Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Koniec? Nie, to je začiatok 6. Toto sa mi stalo?

20.12.2009 (15:45) • NikkiReed • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1206×

Bella

„Bella my nie sme ľudia,” doktor na seba upútal moju pozornosť. Nie sú ľudia?

„Sme upíri. Teda teraz aj ty. Jacob ťa chcel zachrániť a dovolil mi premeniť ťa. Mala si smrteľné zranenie a on nechcel aby si zomrela,” civela som naňho isto ako duševne chorá a on ma otočil k veľkému zrkadlu. Zatajila som dych.

Vlastne som úplne prestala dýchať.

Zo zrkadla sa na mňa zmätene pozerala neznáma kráska. Neverila som, že som to ja. Toto nemôže byť zrkadlo. Tvár som mala súmernú, črty tvrdšie, ale krajšie. Pokožku som mala o stupeň bledšiu ako predtým. Moje vlasy pri takej bledej koži vyzerali ešte tmavšie. Na tvári ma zaujalo jediné - jasne červené oči. Takže neklamal. Ja som upír! Tie oči to len podčiarkujú.

Počkať! Oni predsa nemajú červené oči.

„Tie oči! Prečo aj vy...” nevedela som ako pokračovať. Bola som stále upútaná svojím odrazom v zrkadle. Mojím novým vzhľadom.

„Vieš Bella, my nie sme upíri v tom zaužívanom slova zmysle. Nepijeme ľudskú krv a preto nemáme červené oči. Ak sa dáš na našu "diétu" tak sa ti oči tiež postupne sfarbia do zlata.”

Ďalej som sa Carlislea vypytovala na to čo som o upíroch vedela. Samozrejme som sa vo všetkom mýlila. V izbe som zostala len ja, on a Jasper.

„Rakvy?”

„Nie.”

„Kríže, svätená voda, cesnak?”

„Nie.”

„Drevené kolíky?”

„Nie. Bella nie je také ľahké zabiť upíra. Je len jedna možnosť - roztrhať na malé kusy a spáliť.”

„Takže som prakticky nezničiteľná?” spýtala som sa s nádejou v hlase.

„V podstate áno,” láskavo sa na mňa usmial. Super - nezničiteľnosť sa mi pri mojej šikovnosti hodí.

Carlisle ma postupne zasvätil do tajov upírov - vysvetlil mi, čo môžeme a čo nie, v čom je jeho rodina odlišná a tiež ma oboznámil so zákonom. Zmienil aj nejakých Volturiovcov, ale nerozmazával to. Po hodine otázok a odpovedí sa postavil a súcitne sa  na mňa pozrel.

„Bella prepáč, neuvedomil som si, aká musíš byť smädná. Mali by sme sa vybrať na lov,” pozerala som sa nechápavo. Smädná? Cítila som nejaké škriabanie v krku, ale nebolo to horšie ako pri chrípke. Nič vážne...

Carlisle vyšiel z izby, tak som ho nasledovala. Za mnou sa pohol aj Jasper, ktorý stál tak potichu, že som naňho úplne zabudla. Trochu ma desí. Je taký... Hrozivý? Asi to je to správne slovo.

Dole bola celá rodinka okrem Edwarda. Nechápem, kam sa tak rýchlo vyparil, ale to ma teraz zaujímalo najmenej. Som v dome plnom upírov, ktorých ani nepoznám. Trochu ma to desí.

Pribehla ku mne tá malá - Alice a objala ma. Vyvalila som na ňu oči. Nechápala som, ale radšej som sa nepýtala. Carlisle sa na ňu tázavo pozrel a ona sa stiahla, ale stále sa vyškierala.

„Esme pôjdeš s nami?” spýtal sa Carlisle a Esme hneď stála pri nás.

„Veľmi rada. Už dlho som nebola na love,” srdečne sa na mňa usmiala. Vyžarovala z nej láska a pochopenie. Pripomínala mi mamu. Ja si ju nepamätám, ale keby si ju pamätám, bola by asi ako Esme.

Vyšli z dverí a ja za nimi. Ostatní zostali v dome - dokonca aj Jasper. Carlisle s Esme sa rozbehli a ja som zostala ako zamrazená. Bežali neuveriteľne rýchlo, to predsa nedokážem.

O sekundu sa s úsmevom vrátili.

„Ako?” spýtala som sa svojím novým zvonivým hlasom.

„Bella je to ako pre teba normálne bežanie. Len to skús.”

Rozbehla som sa a žasla som. Letela som neskutočnou rýchlosťou a napriek tomu som videla aj najmenší detail. To upírstvo sa mi začína pozdávať.

Tí dvaja ma dobehli a doviedli ma na malú čistinku. Vysvetlili mi, že na lovení nič nie je - že je to pudové.

Nasala som vzduch a cítila dve nie práve najvábnejšie vône. Jedna však voňala lepšie, tak som sa za ňou rozbehla. Na konári stromu som uvidela ležať pumu. Pokojne ležala. Toto nebude ťažké...

Pumu som ulovila ľahko - odnieslo si to len moje oblečenie. Predtým som si neuvedomila, že som v čistom oblečení. Nebolo na lov práve najvhodnejšie, aj keď v podstate neviem, čo je na lov vhodné. Ale toto iste nie. Šaty s viazaním okolo krku a legíny. Ja by som si to na seba nikdy nedala...

Keď som s Esme a Carlisleom pokračovala v love na lúke - tam boli bohužiaľ len srnky, spýtala som sa na pár vecí, čo mi vŕtali hlavou.

„Carlisle, prečo s nami zostal v tej izbe Jasper? Je tvoja ochranka?”

„Nie on má dar. Vieš, niektorí upíri majú isté nadanie. Ja si myslím, že to závisí od ich najsilnejších vlastností v ľudskom živote. Jasper cíti emócie ostatných a dokáže ich ovplyvniť. Alice zase vidí budúcnosť. A Edward číta myšlienky,” dokončil a pozrel sa na mňa. Zase raz som zostala vyvalená. To musia takto dávkovať, nemôžu ma šokovať naraz? Takto budem každú chvíľu čumieť ako šialená...

„Ok. Počkajte, kým to spracujem. To mi akože Jasper dokáže manipulovať emóciami a Edward mi číta myšlienky?” až doteraz som neuvažovala, že by som sa s nimi aspoň nepriatelila, keď sme z jedného druhu, ale teraz mám pochybnosti. Musí byť hrozné mať niekoho v hlave.

„To nie je tak celkom pravda. Jasper ťa síce ovplyvniť môže, ale Edward ti nedokáže čítať myšlienky. A my netušíme prečo.”

„To si ma upokojil. Asi nie je najpríjemnejšie, keď o tebe niekto vie v podstate všetko. A asi ani urobiť preňho prekvapko nebude ľahké, čo?” usmiala som sa, pretože ma táto informácia potešila. Moje myšlienky sú len moje.

„Bella mala by si vedieť ešte niečo, ale o tom sa porozprávame doma, dobre?” Esme sa nesúhlasne pozrela na Carlislea. Niečo mi tu uniká...

Rozbehli sa k domu, tak som ich nasledovala. Síce som cítila, že ich môžem hravo predbehnúť, zdalo sa mi to ako nevychovanosť, tak som zostala vzadu. Dorazili sme do domu. Za klavírom som zbadala Edwarda. Usmiala som sa naňho a on mi úsmev zdráhavo opätoval. Nechápem čo sa mu stalo. V škole bol predsa normálny. Teraz mi došlo, prečo na mňa čumel - on mi nedokázal čítať myšlienky! Samoľúbo som sa usmiala a sadla si na pohovku.

Na kresle vedľa mňa sedel Emmett a pozeral nejaký zápas - takže on bude športový fanúšik...

Bolo divné byť tu s ľuďmi, ktorých nepoznám.

Rosalie mala v rukách nejaký módny magazín a sem-tam zdvihla zrak na telku alebo Emmetta. Alice sedela na schodoch a Jaspera som nevidela. Esme s Carlisleom sa posadili oproti mne. Toto nevyzerá na príjemný rozhovor.

Carlisle hovoril, že im Jacob dovolil ma premeniť. Kde teda je? Je v poriadku? A čo si myslí Charlie, keď som sa na tri dni vyparila? Musel už po mne rozbehnúť pátranie...

Pri spomienke na svojho starostlivého otca sa mi rozochvel žalúdok. Chýba mi. Neviem čo s ním je. Čo keď si tú večeru nezohrial a teraz už je tretí deň bez jedla? To by sa naňho podobalo. Objedná si pizzu a hotovo.

A čo spolužiaci? Chýbam im? Bude dosť zaujímavé vidieť ich tváre, keď ma zbadajú...

Carlisle si odkašľal, aby upútal moju pozornosť. Bolo ťažké sústrediť sa na jednu vec, keď máte tak nehorázne veľký priestor aj na iné veci. Je to predsa mrhanie...

„Carlisle kedy môžem ísť späť? Chcela by som ísť domov. Chýba mi otec. V škole sa mi to tiež len tak neprepečie...” skúsila som začať, keď oni nejako nemohli. Všimla som si, ako Edward zaťal ruky do pästí. Netrvalo dlho, kým sa zdvihol a odišiel. Jeho podivné správanie som si nevšímala.

„O tom sme s tebou vlastne chceli hovoriť. Po prvé - nebolo by dobré riskovať, keďže si novorodená. Tí zväčša nedokážu ovládnuť svoj smäd. Nechceme aby si urobila niečo, čo by si si vyčítala do konca života,” z kuchyne sa ozvalo zavrčanie.

„Tak pre niektorých existencie,” opravil sa Carlisle.

„Koľko?” na viac som sa nezmohla - v hrdle mi navrela hrča, ktorá s mojou upírskou podstatou nemala nič spoločné.

„To je individuálne. Budeme ťa postupne zapájať do normálneho života. Je tu však ešte jedna vec...” bolo na ňom vidieť, že sa mu do toho nechce.

Vtom ku mne priskočila Alice a zaťahala ma za ruku.

„Kým si Carlisle rozmyslí, čo ti chce vlastne povedať, môžme sa ísť pozrieť na tvoju izbu!” zaradovala sa a ťahala ma ku schodom.

„Esme ju zariadila, keď si bola... no veď vieš. Predtým to bola hosťovská,” stále niečo hovorila, ale ja som sa obzrela na Carlisleovu strhanú tvár. Čo je také hrozné, že sa mi to bojí povedať?

Alice ma vopchala do svetlej izby. Steny boli obložené drevom a jedna bola celá presklená. V izbe bola pohovka, prehrávač, nejaké knihy a pracovný stôl. Vyzerala príjemne, ale nechápem, načo mi tu bude izba. Koľko tu asi tak zostanem?

Dlho rozhodne nie. Nemôžu ma tu držať násilím...

Vyšmykla som sa Alice a vrátila sa dolu. Keď niečo majú, nech to vybalia rovno...

„Tak čo ste ešte chceli?” otočila som sa na Carlislea a Esme.

„Bella, prosím ťa, sadni si,” akoby upírovi vadilo, keď stojí.

„Jedná sa o deň tvojej nehody. Vieš, ty a Jacob ste neboli prví, ktorí mali v ten deň nehodu,” nadýchol sa a Esme sa naňho povzbudivo pozrela. Začala som mať nepríjemný pocit.

„Vieš Bella, v ten deň do nemocnice priviezli aj Charlieho,” prestala som dýchať.

Nezmohla som sa ani na otázku, či je v poriadku, pretože mi niečo hovorilo, že nie je.

„Bol na tom horšie ako ty. Nedalo sa už nič robiť...” Carlisle čakal na moju reakciu...

« Zhrnutie »

Autor: NikkiReed (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Koniec? Nie, to je začiatok 6. Toto sa mi stalo?: