Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráľovná - Kapitola 17.: Možnosť voľby

21.11.2012 (07:30) • CharlotteAlannaWild • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1161×

Možnosť voľby

Celeste na tú Banshee takmer vyštekla, len v poslednej chvíli sa zarazila a neurazila jedinú Princeznú – Samovražedkyňu. Bola by jej škoda, najmä teraz, keď ju potrebovala. Až keď nakoniec Samovražedkyňa odišla a Celeste osamela, dovolila si Kráľovná Banshee zložiť si hlavu do dlaní a pripustiť si, že aj ona môže byť niekedy v živote zúfalá.

Celá jedna jednotka jej neviest bola rozprášená, počet Banshee z okolia Lordareonu, ti, ktoré považovala za základ svojej sily Kráľovnej sa znížil tak drasticky, že ich ostala len jedna pätina. Z toho tá najdôležitejšia trčala v celách Volterry. Celeste vedela, že tak tomu nebude dlho, hoci je Isabella silná, Volturiovci si nájdu niečo, čím ju dokážu zlomiť a keď náhodou nenájdu, jednoducho sa jej zbavia.

To nemohla dopustiť.

Celeste sa nestala Kráľovnou len tak, pre nič za nič. Mala isté schopnosti. Nie u každého sa jej to darilo, no keď sa chytila Banshee, upíra alebo človeka, dokázala vycítiť, čím sa ten dotyčný stane.

A Isabellin osud nespočíval v tom, že zhnije niekde v žalároch Volterry. Ona bola zrodená na to, aby viedla Banshee. Aby viedla upírske nevesty zjednotené do armády, ktorej sa nevyrovná len tak nejaká sila na svete. A Celeste bola odhodlaná túto časť Isabellinho osudu dotiahnuť do konca. Chcelo to len trochu času a papier s perom.

Dopísaný list zapečatila a vlažila do zdobenej skrinky na šperky, ktorej takmer celý obsah zaberal obrovský náhrdelník s nevypočítateľnou hodnotou. Položila skrinku na stolík v hornom poschodí Veže neviest, kde si spravila svoju kanceláriu a položila naň lístoček s menom Isabella.

Celeste sa pousmiala. Teraz Banshee nič nebude brániť byť opäť také, aké vždy byť mali. Žiadne služobnice, žiadne otrokyne. Slobodné ženy, ktoré si osud budú určovať sami a to, kedy niekoho poslúchnu tiež.

xxx

Neznášam prebúdzanie, fakt. A po dnešku ešte intenzívnejšie. Neznášam aj bolesť, no ešte viac neznášam Volturiovcov. Kreténski idioti. Aby ich diabol vzal.

Namáhavo som sa posadila a oprela o stenu. Zvyšky kostí som odsunula nabok, aj keď som toho chudáka ľutovala, seba som ľutovala viac a rozhodne sa mi kvôli poslednému odpočinku nejakého človeka nechcelo trepať do druhého kúta. Aspoň dovtedy nie, kým ma všetko neprestane bolieť, čo tak skoro nebude. Usudzujem to najmä podľa toho, že minule mi trvalo dva dni, kým som bola schopná opäť vstať a tentoraz to bude trvať ešte dlhšie. Nie som boh, aby som mala neobnoviteľné zásoby energie. Banshee sú Banshee, nie perpetum mobile a ja som k tomu všetkému bola momentálne extra naštvaná a super vyčerpaná Banshee. A tiež dokonale vysmädnutá, avšak jediný tvor, ktorého to trápilo som bola asi len ja sama.

Kiež by som tu mala Edwarda. Ten vedel vždy čo má povedať, aby som sa usmiala. Alebo sa proste iba usmial a pobozkal ma, to mi k šťastiu dokonale stačilo.

So zrnkom úžasného nápadu, ktorý sa mi zjavil v hlave som sa zadívala na dvere. Boli tmavé a nehýbali sa. na chodbe tiež zrejme nikto nebol. Pozrela som sa na kostru vedľa seba, respektíve na lebku.

 „Áno, myslím, že to je dobrý nápad,“ skonštatovala som. A o to viac, pomyslela som si, keď tu svoje plány rozoberám s bohviekoľko starým nebožtíkom.

Nebola som si celkom istá, či na to budem mať dosť sily, no teoreticky, odtelestňovanie záviselo hlavne od koncentrácie nie od energie. Energiu som potrebovala skôr pri návrate späť do tela, no tom som v daný moment odmietla riešiť.

Ľahla som si na dlážku a zatvorila oči. Sústrediť sa mi trvalo a poznanie dlhšie než inokedy, keď neumieram smädom a nie som k smrti vyčerpaná fatálnym nedostatkom krvi v tele, ale po minúte moje snaženie sa prinieslo želaný efekt a ja som sa v duchovnej podobe vznášala pri strope svojej cely. Nájsť tú Edwardovu nebude také ťažké, hlavne keď môžem prechádzať skrz steny ako sa mi zachce.

„Tá vaša akcia sa asi veľmi nevydarila, však?“ ozvalo sa mi spoza chrbta, keď som cez strop vplávala do cely nado mnou.

„Ahoj Jasper,“ pozdravila som zmesou otrávenosti, naštvanosti a rezignovanosti. „Pripadá ti to úspešne?“

„Ani nie,“ odvetil mierne zmätene, pretože som sa ho vlastne pýtala na to, čo už okomentoval.

Zdvihla som obočie. „Tak načo tie debilné otázky?“

„Odkiaľ poznáš moje meno?“ odpovedal protiotázkou.

Mávla som rukou. „Dlhý príbeh,“ zamumlala som.

Zaškeril sa. „Ja mám času dosť a ty očividne tiež.“

„Vlastne ani nie, chcela som ísť za Edwardom...“

„Nie!“ Ten chladný, naštvaný hlas ma prekvapil. „Povedala si, že je v bezpečí! Spoliehal som sa na teba, že naňho dáš pozor!“

Zahanbila som sa, hoci to vo zvyku naozaj nemám. Asi som mu dlhovala vysvetlenie. Bol to jeho brat a aj keď mne pojem súrodenecká láska nič nehovoril, mohla by som sa aspoň snažiť pochopiť ho. Povzdychla som si „Vlastne bol v bezpečí. Až pokiaľ ma nechytili. A vieš aký je... chcel ma chrániť, tak upírovi, čo ma išiel zabiť odtrhol, hlavu. Chybou bolo len to, že vletel rovno doprostred radov Volturiovcov,“ zamrmlala som.

„Ty ho poznáš,“ prehovoril Jasper. „On pozná teba.“ Prikývla som, no potom mi došlo, že to bolo skôr konštatovanie, než otázka. „Chránil ťa za cenu vlastného života. Ty bi si dala ten svoj za jeho.“ Vyjavene na mňa pozrel.

Keby som bola človekom bola by som parádne červená, no teraz som si iba moje odtelestnené ja zahryzlo do priesvitných pier.

„Môj brat a... a Banshee?“

Vyzerá to tak, že nebude už blonďavá čivava už len jedna. Vybuchla som. „No a čo? Sajem krv zvieratám rovnako ako vy, tak neviem, čo s tým všetci máte! Ešte začni niečo o menejcennosti ako tvoja úchvatná barbie ségra a nakopem ťa niekam!“

Jasper zdvihol ruky v obrannom geste, ale inak sa uškŕňal. „Z dôvodu, že si priesvitná ma ťažko niekam nakopeš, no hlavne si nemyslím, že to bude nutné. Už som videl aj čudnejšie veci.“

Zdvihla som obočie. „Hah, fakt?“ Tak to by ma naozaj zaujímalo, lebo aj po tom naozaj pochybujem. Pokiaľ nevidel Caia ako hladká mačiatko, potom klame.

„No dobre, tak ani nie, ale veď pokiaľ sa máte radi... prečo nie?“ Potom sa začal trochu prihriato chichotať a tak som ho radšej opustila. Prihriateho smiechu – nech patrí komukoľvek – mám tak akurát, dokonca sa obávam, že ešte jedno stretnutie s Arom a predávkujem sa ním.

Skôr ako som našla Edwarda som objavila jeho sestru, do ktorej cely som vletela a okamžite sa otočila, aby som ju opustila skôr, než si ma stačí všimnúť – aj keď len slepý by si ma nevšimol. Tá sa však len pousmiala a ja som takmer vyskočila z kože, keď ma aj oslovila.

„Ahoj Bella,“ pozdravila ma tónom akoby sme boli skvelé kamošky a poznali sa už nevime ako dlho. „Je v tretej cele napravo, o poschodie nižšie.“

„Aha, vďaka,“ vytisla som zo seba a zo zmiešanými pocitmi jej celu opustila. Banshee z kože nič nevyvedie viac, než vizionárska pijavica, ktorá sa s ňou rozpráva ako so sestrou.

Okamžite som sa však prepadla o poschodie nižšie a tam som našla celu, ktorú som hľadala. Hladko som prekĺzla cez stenu a konečne som sa popásla pohľadom na tej úchvatnej tvári, ktorá bola odoprená aj samotnému bohu krásy. Nikto nebol krajší, než Edward. Aj keď by som uvítala, keby nemal zamračene stiahnuté obočie v bolestivej maske a otvoril by oči, aby som sa mohla ponoriť do toho tekutého zlata, ktoré som tak milovala.

Jemne som si spokojnosťou povzdychla. „Hrozne si mi chýbal,“ prehovorila som a preplávala k nemu, aby som si mohla sadnúť oproti nemu.

Edward otvoril oči behom milióntiny sekundy a prisahala by som, že keď ma tam zbadal, na jeho tvári sa usadil taký užasnutý výraz, že v tom momente bol zrejme schopný odprisahať, že som duch. Zasmiala som sa.

„Bella? Ach, Bella, láska!“ Edward sa usmial, no bolesť z očí mu nezmizla. No aj tak bol krajší ako anjel. Načiahol sa, akoby ma chcel objať, no potom si uvedomil, že som priesvitná a tak ruky spustil.

„Ahoj zlatíčko.“ Usmievala som sa ako slniečko na hnoji. V tej chvíli som si uvedomila, že nech už so mnou robia čokoľvek, pokiaľ je Edward v poriadku, všetko vydržím, pretože viem, že to má zmysel.

„Láska, tak ma to mrzí,“ začal Edward a ja som naňho pozrela ako a debila. O čom to tu hovorí?

„Nechápem. Za čo sa ospravedlňuješ?“

„To čo ti robia je hrozné, je mi to tak ľúto...“

Prevrátila som očami a pritisla mu priesvitnú ruku na ústa. Malo to byť len gesto, aby si všimol, že chcem niečo povedať, no on stíchol.

„Pozri, naozaj sa nemusíš ospravedlňovať za niečo, za čo nemôžeš, je to hlúpe. Po druhé, je to len a len moje rozhodnutie a v pohode to beriem, pretože mi môžu spraviť aj niečo horšie, než ma vysať a po tretie, nepripomínaj mi to, lebo mi pokazíš náladu. Naozaj nemám chuť premýšľať nad tým, ako sa cítim. Hlavne nie teraz, keď som s tebou.“ Usmiala som sa.

„Musím sa poďakovať Alice, že ti pomohla dostať sa sem,“ pousmial sa. „Mohla by si jej to, prosím, odkázať na ceste späť?“

„Ceste späť? Ja sa nechystám nikam vracať. Možno uveria, že som mŕtva a vyhodia ma von. Potom budem voľná a prídem ťa oslobodiť,“ uškrnula som sa, aby som mu dala najavo, čo si o tom myslím, no v skutočnosti to nebola zlá myšlienka. Keby to tak skutočne spravili, aj by som sa im možno poďakovala.

Edward natiahol ruku a tentokrát sa nedal zastaviť. Prešiel mi prstami po obryse tela. Zachvela som sa akoby som ten dotyk skutočne cítila aj naozaj reálne, nie len ako ľahké pošteklenie vetra. Edward sa usmial.

„Budeš sa musieť vrátiť, sama to vieš.“ Začala som sa mračiť a mala chuť mu niečo odseknúť, ale priložil mi prst na nehmotné pery a mňa to prekvapilo tak, že som zmĺkla. „No povedal by som, že zatiaľ pred sebou máme more času. Najbližších desať hodín ťa nemieni ísť nikto navštíviť.“

Zalapala som po dychu. „ty počuješ ich myšlienky až sem?“ Veď to je minimálne tridsať stien...

„Nie je to tak ďaleko múry mi neprekážajú.“

„Hej! Myslela som, že mne myšlienky čítať nedokážeš!“

Sekundu na mňa prekvapene pozeral ako kde som na takú blbosť prišla, samozrejme, že nedokážem, no potom sa žiarivo usmial a ja – aj keď som bola nehmotná – som sa posunula tak, aby som najprv sedela tesne pri ňom a nakoniec som si mu sadla na kolená a oprela si hlavu o jeho hruď.

Aj keď som nehmotná, môžem si zariadiť vnímanie vecí, aby pre mňa niektoré hmotné boli, iné nie. Ľudia pre mňa nehmotní sú, pretože sú živí a ja som teoreticky mŕtvy duch, no upíri sú približne rovnako mŕtvi ako ja, čiže okrem toho, že nie sú duchovia, máme pár vecí spoločných. A preto - rovnako ako som mohla zariadiť, aby dlážka pod mojimi nohami nebola nehmotná, kým som na nej, aby som sa neprepadla pod zem a to v pravom zmysle slova - som rovnako mohla zariadiť, aby som Edwarda vnímala hmotného, a nemohla cez neho prepadnúť a skončiť v druhej miestnosti, aj keď on, keď sa ma chcel chytiť, cezo mňa prešiel, ja cez neho nie.

A tak som spokojná sedela Edwardovi na kolenách a užívala si aspoň ten kúsok jeho prítomnosti, aký som v danom stave cítiť mohla.

Až pokiaľ ma nevyrušili Volturiovci tým, že ma idú skontrolovať, na čo ma Edward láskavo upozornil, aj keď si myslím, že to vôbec nebolo nutné, do svojho tela sa aj tak odmietam vrátiť.

„Bella, keď ťa tam uvidia a budú si myslieť, že si mŕtva, podpália ťa. A to budeš mŕtva naozaj. Nedopustím, aby ti niečo také spravili. Láska, nedaj im zámienku, aby ti znova ublížili. Prosím.“

Keď som sa pozerala do Edwardových zmučených prosiacich očí, musela som uznať, že niečo pravdy na tom je. A tak som mu najtelesnejšie ako som v mojom „duchovnom“ stave bola schopná pobozkala a preplávala stenami do svojej cely, kde som sa opäť chopila vlády nad svojím telom.

Oči som otvorila presne v momente, ako sa západka na dverách uvoľnila a do cely vstúpili traja namakaní upíri. Povzdychla som si. Ešte stále im nedošlo, že mne by už fakt stačilo?

Tentokrát som sa nechala vliecť už hneď od začiatku a postavila som sa až keď ma v miestnosti s trónmi pustili. Keď som sa však zadívala do Arových rubínových očí, prešiel mi po chrbte mráz. Mal veľmi, veľmi zlú náladu. A ja som bola prekrásny objekt na to, aby si ju mohol vybúriť. Čo sa aj stane, keďže som mu odmietla dať čokoľvek z toho, čo žiadal.

Zhlboka som sa nadýchla a rozmýšľala, čo mu poviem, aby to skončil hneď a zbytočne to nepreťahoval. Nie som z tých, čo sa boja, ale bola by som debil, keby som sa nevyhla zbytočnému strachu a napätia, keď už bolesti nie.

A možno to nebude až také strašné, pokiaľ sa mi podarí to, čo som plánovala spraviť. Predsa, keď sa odtelesním, necítim to, čo moje telo. Stačí len správne načasovanie a môžem o celý ten hlúpy proces vybíjania si zlosti prísť.

Milujem písanie, aj keď často nemá ktovieaký zmysel, no ešte v živote sa mi nestalo, aby som dostala len dva komentáre. Viem, že nie som nejaká úchvatná autorka, ale keď nejaké dielo čítam a páči sa mi, tak zanechám nejaký ten komentík buď na povzbudenie, alebo len tak, pre dobrý pocit z toho, že niekomu ten komentík možno vyčarí úsmev na tvári. Nechcem byť hnusná a nič v zlom, ale poviedku zrejme urýchlim, pretože nápady mám, aj múza by tu bola, ale strácam nadšenie, keď vidím, že sa to páči dvom-trom ľuďom. Čiže poviedku dopíšem, ale ak sa vám bude zdať, že dej nie je presne taký, aký by mal byť, máte pravdu. :)

Na druhej strane - aby som nebola len hnusná :P - chcem sa poďakovať aj za tie dva komentíky, hádam vás teda veľmi nesklamem, keď s poviedkou neskončím. :)

Autor: CharlotteAlannaWild (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kráľovná - Kapitola 17.: Možnosť voľby: