Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Krehká milenka - 23. kapitola

21.05.2011 (16:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 37× • zobrazeno 7379×

Bella:

Môj život sa od základu zmenil a prišiel čas rozlúčiť sa s Amadeom a Tanyou. Amadeus ma v mojom rozhodnutí podporoval, no Tanya o tom nechcela ani počuť. Zvykli sme si na seba. Mala som ju rada ako svoju sestru. Obaja však potrebovali pokoj a čas jeden na druhého. Vedela som, že sa ešte nemôžem vrátiť do Forks a navštíviť otca. Ešte som si dokonalo neverila a neprežila by som, ak by som ublížila svojim blízkym. Bude tiež dosť ťažké vysvetliť Charliemu zmenu, ktorá je na mne očividná.

Amadeus splnil svoj sľub do bodky. Je zo mňa upír a s tými peniazmi, čo mi dal, som si mohla dlhé roky užívať rozprávkový život kdekoľvek na svete. Mne to však k šťastiu nestačilo. Cítila som sa prázdna. To, čo mi chýbalo, bolo na dosah ruky a predsa tak nesmierne vzdialené. Bolo by jednoduché ísť a vziať si to, ale všetko má svoje pravidlá.

Od Tanye a Amadea som po takmer týždňovom lúčení odišla. Vždy som túžila cestovať, tak som navštívila všetky miesta, o ktorých som pred tým len snívala. Nejaký čas som strávila v Európe. Londýn a Paríž sú úchvatné miesta, ale veľa príležitostí na lov tu nie je. Prešla som Rakúsko, Nemecko, pár týždňov som strávila na Čechách a potom cez Slovensko až na Ukrajinu. V Rusku som narazila na klan upírov. Neboli striktní vegetariáni, ale záležalo to hlavne na mieste, kde práve žili. Tu som spoznala aj Ivana.

Ivan bol približne rovnako starý ako ja. Myslím upírsky vek. Trávili sme spolu dosť času a jeho rodina ma prijala ako rovnocennú. Keď som si uvedomila, že Ivanova náklonnosť ku mne je viac ako priateľská, prišiel čas odísť. Aj keď som sama seba presviedčala, že by si zaslúžil šancu, moje srdce zostalo nepreniknuteľne uzamknuté. Opustila som teda aj Rusko.

Tanyi a Amadeovi som o sebe pravidelne podávala správy, no zavolať Alice, ako som jej sľúbila, som stále odkladala. Nevedela som, čo jej mám povedať. Život nomáda má svoje kúzla. Idete tam, kam vás zaveje vietor. Vietor ma vial naprieč Európou, až do Talianska. Veľa som počula o vládnucich upíroch a vidieť ich na vlastné oči bolo lákavé. Po príchode do Volterry netrvalo ani pár hodín a našli si ma sami.

Arova pohostinnosť ma odzbrojila. Bol fascinovaný mojim darom. Mojim štítom, ako to nazval. Keď sa Amadeus dozvedel, že som v paláci, mala som pocit, že skolabuje. Našťastie ma Aro do ničoho nenútil. Chápal moje silné väzby k ľuďom a rozumel tiež tomu, že chcem navštíviť svojho otca. Prepustil ma v nádeji, že sa možno raz vrátim a nezabudol ma ubezpečiť, že budem mať dvere stále otvorené.

V Taliansku som sadla na lietadlo do Londýna a odtiaľ späť do Ameriky. Drobné mestečko Forks, učupené v nádhernej tmavozelenej prírode, ma privítalo tak, ako vždy. Pršalo. Vychutnávala som si cestu domov. Vôňa domova ma naplnila do poslednej molekuly. Prechádzala som pomedzi domy, až na cestu vedúcu k tomu nášmu. Nevedela som, ako môj otec zareaguje, no verila som mu.

Prišla som pred náš biely domček. Otec nebol doma, tak som sa rýchlym pohybom vymrštila na parapet svojej izby. Zatlačila som na okno a ono povolilo. Jediným pohybom som sa ocitla v dobe, kde som to bola znova ja, Bella, dievča z Forks. Ešte stále sa v izbe vznášala moja ľudská vôňa. Všetko bolo tak, ako v deň, keď som odišla.

Opatrným pohybom som odkryla prikrývku na posteli a šuchla sa pod ňu. Bol to okúzľujúci a upokojujúci pocit. Cítila som sa byť doma. Keď som sa do sýta nabažila svojej izby, prešla som každý centimeter v dome. Pohladila som Charlieho pokrčenú košeľu a v kuchyni som musela zalomiť rukami nad tým príšerným neporiadkom.

Trvalo mi pár minút upratať to, a potom som sa úplne vžila do svojej starej úlohy poslušnej dcéry. Pustila som sa do prípravy večere. Už som zabudla, ako ľudské jedlo smrdí. Varila som po pamäti. Kurča na hrášku a zemiaky mal Charlie najradšej. Strelila som pohľadom na hodinky nad dverami a nedočkavo som sa usmiala. Miešal sa vo mne pocit šialenej túžby vidieť svojho otca a strachu z jeho odmietnutia.

Už z diaľky som začula piskot uvoľneného klinového remeňa a zle tesniaceho motora. Vlastne som bola prekvapená, že tá stará policajná rachotina ešte jazdí. Dvere na aute sa s vrzgotom otvorili a ťažké topánky dopadli na piesčitú zem. Počula som aj tlkot jeho srdca. Sprvu to bol pravidelný a uvoľnený zvuk, sprevádzaný  krokmi. Potom sa kroky zastavili a rytmus srdca sa zrýchlil. Zvláštny kovový zvuk ma presvedčil o tom, že je môj otec ako správny policajt vždy ozbrojený. Pousmiala som sa, keď som zamiešala omáčku. Opatrne vkĺzol do domu. Aj keby som nemala dokonalý sluch, ale len ten ľudský, počula by som ho. Opatrne nazrel do kuchyne. Vtedy som z panvice vybrala kúsky kuraťa a dala ich na tanier k zemiakom. S úsmevom na tvári a tanierom v ruke som sa otočila.

„Trocha dnes meškáš,“ šepla som.

Bola som nesmierne nervózna. Čo však povedať otcovi, ktorý o vás nemal pár rokov žiadne správy? Najprv stál bez pohybu a mala som pocit, že zaostruje zrak a neverí vlastným očiam. Jeho srdce začalo šprintovať a mne bolo jasné, že si svoju dcéru spoznal, aj keď prešla tak veľkou zmenou. Zalapal po dychu. Charlieho reakcie boli vždy na nezaplatenie. Prešiel opatrne k stolu a sadol si. Chvíľu sa len nemo díval a ja som sa dívala na neho. Tep sa mu začal upokojovať. Odkašľal si.

„Čo si varila? Som fakt hladný,“ povedal uvoľnene.

Položila som pred neho na stôl jeho obľúbené jedlo. Už som to nevydržala a hodila som sa mu okolo krku. Pevne ma objal a stiahol ma na svoje kolená. Z jeho očí sa začali kotúľať záplavy tých najväčších a najhorúcejších sĺz, aké som kedy videla. Tak veľmi som túžila plakať. Tak veľmi som chcela uľaviť tým emóciám. Charlie však plakal za nás oboch. Žiadne otázky a žiadne obviňovanie, len číra radosť otca z návratu stratenej dcéry.

Existuje jediná mužská náruč, ktorú žena príma ako tú najteplejšiu a najvrúcnejšiu. Je to náruč otca. Uvedomovala som si, že si v tejto tesnej blízkosti musí všimnúť tie obrovské zmeny na mne. Bola som ťažká a moja koža bola studená a tvrdá. Farba mojich očí, do ktorých upieral tie svoje uslzené, a mnohé ďalšie veci. On však mlčal.

„Charlie, ocko, odpusť,“ šepla som a tá krátka veta vyvolala ďalšiu záplavu sĺz. Po pár minútach ma bol schopný pustiť. Presunula som sa na stoličku vedľa.

„Najedz sa, ocko, a ja ti zatiaľ všetko vysvetlím,“ povedala som svojim zvonivým hlasom. Charlie sa na mňa pozrel.

„Nemusíš mi nič vysvetľovať, len mi sľúb, že už nikdy neodídeš bez rozlúčky,“ šepol trocha vystrašeným tónom. Myslela som, že v ňom strach vyvolávam ja, no bol to strach otca, ktorý už nechce znova stratiť dcéru.

„Sľubujem,“ povedala som s úsmevom. Charlie jedol a ja som rozprávala trocha upravenú verziu príbehu. Bola to skôr totálne cenzurovaná verzia bez upírov, podvodov a klamstiev. Charlie sa nepýtal. Prijímal to, čo som mu povedala ako holý fakt. Po hodine môjho monológu nazbieral odvahu na otázku.

„Zmenila si sa. Preto si nás nekontaktovala?“ opýtal sa a ja som presne pochopila, ako to myslel. Prikývla som. Hovorila som mu aj o tom, že som narazila na Edwarda. Pri zvuku toho mena sa ešte aj teraz zachvel. Chytila som ho za ruku.

„Neboj sa. Už mi nikdy srdce nezlomí,“ povedala som s úsmevom. Charlie zodvihol obočie.

„Je to už uzavreté?“ opýtal sa diplomaticky.

„Zmenili sme sa. Obaja sme už iní ľudia. Vieš, ako to chodí...“

Strávila som s Charliem každú voľnú chvíľku. Pricestovala aj mama. Boli sme spolu a ja som sa cítila šťastná. Po rokoch som bola naozaj šťastná. Vedela som, že toto bol môj osud. Bolo mi nad slnko jasné, že budem onedlho musieť odísť a Charlie to tak nejako vytušil. Zatiaľ sme si to ale plne užívali.

Po pár dňoch som našla odvahu ísť do mesta a po pár týždňoch som navštívila opustený dom Cullenovcov. Forks sa znova stalo mojim domovom. Ako inak, Tanyu a Amadea som pravidelne informovala. Chodila som na lov a Charlie sa ma nikdy nepýtal, kde som bola. Najvtipnejšie bolo, ako ma každý večer posielal spať, lebo vyzerám byť unavená a počas noci ma prišiel aspoň dvakrát skontrolovať. Čas letel ako splašený kôň.

Jedného dňa prišiel Charlie z práce.

„Na pošte si mala list, tak som ho zobral,“ povedal s úsmevom a podal mi ho. Otvorila som bielu obálku a tvár sa mi rozžiarila šťastím. Na jednoduchej bielej karte bolo zlatými písmenami napísané:

Dovoľujeme si Vám oznámiť, že sa berieme. Tanya a Amadeus

Nič viac nebolo treba. Zodvihla som slúchadlo a pár minút sme si s Tanyou radostne pišťali do telefónu.

22. kapitola – 24. Kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Krehká milenka - 23. kapitola: