Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Krvavá pomsta - 4. kapitola

09.09.2012 (15:15) • bathory55 • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1770×

„Edward! Edward, no tak! Doriti, Edward, tak sa už zastav!“ Tanyin hlas sa ozýval celým domom.

Nestačí, že jej piskľavý hlas musím počúvať nahlas, k tomu všetkému aj jej doterné myšlienky. Ježiš, ako ja nenávidím svoju schopnosť! Za môjho ľudského života som bol tak trochu empatik a zmena na upíra to len prehĺbila, vylepšila a ej hľa, dokážem čítať aj tie najtajnejšie myšlienky. Iste, niekedy je to užitočné a viem zabrániť stratám na životoch, či ľudských alebo upírskych. Vyhnúť sa katastrofám, ktoré by dokázali spôsobiť nepekné zvraty života. No valná časť toho, sú len otravné myšlienky, ktoré ma jedného pekného dňa privedú do blázinca. Počúvať ženské či nadržaných mužov, ako, kedy, a na koľko spôsobov si chcú vychutnať moje telo, je na odstreľ. Pohľad na prekrásnu kamennú v čase zabudnutú upíriu schránku, ľudí núti padať na kolená a velebiť moje meno do nebies. Nikto ich však nevyslyší. Ja paktujem totižto s diablom. Moja duša je už dávno zapredaná.

Mohli by už konečne vymyslieť zbraň s guľkami, ktoré prerazia upírovu lebku a vystrelí kamenný mozog na zem. Hlásim sa ako prvý odberateľ!

„Čo ešte chceš, Tanya?“ Otrávene som sa otočil a čelil jej rozzúrenému pohľadu. Jej telo odeté len v červenom čipkovanom prádle sa chvelo. Ako ma priťahovalo telo, tak veľmi ma odrádzala jej myseľ. Chcel som si len na chvíľku oddýchnuť od otravnej rodiny, ktorá ma každodenne bombardovala súcitnými myšlienkami. O ničom inom nevedeli premýšľať, len kedy si konečne nájdem upírku na večnosť, kedy budem konečne šťastný a do toho ich obrázky z predchádzajúcej noci plného milovania. Ďakujem, neprosím!

Klan z Denali považujeme za svoju rodinu, preto som sa rozhodol ich na pár dní otravovať. Nemali nič proti tomu. Najmä Tanya! Kula pikle, ako ma dostať do postele. Kate, Irina, Elezar a Carmen, sa nenápadne zdekovali na spoločný lov. Prezrievavé, všakže? Silou mocou mi tlačia tú štetku do postele. Som síce upír, no unavuje ma to! Chápem ich, sčasti. Považujú ma za ideálneho partnera na zdieľanie večnosti s tou blonďavou kravou.

„Zmier sa už s tým, nikdy nebudem tvoj. Tvoja pomätenosť sa asi hlboko v tvojom mozgu usídlila a vďaka nej nie si schopná vidieť očividné. Daj mi pokoj! Nemal som, nemám a nikdy ani nebudem mať záujem zdieľať posteľ!“ ziapal som po nej.

„Povedz rodine, že som odišiel naspäť domov. Radšej budem počúvať ich súcitné myšlienky, ako teba trpieť,“ šepol som a vydal sa von z domu.

Ako dieťa, ktoré stratilo obľúbenú hračku, začala šialene poskakovať a kričať, aký som neschopný a neviem určite použiť vtáka. Inak si asi moje odmietnutie nevedela vysvetliť. Pobavene som sa na ňu uškrnul a vydal sa smer Forks. Pod nohami mi šušťalo lístie, zvieratá predo mnou utekali, hviezdy, ktoré len nedávno osvietili svojou žiarou tmavé nebo, mi svietili na cestu.

Vo vrecku riflí mi zavibroval mobil. Bez zastavenia som ho vytiahol a pozrel na display. Alice. Určite už videla, že sa k nim vraciam. Moja malá upíria veštkyňa.

„Alice?“

„Nechoď domov. Videla som, ako k nám zavíta neznámy upír. Teda skôr upírka. Sme na love a za pár sekúnd na ňu máme naraziť neďaleko tvojej lúky. Pre istotu sem príď. Neviem, čo od nej môžeme očakávať.“ Bez rozlúčky zaklapla mobil. Aj ja ťa, drahá sestrička, rád počujem. Ako som sa mal? Milé, že sa pýtaš. Dosť na hovno! Neuškodilo by trochu komunikácie. Z hlasu bolo počuteľné malé klamstvo. Nepovedala mi všetko. Ja len pevne dúfam, aby zase nevymysleli na mňa nejakú hovadinu.

Pridal som na tempe. Nestihol som to včas. V diaľke som počul, ako napadla Alice. Pridal som ešte viac. Ševelenie stromov a vyplašený kŕdeľ vtákov krúžilo nad stromami. Báli sa ma. Žiadna novinka na svete. Obraz upírky s mahagónovými vlasmi a nakrčeným postojom vo mne prebudilo pud ochrániť si rodinu. Nanič som nečakal, vyskočil a dopadol na jej krehký chrbát. Svojou silou a váhou som ju doslova vtlačil do zeme. Nestihol som spraviť útočný chvat a Jasper s Emmettom ma odtiahli.

„Čo, dočerta, sa to tu deje? A prečo ste ma od nej odtrhli?“ vrčanie, ktoré sa mi dralo z hrdla, som nevedel zastaviť.

„Edward, prosím ťa, upokoj sa, nechce nám ublížiť. Ja... tak trošku som ti nepovedala všetko. Videla som, ako Isabella bude patriť do našej rodiny. No nie je to úžasné?“ pišťala mi do ucha. Sa zbláznila? To už väčšiu hovadinu si vymyslieť nevedela? Na znak toho, že mi hovorí pravdu, mi ukázala celú víziu. Od úžasu som skamenel.

Upírka s mahagónovými vlasmi, zlatými očami a neskutočne krásnym úsmevom, sa šantila v našej vile na Alijaške s Jasperom a Emmettom, ktorý jej hovorili „sestrička“. Všetci boli šťastní. Ako keby ona chýbala do nášho života a vniesla doňho pokoj a lásku.

Z ohromenia, ktoré nastalo, nás vyrušil Rosalin rev. Obraz útočiacej Isabelly ma rozpohyboval a spolu s Jasperom a Emmettom sme na ňu zaútočili. Dopadli sme na neviditeľnú stenu. Čo to má za schopnosť? Nejaký druh štítu? Nevzdali sme sa a neustále dorážali.

„Čo po mne chcete? Len tadiaľto prechádzam. Nevedela som, že tu sídli nejaký klan,“ snažila sa nám to nejako vysvetliť. Ako prvý som prestal dorážať, narovnal sa, uhladil si tričko a zabodol svoj zrak do jej očí. Vedľa mňa sa postavil Carlisle. Poľakala sa jeho hlasu. Nervy v riti? Žeby? Ten pocit zadosťučinenia oblial moje telo.

„Takže od začiatku. Ja som Carlisle Cullen a toto je moja rodina,“ rukou obsiahol celú našu bandu, keď mu skočila do reči.

„Rodina? Nový význam slova? V škole ma neučili, že by rodina mala znamenať mŕtve, krv sajúce príšery,“ objasnila mu pokojne. Emmett sa zlomil v pase ako špáradlo a na celé kolo sa začal rehotať. Nervy mi praskli a musel som sa ozvať: „Myslíš si, že si vtipná?“ prskol som.

„Snažím sa.“ Hodila po mne úsmev od ucha k uchu a pritom žmurkla. Naprázdno som otváral a zatváral ústa. Nepatrný pohyb mojich úst si každý všimol. Jej tvár vyzerala ako vytesaná tým najlepším sochárom v dejinách, anjel, ktorý sa rozhodol venovať mi svoj úsmev. Otrávene pokynula Carlisleovi, aby pokračoval.

„Takže, kde som to skončil?“ opýtal sa melodramaticky, a pritom si ukazovákom trel čelo. Tak toto si fakt mohol odpustiť.

„Najprv upíria rodina vraždiaca nevinné zvieratká a teraz už aj skleróza? Naozaj vám ta krv neškodí?“ zas ho prerušila a posmešne naňho zamrkala.

„Vzdávam sa,“ prehlásil, „kto si to vezme na starosť?“ opýtal sa. Alice pritancovala a stúpla si tesne pred ňu. Ak by sa pohla čo i len o milimeter, stali by sa z nich dvojčatá spojené hrudníkmi!

„Osobný priestor ti nič nehovorí?“ vrčala na ňu a o dobré dva kroky ustúpila. Alice sa len uškrnula a začala rozprávať.

„Skús si teraz prosím na chvíľočku zavrieť ústa na zámok a počúvaj.“ Nedobrovoľne prikývla a rukou naznačila na ústach zámok a následné jeho odhodenie. Melodramatické a komické gesto pri nej vyzeralo ako milenecká predohra. Kriste! Vymazala mi mozog? Ešteže nik okrem mňa nevie čítať myšlienky, inak by som bol na pár storočí terčom posmechov. Minimálne pre Emmetta.

„Dovoľ, aby som nás všetkých ešte raz predstavila. A mohla by si mi urobiť tú láskavosť, Bella? Hej, Bella?! Prosím, prestaň sa ošívať a venuj mi chvíľku svojej pozornosti,“ ozvala sa už nahnevane Alice. Chudinka, bola asi vyplašená. Iste je len novorodená a s tak veľkým klanom upírov nemala možnosť sa zatiaľ stretnúť. Pozrel som sa na Jaspera a prikývol na moju očividnú dedukciu jej emócií.

„Carlisla a jeho ženu Esme už poznáš. Ja sa volám Alice a môj muž Jasper ti stojí za chrbtom. Láska, prosím, neskúšaj moju trpezlivosť,“ ozvala sa jeho smerom. V hlave si prehrával rôzne druhy stratégií na jej rýchle zničenie. Vraždiacim pohľadom som ho upozornil na myšlienky, ktoré si má krotiť.

„Tá blondína, na ktorú si sa vrhla je Rosalie a Emmett, po tvojej pravici, je jej manžel, dieťa a maskot našej rodiny,“ uškrnula sa.

„A v poslednom rade náš večne slobodný po láske túžiaci syn a brat, Edward,“ dokončila a v tom okamihu som začal odhaľovať tesáky a nekontrolovateľne vrčať. Kurva, nech ma tu nezhadzuje!

Neviem, čo ma to popadlo. Môj hnev po Alicinom výroku vo mne len zovrel a začal som na Isabellu útočiť. Musel som sa prebojovať cez ten štít a... neviem. Sám neviem. Taký zvláštny pocit vo mne vyvoláva. Zrazu som začul Jasperove myšlienky: „To ma podržte, Edward si v nej našiel lásku svojho života.“ To nie, to nemôže byt pravda, nie!

Pocítil som, ako jej štít slabne, až ho napokon stiahla a zrútila sa k zemi. Nehybne ležala, strach v očiach a čakala... Na čo vlastne čakala? Na smrť?

Musím jej zohnať krv, aby obnovila sily. Jej červené oči však svedčia o inom jedálničku, než aký preferujem ja. Má smolu, bude sa musieť uspokojiť s tým, čo dostane. Vzal som ju do náruče a utekal ďaleko od mojej rodiny. Zmätené myšlienky na mňa útočili, no nepočúval som ich. Alice im začala niečo hovoriť. Úplne som vypol a sústredil sa len na anjela v mojom náručí.

Opatrne som ju položil vedľa malého jazierka a odbehol som uloviť prvé zviera, ktoré mi padne pod ruky. Srna. Nie je to to najlepšie, ale bude sa musieť uspokojiť. Jej nedôvera v očiach, keď zbadala nehybné telo srny ma pobavila. To ešte dievča netuší, čo ju čaká teraz. Prikľakol som a pristrčil krk srny k jej vábivým ústam.

„Jedz,“ povedal som a surovo jej to napchal do úst. Zúrivo krútila hlavou na znak nesúhlasu a vypľúvala srsť čo sa jej zachytila v ústach.

„To si vyhoď z hlavy!“ prskla mi do tváre. Bože, keď sa rozčuľuje, je na zjedenie. To jemné krčenie nošteka, našpúlené pery a vypúlené očká ma dostávali do tranzu. Ticho jej mysle bol balzam na moju dušu. Musel som jej pomôcť, a preto som rozhryzol srne krk, trochu surovšie, než som zamýšľal jej otvoril ústa a nechal stekať dolu hrdlom krv. Keď som si všimol obnovujúcich sa síl, v okamihu som jej priľahol telo, aby mi neušla. Zase som neodhadol svoju silo a zaryl ju do zeme. Čím ďalej tým lepšie. Takto si ju nikdy nezískam. No počkať, čo to trepem? 

Začala otvárať ústa, asi chcela kričať, no to som nemohol dovoliť. Okamžite som sa jej prisal na pery, jazyk strčil hlboko do úst a ochutnával tú lahodnú chuť... Nič lepšie som v živote neokúsil. Moje zmysly sa išli blahom zblázniť. Lietal som. V opojení, v ktorom som sa nachádzal, som si všimol jej odpor, preto som spomalil a zjemnil pohyby. Ako zázrakom mi začala odpovedať. Myšlienky sa mi rozutekali, nevnímal som. Užíval som si ten nádherný pocit, ktorý vo mne vyvolávala táto žena. Nedá sa ani opísať ten pocit šťastia, ktorý prechádzal celým mojím telom. No jednu vec som si uvedomil. Ona je moja stratená láska, ktorú hľadám už pár desaťročí. Ona je pre mňa tá pravá. Nikdy jej nesmiem dovoliť odo mňa odísť. Musím sa do mňa zamilovať. Neviem, prečo ma pochytila toľká sebeckosť. Možno po toľkých rokoch samoty som jednoducho nevedel pomyslieť, že to zase stratím. Nesmiem. Pomaly som sa odtiahol.

„Bella,“ zašepkal som jej do pier najjemnejšie ako som len dokázal.

„Bella, prosím, prestaň. Poďme najprv za ostatnými a pozhovárajme sa,“ snažil som sa ju presvedčiť.

Zarazila sa, poodtiahla svoje mokré a sladké pery a nechápavo na mňa pozerala. Už som mal na jazyku vysvetlenie, keď som pocítil jej koleno v mojich intímnych partiách. Och, môj ty Bože. Tak takúto bolesť som nezažil ani počas ľudských čias. Zaskučal som a zvalil sa z nej. Postrehol som len toľko ako utiekla. Po prvotnom šoku som sa zozbieral a snažil sa dobehnúť Isabellu. Bola však už ďaleko, no jej pachová stopa po nej zostala. Stopoval som ju ako pes. Nočný vzduch sa mi zarezával do tváre. V hrudi som pociťoval neblahé tušenie. Dúfam, že nespraví niečo, čo bude ľutovať. Zastavil som sa až pri jednom byte v Port Angeles. Z bytu sa tiahol nezameniteľný pach ľudskej krvi a Isabelly. Nie, Bella, Bože, len toto nie! Vyskočil som do okna a pred oči sa mi dostavil hrôzostrašný pohľad. Krv kvapkajúca z bielych stien, šedý koberec už šedý nebol, mužov nárek a Isabella prisatá na stehennej tepne muža, ktorého práve zabíjala. V opojení, v ktorom sa jej myseľ nachádzala, si nedokázala všimnúť ďalšieho upíra, ktorý sa pozerá na jej besnenie. Všetko sa vo mne búrilo. Nevedel som, čo mám robiť, a tak som sa len pozeral.

Keď Bella dopila poslednú kvapku, ktorá sa nachádzala v jeho tele, vnorila mu ruku do brušnej dutiny a trhla. Nechutný zvuk trhania sa ozýval po celej izbe. Ružové mäso a črevá boli rozhádzané okolo mŕtvoly. Podľa Bellinho výzoru typujem, že beštia v nej tvorí pre sebe umeleckého dielo. Neviem, či bola so sebou spokojná, no odtrhla pohľad z mŕtvoly a čierne oči na mňa uprela. Pomalým krokom som sa vydal za ňou. Pod nohami mi čľapkala krv. Pre istotu som zadržal dych, aby ma zbytočne nepokúšala. Pokľakol som, zdrapol za ramená a vytiahol do stoja naproti mne. Nedokázal som z očí odstrániť to opovrhnutie a lásku zároveň, ktoré som momentálne pociťoval. Všetko sa vo mne búrilo. Prečo som sa musel zamilovať do takejto beštie? Veď ona necíti nič pri pohľade na tak zohavené telo. Ústa, ruky a šaty boli dôkazom jej besnenia. Som z mála upírov, čo si ctí ľudského života, ale ona nie!

„Bella?“

„Čo tu robíš?“ vrátila mi otázku.

„Neviem, nemohol som ťa nechať len tak ísť. Nevedieť, kam si išla, čo robíš a s kým,“ precedil cez zaťaté zuby. „Bál som sa,“ šepol som potichu. Zmučene som na ňu zdvihol čierny pohľad. Nerozumiem jej. Prečo to robí? Tak krutého upíra som zatiaľ nemal možnosť spoznať.

„Choď preč. Ja nie som ako ty a nikdy ani nebudem. Vidím, ako sa na mňa opovrhujúco pozeráš za to, čo som spravila tomuto mužovi. Lenže toto je môj život!“ unavene mi vysvetlila svoje pohnútky a pohla sa smerom k oknu. Nesmiem jej dovoliť znovu odísť. Lenže moje telo ma neposlúchalo a odmietalo sa pohnúť. Krv muža ma lákala.

„Bella, prosím!“

„Nepros, Edward,“ venovala mi posledný pohľad a vyskočila oknom do tmavých ulíc.

V tom okamihu sa mi srdce rozpadlo na milión častí a spojiť ich dokáže jedine ona. Ten diabol v anjelskom tele. Nech je akákoľvek, prehltnem to a pokúsim sa prerobiť jej hodnoty. Nech by ma to stálo čokoľvek, musím ju nájsť, objať jej krehké telo a pošepkať jej, ako veľmi ju milujem! 

Autor: bathory55 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Krvavá pomsta - 4. kapitola: