Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráľovná - kapitola 15.; Lapená

26.10.2012 (08:00) • CharlotteAlannaWild • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1802×

Lapená

Toto bola veľmi neobyčajná situácia. Nielen preto, že vo svojich väzniciach mali uväznenú samotnú Kráľovnú upírskych neviest, ale aj preto, lebo všade bolo ticho. Ticho predchádzajúce poriadnu búrku. Niežeby si s takou situáciou Volturiovci nevedeli poradiť, keby nastala, ale nikto ju nečakal.

Caius bol až priveľmi spokojný s tým, že všetko dopadlo tak, ako si predstavoval a jediný, kto tu očividne dával na niečo pozor, boli väzni a minimum stráží. Nemali dôvod niečoho sa obávať, veď Banshee boli takmer vyhubené. Nemali sa ako spojiť, žiadna z nich okrem Celeste toho doteraz nebola poriadne schopná. Všetky Kráľovné pred ňou museli mať prirodzenú schopnosť charizmy alebo nie veľmi podobné. Banshee neboli len mŕtve tínedžerky v tele neviest, boli to dospelé ženy, chladné, vypočítavé a niekedy až príliš inteligentné, pričom to boli takmer rodené bojovníčky. A bol dôvod obávať sa ich.

Samozrejme, že na to ani nikto nepomyslel. Až pokiaľ podzemie Volturiovského sídla neožilo.

Nikto nevedel, ako je možné, že sa spútané Banshee dostali z pút, ktorými boli privarené k stene. A už vôbec nie, ako sa dostali z ciel, ktoré chránili dvere, ktoré by s námahou vylomil aj upír.

To však bolo v danú situáciu úplne nepodstatné. Dôležitejšie totiž bolo zlikvidovať všetky Banshee, ktoré sa dostali na slobodu a nielenže neplánovali Volterru opustiť, oni ju chceli získať.

A dokonca to na chvíľu vyzeralo tak, že sa im to aj podarí. Banshee totiž pri sebe mali divokú Zafrinu, ktorej schopnosťou bolo všetkým, ktorým chcela vnuknúť taký obraz, aký sama chcela, aby dotyční videli. Bola to rafinovaná možnosť a Arovi ani Caiusovi sa teda nepozdávalo, že sa pozerajú na vypálenú Volterru plnú mŕtvych upírov.

Potom sa však iniciácie chopila Jane a aj napriek tomu, že nevidela, vycítila prítomnosť tej amazonskej Banshee a poslala ju k zemi. Hneď sa všetkým uľavilo. Až kým nezistili, že polovica neviest zatiaľ zmizla. A nikto netušil ako.

Až pokiaľ nezazreli Banshee, ktorú v danej chvíľu chceli vidieť najmenej.

XXX

Úloha, ktorá ma čakala bola dosť náročná. Najprv sa spolu so šiestimi Banshee nepozorovane prekradnúť až k celám, kde väznili naše sestry a potom ich vypustiť von; o tieto veci sa postarala Vanya, ktorá na okolie poslala takú tmu, že aj ten veľký namakaný upír takmer pustil do gatí – hlavná vec, že som už dva dni všetkým prízvukovala, že hlavne nenápadne – a o zámky sa postarala Clarissa, mrazivá Banshee, ktorej schopnosť mraziť nespočívala len v jej očiach, ale bola ňou naozaj obdarená. Zámky boli síce pevné, no keď ich Calrissa starostlivo zamrazila, rozbiť išli hneď a ani sme neboli veľmi hlučné.

Potom nasledovala tá ťažšia čas tejto samovražednej misie – samotný útek.

Kým ostatné Banshee útočili na Volturiovcov a spôsobovali v ich radoch intenzívny zmätok, ja som sa spolu s Celeste dostala až k zábrane, ktorú vytvorila jedna upírka a nikto nemohol ísť von, hoci dovnútra všetci. Teraz, keď som mala svoje telo, mohla som robiť čokoľvek, von som sa však dostala. To Celeste narazila na neviditeľnú bariéru. A ja, v zmätku a plná strachu a hnevu, ktorý som potláčala už dosť dlho, som konečne pochopila štruktúru svojej ochrany. Môj štít nemal štruktúru nejakej elastickej látky, ktorú som sa snažila svojou silou naťahovať ako som ja chcela. Natiahla sa sama, len som potrebovala tú správnu páku a prístup – za najlepší som určila kombináciu strachu a hnevu a jednoducho - byť sama sebou. Už nemala tú štruktúru pevnej bubliny, ktorá praskne pri najmenšom závane. Bola to skôr ako nejaká pružná blana - ako je koža alebo niečo podobné.

Stačilo mi len niekoľko desiatok sekúnd, aby som Celeste dostala pod ochranu a ona sa dostala von. Víťazoslávne som sa pousmiala – fungovalo to! Bola som na seba takmer pyšná.

Po niekoľkých sekundách rozmýšľania som sa pokúsila rozšíriť štít aj na ostatné Banshee, ale nepodarilo sa mi to na viac ako na desať metrov. Môj štít predsa len bol pružný, no bolo ho potreba vycvičiť naťahovaním.

A tak som zavolala na Vanyu. Vedela presne, čo má robiť, schmatla niekoľko Banshee za rukávy a pritiahla ich ku mne. Behom desiatich sekúnd boli mimo ohrozenia Volturiovcov a plnou parou utekali smerom k Veži neviest, tam, kde boli v bezpečí.

Ja som v doterajšej činnosti pokračovala a s úľavou som myslela na Edwarda, ktorý napokon súhlasil s tým, že bude robiť pozorovateľa a dá nám všetky potrebné informácie, ktoré sme potrebovali vedieť.

Nestačilo to.

V momente, ako som si spomenula na Edwarda, mi došlo, že som zabudla Vale pripomenúť aj to, že má oslobodiť Jaspera, ktorý by jej ukázal cestu k Alice. Tá by nám so svojimi víziami naozaj veľmi pomohla. Dostala som teda na druhú stranu ešte tri Banshee a zvrtla som sa, aby som teda z cely dostala aspoň jedného z nich. Všetko by bolo v poriadku nebyť toho, že vrazím do toho vysokého upíra, ktorý mi už dnes skrížil cestu – respektíve Vanyi – a zjavne sa cez to nepreniesol.

Voči psychickej sile som bola neporaziteľná.

Ale voči fyzickej – a mne jeho ruky, ktoré ma takmer okamžite chytili pod krkom, pripadali naozaj veľmi fyzické – som bola absolútne vedľa.

Netrvalo to dlho, behom desiatich sekúnd som bola na lopatkách a celkom bezmocná som kľačala vedľa niekoľko Banshee rovno oproti tým idiotom, ktorí si vraveli „vládcovia upírov“. Znechutene som sa zamračila. Bola by som ich aj opľula, ale ten svalnatý debil ma držal zozadu za krk a ja som nemohla zdvihnúť hlavu natoľko, aby som im trafila rovno do ksichtu.

Stačil jediný pokyn na to, aby upíri, ktorí držali ostatné nevesty, schmatli svoju korisť a zavliekli ju do podzemia. Predpokladala som, že tam ich tam budem nasledovať, ale mňa si tam nechali. Vďaka ďalšiemu mávnutiu ruky som bola voľná v zmysle, že ma nikto nedržal. Inak som mala šancu na útek takú mizivú, že bola takmer mínusová. Obkľúčená Volturiovcami zo všetkých strán som nemala ani najmenšiu šancu dostať sa z tejto situácie. A tak som sa iba postavila a hrdo vystrela bradu.

„Nádherná!“ ozvalo sa z úst Ara a ja som naňho civela, ako keby padol minimálne z Neptúnu. Pripadal mi, ako dokonalý exemplár blázna pri moci, ktorý už naozaj nevie, čo so životom, a tak sa strápňuje pri každej príležitosti, aby bol svet o niečo neobyčajnejší.

Skepticky som zdvihla jedno obočie.

„A taká mocná!“ pokračoval rozjarene a s úsmevom, ktorý by slizký pripadal aj zemiakovej kaši, ktorú robila moja nevlastná matka, a to som si myslela, že sa jej nič na svete nevyrovná. „Bola by škoda zahodiť taký krásny život ešte pred tým, než sa naozaj začal, nemyslíte, moji drahí?“

Jeho drahí mali očividne iný názor. Druhý tmavovlasý – Marcus – sa tváril tak dokonale ľahostajne, že som mala pocit, že to, že je mŕtvy, by si všimol až pri pekelnej bráne. Ten tretí a blonďavý – Caius -  sa tváril ako niekto, kto zjedol kyslú kapustu a rád by ju vypľul  na svojho brata, no nemôže. V istom smere, vôbec som sa mu nečudovala. Ostatní drahí na mňa zazerali ako na švába a tej malej krpatej Jane sa očividne vôbec nepáčilo, že aj keď by ma mali práve v tomto momente spaľovať plamene – teda mala by som ich cítiť, pretože svoj dar využívala až s majstrovskou presnosťou – stále si pokojne stojím a s nezaujatým výrazom na tvári pozorujem toho blázna.

Neodolala som a žiarovo sa na ňu usmiala. Viem, že to nebola práve najlepšia reakcia pre to, aby som prežila, ale jej snaha mi bola taká vtipná, až som mala chvíľami pocit, že sa začnem smiať a urobím zo seba ešte väčšieho blázna, než je Aro.

„Ako znie tvoje meno, krásna a nadaná Banshee?“ vyzvedal a krúži okolo mňa ako nejaká družica, čo ma znervózňovalo, no nedala som nič najavo.

Zaryto som mlčala a ignorovala ho.

„Niečo som sa ťa pýtal.“ Stavila by som sa, že nemá trpezlivosť svätca. Začala mu totiž dochádzať.

Rozhodla som sa, že ho dopálim ešte viac. Aspoň nebude hrať zbytočné divadielka a rozhodne sa, čo vlastne so mnou chce urobiť. „Nepamätám si, že by sme si potykali. Pre teba som slečna a vykaj mi,“ precedila som pomedzi zuby najchladnejším a najmrazivejším hlasom, akého som bola schopná. Sama som cítila, že skutočne mrazí tak, ako ešte nikdy. Videla som, ako sa Caius a niekoľko členov ich gardy na mňa prekvapene pozrelo a asi dvaja sa otriasli. Malo to lepší účinok, než som čakala.

Aro sa zamračil. Zrejme som prekročila hranicu, ktorú som mala povolenú.

„Ja si nedám rozkazovať od nejakej Banshee,“ to slovo vypľul a zazrel na mňa.

S pokojom mne väčšinou úplne cudzím som sa mu zadívala do rubínových očí a chladno prehovorila: „No potom sa nikdy nič nedozvieš.“

„Mohla si patriť do mojej gardy. Mohla si získať miesto pre vyvolených. Sama si si však vybrala svoj osud,“ zasyčal. Teraz mi viac ako kedykoľvek inokedy pripomínal naozajstného upíra a svojím pohľadom Caia. Dokonca som ho prestala považovať za blázna. Bol taký chladný a vypočítavý, že blázon by sa mohol strčiť, jednoducho naňho nemal. No príhodné pomenovanie si musím ešte premyslieť, samozrejme, ak budem živá. Pochybujem, že by mi na tom záležalo aj po smrti.

„Svoj osud si nevyberá nikto,“ prehovorila som potichu. „On si vyberá nás. A najbližšie si vybral teba, hoci o tom vôbec netušíš.“

Dúfala som, že som tým zhrnula všetko, čo som chcela. Dúfala som, že si na to v hodine, keď ma moje sestry pomstia, spomenie. Dúfala som, že to bude jeho posledná myšlienka. A vedomie, že to tak bude, by ma upokojilo najviac na svete.

„Robert!“ zasyčal meno. Menovaný sa na mňa škodoradostne usmial tým štýlom, že ja som len lapená zver a svojmu osudu neuniknem. Vedela som, že má pravdu, no nejakým zázrakom som sa dokázala svojej smrti dívať priamo do očí. Takmer akoby som podvedome tušila, že toto nie je žiadny koniec. Je to len začiatok niečoho, čo ešte len príde.

V momente, ako som chcela zatvoriť oči, nech nevidím Robertov výraz, keď mi oddelí hlavu od zvyšku tela, sa jediné vitrážové okno v kupole roztrieštilo na drobulinké kúsočky, ktoré ako kúsky perál popadali na kamennú zem všade okolo nás. No viac ako farebné úlomky skla, ktoré do hradu pustili lúč svetla som sa potešila postave, ktorá tým okom preletela a namierila si to rovno na Roberta.

Edward.

Mohla som tušiť, že ten samovražedný blázon spraví nejakú hlúposť, no v danej chvíli ma nič nepotešilo viac ako fakt, že sa nachádza pri mne.

Takmer som sa usmiala, keď sa Robertova hlava skotúľala k Arovým nohám oddelená od tela. Avšak v momente, keď sa Edward začal zvíjať v pekelných bolestiach spôsobených Jane, tým hnusným blond portvišom, mi úsmev na perách zlyhal. Nahradila ho chladná zúrivosť a chuť odtrhnúť tej krpani hlavu.

Môj štít takmer vybuchol, skoro nečakane sa rozprestrel okolo Edwarda a ovinul sa okolo neho ako nejaká kukla. Jane sa snažila ďalej, no Edward sa už nezvíjal na podlahe. Namiesto toho zhlboka dýchal a snažil sa cez to preniesť.

Úľavou som sa rozosmiala a jediný Edward pochopil prečo. Šibalsky na mňa žmurkol a usmial sa mojím obľúbeným úsmevom. Jeho pohľad hovoril za všetko, tie slová akoby som počula; Ja som ti vravel, že nie si obyčajná.

Aro sa na Edwarda prekvapene pozrel. No za debila, čo sa smeje v hodine smrti som tu aj tak bola ja.

Pokynul dvom svojím strážam a kývol smerom k Edwardovi. Tí ho zdvihli a pevne chytili, aby sa náhodou nepokúsil o niečo podobné ako s Robertom - ktorý teraz úplne bez povšimnutia ležal na mramorovej podlahe rozdelený na dva kusy – a takmer chamtivo mu chytil ruku do dlane a zatvoril oči. Nechápala som takmer ničomu, až pokiaľ mi nesvitlo akou schopnosťou Aro oplýva. Štít som okolo Edwarda zovrela ešte silnejšie.

Nedozvedela sa nič, no nenaštvalo ho to tak, ako som si myslela. Namiesto toho sa vypočítavo usmial a prikývol sám sebe. To gesto mi nahnalo strach. Bolo to horšie, než keď som bola presvedčená o tom, že umriem. Nebol to veľmi príjemný pocit.

O niekoľko minút sme sa obaja ocitli v celách, každý v inej a ja pravdepodobne v tej najhoršej, akú zohnali.

Striasla som sa, keď som odvracala zrak od kôpky popola a časti ľudskej kostry, ktorá ležala na podlahe opretá o stenu.

A ešte viac som sa zľakla, keď sa otvorili dvere a ja som dostala „spolubývajúceho“.

Upíra.

Čo viac by som si mohla želať, však?

Hádam obsah pätnástej kapitoly potešil, verím, že aj ďalšie časti sa budú dať čítať, ale naozaj neviem, čo si múza pripraví, takže niektoré odseky, prosím, berte s rezervou. :P

V druhom bode ďakujem všetkým čitateľom a tiež všetkým, ktorí zanechali nejaký ten komentík a povzbudivé slovíčko. :)

PS: Konečne som sa naučila, ako si urobiť zhrnutie, takže v prípade nejakých otázok odporúčam ísť tam. :)

Autor: CharlotteAlannaWild (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kráľovná - kapitola 15.; Lapená: