Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráska a Démon - 6. kapitola

Kráska a Démon - 6. kapitolaĎalšia kapitola, ktorá je pravdepodobne na dlhší čas poslednou, lebo fakt sa už musím učiť. :( Takže príjemné čítanie a ak chcete, tak zanechajte koment :o). T

6. kapitola

(Edward)

Môžu mať upíri migrénu? Asi môžu, pretože práve teraz som sa tak cítil. Chcel som Belle povedať pravdu. Deliť sa s ňou o všetky moje tajomstvá, ale to nebolo zďaleka také ľahké. Poviem jej to a ona utečie. To by bolo správne. Nepoviem jej to, ale aj tak odíde, lebo jej budem klamať. To by tiež bolo správne, lebo by som ju ochránil od toho, čím som. Dve správne odpovede, ale ani jedna z nich nie je prijateľná. Ježišmária, to je chaos!

„Zlý deň, brácho?“

Zodvihol som hlavu. „Čau, Emm. Uhádol si.“

„Počul som, že ti hlavu pomotalo nejaké ľudské dievča. Blbé,“ zasmial sa tým najemmettovskejším smiechom.

„Prepáč, Emmett, no s tebou by som sa o tom radšej nebavil.“

„Kvôli Rose? S tým sa netráp, ja nechcem, aby niekto umrel.“ To bol celý Emmett. Veci bral tak jednoducho. Preňho bolo niečo buď čierne alebo biele. Nijaké iné. „Ľúbiš ju?“ spýtal sa rovno.

„Áno, z celého srdca.“

„A ona teba?“

„Tiež sa mi zdá, že ku mne niečo cíti.“

„Tak v čom je problém?“

„Ona nevie, čo som a bojím sa, že to nepochopí.“

Plesol ma po pleci. „Jasné, že pochopí. Má ťa rada, čo divnejšieho sa ešte môže stať?“

„Emmett, ty si trúba,“ zasmial som sa nad mojím bratom. „Ale vďaka za radu. Zavolám jej.“

„Kedykoľvek, bráško! Emmettova poradňa je vám k službám každý deň okrem nedele a sviatkov! A teraz poď hrať, lebo Rose tentokrát prerazí stenu so mnou, ak ťa nedovediem.“

Postavil som sa a spolu sme šli hrať baseball.

...

(Bella)

Skúšal mi volať aspoň tisíckrát, ale nikdy som to nezdvihla. Najprv som sa naňho dosť hnevala, a potom som už hlavne trucovala. Nechcelo sa mi počúvať jeho výhovorky, čo sa vlastne stalo a kým je v skutočnosti. Bol niečím viac, to som vedela. Spôsob jeho chôdze, jeho reč a tiež to kúzlo, ktorým zachránil Charlieho. Bol alebo nebol človek? Potrebovala som to vedieť! Potrebovala som poznať muža, do ktorého som sa zamilovala.

Chvalabohu, aspoň cez deň som naňho nemusela myslieť. Moju hlavu úplne pohltila práca, ktorú som mala odovzdať už o dva týždne. Preskúmala som všetky knihy, ktoré som mala požičané od Cullenovcov a aj slečna Haleová bola spokojná.

Čo ma však najviac miatlo, boli lístočky z toho istého denníka pozakladané na rôznych miestach vo všetkých tých knihách. Prvý som našla pri zmienke o španielskej inkvizícií, ďalší bol pri anglických legendách o čarodejniciach a jeden som dokonca našla pri rozprávke Kráska a Zviera. Akoby si ich tam niekto pozakladal s cieľom vyrozprávať mi príbeh... Bolo to zvláštne. Všetky boli písané rukou a rovnakým písmom, no boli na nich dátumy od roku 1769 až po 1889. To nemohlo byť možné, aby ich písal jeden človek! Si prepracovaná, Bella, pomyslela som si a založila lístky do kabelky. Zajtra ich vrátim slečne Haleovej.

Zaparkovala som pred školou a vystúpila z auta. Vonku bolo zase zatiahnuté. No neskutočné! Vybrala som si podklady a zamierila do budovy. Tesne pred vchodom som sa zarazila. Edward a Rosalie stáli oproti sebe a mne sa zdalo, že sa hádajú. Pristúpila som k nim.

„Slečna Haleová?“ pípla som. Otočila sa ku mne a z očí jej sršali hromy a blesky.

„Bella?“ pozrela na hodinky. „Ste tu skoro. Práve som vám chcela volať, že dnes budeme musieť naše stretnutie odložiť. Je mi ľúto, že som vás nezastihla, kým ste boli ešte doma, no vyrušil ma môj brat.“

„To... to je v poriadku, vlastne aj mne to celkom vyhovuje. Musím ešte niekam skočiť.“

„Výborne, Bella, tak sa dohodneme na inokedy. Teraz musím bežať. Prajem vám ešte pekný deň!“ zapriala mi a na Edwarda ani nepozrela. Chcela som urobiť to isté, no chytil ma za rameno. Fľochla som naňho pohľadom.

„Prepáč,“ stiahol sa. „Nezdvíhaš mi telefón.“

„Ja viem. Nemala som chuť počúvať ďalšie tvoje výhovorky.“

Vzdychol. „Nechcela by si počuť pravdu. Neuniesla by si ju.“

To ma popudilo. „Vďaka, že máš o mne takú vysokú mienku!“

„Nie... Prepáč... Ja ťa len chcem chrániť. To, čo ti musím povedať nie je pekné.“ Spustil zips na bunde a z vnútorného vrecka vybral obálku. „Napísal som ti to, keď si mi nezdvíhala telefón,“ podal mi ju. „Bella, chcem... veľmi si želám, aby si pochopila... pochopila, čo k tebe cítim. Nemôžem o teba prísť. Nie teraz, keď som ťa konečne našiel.“ Vtisol mi bozk na čelo a ja som sa nebránila. Ešte raz sa na mňa pozrel, otočil sa a odišiel.

Sadla som si na lavičku a začala čítať.

Bella,

to, čo Ti chcem napísať, pre mňa nie je vôbec ľahké. Sám som zmätený z toho, čo cítim, hoci viem, že tento list si možno nikdy neprečítaš.

Milujem Ťa.

Ľúbim Ťa od prvej chvíle, čo som Ťa uvidel. Len čo som si to uvedomil, od toho momentu som robil všetko preto, len aby som ťa ochránil od svojej lásky. Pretože bytosť, ktorou som, si Ťa nezaslúži.

Žijem na tomto svete už veľmi dlho. Vo svojom živote som narobil veľa chýb a pre mnohé musím pykať dodnes. Nie je to nič, čo by si túžila vedieť, ale ja už pred tebou nechcem mať nijaké tajnosti. Prosím, stretnime sa a ja Ti všetko poviem. Príliš mi na tebe záleží, takže ak Ťa to, čo zistíš, prinúti odísť, nebudem Ti brániť. Pretože chcem, aby si bola v bezpečí.

E.

 

Hodnú chvíľu som sa dívala do toho listu a nemohla som si usporiadať myšlienky. Preložila som ho na polovicu a nevedela, čo ma šokovalo viac. Či obsah toho listu, alebo zistenie, že Edwardovo písmo je také isté, ako písmo z denníka v mojej kabelke.

To nie je možné! To nemôže byť možné! Ako by sa mohlo jeho písmo dostať na tristo rokov starý papier? Veď to nedáva zmysel. Prehrabovala som sa v kabelke a hľadala jeden z tých lístočkov. Konečne som ho našla, no veci sa mi rozsypali na zem.

„Dočerta!“ zakliala som.

„Pomôžem ti, Bells.“

Zdvihla som hlavu. No ešte ten mi tu chýbal... „Nie nemusíš, Mike. Zvládnem to.“ On sa však zohol a zbieral všetky moje papiere a podklady, ktoré som mala pripravené na dnešný deň do školy. Všimol si, ako sa mi trasú ruky.

„Všetko v poriadku?“ opýtal sa, keď mi vkladal do náruče dosky so zošitmi.

„Čo? Hej, jasné. Všetko v pohode. Ahoj v škole.“ Odišla som od neho rýchlym krokom. Určite si myslel, že mi šibe, ale na tom teraz nezáležalo. Utekala som rýchlo domov aspoň si opláchnuť tvár a prísť na iné myšlienky. Utrela som si tvár uterákom a prevesila ho vo svojej izbe na stoličku, aby sa presušil. Pohľad mi padol na ďalší z tých lístkov. Tento som ešte nečítala.

Dnes som ju konečne našiel. Po tridsiatich ôsmich rokoch. Svoje útočisko našla vysoko v horách. Ďaleko od ľudí. Ďaleko odo mňa. Myslím, že vždy vedela, že raz ju nájdem.

Opatrne som zaklopal na dvere. Boli poodchýlené, no nechcel som byť natoľko nezdvorilý, aby som hneď vošiel dnu. Nikto neodpovedal. Srdce mi zovrelo pomyslenie, že som ju opäť raz nenašiel. Otvoril som a vošiel dnu. Bola to malá miestnosť s posteľou, pecou a stolom, na ktorom ležalo množstvo byliniek. Bolo mi zvláštne a to bolo divné, lebo už dlho som sa takto necítil. Zrazu mojím telom prenikla obrovská bolesť a ja som klesol na kolená.

„Čo to..?“ Cítil som, že mi niečo steká po líci. „Krv? Ale to nie je možné...“ zašepkal som od údivu.

„Áno, krvácaš,“ ozvalo sa z jedného z tmavých kútov. Mala pravdu. Krvácal som z nosa, z uší a pravdepodobne aj z očí. Ledva som ju videl a počul. „Nepozvala som ťa dnu. Teraz zomrieš.“

„Nie! Prosím, vypočuj ma. Neprišiel som v zlom!“ Bola šťastná, že ma vidí pokoreného. Čosi zašepkala a mne už bolo zasa dobre. Postavil som sa na nohy a pozrel sa na ňu. Bola staršia, než som si ju pamätal, no stále mala oči a úsmev svojej dcéry. Hlboko som sa jej uklonil, čo ju asi prekvapilo.

„Vidím, že ťa konečne naučili móresom. Som rada, že moja lekcia zabrala.“

Prikývol som. „Máš pravdu. Poučil som sa. Je zo mňa iný človek a ja som pochopil, aké veci som porobil. No prosím ťa! Už bolo toho dosť! Celá moja rodina trpí tým, čo sme a ja sa na to už nedokážem pozerať.“

Netrpezlivo zacmukala. „Ale, ale... vaša výsosť! Vari ste ma dobre nepočúvali? Oslobodiť vás môže len nevinná bytosť, ako bola moja dcéra. Tak som to povedala, však? Je mi ľúto, ale ja s vašou situáciou nič nenarobím.“

Prikývol som. Samozrejme, že to tak povedala. Pamätám si to akoby to bolo včera. „Ale ako? Ako sa to stane?“

Pozrela na mňa. „Jednoducho. Obetuje sa za teba.“

„Čože?“ vyhŕklo zo mňa. „To... to nemôžeš!“

Zasmiala sa, ale vôbec to nebol veselý smiech. „Čoby som nemohla! Ale aby si si o mne nemyslel, že som až taká krutá, uľahčím ti to. Osoba, ktorá sa za teba obetuje, nebude len tak hocikto. Bude to žena a ty ju budeš milovať,“ dodala a ústa jej skrivila škaredá grimasa.

Neveriacky som na ňu hľadel. Nie, toto nemôže spraviť. Toto nie... Ona, akoby čítala moje myšlienky.

„Veličenstvo,“ vzdychla. „Ja len potrebujem, aby si ma pochopil. Aby si precítil tú bolesť, ktorú som prežívala. To je všetko. A navyše, ty máš možnosť. Môžeš sa rozhodnúť, či obetuješ šťastie seba, alebo svojej rodiny. Nechaj ju zomrieť a stanete sa ľuďmi. Nechaj ju žiť a ty ži s pocitom, že ťa tvoja rodina nenávidí,“ vravela, ladným krokom prechádzajúc okolo mňa.

„To nemôžeš myslieť vážne! Vari si ma už nevytrestala dosť? Čo je toto za život? Neustále pokušenie a smäd! A teraz ma chceš postaviť pred takúto voľbu?!“

Pomaly kývla hlavou. „Nauč sa konečne žiť s následkami svojich rozhodnutí. A teraz odíď.“

Otočil som sa a vyšiel z domčeka. Vo dverách som sa ešte otočil. „Len občas rozmýšľam, kto z nás dvoch je tu ten zlý.“ A odišiel som.

Keď som dočítala aj tento zápisok, ruky sa mi ešte stále triasli a srdce divo búchalo. Panebože! Je toto možné? Môže byť Edward autorom týchto listov? Ale... ale to by znamenalo, že už má čosi vyše dvestošesťsesiat rokov... Sama sebe som sa zasmiala.

Šibe ti, Bella? Avšak tušila som, že asi nie. Spôsob, akým to bolo napísané a aj písmo. To všetko sedelo. Položila som si tvár do dlaní. Ako nájsť nejaké logické vysvetlenie, keď žiadne evidentne nejestvuje? A o čom to vravia? Aká kliatba? Aká obeta? Toľko otázok a ani jedna odpoveď. Spravila som, čo som urobiť musela. Vytiahla som mobil a napísala Edwardovi krátku správu.

Dnes o druhej pred univerzitou. Zachvela som sa. Konečne sa dozviem pravdu. No chcem ju vôbec vedieť? Mala som strach.

7. Kapitola



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Kráska a Démon - 6. kapitola:

 1
1. kikuska
12.07.2011 [17:27]

Som zvedavá, či sa Bella naozaj dozvie pravdu. Snáď áno. Budem dúfať, že to predýcha, a že sa na Edwarda zato nebude hnevať ani nič podobné. Ešte by som chcela poprosiť... Ak je nejaká možnosť, aby Bella aj Edward prežili, nech prežijú. Len neviem, či ako upíri alebo opäť ako ľudia. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!