Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráska a Démon - 1. kapitola

Kráska a Démon - 1. kapitolaPrvá kapitola sa odohráva v meste, kde žije Bella s Charliem. Bella je staršia, než ju poznáme z knihy, a rovnako tak aj Edward, ktorý určite nemá sedemnásť. A dramatické okolnosti ich privedú k prvému spoločnému stretnutiu. T.

1. kapitola

(O niekoľko storočí neskôr, niekde úplne inde)

„Kristepane, ocko! Tak sa už pohni,“ zakričala som smerom k Charlieho spálni.

„Bells, ja nikam nejdem!“ odpovedal mi zanovito. Hlboko som si vzdychla, položila som na stôl kľúče od auta a vyzula som si už obuté topánky. Zamierila som si to rovno do jeho izby, kde Charlie sedel na svojej posteli celý napaprčený, no s hrdosťou bývalého policajného dôstojníka predstieral opak. Posadila som sa vedľa svojho milovaného ocka a začala som mu dohovárať.

„Oci, veď sme to už prebrali a súhlasil si. Musíš na tú prehliadku, v tvojom... tvojmu organizmu to veľmi prospeje.“ Takmer som povedala „v tvojom veku“ a to už by som ho z domu nedostala vôbec. V okamihoch, ako bol tento, som si uvedomovala, akí sme si podobní a koľko som toho po ňom podedila. V tomto bol ako malé dieťa. Neznášal doktorov, skoro ako ja, no s pribúdajúcim vekom sa im proste nedalo vyhnúť. „A čo si o nás pomyslí doktor Cullen, ak neprídeme?“

„No práve!“ chytal sa poslednej slamky. „Veď ho vôbec nepoznáme, nepomyslí si o nás nič.“

Zasmiala som sa. Mal pravdu. Doktor Cullen do mesta pricestoval len nedávno. Spolu so svojou rodinou sa sem rozhodli presťahovať po tom, čo sa im zunovalo slnečnej Floridy. Zhodou okolností v tom čase odišiel do dôchodku ockov doterajší kardiológ doktor Snow, a tak sa celej jeho ordinácie ujal doktor Cullen.

Ak to teda nejde podobrotky, musí to ísť opačne, a tak som na zanovitého Charlieho použila malú lesť. „No teda, náčelník Swan, nikdy by som si nebola o vás pomyslela, že budete zbabelý!“ udrela som na citlivú strunu.

„Tak fajn, vyhrala si, zlatko,“ usmial sa na mňa a pohladil ma po tvári. S dôverou som mu oprela líce do dlane. Aj keď som už mala dvadsaťštyri rokov, stále som bola jeho malé dievčatko a on môj ocko.

...

Do nemocnice to od nášho domu nebolo ďaleko a hoci inokedy sme túto trasu zvládli aj pešo, dnes som musela brať auto. Vonku lialo ako z krhly, čo však zas nebola až taká rarita. V areáli nemocnice sme si to zamierili rovno na Kardiologické oddelenie. Všetci tu Charlieho poznali a zdravili sa mu ako starí známi. Pred dvoma rokmi tu totiž strávil mesiac po rozsiahlom infarkte, ktorý ho skoro zabil. Bol to najhorší mesiac môjho života. Žila som v neistote a strachu. Nie o mňa, ale o môjho ocka.

My dvaja máme len jeden druhého. Mama odišla, keď som mala osem rokov. Dlho som nechápala, prečo nás opustila, no s postupom času som sa s tým aspoň dokázala zmieriť.

Renée bola vetroplach s túlavými topánkami, pripravenými kedykoľvek vyraziť na cestu. Na takejto jednej ceste sa stretli s Charliem, zaľúbili sa do seba a potom som prišla na svet ja. Mame dlho nevydržalo jej predsavzatie usadiť sa. Stávalo sa, že si šla kúpiť len cigarety a nevracala sa niekoľko mesiacov. Veľmi si na ňu nepamätám. Zato Charlie opatruje jej fotku v šuplíku vedľa postele. Občas sa mi zdá, že ju ešte stále ľúbi. Zrejme preto na ňu nikdy netlačil, aby sa usadila. Nuž čo. Láska má veľa podôb.

Spoločne sme prišli pred ordináciu doktora Cullena. Zaklopala som a vošli sme dnu. Nikdy predtým som v tejto časti nemocnice nebola. Miestnosť bola orientovaná tak, že do nej prenikalo len málo slnečného svetla, no aj tak pôsobila teplým dojmom. Steny, pomaľované okrovou farbou, boli len minimálne ozdobené a len na jednej z nich visel obraz krajiny. Na opačnej strane trónila veľká knižnica s niekoľkými desiatkami kníh. V strede bol písací stôl a pohodlné kožené kreslo, z ktorého vstával muž a so srdečnosťou nám podával ruku.

„Dobrý deň, som Bella Swanová,“ predstavila som sa, „a toto je Charlie Swan, môj otec.“

„Doktor Carlisle Cullen,“ predstavil sa aj on. „Prosím, sadnite si,“ vyzval nás. Mohol mať tak štyridsať rokov a hoci vyzeral veľmi mlado, bujné zlatisté vlasy mu zdobilo aj zopár strieborných prameňov.

„Takže, Charlie,“ oslovil ho, „najprv preberieme administratívne veci. Doktor Snow, váš doterajší kardiológ, odišiel do dôchodku a celú jeho agendu preberám ja. Musím povedať, že doktor odviedol skvelú prácu a vaše srdce pracuje len s minimálnymi závadami.“

Pomrvila som sa. Ale. Cítim v tej vete slovíčko ale.

„Ale výsledky posledných vyšetrení sú mierne znepokojujúce, preto by som vás poslal ešte na echo srdca.“

„Na echo? Prečo?“ opýtala som sa.

„Netreba sa hneď znepokojovať, slečna Swanová. Potrebujeme len najnovšie výsledky, aby sme vedeli, ako Charlieho srdce pracuje.“

„Čiže ide takpovediac o klasické vyšetrenia?“

„Áno,“ odpovedal doktor, „a tiež som vás chcel vidieť. Rád totiž poznám svojich pacientov osobne. Sestrička vám podá potrebné formuláre.“ Postavil sa a podal nám ruku.

Vyšli sme z doktorovej kancelárie a zvyšok dňa sme potom strávili chodením po vyšetreniach. Bolo to únavné, no k údivu - Charlie sa ani raz nesťažoval. Naopak zdal sa mi akýsi mĺkvy.

„Ocko, je ti dobre?“ spýtala som sa s obavami, keď už asi po tretíkrát nereagoval na moju otázku. Večerali sme v malom podniku, ktorý Charlie zbožňoval a mne sa aj tak nechcelo variť. Tak sme sa rozhodli, že si obaja zaslúžime nejakú odmenu.

„Jasne, Bells. Len... trochu mi je ťažko na žalúdku. Asi by sme už mali ísť domov,“ odpovedal celý poblednutý. Na čelo mu vystúpili kropaje potu.

„Ocko?“

Postavil sa na odchod a v tom momente spadol na zem ako podťatý.

„Ocko!“ skríkla som vyľakane. V okamihu som bola pri ňom a prevracala som ho na chrbát. Za mnou sa rozbilo zopár pohárov, ale nevenovala som tomu pozornosť. „Zavolajte niekto záchranku!“ stihla som ešte skríknuť, prv než som mu začala dávať umelé dýchanie.

Raz, dva, tri... Nádych! Raz, dva, tri... Nádych!

Okolo mňa sa začal tvoriť hlúčik ľudí. Niekto z nich privolával mobilom záchranku. Trvalo len chvíľu, kým som začula húkačky a davom sa predrali traja muži v červených záchranárskych kombinézach. Jeden z nich zaujal moju úlohu a začal dávať Charliemu umelé dýchanie. Druhý mu medzitým zapájal všetky prenosné prístroje a pichal nejaké lieky.

„Vy ste dcéra?“ opýtal sa tretí.

Nemo som prikývla. „Ak sa mu niečo stane, tak ja...“ Nemohla som dohovoriť. V tej chvíli totiž prístroj  zapojený na Charlieho ramene ukazoval len zelenú rovnú čiaru.

„Nie! Nie! Nie! Nie!“ bľabotala som. Kolenačky som sa doplazila k Charliemu a prudko som ním zatriasla. „Preber sa! Ocko, preber sa!“

„Slečna, už je neskoro. Odišiel,“ ozval sa záchranár, ktorý mu dával umelé dýchanie. Pozrela som sa naňho s pohľadom plným bolesti a prázdnoty.

„Ako môže byť neskoro? Ako odišiel? Nerozumiem tomu. Veď... veď on tu bol vždy. Neodišiel by... však ocko?“ Slzy sa mi rinuli po tvári, keď som hladila ockovo čelo. Mal ho ešte stále teplé. Zrazu ten záchranár zobral moju ruku do dlaní. Jeho stisk bol tvrdý a chladný. Pozrela som mu do očí. Mali farbu čerstvo roztopeného karamelu. Aj v nich sa skrýval smútok, rovnaký, aký som teraz pociťovala ja a v jednej chvíli som vedela, že mi rozumie.

„Čo to...“

Zrazu ma pustil a svoju pravú ruku položil na Charlieho hruď. Presne na miesto, kde bolo srdce. Nemo som hľadela, ako mu z dlane vyžarujú tisícky malých svetielkujúcich elektrických lúčov.

A Charlieho srdce zrazu opäť bilo.

Oči sa mi šokovane rozšírili. „Ako to..?“ Opatrne pokrútil hlavou.

„Chlapci, srdce naskočilo!“ Zavolal na kolegov. Hlúčik ľudí pri nás začal tlieskať. Dúfala som, že nikto z nich si nič nevšimol. Zdalo sa, že nie a eufória z toho, že môj ocko žije, potlačila aj moje ďalšie pochybnosti. Charlieho naložili do sanitky a dav sa začal rozchádzať.

Posadila som sa a zobrala som ockovu ruku do dlaní. Slabučko sa na mňa usmial. „Budeš v poriadku,“ usmiala som sa naňho aj ja, aj keď som si tým nebola až taká istá. Zodvihla som od Charlieho pohľad a uprela som ho na bronzovlasého muža, ktorý zachránil môjho ocka. Sedel oproti mne, pričom nás delilo len Charlieho lôžko. Zistila som, že aj on ma pozoruje. Rýchlo odvrátil zrak, akoby ho pristihli pri niečom nekalom.

„Ďakujem vám, zachránili ste ho.“

Nič nepovedal a len prikývol.

2.KAPITOLA



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Kráska a Démon - 1. kapitola:

 1
1. kikuska
12.07.2011 [14:22]

To bolo také krásne. Ja nemám slov. Dokonalé. Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!