Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráska a Démon - 13. kapitola

15.06.2011 (17:45) • Tinka • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 1052×

Keď som ho uvidela vo dverách, srdce mi od radosti poskočilo. Vlasy mal od behu rozviate, no inak nič nenasvedčovalo tomu, že by utekal. Nebol ani zadýchaný a už vôbec nie spotený, no bol rozrušený. Ruky zatínal v päste, keď vstupoval do miestnosti.

„Čo si sa jej to pýtala, Rose?“ Kráčal smerom k nej, upierajúc na ňu svoje karamelové oči. Rose mu v rýchlosti opísala celý rozhovor na terase až po túto chvíľu, pretože teraz sa pozeral pre zmenu na mňa. Rozmýšľala som, čo presne som Rose na terase povedala, ale neprišlo mi na um nič, z čoho by mohli usudzovať, že si chcem ublížiť.

„Bella, je to pravda?“ opýtal sa sklamane. „Chcela si sa zabiť?“

„N... nie,“ zajachtala som sa, „naozaj som sa nepokúšala zabiť, Edward. Pošmykla sa mi ruka, veď vieš, aká som nemotorná.“ Pohla som sa smerom k nemu, no on sa stále tváril nedôverčivo.

„Poď, zoberiem ťa do nemocnice,“ povedal napokon a objal ma okolo pásu.

Cestou do nemocnice neprehovoril ani slovo. Sústredil sa na šoférovanie a tváril sa pokojne, hoci podľa toho, ako preradzoval rýchlosti, som videla, že sa len ťažko ovláda. Čo také mohol vidieť v Rosaliinej mysli, že sa takto správa?

„Ako to, že si prišiel tak skoro?“ pokúsila som nadviazať rozhovor. „Myslela som, že ste na love.“

„Alice mala videnie asi minútu predtým, než sa ti to stalo,“ odpovedal s pohľadom upreným na vozovku. To bolo jediné, čo som z neho dostala, kým sme prišli do nemocnice. Tam ma rýchlo zaviedol na chirurgiu, kde ma nechal u jedného doktora, s ktorým sa poznali. Ten mi ranu vydezinfikoval a zašil. Predpísal mi nejaké lieky proti bolesti a s úsmevom ma vyviedol z ordinácie.

Vyšla som na chodbu a pohľadom som blúdila, či tam niekde nezazriem Edwarda. Čakal na mňa, ale zlá nálada ho neopustila. Bol dokonca ešte mĺkvejší. Poprosila som ho, či by mi nezašiel do lekárne pre lieky, ktoré som mala predpísané od lekára. Súhlasil. Vystúpil z auta a hneď, ako vošiel do lekárne, som sa vrhla na jeho mobil, ktorý nechal v aute. Dvakrát zazvonilo.

„Prosím?“ ozval sa milý hlások.

„Alice, to som ja.“

„Ja viem...“ takmer som počula, ako prevrátila očami.

„Alice, prosím ťa, povedz mi, čo sa tu deje? Prečo sa Edward ku mne tak hnusne správa?“

„Čože, je k tebe hnusný? A si si istá, že je to Edward?“ Zasmiala sa, ale znelo to trochu hystericky.

„Áno, je hnusný, ako veľmi dobre vieš! Niečo sa deje a ty mi nechceš povedať čo!“ vybehla som na ňu.

„Bella,“ začala, „ja nemôžem. Prepáč mi, sľúbila som mu, že nič nepoviem.“

„Čože? Kedy?“

„Kým si bola u lekára. Toto je medzi vami a nesmiem sa do toho pliesť.“

„Aspoň mi povedz, na čo sa mám pripraviť,“ prosila som zúfalo. Neodpovedala mi. Preglgla som. „Je to až také zlé?“

„Mhm. Bells, prepáč mi. Naozaj ma to veľmi mrzí, ale Ed je môj brat...“

„A ja som tvoja priateľka!“ vyhŕkla som. „A som rada, že každému z vás na mne záleží tak strašne, že mi nechcete nič povedať. Je to fakt úžasné.“

„Bells...“ začala.

„Maj sa, Alice.“ Zložila som nahnevane. Vložila som mobil späť do priehradky pri volante, odkiaľ som ho zobrala. Za chvíľočku bol Edward naspäť aj so svojou zlou náladou.

„Zaveziem ťa domov,“ prehovoril. Tentokrát som ja nepovedala ani slovo. Kútikom oka na mňa pozrel a potom naštartoval. Pri jeho štýle jazdy som bola doma za dve minúty. Už-už som si chcela otvoriť dvere na aute, ale on bol rýchlejší. Štvalo ma to. Prečo sa teraz tvári ako rytier z rozprávky?! Vyšla som z auta a prešla popri ňom. Zazvonila som, pretože všetky moje veci boli u Edwarda - vrátane kľúčov. Zazvonila som ešte raz, no stále nikto neotváral.

„Tuším, že Charlie nie je doma,“ povedal mi za chrbtom. „Vôbec ho nepočujem.“

Paráda, pomyslela som si a na päte som sa otočila. Rozmýšľala som, kam pôjdem. Možno sa trochu poprechádzam, kým Charlie nepríde domov. Vykročila som, keď zrazu sa mi postavil do cesty.

„Kam ideš?“ opýtal sa.

„Tak ty sa so mnou konečne bavíš?“ vypálila som. Pozeral na mňa, rozhodujúc sa, ako mi odpovie. Nakoniec prikývol.

„Vlastne, Bella, myslím, že sa musíme porozprávať. To, čo sa stalo dnes v kuchyni...“

„Už som ti povedala, že to bola nehoda. Nerobte z toho neviem akú tragédiu. Veď sa nič nestalo!“

„Nestalo?!“ zvyšoval hlas pre zmenu on. „Krvácala si v dome plnom upírov. Máš pravdu, to naozaj nie je nič,“ dodal sarkasticky.

„Ak ti toto vadí...“ začala som, ale nenechal ma dohovoriť.

„Áno, vadí! Vadí mi tvoja nešikovnosť, krehkosť, dokonca už aj tvoja prítomnosť!“ Tak toto bolo horšie, ako keby mi vylepil facku... Neveriacky som sa naňho dívala. Vystrel ku mne ruku, ale ja som ustúpila. Stiahol sa.

„Ako... P... prečo?“ vyjachtala som zo seba. Ani som nevedela, čo sa ho chcem spýtať – v takom som bola šoku.

„Prepáč,“ šepol, „ale ja už nedokážem ďalej nič predstierať. Snažil som sa, veľmi, no Bella, ty si len človek a to mi nikdy stačiť nebude...“

Mala som pocit, že sa pozvraciam. Bolo mi neskutočne zle z neho, zo seba, z celej tejto situácie. Chcela som niečo povedať, ale vlastne som ani nevedela čo. Myslela som, že ma ľúbi! Prečo som len bola taká naivná?! Prečo?!

„Prichádza Charlie,“ šepol. Zdvihla som hlavu, ale na ulici som nikoho nevidela. Zrejme ešte len bude vychádzať spoza rohu. Dosť času, aby som sa mohla, aspoň na chvíľu, spamätať z toho, čo som tu počula.

„Bude lepšie, ak pôjdeš,“ počula som sa, ako mu hovorím. Prikývol a nasadol do auta. O chvíľu bol preč, no to už pri mne stál Charlie.

„Ahoj, oci,“ pozdravila som ho a jemu neuniklo, že mi je nejako divne, no vyhovorila som sa na porezanú ruku. Neprikladal tomu veľký význam, veď podobné nehody som mala často.

Vošli sme do bytu a ja som sa pakovala rovno do vlastnej postele. Po ničom inom som tak netúžila, ako schúliť sa do klbka na mieste, ktoré nemalo nič spoločné s Ewardom Cullenom. O chvíľu sa ozvalo zaklopanie a Charlie vošiel do izby.

„Bella, zlatko, doniesol som ti liek od bolesti a trocha vody na zapitie.“ Podal mi lieky a ja som ich s vďačnosťou prijala. Kiež by mi niesol liek na zlomené srdce... Položila som prázdny pohár na nočný stolík a ľahla som si späť do postele. Charlie ma prikryl dekou.

„Vďaka, oci,“ zamrmlala som predtým, než som upadla do nepokojných snov.

14.Kapitola

Autor: Tinka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kráska a Démon - 13. kapitola: