Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráska a Démon - 15. kapitola

23.06.2011 (07:45) • Tinka • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1001×

To, že sa Stellan objavil v mojom živote, som považovala najskôr za náhodu. Nečakala som od našich stretnutí viac, než len priateľstvo. Príliš som sa bála otvoriť svoje srdce niekomu, kto by ho možno opäť pošliapal a vrátil mi ho v zápalkovej škatuľke. No čas zrejme zahojí všetky rany – aj keď tá po Edwardovi, zdá sa, bola z tých, čo sa nehoja. Tak som sa snažila aspoň ju ignorovať ako sa len dalo.

Občas sa mi zdalo, že ho vidím v meste alebo v nemocnici, kde sme s Charliem chodili na kontroly. No on sa nikdy nezastavil, aby nás aspoň pozdravil. Nebudem si nič navrávať. Bolelo ma to – a veľmi. Tváril sa, akoby sme boli celkom cudzí. To som mu naozaj za nič nestála?

„Čo sa s tebou deje, Bells?“ spýtal sa ma Stellan v jedno popoludnie, keď sme sedeli vonku na lavičke pred hotelom, v ktorom býval.

„Hmm?“ prebrala som sa zo zamyslenia.

„Hovorím, že čo je s tebou. Akoby si duchom nebola prítomná,“ povedal, strachujúc sa o mňa.

„Mám nejaké problémy.“ Pokrčila som plecami. „Ale to je nadlho...“

Postavil sa. „Vieš čo? Mali by sme tie škaredé problémy niekam zahnať.“ Vystrel ku mne ruku odetú v koženej rukavici a ja som ju prijala.

„Čo máš na mysli?“ smiala som sa, pretože som už poznala jeho bláznivé nápady.

„Mám na večer pozvánku do galérie na vernisáž. Nebol by som tam išiel, ale ak by si šla so mnou, tak by som sa snáď premohol,“ ponúkol mi rameno. Oprela som sa oň, predstavujúc si, ako to asi na takej vernisáži vyzerá.

„Ešte nikdy som nebola na vernisáži,“ pripustila som neochotne. Nemala som rada takéto spoločenské akcie, no na druhej strane toto bola tak neskutočne lákavá ponuka...

„Bude to tam úžasné,“ presviedčal ma, „ty, ja, kaviár, drahé šampanské a zopár miestnych snobov.“

„Stellan,“ prevrátila som očami, „ak pôjdem, tak len kvôli umeniu.“

Zamial sa. „Bude sa ti to páčiť.“

„Tak fajn, dohodnuté,“ vzdychla som.

...

Na večer som sa dôsledne pripravovala. Bola to prvá takáto akcia so Sellanom a ja som mu tam nechcela robiť hanbu. Ak nežartoval s tými rečami o snoboch, mala by som sa obliecť čo najreprezentatívnejšie. Nakoniec moja voľba padla na modré šaty bez ramienok po kolená, ktoré som mala aj na mojej promócií. Zmeravela som, keď som ich vyťahovala zo skrine – boli totiž od Alice, ktorá mi ich kúpila potom, čo videla môj (podľa nej) biedny šatník. Chvíľu som váhala, no potom som sa rozhodla, že si ich aj tak oblečiem.

Stellan bol presný ako hodinky. O siedmej zazvonil pri našich dverách a kým som ja na sebe dokončovala posledné úpravy, on sa ocitol v družnej debate s Charliem. Do kúpeľne za mnou doliehal ich smiech. Bola by som rada vedela, o čom sa asi bavia. Smiech ustal, keď som konečne vyšla z kúpeľne. Obaja na mňa meravo hľadeli.

„Je to až také zlé?“ opýtala som sa. „Môžem sa ešte skúsiť ísť prezliecť...“

Prvý ma prerušil Charlie. „Bella, si prekrásna. Kiežby ťa videla mama...“ Preglgol premožený emóciami. Mama sa totiž neozvala ani vtedy, keď som končila výšku.

Stellan mi zdvorilo ponúkol rameno. „Si nádherná,“ šepol mi do ucha. Na také dôverné gesto som Charlieho nepripravovala. Myslel si, že Stellan je môj kolega z práce. Očkom som po ňom hodila, no nepovedal nič, aj keď v tvári sa mu zračil akýsi pocit víťazstva.

Rozlúčili sme sa a Stellan ma odprevadil k svojmu autu. No keď sme nasadli, nenaštartoval hneď, ale pozrel na mňa pohľadom, ktorý som uňho nikdy nevidela.

„Bella, dnes ti to naozaj pristane. Si prekrásna,“ povedal napokon. Potom siahol do náprsného vrecka a vytiahol z neho zamatovú škatuľku. Srdce mi raz vynechalo, keď som ju uvidela. Splašene som naňho pozrela. „Nie je to prsteň, však nie?“

Pobavene sa zasmial. „Nie, tentokrát,“ otvoril škatuľku, „sú to len náušnice.“

Vypleštenými očami som sa dívala na dve zafírové slzičky obkolesené drobnými diamantmi. „Sú nádherné,“ vyjachtala som napokon.

„Nádherné budú, až si ich dáš na seba,“ povedal nežne.

„Čože? Nemôžem si ich zobrať!“ odporovala som.

Nenechal sa vyviesť z miery. „A prečo nie?“

„Po prvé, sú drahšie, ako celý náš byt a po druhé, nemôžem si ich od teba zobrať,“ zopakovala som s dôrazom na každú jednu slabiku.

Pozrel na mňa psím pohľadom. „No tak, urob mi radosť. A ak chceš, po vernisáži mi ich môžeš vrátiť.“

Nakoniec som sa nechala obmäkčiť a náušnice som si zobrala. „Ďakujem ti, Stellan. Sú naozaj prekrásne.“ Dívala som sa naňho a v tom momente som si uvedomila, že niečo sa medzi nami zmenilo... Vzal mi tvár do dlane a naklonil sa ku mne. Srdce mi divoko bilo a v spánku mi pulzovalo, keď mi ústa vtisol chladný bozk. Bozk, aký som predtým zažila len raz... Cítila som, ako mi ruka prechádza po jeho chladnej svalnatej hrudi, kde nebilo srdce. Od ľaku som sa rýchlo stiahla.

„Deje sa niečo?“ opýtal sa.

Pokrútila som hlavou, snažiac sa upokojiť svoje splašené srdce. „Ja... vôbec som nečakala, že sa náš večer takto zvrtne,“ pripustila som. Vlastne som mu ani neklamala. Pred piatimi minútami som si vo sne nemyslela, že sa budem bozkávať so Stellanom v jeho športovom aute pred našim domom. Naozaj som netúžila začínať si nič s ďalším chlapom – a už vôbec nie s upírom.

A bolo by to až také zlé? Kútikom oka som naňho pozrela. Bol ku mne milý a pozorný. Zdalo sa, že by si vedel rozumieť aj s Charliem a bol neskutočne sexy. Lenže ja už som sa raz popálila. Otvorila som svoje srdce niekomu, kto toho nebol hoden. No ak mi jeden upír zlomil srdce, druhý ho možno zacelí...

Zastavil až pred galériou. Vystúpili sme z auta. Počkala som, kým podal kľúče jednému z chlapcov, ktorí mali za úlohu zaparkovať autá návštevníkov. Potom sme sa spoločne vydali k dverám.

Vnútri to vyzeralo nádherne. Obrovská miestnosť žiarila farbami umeleckých diel zavesených na stenách. Nad nimi sa vznášali majestátne sklenené lustre a v strede miestnosti boli umiestnené stolíky s občerstvením a všade bolo plno ľudí. Miestnosť vyzerala tak honosne, že mi to takmer vyrazilo dych.

Nikdy predtým som nebola na podobnom večierku, no zdalo sa, že Stellan áno. Pohyboval s nepriedstieranou istotou medzi ľuďmi, ktorí tvorili horných desať tisíc. Ani som sa nestačila diviť, koľko známych získal za ten čas, čo bol v štátoch. S každým si mal čo povedať a keďže hovorili len o obchode, trošku ma to začínalo nudiť. Nepokojne som sa vedľa neho pomrvila.

„Deje sa niečo, zlatko?“

Usmiala som sa. Bol pozorný - ako vždy. „Nevadilo by ti, ak by som ťa na chvíľu opustila? Sme totiž na vernisáži a ešte som nevidela ani jeden obraz.“ Skupinka biznismenov sa zasmiala.

„Len choďte, slečna Swanová, náš rozhovor vás isto musí nudiť,“ ozval sa jeden z nich.

„Ale vôbec nie,“ zaklamala som, „len som veľmi zvedavá na niektoré z obrazov.“ Rozlúčila som sa s nimi a pobrala sa preč.

„No konečne,“ ozval sa vedľa mňa zvonivý hlások, „už som myslela, že sa ich nikdy nezbavíš.“ Neveriacky som sa otočila.

„Alice?!“ Bola to ona. Fialové šatočky nad kolená a bez ramienok jej veľmi svedčali. Upierala na mňa svoje veľké karamelové oči a neprestávala sa usmievať. Silno som ju objala.

„Ach, Alice, tak si mi chýbala!“ Pustila som ju. „Si tu sama, alebo je tu aj... niekto z tvojej rodiny?“ Zaváhala som, obzerajúc sa vôkol seba.

„Nie, som tu sama. Nikto nechcel ísť so mnou na večerné nákupy.“

„Nákupy? Ty si im povedala, že ideš na nákupy? Ale prečo si klamala?“ Vôbec som to nechápala.

„Kvôli tebe, Bella. Strašne si mi chýbala, no ak by Edward vedel, kam idem, možno by mu došlo, že sa tu chcem s tebou stretnúť a nedovolil by mi to. Veď vieš, aký je.“ Pokrútila hlavou. „Myslí si, že všetko vie najlepšie.“

„Hej, to je celý on,“ pripustila som trpko, no vzápätí som pokrútila hlavou. Nie, dnes sa nebudem trápiť. Alice na mňa zaujato pozerala. Rada by som vedela, na čo asi myslela...

„Tak rozprávaj, čo máš nové?“ vyzvala ma nakoniec. Porozprávala som jej zopár nepodstatných faktov zo svojho života, no ona sa nijako nesťažovala.

„A čo ten mladý muž, s ktorým si tu prišla?“ opýtala sa.

„Stellan? čo by s ním malo byť?“ opýtala som sa nevinne.

Prekrútila očami. „Bella, ty nevieš klamať. Nerob sa, že nevieš, že je upír!“ sykla. Toto jej tvrdenie ma prekvapilo.

„Ako... odkiaľ to vieš? Vy sa nejako vycítite?“ zakoktala som sa.

„Panebože, Bells!“ Prevrátila očami. „Veď je to Volturi! Jasné, že je upír. A navyše som si o ňom zopár vecí zisťovala, keď som ho zazrela v tvojej budúcnosti.“

Bola som z nej zmätená. „Tak toto mi vysvetli. Čo znamená, že je Volturi?“

Zrazu sa ona tvárila nechápavo. „Edward ti o nich nič nepovedal?“

„Nie. Prečo by mi mal niečo o nich hovoriť?“

„Bella, neskôr ti to vysvetlím, dobre?“ Zrazu mala naponáhlo. „Len si, prosím, dávaj pozor, áno? A nehovor nikomu, že som tu bola.“ Pobozkala ma na líce. „Mám ťa rada. Ešte sa uvidíme,“ dodala a už jej nebolo.

Otočila som a zazrela Stellana, ako ide ku mne. „Kto to bol?“ spýtal sa.

„Len jedna priateľka,“ odpovedala som mu.

„Rád by som sa s ňou zoznámil.“

Pozrela som naňho, že mu niečo odpoviem, ale vtom som sa zasekla. „S-Stellan, tvoje oči...“ Nemohla som dokončiť. Jeho oči mali totiž červenú farbu.

16. Kapitola

Autor: Tinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kráska a Démon - 15. kapitola: