Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kráľovná - Kapitola 14.; Jasné, bez problémov...

19.10.2012 (22:00) • CharlotteAlannaWild • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1693×

Jasné, bez problémov...

Edward spomínal Bellu dosť často – aj keď Emmett by použil trochu iné slovné spojenie – a Carlisle si bol vedomý toho, že ju čoskoro spozná. Z Edwardových slov to bolo krásne dievča, inteligentné, slušné a dokonca aj mocné. Bolo by mu potešením spoznať ju.

No nikto ho ani slovíčkom nevaroval, že to bude Banshee.

Jasné, tie dievčatá boli fascinujúce, to ako sa vedeli odpútať od svojich tiel – a ako teraz videl aj dostať sa do iných – naveky mali byť spútané vo svojich svadobných šatách a podobne. Ale Banshee a upír aby tvorili pár? S tým sa ešte za tých tristošesťdesiat rokov, čo bol na zemi ešte nestretol. A bol si istý, že keby povie, že sa to nestalo ešte za celú históriu, nebol by ďaleko od pravdy.

Bella, ako ju Edward nazval, bola naozaj pekné dievča – mala dlhé tmavé vlasy a v očiach nemala ten typický výraz Banshee v štýle ja som tu kráľovná a vy ste šváby zmiešaný s ostrým chladom. Vyzerala... vlastne celkom milo. A očividne bola aj celkom vychovaná aj keď sa to prvých päť minút, čo ich Carlisle pozoroval nezdalo.

Všetko nasvedčovalo tomu, že by mohla zapadnúť do rodiny, ale na to asi budú potrebovať Alice, aby definitívne vedeli, či jej môžu veriť, keďže myšlienky jej Edward čítať nedokázal. Vyzeralo to tak, že všetci prítomní sú celkom spokojní so situáciou, v ktorej sa práve nachádzajú.

Vyzeralo, že všetko bude v poriadku.

xxx

„Banshee?“ vyprskla tá krásna blondína, ktorá ma už predtým vražedne prepaľovala pohľadom. Týmto dala svoje pobúrenie najavo. A nemožno povedať, že by si ma tým veľmi naklonila.

„Vyzerám snáď ako zlatý retriever, keď sa musíš pýtať?“ Nechcela som byť zlá ani sarkastická, chcela som zapadnúť. No moja povaha upírskej nevesty sa nedá len tak zatlačiť do úzadia, hlavne keď sa vystresovaná a smädná vrátim späť do svojho tela.

Ten svalnatý – Emmett – sa rozosmial, ale keď ho upírska čivava spražila pohľadom, zaťal zuby a iba sa uškŕňal. Moje sympatie si získal takmer hneď, aj keď jeho poznámky neboli vždy k veci ani príjemné.

Blonďavá čivava mi očividne chcela niečo odseknúť, ale prerušil ju Edward, pričom na ňu škaredo pozrel. Keďže bola umlčaná, aspoň na mňa zazerala.

„Bella, toto je Carlisle,“ ukázal na toho krásneho blond upíra, ktorý nás rozdelil, keď sme na seba pred domom štekali. „A toto je Esme,“ pokynul smerom k drobnému, útlemu žieňaťu, ktoré vyzeralo tak milo, že si okamžite získala moje sympatie. Už podľa prvého pohľadu som si bola istá, že jej teda absolútne neprekáža, že som mŕtva snúbenica zamrznutá v čase a bolo by jej fuk aj keby som mala sedem očí a z toho deväť na chrbte.

„Teší nás, Bella. Je to síce prekvapenie, ale sme radi, že ťa spoznávame,“ prehovoril Carlisle vľúdne. Spoza neho sa ozvalo zasyčanie – hneď mi bolo jasné, že Carlisle nehovorí za všetkých.

„Aj ja vás rada spoznávam,“ spomenula som si na slušnosť. „A odpustite nám ten výbuch,“ kývla som smerom k prednej časti domu, „bola to trochu mätúca situácia.“ Naozaj som nechcela, aby sme sa im Edward alebo ja zapísali ako dve krákajúce vrany, čo sa navzájom fackujú.

U Cullenovcov som strávila celý večer a čuduj sa svete, bol to naozaj pekný večer. Potom som si však uvedomila, že som už mala byť v Lordareone a podať správy Celeste – aj keď som nebola ktovieako nadšená, že zistí, čo som zasa vyviedla – aby sme sa mohli pripraviť. A mohla jej tiež zvestovať dobrú správu, že v prípade boja proti Volturiovcom sa k nám pridajú aj Cullenovci. Nikdy by som od nich nič také nežiadala, ale boli pevne rozhodnutí ísť tam, kde ide Edward a ten bol zasa skalopevne presvedčený, že ide so mnou.

Čo ma však čakalo za prekvapenie, keď sme Podmestie našli úplne prázdne, len sem- tam nejakého čmuchajúceho upíra alebo vlkolaka. No po Banshee nikde ani stopy. Celestein salón bol obrátený naruby a po ceste som našla niekoľko kôpok chladnúceho popola, ktorý hovoril za všetko. Takmer som sa rozplakala.

Nebude žiadny boj s Volturiovcami. Volturiovci boli rýchlejší.

Počula som, ako si vedľa mňa Edward úľavou vydýchol. Vyčítavo som naňho pozrela. On sa iba pousmial a pohladil ma prstom po líci. „Vieš si predstaviť, že by si sem prišla o niekoľko hodín skôr?“ spýtal sa ma.

Presne som vedela, ako by to vyzeralo. Nebol by to žiadny strašný scenár. Len by tu bolo o jednu kôpku popola viac. Alebo o jednu zotročenú Banshee. Smrť ako smrť.

„Musíme ísť k veži,“ vyhlásila som a okamžite sa otočila. Nemohli neprežiť všetky. Minimálne Vanya to musela prežiť, pretože pokiaľ nedostala priamy rozkaz od Celeste, Vežu neviest - ako sme ju pomenovali – by neopustila. Ona bola jej strážkyňou. Nevedela som si sni len predstaviť, že by to miesto objavili. Jedine ak by nás zradila nejaká Banshee, čo som pochybovala, pretože som si bola istá, že tie štyri sú stále bezpečne pod zámkom.

Edward to pochopil a pevne mi stisol dlaň; pochyboval síce, že nás prežilo veľa, ale dúfal, že ostanem silná. A ja som bola pevne rozhodnutá nesklamať ho.

Stopa upírov sa tiahla až k k veži, kde sa však rozptýlila. Pri veži už nebola žiadna. V tom momente som si bola úplne istá, že minimálne Vanya mi stále zostala. Poobzerala som sa naokolo. Vyzeralo to tak, že Veža neviest je úplne opustená, ale mne sa tomu nechcelo veriť. Vanya tu niekde musel byť. Alebo nie? Mohol by tu závoj jej schopnosti ostať aj keby bola mŕtva?

Práve keď som začala prepadať totálnej panike, periférnym videním som zachytila pohyb. Čierna šmuha s červenými vlasmi sa mi vrútila do náručia a úplne ignorovala fakt, že sme Banshee a obe sa nachádzame v prítomnosti upíra.

„Isabella, žiješ!“ V jej slovách bolo toľko úľavy, že som sa vyľakala ešte viac.

„Vanya, čo sa stalo? Kde sú všetky?“ Vedela som, čo sa s nimi stalo. Len som dúfala, že keď to nepovie nahlas, moje obavy sa tým zmenšia. No mala som smolu, Vanya ma v ich ešte utvrdila. A aj keď som si namyslela, že to môže byť ešte horšie, než je, mýlila som sa.

Bolo.

Asi dvadsať Banshee bolo zajatých Volturiovcami. Ostatné boli popravené, rýchlo a nemilosrdne vďaka jednému z diabolských dvojčiat – Alecovi.

A medzi zajatými aj Celeste, najvyššia autorita upírskych neviest, najkrajšia Banshee, naša samotná Kráľovná. Jediná, ktorá mohla dosiahnuť, aby sa nevesty spojili proti nepriateľovi a bojovali. Jediná, ktorá mohla dosiahnuť niečo, čo sme chceli všetky. Ona nás mala viesť. A teraz je v rukách najväčších nepriateľov, akých sme mohli získať. Bez armády, bez slobody a bez slobodnej vôle.

Naskytla sa otázka, čo budeme robiť. Prežilo nás veľmi málo, ostatné Banshee boli nomádky a boli roztrúsené. My sme boli základ Celestinej vízie. A teraz sa všetko zrútilo priamo pred našimi očami. Čo sme mali robiť?

Vo veži sa ich zachránilo šestnásť. Ja som bola sedemnásta a ešte sme mali aj pomoc Cullenovcov, ale to proti tridsaťčlennej Volturiovskej garde neznamenalo takmer vôbec nič.

Celeste tam ostať nemôže. Ale ako ju odtiaľ dostať?

Odpoveď sa mi vnukla takmer sama, keď som si konečne hasila smäd vlkom. My prakticky nepotrebujeme silu. Potrebujeme únik. O to by som sa postarať vedela. Vedela som, že moja schopnosť vytvoriť psychický štít ma nesklame. Volturiovcom stačí iba zaujať, aby mala Celeste dostatok času na bezpečný únik. Nič viac nám netreba.

Okamžite som so svojím nápadom vyrukovala von. Edward bol súčasťou našej skupiny a očividne nikomu nevadilo, že je medzi nami upír. Po tom čo zažili, sa ani nečudujem, že uvítali spojenca. No i tak stále pamätali na to, že on je prosto upír a preto, keď Edward môj návrh rázne zamietol, Banshee ho takmer jednohlasne schválili.

Spokojne som sa usmiala. Teraz už len treba doladiť detaily a Celeste bude voľná. A tiež sa musím upokojiť, pretože som sa práve zrejme odsúdila na smrť.

„Bella, nemôžeš to predsa myslieť vážne!“ Edwardove ustarostené oči sa do mňa vpíjali ako diamanty a úpenlivo prosili. Ale ja som Banshee a mám príliš tvrdú hlavu na to, aby som od svojho plánu upustila, keď už som sa raz odhodlala spraviť ho.

Pokrútila som hlavou. „Zvládnem to. Nemaj strach.“ Bolo hlúpe snažiť sa oklamať jeho. A ešte hlúpejšie snažiť sa oklamať seba. Ak im Celeste unikne, pôjdu okamžite po mne a on to vedel tak isto dobre ako ja.

Pohladil ma po líci. „Nechcem o teba prísť,“ šepol. „Priveľmi ťa milujem na to, aby som dokázal žiť bez teba.“

Čo som mu mala povedať? Že o mňa nepríde? Mám mu klamať, aj keď to zistí? Mám povedať pravdu a urobiť túto situáciu ešte bezútešnejšou, než je? Alebo mám byť ticho a potvrdiť aj tie najhoršie obavy nás oboch?

Nezvolila som ani jednu možnosť. Namiesto toho som sa postavila na špičky a pobozkala ho na pery. „Neprídeš. Nech budem kdekoľvek, vždy si ťa nájdem,“ sľúbila som mu. To bolo jediné, čo som mu sľúbiť mohla a on vedel, že to dodržím.

Sadli sme si chrbtami opretí o kmeň stromu a pozerali sme sa na hviezdy a Mesiac. Noc bola krásna a jasná, na to, že bol začiatok zimy dosť nezvyčajné, ale rozhodne mi to nevadilo. Edward mal bradu položenú na mojich vlasoch a ja som sa lícom pritúlila k jeho hrudi a počúvala jeho dych. Naša večnosť sa žalostne skrátila na tri dni. Mizerne malý čas, aby ste sa nabažili človeka, ktorého milujete, ale je aspoň nejaký. A my sme boli rozhodnutí, že si ho užijeme čo najviac.

Jasné, šanca, že to prežijem tu bola. Ibaže v akom stave? Edward nahliadnutím do myslí bláznivých Banshee, ktoré sa chceli vrátiť naspäť do Volterry zistil, že na nevestách robili pokusy s rôznymi schopnosťami. Tieto štyri boli výsledkom toho, ako Verona vsugerovala nevestám, že pokiaľ nesplnia príkaz, budú potrestané jedným z najhorších spôsobov – desať minút v spoločnosti Jane. Boli si tým také isté, že jediným východiskom bolo držať ich v putách, inak by nás prezradili.

Vtedy som sa otriasla odporom. Bolo kruté, čo Volturiovci robili. Kruté, pretože aj oni kedysi boli ľuďmi a ja som verila v dobro. Nech by sa Banshee previnili hocičím, je to kruté vziať niekomu slobodnú vôľu a oni im ju vzali, pretože inak by ich vlastné sestry nemuseli väzniť.

Nechcela som skončiť tak isto, ale Edward povedal, že ja sa niečoho takého báť nemusím, môj psychický štít ma ochráni. Ale strach tu stále bol. Ani za svet som netúžila byť bábka v rukách cudzincov. A Volturiovcov už vôbec nie. Najmä keď som teraz nebola sama, pretože Edward sa stal druhou polovicou jedného celku, ktorý ma tvoril a ak ublížia jemu, ublížia aj mne.

Na druhej strane, stále by som žila. A Celeste by si našla spôsob ako všetko dať do poriadku. Neostávalo mi nič iné, len dúfať, že to nebude nič kruté alebo odporné a snažila sa na to nemyslieť. Nemalo to cenu, jedine som tak posmutnela a Edward bol potom tiež nešťastný.

„Edward, nech sa stane čokoľvek, sľúb mi, že nespravíš nijakú blbosť,“ prosila som Edwarda, keď som sa uchýlila do jaskynky pri Volterre, aby som našla Celeste a všetko jej vylíčila.

Dlho na mňa hľadel akoby sa rozhodoval. Akurát keď som mu chcela predniesť krásnu prednášku o tom, že našej situácii robenie debilín nijako nepomôže, pritisol svoje pery na moje a okamžite bolo po predslove.

„Budem v poriadku, neboj,“ šepol mi pomedzi dva bozky, ktorými mi zasypával pery. Neušlo mi, že mi nič nesľúbil, ale vedela som, že nič viac z neho nedostanem. Rozhodla som sa, že mi to nateraz bude stačiť. Tlačiť na pílu budem pozajtra, keď sa vyberiem do Volterry.

xxx

Pomaly som plávala chodbami hradu, ktorý mi naháňal husiu kožu, aj keď som nemala žiadne telo. Bolo tu tmavo, chladno a nič živé. Dokonca aj pavúky sa tomuto miestu vyhýbali.

Vybrala som sa do odľahlejšej časti hradu, kde mi nehrozilo prezradenie hneď a kde boli väznice. Tušila som, že Celeste nájdem práve tam. Starostlivo som počúvala každý zvuk a krčila sa každým pohybom, aby sa náhodou neopakoval minulý scenár, pretože to by situáciu neuľahčilo len Celeste, ale nám všetkým. A moje ego by sa pravdepodobne znížilo na mínusové hodnoty, alebo by celkom dalo výpoveď.

Práve som prechádzala chodbou, ktorá sa delila na dve, takže pripomínala skôr križovatku. A z oboch strán sa na mňa valili upíri. Rýchlo som sa okolo seba poobzerala, pretože jediné zaváhanie ma mohlo stáť prezradenie a krk mnohých ďalších osôb. Preto v momente ako som našla zahasprované a veľmi dobre upevnené dvere, aby sa nimi nedostal ani upír, prekĺzla som rovno skrz ne a ocitla sa v miestnosti bez okien len s jednou malou škárou, ktorú skôr vyhlodali myši, než by mala nejaký účel, keďže upíri vzduch nepotrebujú a vidia aj v tme.

„A do riti!“ zanadávala som hneď ako postava v cele zdvihla hlavu. Mala blond vlasy a temno čierne oči. Nebyť toho, že som Jaspera už raz videla, asi by som ho ani nespoznala.

Varovne som zdvihla prst. „Pomáham tvojmu bratovi, jasné. Ak ma prezradíš, umrieme obaja a Edward tiež.“ Toto by ho malo umlčať.

„Edward? Je tu?“

Očividne mu na bratovi záležalo viac, než som si myslela.

„Nie. Ale je blízko.“ V duchu som si intenzívne nadávala, pretože naozaj nemám čas na to, aby som ho strácala rozhovorom s upírom, aj keď je to Edwardov brat.

„Čo s tým máš ty?“ V jeho hlase sa objavila ostrosť. Edward sa očividne sekol, keď vravel, že Alice Jasperovi všetko povie. Ale niet divu, pretože telepaticky sa očividne nevedia dorozumievať a na to, aby mu to povdala normálne by museli byť v jednej cele.

Povzdychla som si. „To je dlhý príbeh, ale keď sa odtiaľto dostaneš – čo typujem, že bude v najbližšom čase – všetko ti vysvetlí buď on alebo ja, ale teraz mám robotu, tak ma ospravedlň,“ prehlásila som a vzápätí som zmizla cez stenu na chodbu.

Zaklala som a zaradila som spiatočku. Jasper sa uškrnul, keď som sa opäť objavila oproti nemu. „Jedna otázka, nevieš kde je uväznená Celeste? Alebo nejaké Banshee?“

Keď po chvíli pozerania sa do mojich očí usúdil, že to vedieť naozaj potrebujem, kývol hlavou smerom ku mne. „Si na zlom poschodí. Zaraď smer suterén,“ povedal a ja som sa naňho usmiala. Bol to milý upír, trochu zvláštny, ale milý. Oproti tej upírskej čivave bol stelesnenie mielého správania a tak som sa mu ešte aj poďakovala, na čo nereagoval. Radšej.

Dole to bolo ešte hnusnejšie. K všetkým ostatným faktorom sa pridala ešte aj pleseň a kvapkajúca voda. Prostredie ako vystrihnuté z hororu alebo nočnej mory. Ľudí Podmestie strašilo, no to ešte neboli tu. Stavím svoje šaty na to, že názor by zmenili okamžite.

Trvalo mi len pár minút, kým som ucítila typický chladný pach Banshee, ktorý mi teraz pripomínal vôňu rajskej záhrady. Netrvalo dlho a našla som aj Celeste. Sedela hrdo vystretá v cele najbližšie k dverám. Pomyslela som si, že to je výhoda, mierne nám pomôže.

„Isabella? Čo tu robíš?“ Prekvapenie v jej hlase sa nedalo skryť.

„Snažím sa zachrániť upírske nevesty. A na to je treba teba.“

Plán sa jej veľmi nepáčil, ale súhlasila. Koniec koncov, nič iné jej nezostávalo.

Keď som sa prevteľovala naspäť, zavrela som oči. Fajn, jednu etapu misie by som mala za sebou a ani to nebolo také ťažké. Faktom bude, že to asi preto, lebo to bola tá ľahká časť. Oproti tomu, čo ma čaká bolo toto ako prechádza ružovým sadom, aj keď som sa - obrazne povedané – trochu zapotila.

Už len prežiť samovraždu a svet bude zachránený.

Áno, bolo to dlhé meškanie a fakt sa ospravedlňujem, ale mala som toho v poslednom čase dosť veľa. Našťastie som však skončila s niečím, čo žralo dosť času, takže je dosť možné, že ďalšia kapitola bude už po víkende. Snáď vám to teda vynahradím tým, že najbližšie kapitoly budú dosť... plné udalostí. Veľké ďakujem patrí všetkým trpezlivým čitateľom. :P

Autor: CharlotteAlannaWild (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kráľovná - Kapitola 14.; Jasné, bez problémov...: