celý deň som bola myšlienkami úplne niekde inde... vlastne som sa stále zaoberala tými mojimi snami. Keď už viem, že Alice vidí budúcnosť, mohlo by to byť tiež niečo také, ale to je blbosť. Ja nie som žiadna „magická bytosť“.

Ale vymyslela som ďalší plán, aj keď to Edward už vie.

„Ahoj, Olivia. Chcela som sa spýtať, či by si s nami nešla do kina. Dnes. Najskôr pôjdeme na nákupy a potom do kina. Čo ty na to? Bude tam aj Edward,“ vysvetlila som jej situáciu a tak hodila návnadu. A, samozrejme, rybka nesklamala.

„Pôjdem veľmi rada,“ odpovedala nadšene. Rybka sa chytila.

„Ok, vyzdvihneme ťa okolo štvrtej. Sme dohodnuté.“ Pri odchode som na ňu zamávala a už sa hnala za Alice.

***

No, tak to je niečo. Oni sú vážne ako stvorení pre seba. Dnes dostali rovnaký nápad a obaja sú rovnako tvrdohlaví. Ani jeden si nedá povedať. Ale bude to zábava. Síce sa Bella naštve, ale to, samozrejme, aj Edward, takže to nebude až také zlé. Ale hlavné je, že sa s nami baví. Neprežila by som, kebyže sa so mnou nebaví. Už som si ju tak obľúbila, že by som možno bola schopná ju premeniť. Ale iba ak by s tým súhlasila. Viem, som sebec, ale mám ju rada ako svoju sestru a Rose dokonca tiež. Esme ju už berie za svoju dcéru. Je to proste kúzlo. Nikdy sme sa takto nesprávali, až keď príde ona a všetko zmení k lepšiemu a Edwarda zmenila na nepoznanie. Je do nej zamilovaný, no povedať jej to nechce. Zbabelec, ale tiež ho chápem. Poznám názor Belly na chalana a je to dosť ošemetná situácia...

***

Keď odišla z moje izby, ostal som tam stáť neschopný slova. Po chvíli prehovárania si do „duše“, som sa zobral a vyrazil na lov. Potreboval som ho a aj sa mi hodil na zahnanie tých desivých myšlienok.

Z lovu som sa vrátil až nadránom. Hodil som sprchu a zišiel som dolu. Dostal som chuť hrať na klavíri. Bolo to neodolateľné. Napadla ma melódia, ktorá sa presne hodila na včerajší večer. Pokojná, potom sa preniesla až k zúrivej, výsmešnej a napokon skončila lahodou melódiu. Presná kópia včerajška.

„Krásne, ale prečo tie zúrivé tóny?“ Esme. Ona má radosť, keď hrám a ani teraz to nebolo naopak. Bola rada, že znova hrám. Teraz som hral pomerne často a skladal som nové melódie. Potom som ešte zahral Esminu a šiel si pustiť telku.

Ani neviem, koľko času ubehlo, ale Alice ma ťahala do školy.

V škole som dostal geniálny nápad. Keď ona môže dohadzovať niekoho mne, tak môžem aj ja jej. Prečo by to nešlo? Samozrejme, že to pôjde, len treba niekoho nahovoriť. V škole sa snáď nájde niekto, kto by išiel.

„Ahoj, Leo. Máš dnes večer čas?“ spýtal som sa s dobrou náladou, pretože som vedel, že ju to vytočí a aspoň sa jej nejako odplatím.

„A-ahoj. Mám, čo potrebuješ?“ spýtal sa zo značným strachom.

Sakra, čo odo mňa môže chcieť? Bál sa ma, ale to je prirodzené.

„Chcel som sa ťa spýtať, či nepôjdeš s nami do kina. Dievčatá pôjdu nakupovať a potom do kina. Bude tam Bella.“ Viac som hovoriť nemusel. V hlave mu to precvaklo na inú koľaj a hneď súhlasil. Je o rok starší od Belly. Bude to fajn, trocha ju poškádlim a bude mať, čo chcela. No to som ešte netušil, čo na mňa pripravila.

„Edward, pohni!“ kričala na mňa Alice. Mal som chuť odísť a nechať ich tam samých. Nechcelo sa mi ísť, ale keď som si spomenul na výraz Belly, vyštartoval som nadsvetelnou rýchlosťou. Veď viete.

Po ceste sme sa zastavili pre Lea a mohli sme ísť. Pripadá mi to, ako meno pre psa, ale čo už. Alice išla s Bellou. Ani neviem prečo. Prišli sme na miesto a ja som počul nejako moc myšlienok. Myslel som, že je tu na parkovisku ešte niekto, ale mýlil som sa.

„Chcem ti niekoho predstaviť,“ začali sme obaja naraz. A sakra, to nie! Takže sme mali rovnaký nápad. Kruci, to si nemohla vybrať lepší čas, ale zas...a prečo nie?

„Toto je Olivia. Chodí o ročník vyššie,“ oznámila mi všetko, čo som už vedel.

„A toto je Leo. Tiež chodí o ročník vyššie,“ predstavil som jej moju obeť.

„Tak už poďme,“ vytiahla nás Alice z tej ošemetnej situácie. Olivia sa pridala ku mne a ja som len dúfal, že nie je nejako moc výrečná, pretože v hlave toho mala toľko.

Zato Bella sa musela priam zabávať. Vedľa nej išiel Leo a mlel a mlel. Brr. Tak to by bol môj koniec.

„Tak, čo máš rád, Edward?“ A sakra, asi som sa sekol. Toto nebude nijako príjemné. Asi ma z toho porazí, ale aspoňže je na tom Bella rovnako. Aspoň si raz vyskúša, aké to je, keď musíš ísť na nechcené rande. Emm si užíval naše trápenie a neraz povedal nejaký nemiestny fór na našu adresu. Nakupovanie išlo celkom rýchlo, pretože som sa ospravedlnil a išiel kupovať darčeky sám. Nechcel som pri tom nikoho a keď som si nevedel rady, zavolal som Alice. Povedala mi, čo bude najlepšie. Belle som chcel kúpiť niečo originálne, ale nie, že ju ešte viac naštvem, to nie. Nakoniec som vybral náhrdelník z bieleho zlata v tvare maličkého motýľa. Bol okúzľujúci tak ako Bella. Presne mi ju pripomínal. Bol to krásny darček, len dúfať, že sa jej bude páčiť.

V kine to prebiehalo celkom dobre. Sedeli sme po pároch. Emm s Rose, Alice s Jazzom, Ja a Olivia a nakoniec Leo a Bella. Ale ako som si všimol, naše dve obete si k sebe našli akýmsi zvláštnym spôsobom cestu. Počas kina sa spolu dobre bavili a nakoniec sa k sebe až moc tisli...

Tak fajn. Nákupy dopadli dobre, kino ešte lepšie a záver bol nezabudnuteľný. Tí dvaja nám dali „kopačky“ a začali si spolu. Bella ich s ochotou odviezla domov a ja som bol šťastný, že viac nemusím predstierať...

Tak, je tu desiata kapitola a s ňou aj 34 stránok vo worde. Som rada, že ste so mnou vydržali tie moje divné nálady a všetko okolo.

Moc ďakujem: tapte, PinkVolturi, rossieC, Domík, lucik113, lied, LuMo12, Bella666, JaneVolturi1111, Jennush, trubka, sony17, Kyky, LindsayCullenVolturi, AliceViator, 1sunny45, Mucana, JasminaCullen - Vám moc ďakujem za váš čas a komentár, ktorý ste napísali k hociktorej kapitole. Moc si toho vážim a znova Vám ďakujem!

BlackStar

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska Bohov trvá večne °° 10: