Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráska a Démon - 17. kapitola

29.06.2011 (08:00) • Tinka • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 906×

(Bella)

Pobrala som sa k vchodovým dverám a otvorila ich. Schmatli ma ľadové ruky a rýchlosťou zvuku sme sa hnali nevedno kam. Tá rýchlosť bola neskutočná. Zdalo sa mi, akoby sme leteli – a riadne rýchlo. Zatočila sa mi hlava a pevnejšie som sa privinula k tomu neznámemu upírovi.

Cítil, ako som mu stuhla v náručí, a začal ma hladiť po chrbte. „Ešte chvíľu, Bells. Hneď tam budeme.“

Vietor mi hučal v ušiach, a tak som takmer nič nepočula. Prudko som sa nadýchla a zacítila som najznámejšiu vôňu na svete, no kým som si stihla uvedomiť, kto to vlastne je, upadla som do bezvedomia.

Prebudilo ma až slabé praskanie vetvičiek. Pomaly som otvorila oči, aby som zistila, čo to tak praská. Bol to oheň v krbe, ktorý presvetľoval miestnosť a napĺňal ju príjemným teplom. Striaslo ma. Na sebe som totiž mala mokré šaty. Nepamätala som si, že by som sa niekde zmočila... Pomrvila som sa, aby som si uvoľnila stuhnuté ramená. Musela som takto ležať celkom dlho.

Zrazu sa v izbe niečo pohlo. Trhla som sebou. Postava vykročila z tieňa a kľakla si ku mne. Konečne som mu mohla vidieť do tváre.

„Ty?!“ vydýchla som šokovane.

Edward akosi zahanbene pokýval hlavou. „Sklamaná?“ snažil sa o úsmev.

Lomcovalo mnou množstvo pocitov, no sklamaním by som ich nenazvala. Bola som hlavne vytočená. „Čo si to spravil, Edward?!“ vybehla som.

„Pomohol som ti. Nedovolím, aby ti ktokoľvek ublížil,“ odpovedal.

„Teba to nemá čo trápiť!“ vyštekla som. „Nechal si ma, pamätáš? Takže to, čo sa so mnou teraz stane, už nie je tvoj problém!“ Obišla som ho a zamierila k dverám. Jasné, že ma predbehol a postavil sa predo mňa.

„Ty nikam nepôjdeš,“ precedil pomedzi zuby a oči mu potemneli. Všimla som si, že v nich má akýsi červený odtieň. Zúril, no ja som ho dobre poznala. Neublížil by mi. Prekrížila som si na prsiach ruky. „Akurát ty mi rozkážeš,“ odpovedala som drzo.

Schytil ma za ramená až som zjojkla od bolesti. Takéhoto som ho nespoznávala. „Ubližuješ mi!“ pípla som.

V momente ma pustil. Pošúchala som si boľavé miesta a on zo mňa nespúšťal zrak. Vedela som, že ho neoklamem, no i tak som vymýšľala spôsob, ako sa odtiaľto dostať. Preč z tohto miesta, preč od neho.

„Kde vlastne sme?“ spýtala som sa, keď som si sadala na posteľ.

„Sme dosť ďaleko na to, aby si sa odtiaľto mohla dostať, Bella.“ Začal sa prechádzať po miestnosti, ako tiger v klietke. Takéhoto som ho nespoznávala.

„Prečo to hovoríš, Edward? Prečo by som od teba mala ujsť?“

Trpiteľsky sa na mňa pozrel. „Pretože dnes budem musieť urobiť niečo, čo som už dlho odkladal.“ Upírou rýchlosťou podišiel ku mne a kľakol si predo mňa na kolená. Pohladil ma po tvári. „Nádherná Bella, ani nevieš ako ma mrzí, čo ti musím spraviť.“

Opatrne mi odhŕňal vlasy z čela, no mne jeho dotyk pripadal strašne cudzí. Srdce mi búšilo ako o závod a plytko som dýchala. „Ale prečo to musíš spraviť?“

„Pretože ťa milujem,“ odpovedal, hoci v jeho krvavo červenom pohľade nebola po láske ani stopa. Bol chladný, ako kus ľadu.

„Edward,“ zašepkala som, „nechaj ma ísť. Prosím!“

„Nemôžem, stratila by si sa. Sme príliš ďaleko. Až príliš ďaleko,“ opakoval stále dookola zaujatý mojou krčnou tepnou. Prstom po nej jemne prechádzal, akoby bola zo skla.

„Čo sa to s tebou stalo?“ opýtala som sa ho zdesene.

Pozrel na mňa. „Som tým, kým som mal byť stále. Som upír a konečne s tým nemienim bojovať.“

„Ale čo všetci tí ľudia, ktorým ublížiš? Na nich ti vôbec nezáleží?“ spýtala som sa ho, spomínajúc na to, ako mi vysvetľoval, prečo pijú krv zvierat. Nechceli byť predsa monštrami.

Zasmial sa. „Ľudia? Nie, už mi na nich viac nezáleží. Nie sú pre mňa viac, než potravou.“

Prikryla som si rukou ústa. Toto, čo mi tu hovoril, mi nedávalo zmysel. Toto nebol Edward. Toto nemohol byť on! „To nie si ty...“ postavila som sa. „Ty nie si, Edward!“ vykríkla som na upíra. V momente ma schytil a pritlačil k stene, no nie silno, skôr pomaly a opatrne.

„Odpusť mi,“ šepol, „Dúfam, že ma neskôr pochopíš.“ Naklonil ku mne hlavu a ústa pritlačil na môj krk. Jeho ostré zuby sa mi zarývali do kože ako žiletky. Kričala som a metala sebou, no on neprestával. Hrýzol ma všade, kde len mohol – do krku, do lakťovej jamky, do zápästia, ale tá bolesť však nebola ničím v porovnaní s tým, čo prišlo potom.

Opatrne ma položil na posteľ a ešte raz sa na mňa pozrel. V jeho pohľade som prvýkrát zazrela ľútosť.

„Krik vôbec nepomáha, zlatko,“ dodal tajomne kým odišiel. O pár minút neskôr som si priala, aby som sa nikdy nebola narodila.

...

(Alice)

Dívala som sa za Bellou a priala si, aby som ju nikdy nenechala odísť. Volterrský upír bol tu, pri našich dverách a ja som nespravila nič, aby som ju ochránila. Emmett ma chytil za rameno, no ja som ho striasla. Nezaslúžim si, aby ma niekto ľutoval.

Obaja sme počuli, ako Bella otvára vchodové dvere a ako ju ten upír berie preč. Emmett zatínal päste, ale ani sa nepohol. Dôveroval mi a myslel si, že toto je to najlepšie, čo môže pre Bellu urobiť. Ja som ale vedela celú pravdu. Moje vízie sa nestratili, vedela som, čo sa stane.

Už dávno som v Bellinej budúcnosti videla Stellana Volturiho. Videla som, ako dostal príkaz zabiť Bellu alebo našu rodinu. Odvtedy som ho nespustila z očí a vedela som o každom jeho kroku ešte skôr, než ho spravil. Bol rozhodnutý, že Bellu zabije, no ona si ho omotala okolo prsta - ako každého z nás.

Neskôr si už nebol taký istý tým, čo mal spraviť – nechcel to spraviť. O premene nebola ani reč, no on sa predsa vybral touto cestou. Vzoprel sa príkazu vlastných pánov, riskujúc všetko, čo doposiaľ mal.

Chúďa Bella, čo len musí teraz prežívať... Rozmýšľala som, aké to asi je, keď sa upír premieňa. Nikdy som to nezažila, no zrejme by som na to nechcela poznať odpoveď. Bolo to správne? Áno bolo! Bella bude žiť! Vedela som to celkom naisto. Síce ako upír, ale bude. A Edward bude mať po boku konečne ženu, ktorú miluje.

Do izby vošiel Jasper. Bola som rada, že som ho poslala na lov. Bolo nebezpečné nechávať ho tu vysmädnutého, keď mala prísť Bella. Ihneď vycítil, ako mi je a objal ma.

„Láska, čo sa stalo?“ opýtal sa. Neodpovedala som, len som si ho silno pritisla. Zmätene sa pozrel na Emmetta.

„Proste len spravila, čo bolo potrebné,“ odpovedal mu smutne Emmett. Potom sa otočil a odišiel z miestnosti. Obaja sme počuli ako vyskočil z okna a bežal smerom k lesu. Po ceste zrejme zlomil zopár stromov a skál.

Jasper pozrel na mňa a mňa obliala vlna pokoja. Ďakujem, povedala som mu v duchu, pretože on to nepotreboval počuť.

„Chceš o tom hovoriť?“ spýtal sa.

Pokývala som hlavou. „Ani nie, no predpokladám, že všetko sa dozvieš, keď príde domov Edward,“ vzdychla som. Obhájiť si pred ním svoje rozhodnutie nebude ľahké. Bude spochybňovať každý môj argument, no ja sa nedám. Nesmiem. Spravila som len to, čo je pre nás najlepšie – a tým myslím aj Bellu.

...

Edward prišiel domov spolu s Carlislom o pár hodín. Práve svitalo, keď vstupovali do dverí. Boli pohrúžení do rozhovoru o nejakom pacientovi, ktorého Edward vytiahol z takmer úplne zošrotovaného auta a Carlisle ho následne operoval. Ako vždy v Edwardových očiach som nezazrela ten starý záblesk zanietenia, ktorý tam kedysi býval. Zaujímalo ho, čo Carlisle hovorí, no aj tak bol mysľou niekde úplne inde. A možno o ňu už úplne prišiel.

Ľúbila som svojho brata, aj keď sme kvôli nemu boli prekliati. Vždy som tušila, že je v ňom aj niečo dobré. Niečo, čo si zaslúži lásku. Niečo, čo si zaslúži byť opätované. Edward si zaslúži byť šťastný, rovnako ako my ostatní. Preto nikdy nebudem ľutovať, že sa s Belly stane upír.

Spoločne vošli do obývačky, kde sme už všetci sedeli. Takmer si nevšimli to ticho, ktoré u nás vládlo. Ani Emmett totiž nebol schopný pozerať obľúbený zápas.

„Dobré ráno,“ pozdravil neisto Carlisle, „niečo sa stalo?“

„Tak trochu,“ odpovedala som za všetkých. „Otec, Edward, musím vám niečo povedať,“ začala som neisto...

...

Ako sa dalo čakať, Edward zúril.

„Ty si ju nechala odísť?! Alice, veď ju zabije alebo ešte horšie – premení!“ kričal na celý dom. Ešteže sme nemali nijakých susedov, aj keď jeho rev museli počuť aj na druhom konci mesta. Zrazu sa tváril, akoby mu to došlo. „Chceš, aby sa to stalo! Chceš byť znova človek!“

Vypleštila som naňho oči. „Panebože, Edward, nemyslela som si, že to niekedy ešte poviem - no ty si ale somár! Nerobím to pre seba! Robím to pre ňu. Pre nás. Sme rodina!“

Ustúpil. „Neverím ti, Alice. Už viac nie. Ty jediná si vedela, že ju ešte milujem, no aj tak si ju nechala odísť s ním!“

„Ed,“ natiahla som k nemu ruky. Pochopil ma úplne zle. „Nikdy by som nespravila nič, aby som jej ublížila,“ šepla som ubolene, „musíš mi veriť.“

Prižmúril oči. „Tak mi povedz, kde je. Musela si ho vidieť, kam ju berie. Možno to ešte dokážem zastaviť.“

Zavrela som oči. „Choď na sever, smerom k vodopádom. Schoval ju do domčeka pri vode, aby sa dala ťažšie vystopovať,“ šepla som, vediac, že je aj tak už neskoro.

18. kapitola

Autor: Tinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kráska a Démon - 17. kapitola: