Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráľovná - Kapitola 5.: Sweety Vanya

01.08.2012 (07:30) • CharlotteAlannaWild • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 975×

 Kapitolka veovaná mojej zlatej Sweetie/Vanyii. :)

Sweety Vanya

Ani náhodou sa mu tam nechcelo prísť a už vôbec nie ostať. Keď Aro vyhlásil, že ich bude potrebovať, Edward v tých slovách jasne vycítil hrozbu. Aro chcel, aby to spravili a ak chcel byť nažive a mať aspoň ten kúsoček slobody, ktorú Cullenovcom ešte nezobrali, neostávalo mu nič iné, než ho poslúchnuť. To však neznamená, že to spraví rád. A z Arových myšlienok vedel, že má v pláne zotročiť si ďalšie Upírske nevesty, alebo Banshee, ako sa im hovorilo.

Nikdy sa nimi nejako zvlášť nezaoberal. Bolo mu ich ľúto, tieto dievčatá mali ťažký osud, no Arovi sa podarilo primäť ich k tomu, aby mu slúžili. Zrejme teda neboli ktovieako inteligentné.

„Hej! Čo to má byť?!“ zvolal Felix. Edward zdvihol zrak a uvidel to, čo v danej chvíli čakal najmenej. Dve prízračné postavy sa vznášali pod kupolou, polopriesvitné a nehmotné, inak by im Edward určite vedel čítať myšlienky. Obe boli krásne ako nakoniec všetky Banshee a očividne vôbec neboli hlúpe. Práve naopak – mali odvahu aj za dvoch. Keď narazili na bariéru, ktorú vytvorila Christina, aby sa síce každý dostal dnu, no nikto von, trochu sa splašili. No Edward si všimol ľadový pokoj a chladnokrvnosť, ktorú zachovala najmä tá v honosných čiernych šatách a zlato plavom kabátiku. Jej oči boli tmavozlaté, takmer rovnaké, ako mal on sám.

Prvá Banshee takmer splašene vyplávala z miestnosti, tá druhá, krajšia, vyplávala s neuveriteľnou eleganciou a predsa rýchlo. Ani nevedel prečo, zrazu sa pristihol, že beží za ňou.

Pred bránou vedúcou von sa vznášala už len tá druhá. Prvá zrejme zmizla, nevedno kam. Nemohli utiecť.

Banshee sa ľadovo pousmiala, akoby vravela s týmto ste nerátali, pravda, hlupáci a vzápätí sa rozplynula vo vzduchu.

Edward však ešte niekoľko minút potom cítil na sebe jej krásny, teplý a zároveň chladivý pohľad.

xxx

Grawelia takmer ani nevyzerala prekvapená, že okrem mňa vidí ďalšiu Banshee. Bez slova upratala niekoľko kusov koží z akejsi lavice a pokynula Tari, aby sa posadila. Tari na mňa spýtavo pozrela, prikývla som. Grawelii môže bez výhrad dôverovať. Teda, aspoň myslím.

„Neviem, čo plánuješ teraz robiť, no v každom prípade, ja si idem pospať,“ vyhlásila a natiahla sa na lavici.

Prekvapene som zdvihla obočie. „Spať? My musíme spať?“ Zvláštne, doteraz som si vôbec nevšimla, že by sa mi chcelo spať alebo že by som to potrebovala.

„Nemusíme, môžeme. Je to veľmi účinná metóda, keď si potrebuješ upratať v hlave a dať si dokopy myšlienky. Ale vlastne nám to vôbec netreba,“ vysvetlila mi. „Ak chceš, vyskúšaj to, je to celkom príjemný pocit. Jednoducho si ľahni a zatvor oči. Keď zaspíš, zistíš to.“ Potom zatvorila oči a očividne ma viac nevnímala.

Uprela som pohľad na Graweliu. Nevyzerala prekvapená tým, čo Tari robí, aj keď som bola presvedčená, že doteraz spiacu Banshee nevidela. Ani sa ma na nič nepýtala – zrejme sa konečne naučila, že čím viac otázok položí, tým menej toho bude počuť.

„Tie ruiny sú prekliate,“ začala som sama. „Väznia tam naše sestry a nútia ich slúžiť. Odporní upíri,“ odfrkla som si. „To musí skončiť, Grawelia, a ja sa o to postarám.“

Spánok naozaj nebol zlý. Určitá časť mojej mysle bola neustále v strehu a vedela som, že keby sa niečo dialo, bolo by som raz-dva čerstvá ako rybička. No druhá časť mojej mysle a moje telo sa uvoľnili a ja som mohla v pokoji premýšľať a „upratať“ si v hlave. Jednoducho som sa po dlhom čase uvoľnila.

To, čo som povedala Grawelii som myslela vážne. Bola som odhodlaná svoje sestry oslobodiť. Nie sme slúžky a ak máme niekomu slúžiť, jedine samé sebe. Nebudeme trpieť otroctvo a ani to, že niektorá z nás trpí. Otázkou bolo, čo spravím. Sprvu mi napadlo, že by sme mali nájsť viac Banshee a zaútočiť na to prekliate upírske hniezdo... ibaže mňa bojovať nikto neučil. Takže by to chcelo nejaký brilantnejší plán.

Potom tu ešte ostávali katakomby a kanále pod mestom. Tam... by mohlo byť všeličo.

xxx

„Vraví sa, že podzemí Lordareonu žije aj naša Kráľovná. No nie som si istá – už som počula asi sto verzií, kde všade sa nachádza a ani jedna nebola rovnaká.“

Áno, naša Kráľovná. Najkrajšia, najmocnejšia Banshee. No Kráľovná nebol len titul, bolo to oslovenie, bol to znak toho, že ona je najvyššia spomedzi nás, žien. Jednoducho to bola kráľovná kráľovien. Počula som o nej už dosť a spolu s Tari sme sa dohodli, že ak nikto iný nedokáže situáciu vo Volterre vyriešiť, ona by o tom vedieť mala a mala by s tým aj niečo robiť.

Sedeli sme v Graweliinej chalúpke, ona sama odišla zbierať akési kvety, čo vraj rastú iba na poludnie. Ja som o čerstvý vzduch záujem veľmi nemala – dnes bolo výnimočne slnečno. Dávam prednosť zamračenej oblohe a dažďu. Slnečné dni nie sú nič pre Upírsku nevestu.

„Možno majú pravdu všetci, nemusí byť stále na jednom mieste. Ja osobne by som to spravila tak, že by som cestovala. My nie sme práve domácky typ,“ uvažovala som. „No myslím, že by nebolo na škodu poobzerať sa po nej. Možno nájdeme aspoň jednu z jej Princezien.“ Princezné boli nevesty, ktoré mali ku Kráľovnej najbližšie – boli to jej radkyne a veľmi múdre Banshee, ktorým sama Kráľovná bezvýhradne dôverovala a poverovala ich mnohými, najmä dôležitými úlohami.

Tari prikývla. „Vždy som sa chcela ísť do kanálov pozrieť,“ uzavrela to. Takže toto by sme mali vyriešené. Ibaže... „Nevieš náhodou, ako sa tam dostaneme?“

„Hm... nie. Ale som si istá, že Grawelia bude vedieť.“

„Len aby nedostala chuť sprevádzať nás,“ zamrmlala si Tari. Zasmiala som sa nad ňou. No nemohla som jej to vyčítať – Grawelia bola proste človek, nepatrila k nám.

Nakoniec tú chuť – ako sa Tari obávala – nedostala. Iba nám popísala cestu a popriala nám veľa šťastia. Ani jedna z nás sme jej na to nič nepovedali, iba sme sa sprevádzané prvými hviezdami vydali hľadať Kráľovnú.

Grawelia vravela, že by sme mali prejsť hradby a potom vojsť do jedného z tých guľatých otvorov zakrytých mrežou a porastených brečtanom, akých bolo v Lordareone vraj aspoň desať. No potom, vraj je tu aj iná cesta, napoly zahrabaná, začína sa v kaplnke oproti mestu a smeruje rovno do podzemia.

Tari však do temnej a úzkej chodby odmietala vstúpiť. Ak sa mám priznať, ja som tiež nebola dvakrát nadšená, keď som videla, že by som sa musela skrčená prepracovať celý kilometer aby som sa dostala až do kanálov.

Prikývla som šťastná, že má rovnaký názor. „Ideme za hradby.“

Ako sme očakávali, mestská brána bola zatvorená a zamknutá. Museli by sme mať veľmi dobrý dôvod, aby nám ju otvorili. My sme však samozrejme žiadnu bránu nepotrebovali na to, aby sme sa dostali cez hradby. Stačilo, aby sme našli dostatočne dlhý poplaz brečtanu, po ktorom sme sa vyšplhali na hradby. Potom sme ladne a ticho ako tiene zoskočili tých tridsať metrov, ktoré nás delili od zeme a o dve minúty neskôr sme sa už prikrčené zakrádali úzkou a tmavou, no oveľa sympatickejšou chodbou smerom dole, do podzemia.

„Čo si myslíš, nájdeme ju?“ Tari tak vyslovila otázku, ktorú som si kládla ja sama.

„Úprimne, neviem. Neviem, čo tu nájdeme. V živote som tu nebola.“ A Upírskou nevestou som iba ledva desať dní, okrem Tari som iné nevidela.

„Ja som tu už raz bola,“ ozvala sa Tari, no ja som mala pocit, že to vraví iba pre to, aby ma počula. No pravdupovediac, aj mne bolo nejako úzko. Bol to nepríjemný pocit a nevedela som sa ho zbaviť. Očividne ani Tari nie. „Asi pred dvoma rokmi. Spolu s mojimi spoločníčkami sme natrafili na niekoľko skrývajúcich sa vlkolakov.“ Cítila som, ako sa Tari trasie hlas. Túto spomienku zrejme nemá veľmi rada. „Boli príliš zamestnaní troma nevestami, čo boli so mnou, vďaka tomu sa mi podarilo ujsť.“

Neustále klesajúc sme prešli asi sto metrov a mňa sa začínali zmocňovať pochybnosti. A potom som to ucítila – bariéru. Tie pocity neboli moje. Niekto sa snažil zabrániť, aby ktokoľvek cez bránu do podzemia prešiel a nieto, aby aj pokračoval. Vedela som si predstaviť, prečo medzi ľuďmi majú katakomby takú príšernú povesť. No to, čo zastaví obyčajných ľudí nemôže predsa zastaviť Banshee. A už vôbec nie mňa.

„Tari, cítiš to?“

„Nie. Čo?“

„Tú bariéru. Podzemie je chránené. Ten strach z neznámeho a nechuť ísť ďalej nie je naša. Naozaj to necítiš?“

 Tari pokrútila hlavou. „Ale verím ti.“

„Upírky alebo nevesty?“ ozval sa z tmy nad okolo nás hlas znejúci nebezpečne chladne ako oceľ meča a tiež hrozivo. Nepochybne hlas Banshee.

„Nevesty a priateľky,“ prehovorila som. A dala si záležať, aby v mojom hlase nezaznelo nič, čo by som tam nechcela.

„V tom prípade, buďte vítané v Podmestí,“ ozval sa temnistý hlas, no bez hrozby a oveľa milšie.

Tma okolo nás sa zrazu rozptýlila a ja som pocítila, ako bariéra mizne a pred nami sa objavila postava v tmavých šatách, nepochybne ženská a nepochybne Banshee. Mala vlasy červené ako javorové lístie, ktoré jej bezchybne rovné siahali až po pás  a oči nemala zlaté, ale zelené. Šaty mala dlhým rukávom, jednoduché, no krásne. Z pliec jej až na zem padal zelený plášť. Príjemne sa usmievala a ja som si uvedomila, že nielenže ona človekom nie je, ale ním ani nikdy nebola.

„Moje meno je Sweety Vanya. Ale stačí Vanya.“

Tari zrejme po prvýkrát, odkedy je Banshee, vytreštila oči. A takmer stratila reč. „Princezná!“ Znelo to skôr ako komentovanie faktu, než otázka.

„A to vieš ako?“ obrátila som sa k nej. Vanya na sebe nemala nič, čo by naznačovalo, že je iná, než ostatné nevesty. Teda snáď okrem zelených očí a červených vlasov. U nevesty sa mi to zdalo neslýchané.

„Každá Princezná od Kráľovnej dostane meno. Alebo titul, nazvi to ako chceš. A ona je Sweety, Sladká. Navyše bývala elfkou, to je celkom rozumné, že je Princeznou.“

Tentokrát som ostala prekvapená ja. Aj keď nie až tak – to, že k ľuďom nepatrí, mi už došlo. No nikdy som nejako nerozmýšľala nad možnosťou, že Banshee sa môže stať aj nevesta inej rasy. A už vôbec som neriešila, či sa s ňou niekedy stretnem.

Vanya sa pousmiala o niečo láskavejšie. „Áno, ale nemusíte to riešiť.“ Mávla rukou. „Čo si prajete?“

„Vraví sa,“ začala som, „že Princezné sú takmer vždy tam, kde je Kráľovná. Myslím, že s ňou potrebujeme hovoriť. A je to dosť dôležité.“

Vanya prikývla. „Nevidím dôvod, prečo by ste sa s ňou nemohli stretnúť. Aj keď by som najprv rada poznala vaše mená.“

Byť človekom, poriadne sa červenám. „Ja som Isabella a toto je moja priateľka Tari,“ chopila som sa slova, pretože Tari vyzerala priam fascinovaná tým, že sa rozpráva s Princeznou a bývalou elfkou. Zamračila som sa na Vanyu. „Ak nám dôveruješ, prečo ju nenecháš na pokoji?“ Tari – a vlastne žiadna Banshee – by sa nesprával takto blbo, nech by to bol hoc aj kráľ, s kým by sa rozprávali.

Vanya na mňa prekvapene pozrela.

„Pozri, viem a cítim, že to ide od teba a bola by som rada, keby si to prestala skúšať aj na mňa. Nefunguje to,“ oznámila som jej.

Vanya sa na mňa zvláštne pozrela. „Samozrejme.“ Tari sa zatvárila normálne. „Ospravedlňujem sa. Ale nikdy mi to nedá.“

Super, škodoradostná a mierne zlomyseľná elfská Banshee a Princezná k tomu. Asi sme predsa len mali ísť tou druhou chodbou, čo nám radila Grawelia.

Vanya sa otočila. „Poďte za mnou, prosím.“

Keď som sa uistila, že Vanya nestriehne na každé moje slovo, obrátila som sa k Tari. „Ako je to možné, že ona má vlasy červené? A oči zelené? Prečo nie je čierna ako my?“ Aj ja chcem vyzerať ako predtým. Teda, keby sa naskytla taká možnosť, bola by som rada opäť blondínou.

„Patrí k prirodzeným nevestám. Je ich ale hrozne málo. Sú to nevesty, ktoré síce zomreli pred sobášom, ale nikto a nič ich nezabilo. Napríklad na nejakú chorobu alebo tak. Ich podoba ostane rovnaká ako keď boli ľuďmi – alebo elfami – no sú oveľa krajšie. Sama vidíš, Vanya bola krásna už predtým, určite krajšia, než my, ľudia. A jej krása teraz priam ohuruje.“ Tari nepreháňala. Ak som sa o tom ešte nezmienila, Vanya  bola neuveriteľne prekrásna. Až príliš. Krajšia, než hocktorá nevesta, či upírka. „No vo všetkých ostatných ohľadoch sú Banshee – čierne šaty, pijú krv a tak.“ Tari si povzdychla. „Ja som mávala ryšavé vlasy, ak by si to chcela vedieť. A oči modré ako obloha. Každý ich obdivoval.“ Mykla plecom. „No čierna sa mi vždy páčila viac. Má v sebe viac zvodnosti a čarovnosti.“ Lišiacky sa usmiala a ja som ju nasledovala. „Ja viem, mala by som sa hanbiť,“ prehovorila, pričom sa uškrnula ešte viac.

Potom Vanya zastavila pred tmavočerveným závesom zo zamatu. „Dámy, vitajte v kráľovstve našej panej.“

V prvom rade ďakujem za komentíky, hoci ich nie je veľa, som rada, že poviedka sa páči aspoň niekomu. Dúfam, že ste sa ešte neunudili k smrti, pretože v nasledujúcivh kapčách začne ísť do tuhého. A komu náhodou chýbal Edward, ešte si ho užije. :)

Autor: CharlotteAlannaWild (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kráľovná - Kapitola 5.: Sweety Vanya: