Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Koniec? Nie, to je začiatok 5. Ona nie...

14.12.2009 (20:00) • NikkiReed • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1352×

Edward

Sedel som pri klavíri a prsty mi samovoľne behali po klávesoch. Pršalo, ako obvykle a moja skladba sa strácala v daždi. Myšlienkami som bol úplne inde.

Keď Carlisle prišiel z nemocnice, oznámil nám, že náčelník Swan sa zabil pri nehode. Odvtedy som myšlienkami pri Belle. Pokiaľ viem, mamu už nemá a nemá ešte osemnásť. Trápilo ma čo s ňou bude. Neviem prečo, ale mal som pri nej taký zvláštny pocit. Akoby nestačilo, že jej nedokážem čítať myšlienky. To sa mi ešte pri nikom nestalo.

Zrazu som začul zmätené myšlienky niekoho, kto sa blížil k nášmu domu.

„Niekto ide.” oznámil som do domu a za sekundu boli všetci v obývačke. Na verande sa ozvali kroky a po chvíli váhavé zaklopanie. Otvoril Carlisle.

„Áno?” spýtal sa a ja som v jeho myšlienkach uvidel to čo on. Ten Black - to psisko - s nejakým dievčaťom v rukách. Bola celá doráňaná a špinavá.

„Môžete jej pomôcť? Ste predsa lekár, nie? Prosím!” záležalo mu na nej, čítal som to v jeho mysli. Nebolo tam nič konkrétne, iba obavy o jej život, zmätené obrazy nehody a nenávisť k nám.

„Poďte rýchlo dovnútra, nesmieme strácať čas. Mám tu nejaké vybavenie, ale zďaleka nie to, čo by potrebovala. Musím ju vyšetriť, poďte za mnou.” Carlisle ho viedol hore do ošetrovne - on si nosí prácu aj domov - a ja som sa to zatiaľ snažil rodine vysvetliť.

Z Carlisleových myšlienok som pochopil, že by sa mu zišla pomoc, tak som išiel za ním. Ten psisko tam stál ako prikovaný a hľadel na Carlislea.

„Carlisle potrebuješ pomoc?” psisko ma myšlienkami označil za ryšavého modela a prebodával ma pohľadom.

„Jedny ruky by sa mi ešte zišli.” Carlisle ma inštruoval a ja som mu pomáhal ako som vedel. Zrazu som to dievča spoznal.

„Je to Bella Swanová?” spýtal som sa toho psa.

„Áno, čo ťa je po tom?” zavrčal na mňa. Bella. Kvôli nej sa tu trápim a ona je na tom horšie ako som si myslel. Mal som pocit, že je to moja vina, že som ju mal nejako ochrániť. Poznám to dievča jeden deň a dávam si za vinu, že sa s ňou jej frajer vybúral? Asi mi už šibe.

„Aj jej otec mal dnes nehodu. Neprežil to.” povedal so smútkom v hlase Carlisle. Mal s jej otcom dobrý vzťah - jej otec nás privítal v meste srdečne. Bol rád, že do Forksu zapadol taký lekár ako Carlisle.

Black premýšľal, že to Bella bez otca nezvládne. Lenže ona to asi nezvládne vôbec. Mala veľmi vážne poranenú hlavu a asi aj vnútorné krvácanie. Operovať sme ju nemohli - ja by som to asi nezvládol - ale aj tak by jej to nepomohlo. Čakala ju istá smrť.

Carlisle sa ešte o niečo snažil a ten pes nám v aj tak dosť malej miestnosti zaberal priestor.

„Prepáč, mohol by si ísť von? Potrebujeme tu viac miesta.” ozval sa Carlisle a ten pes zvažoval možnosti. Nakoniec sa rozhodol neprekážať. Carlisle sa ju chvíľu pokúšal prebudiť, ale ja som vedel, že to nemá cenu. Nemáme jej ako pomôcť. Ale Carlisle mal na to iný názor. Myslel na to, že by sme ju premenili.

To sa mi ani prinajmenšom nepáčilo. Nechcel som ju odsúdiť na náš život. Nato mi bola až príliš... Ani neviem ako to nazvať. Obľúbil som si ju od prvého momentu. Nielen, že úžasne voňala a nemohol som jej čítať myšlienky, ona bola niečo viac. Bola milá, keď na mňa pozerala s otvorenými ústami. U iných dievčat ma to štvalo, ale ona bola zlatá. A behom pár hodín sedí tu takmer bez života. Keby sa ju dalo zachrániť nejako inak...

S Carlislem sme zišli dolu a on stále premýšľal nad jej premenou. Nechápal som, prečo sa mu ten nápad tak pozdáva. Bol síce zúfalý, ale stále mal nádej. A ja som dúfal, že to ten psisko nedovolí...

„Urobil som, čo bolo v mojich lekárskych silách, ale pochybujem, že prežije do zajtra.” Carlisle sklopil zrak.

„Musí sa dať niečo urobiť, preboha! Pomôžte jej!” ten Black vyzeral vydesene a jeho myšlienky sa začali uberať nesprávnym smerom. Týmto mi nepomáha...

„Môžem ju jedine premeniť. Inak to neprežije. Ale neviem, či by som mal.” Black chvíľu rozmýšľal a ja som mu v mysli vyčítal, čo sa vlastne stalo. Ten primitív ju zabil!

„Urobte to! Ona už nemá nikoho, koho by mohla stratiť. Matka zomrela, keď bola malá a otec teraz. Ona musí žiť!” snažil sa ju zachrániť, ale nevie, čo jej spôsobí.

Carlisle sa rozhodol, že jej pomôže a ja som sa pokúšal mu to nejako vyhovoriť. Bella si zaslúži lepší život ako toto. Posledný krát som ho skúsil prehovoriť, aj keď som vedel, že sa už rozhodol.

„Si si istý, že by sme to mali urobiť? Nechcem ju odsúdiť na náš život.” vrelo to vo mne.

„Ona to inak neprežije! Nechceš predsa aby zomrela, nie? Okrem toho už nikoho nemá.” tušil som, že Carlisle sa nedá presvedčiť.

„Veď práve! Nikoho nemá, nikomu nebude chýbať. Ja si niekedy želám, aby som vtedy radšej zomrel, než žiť takýto život.” tie slová som oľutoval, len čo som ich vyslovil, ale bolo neskoro vziať ich späť. Cítil som, ako som svojho otca ranil.

„Tak odpusť, že som ťa nenechal zomrieť!” v jeho hlase bolo toľko bolesti...

Musel som sa ísť prebehnúť, prečistiť si hlavu. Neviem prečo mi to tak hrozne vadilo. Nemal som nič proti predstave Belly ako svojej sestry. A možno aj mal. Bolo to prvý raz čo som sa sám v sebe nevyznal. To obyčajné ľudské dievča vo mne vzbudilo pocity, aké som predtým necítil. Ona vlastne nebola obyčajná. Vytáčalo ma že kvôli nej som taký zmätený.

Bohužiaľ ani beh mi nepomohol utriediť si myšlienky. Stále len Bella, Bella a Bella. Vedel som, že touto dobou už bude pod vplyvom jedu. Bude prežívať najhoršie chvíle svojho života. na tie svoje som si pamätal až príliš dobre...

Uplynuli dva dni a Bellina premena bola skoro dokončená. Počul som z ošetrovne jej výkrik a zaťal päste. Bol to hrozný zvuk. Nechcel som ju počuť trpieť, ale neviem prečo. Asi len preto, že som si tým prešiel sám a neprial by som to nikomu.

„Tak čo? Za chvíľu sa naša rodinka možno opäť rozrastie.” štuchol ma Emmett a zoširoka sa usmial. Berie to zdravšie ako ja.

„Možno?” pozrela sa naňho vražedným pohľadom Alice. Ona vedela, že u nás zostane.

„Pokoj jasnovidka! To bol len pokus o vtip. Možno keď uvidí Edwardov kyslý ksicht radšej zdrhne.” Emmett sa stále usmieval ako mesiačik na hnoji a ja som ho začínal mať práve dosť. Rosalie bola asi jediná, ktorá ma chápala. Belle sa stalo v podstate to, čo aj jej. Tiež za to nemohla.

Počuli sme, že jej srdce naposledy udrelo. Všetci sme sa presunuli ku Carlisleovi.

Bella ležala na posteli a nedýchala. Otvorila oči a sekundu sledovala strop. Posadila sa, zdvihla ruku a obzerala si ju. Carlisle sa k nej o krok priblížil a ona sa okamžite otočila. Takú farbu očí som už dlho nevidel. Žiarivo červená...

Vyzerala, že nás spoznala. Áno, nevedel som to s určitosťou povedať, pretože som stále nepočul jej myšlienky. To ma dosť rozhodilo.

„Ja som Carlisle Cullen. Toto je moja rodina.” Carlisle nás začal po jednom predstavovať.

„Moja žena Esme.”

„Dcéry Alice a Rosalie.” na každú ukázal a Bella sa na nás obdivne pozerala.

„Synovia Emmett, Jasper a Edward.” mňa si nechal na koniec a venoval mi smutný pohľad. Ešte som sa mu neospravedlnil.

„Hej, my sa poznáme zo školy.” usmiala sa na mňa a ja som to nevydržal. Niečo mi hovorilo, že toto je priveľa. Nedokázal som sa pozerať do tých červených očí, ktoré nahradili jej čokoládové.

„Čo sa stalo? Na nič si nepamätám.” Bella sa mojím odchodom veľmi nezaoberala.

„Bella my nie sme ľudia. Sme upíri. Teda teraz aj ty. Jacob ťa chcel zachrániť a dovolil mi premeniť ťa. Mala si smrteľné zranenie a on nechcel aby si zomrela.” počul som ešte Carlislea hovoriť, ale to som už letel lesom...

« Zhrnutie »

Autor: NikkiReed (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Koniec? Nie, to je začiatok 5. Ona nie...: